Sedíme na zadnom sedadle a pozeráme na honosné domy havanskej štvrte Nuevo Vedado. Stará Lada je vo výbornom stave. Vyzerá, akoby iba včera opustila socialistickú výrobnú linku v Togliatti. „Jo, a to na ní stále jezdím. Na nákup, do města,“ hovorí po česky pani Rodriguezová. „Kdysi jsem jezdila mnohem víc, ale ty roky nezastavíte,“ dodáva s úsmevom, i keď trochu unavene. Seňora má už viac ako 80 rokov, ale zákruty aj kopce zvláda mimoriadne svižne. O pár minút vystupujeme na autobusovej stanici spoločnosti Viazul. Španielska spoločnosť, čínske autobusy. Naším cieľom je mestečko Viñales.

Jineteros a jineteras

Okienko Lady vystriedalo okno moderného autobusu. Krajina sa mení. Priamoúmerne so vzdialenosťou od Havany pribúda zelene. Po troch hodinách prichádzame do oblasti Pinar del Río. Z mohutných tmavých oblakov tu husto prší. Vystupujeme vo Viñalese. Okamžite nás oslovujú ženy s ponukami na ubytovanie. Na Kube sa ľuďom, ktorí ponúkajú turistom rôzne špeciálne služby, ako podpultový predaj cigár, platený sex či ubytovanie v súkromí, hovorí jineteros (muži) a jineteras (ženy). My však máme adresu a jednoduchú mapku s bodom označujúcim vopred rezervované ubytovanie. Nachádzame ho na ulici Rafael Trejo s farebnou tabuľou s nápisom Rosa & Marlen. Legálnemu ubytovaniu v súk­romí sa hovorí casa particular.

Mestečko Viñales je v provincii Pinar del Río uprostred malebného, výnimočne úrodného krasového údolia. Z rovín plných záhrad, fariem i tabakových plantáží vystupujú do výšok krasové pahorky, nazývané mogoty. Údolie zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO je tiež národným parkom.

Mural de la Prehistoria v pohorí Sierra de los Organos: Dinosaurus, slimák, morské tvory, ľudské postavy.
Mural de la Prehistoria v pohorí Sierra de los Organos: Dinosaurus, slimák, morské tvory, ľudské postavy.
Pavol Straňák

Po kolená v bahne

Bezmesačnú oblohu okupujú hviezdy. Čierna tma zahaľuje krajinu. Kráčame opatrne, no zároveň svižne. Snažíme sa prispôsobiť Norleinovmu tempu. Vstávali sme veľmi skoro a v zhone som si zabudol vziať do batoha čelovú lampu. „Akej farby sú vaše topánky?“ pýta sa nás Norlein a obracia svetelný kužeľ zo svojho mobilu - jediného zdroja svetla, ktorý máme so sebou - smerom k našim nohám. Moje sú biele a priateľkine belasé. „Budú červené,“ chechtá sa sprievodca obutý do gumených čižiem.

Cestičky za farmárskymi hum­nami sú blatisté, plné konského trusu aj mlák po pravidelných dažďoch. Je šmykľavo. Norleinovi neobratne ušla noha tak, že ďalším polkrokom šliape do hlbokého bahna, zabára sa po koleno. „Teraz sú mi gumáky platné rovnako ako vám plátenky,“ nadáva. Spočiatku rovinatý terén postupne prechádza do strmého kopca. V úzkych roklinách blato čoraz častejšie striedajú skaly, potom narazíme na bystriny, niekedy aj potoky, cez ktoré vedú klzké lávky.

Najvyšší bod trasy je na úpätí mogoty. Prichádzame práve včas. Výhľadu hovoria Los Aquaticos. Za svitania sledujeme úchvatné prírodné divadlo. V doline vládnu hmly, vytŕčajú z nich iba najvyššie stromy či strechy roľníckych domcov. Na tmavomodrej oblohe dohára Veľký voz. Vychádzajúce slnko čoraz intenzívnejšie zafarbuje hmlistú krajinu žltými a oranžovými odtieňmi. Zo sna nás preberajú nálety desiatok krvilačných múch hodujúcich na našich končatinách. Vyzerajú ako malé ovady, dravé sú ako pirane, vyciciavajú energiu ako upíry.

Po stopách majora Zemana

Mesto Viñales je divočina najmä v dôsledku rušného turizmu. Prichádza sem čoraz viac návštevníkov, ktorým miestne cestovné kancelárie ponúkajú výlety na koňoch, požičiavajú horské bicykle, poskytujú odvoz na neďaleké pláže. Ľudia navštevujú farmy pestovateľov najlepších tabakových listov na svete, večerajú v neustále pribúdajúcich podnikoch, využívajú turistické autobusy jazdiace na okružných linkách po údolí. Jedna zo zastávok je pri hoteli Los Jazmines, kde sa v roku 1974 natáčala časť seriálu 30 prípadov majora Zemana s názvom Rukojemník v Bella Vista. Z terasy je panoramatický výhľad na údolie.

V neďalekej reštaurácii si vychutnávame ľahký zeleninový šalát a raritné daiquiri. Z pohára vystupuje pyramída z drveného limetkového ľadu, vysoká desať centimetrov. Pochválime barmanovo majstrovstvo. Ten vzápätí prichádza s fľašou rumu a zadarmo dolieva. Treba piť rýchlo. V horúčave sa ľad roztápa, drink by mohol pretiecť cez okraj kokteilového pohára. Bolo by ho škoda.

Ďalšia zastávka autobusu je pri Mural de la Prehistoria. O toto príšerné psychedelické dielo sa vraj zaslúžil sám Fidel Castro. Navrhol ho Leovigildo González Morillo v roku 1961. V pohorí Sierra de los Organologia vyčistili od vegetácie stenu mogoty vysokej 617 metrov a potom pestrofarebne obohatili o výjavy symbolizujúce teóriu evolúcie. Dinosaurus, slimák, morské tvory či ľudské postavy obrovských rozmerov pôsobia ako nevydarený kanadský žartík. Vlastne obrovský žart.

Do mesta prichádzame práve s popoludňajším dažďom. Miestne počasie je také. Ráno býva jasno, postupne sa v horách nazbierajú oblaky a popoludní alebo večer - viac či menej - prší.

Pohoda: Pri potulkách po Viñalese stretnete milých ľudí venujúcich sa práci na poliach.
Pohoda: Pri potulkách po Viñalese stretnete milých ľudí venujúcich sa práci na poliach.
Pavol Straňák

Mať a nemať

V noci bolo horúco, úmorne vlhko, zborovo kŕkali žaby, veľa sme nenaspali, no ráno s radosťou nasadáme do autobusu. Spolu s mnohými turistami prechádzame cez La