Kráľovná manželka Kamila bude mať 6. mája na korunovácii svojho manžela, britského kráľa Karola III. „starú“ korunu. Konkrétne, upravenú verziu po kráľovnej Márii z roku 1911. Podľa Buckinghamského paláca sa prvýkrát v modernej histórii na korunováciu manželky či manžela britského monarchu „použije v záujme udržateľnosti a efektívnosti existujúca koruna namiesto novej“.
Symbol minulosti
Karol III. dostane dedičnú korunu svätého Eduarda, tú už po dokončení úprav vrátili do londýnskeho Toweru, kde je inak vystavená. Koruna po kráľovnej Márii je ešte v rukách klenotníka, ktorý ju upraví tak, aby odrážala štýl novej nositeľky a sedela na hlavu Kamily. Vsadí do nej tri diamanty Cullinan. Ako brošne ich nosievala zosnulá britská kráľovná Alžbeta II. Odstráni tiež štyri z ôsmich odnímateľných oblúkov. Získa tak inú siluetu. Asi najpodstatnejšou modifikáciou však zrejme bude odstránenie kontroverzného indického klenotu.
Ide o diamant Koh-i-Noor. V roku 1849 ho skonfiškovala Britská Východoindická spoločnosť (EIC) a darovala britskej kráľovnej Viktórii. Drahokam bol pôvodne súčasťou náramku, kráľovná Viktória ho nosila ako brošňu. Do koruny ho prvýkrát zasadili v roku 1902 pred korunováciou kráľovnej Alexandry, manželky Eduarda VII. Potom sa dostal do spomínanej koruny kráľovnej Márie, v roku 1937 do koruny Alžbety, matky nedávno zosnulej britskej panovníčky. Na verejnosti sa naposledy objavil na rakve kráľovnej matky pri pohrebe v roku 2002.
Nejde o najdokonalejší diamant na svete, no patrí medzi najkontroverznejšie. Sporný je pre okolnosti, za ktorých bol získaný, okrem toho symbolizuje britskú koloniálnu minulosť. Podľa BBC panovali obavy, že drahokam by mohol zatieniť celú korunováciu a vyvolať medzinárodný diplomatický spor. Ľudová strana indického premiéra Naréndra Módího už uviedla, že diamant Koh-i-Noor „prináša bolestivé spomienky na minulosť“. Okrem Indie si naň vznášajú nároky Pakistan, Irán a Afganistan. Bývalý britský premiér David Cameron v roku 2010 pri návšteve Dillí však nekompromisne vyhlásil, že kameň zostane na Ostrovoch. „Ak by sme povedali áno, potom by sme raz mohli nájsť prázdne Britské múzeum,“ povedal odkazujúc na exponáty, ktoré sa do Británie dostali počas jej koloniálnej vlády nad značnou časťou sveta.
Hora svetla
Koh-i-Noor znamená v perzštine „hora svetla“. Podľa odborníčky na drahokamy, novinárky Anity Anandovej skutočne ide o neslávne známy diamant. „Jeho minulosť predstavuje krvavý šrám naprieč históriou. V priebehu stáročí prešiel mughalskými, perzskými a afganskými rukami, pričom v každej kapitole príbehu sa objavila krv,“ uviedla pre Guardian. Anandová hovorí o kliatbe. „Tí, čo ho neboli hodní nosiť, museli sledovať, ako sa ich svety rúcajú.“ Synovia trávili otcov, otcovia vypichovali oči synom. Tým, ktorí hľadali drahokam, liali na hlavu roztavené olovo, ubili ich, stiahli z kože. „V tomto krvou nasiaknutom behu prebrala v roku 1849 štafetu Británia,“ píše Anandová.
Existuje niekoľko protichodných legiend o pôvode bezfarebného diamantu. Nájdený bol pravdepodobne v 13. storočí v Kollur Mine v dnešnom štáte Ándhrapradéš v Indii. V roku 1629 si cisár Mughalskej ríše, rozprestierajúcej sa na indickom subkontinente, Šáhdžahán I. dal vyrobiť Páví trón. Symbolizoval veľkosť, moc a bohatstvo Mughalov. Bol posiaty drahými kameňmi vrátane Koh-i-Nooru. Hodnota trónu nespočívala v cene drahokamov, ale v umeleckej mozaike, ktorá odrážala svetlo. Išlo o majstrovské šperkárske umenie. Dávno predtým, ako sa diamanty stali symbolom bohatstva v západnej kultúre, im hinduizmus pripisoval magické až božské vlastnosti.
V roku 1739 Paví trón ukoristil počas plienenia Dillí jeden z najväčších dobyvateľov perzskej, čiže iránskej histórie Nádir Šáh. Koh-i-‑Noor vybral z trónu a nosil na ruke. Diamant mu veľa šťastia nepriniesol, v roku 1747 ho po sprisahaní zavraždili. Drahokam pripadol jeho vnukovi, ten zjavne nepociťoval k nemu hlbšiu citovú väzbu - v roku 1751 ho v rámci diplomatických aktivít daroval Ahmadovi Šáhovi Ábdálímu, zakladateľovi Durránovskej ríše, predchodcu moderného Afganistanu. Ale Koh-i-Noor opäť priniesol iba smolu. Šáhoví potomkovia nedokázali ríšu udržať a diamant sa spolu s nemalou časťou územia dostal do rúk legendárneho bojovníka, Leva z Pandžábu. Zakladateľ Sikhskej ríše sa pokúsil ukončiť nekonečné putovanie diamantu a v závete ho zanechal miestnemu chrámu. Ibaže vtedy na scénu vstúpili Briti, anektovali Pandžáb, rozsiahle historické územie na hranici dnešnej Indie a Pakistanu, a v roku 1849 priniesli drahokam na dvor kráľovnej Viktórie.
Čierny princ
Posledné udalosti sa udiali za vlády maharadžu Duleepa Singha. Syn Leva z Pandžábu sa dostal k moci, keď mal päť rokov. Podľa Anandovej ho Východoindická spoločnosť ako 10-ročného násilne oddelila od matky, ju uväznila a jeho prinútila podpísať zmluvu, ktorú v útlom veku v žiadnom prípade nemohol pochopiť. Detský podpis na pergamene znamenal, že prišiel o Koh-i-Noor aj o celé kráľovstvo. Singha vyhostili do Británie a zvyšok života strávil v exile.
Zverili ho do opatery škótskeho chirurga v Britskej Indii Sira Johna Spencera. Konvertoval na kresťanstvo, mal byť „poangličtený“. Platili prísne pravidlá, s kým sa môže stretávať, v žiadnom prípade nie si Indmi. Užíval si nákladný životný štýl. Dostal prezývku „Čierny princ z Perthshire“, podľa grófstva v Škótsku, kde mu jeho poručník prenajal hrad Menzies. Singh tam organizoval lovecké večierky, stal sa obľúbencom kráľovnej Viktórie. Opísala ho ako „mimoriadne pekného s pôvabnými a dôstojnými spôsobmi a krásnymi zubami“. Dala vyrobiť mramorovú bustu a bola krstnou mamou niekoľkých jeho detí.
V 18 rokoch sa snažil Singh skontaktovať s matkou, no jeho listy britské úrady zachytili. V roku 1861 britská vláda rozhodla, že jeho matka nie je hrozbou a môže prísť za synom do Anglicka. V tom čase mal 22 rokov, matka o dva roky zomrela.
Singh sa medzičasom nabažil aristokratického života. Zo správania Britov bol čoraz viac zatrkpnutý. Kypel v ňom hnev. Veď mu ukradli kráľovstvo aj Koh-i-Noor. Oženil sa so ženou, ktorú Viktória neschvaľovala, znovu konvertoval na sikhizmus a chcel sa vrátiť do rodnej vlasti. To sa nepáčilo Británii ani Indii. Kráľovná sa ho zriekla, postupne mu došli peniaze. Rozhodol sa odplávať do Indie a pokúsiť sa o sprisahanie s cieľom získať Pandžáb späť. Cestou ho zatkli a donútili vrátiť sa do Európy. Zomrel zlomený ako 55-ročný v Paríži v roku 1893. Počas života v exile videl Singh Indiu len dvakrát. Išlo o kontrolované návštevy, keď chcel priviezť matku do Anglicka a keď tam potom šiel spopolniť jej telo. Tiež si želal, aby jeho telesné pozostatky po smrti vrátili do Indie, zo strachu pred nepokojmi mu však posledné želanie odopreli.
„Jeho príbeh je pre mnohých alegóriou kolonizácie,“ myslí si Anandová. Mimochodom, keď kráľovná Viktória ukázala Koh-i-Noor jeho niekdajšiemu majiteľovi Singhovi, nezmohol sa na slovo. Bol totiž o dosť menší, ako keď ho „nútene-nasilu“ odovzdával. V Anglicku ho totiž „katastrofálne“ zbrúsili. Manžel kráľovnej, princ Albert nebol spokojný s jeho vzhľadom. Výsledkom bolo jeho zmenšenie takmer o polovicu z pôvodných 186 karátov (37,2 g) na 105,6 karátov (21,12 g).
Koh-i-Noor si získal reputáciu, že mužovi, ktorý ho nosí, prinesie nešťastie. Zrejme preto ho v britskej kráľovskej rodine nosili len ženy, no Alžbeta II. nikdy. India od získania nezávislosti v roku 1947 opakovane požiadala o jeho vrátenie.
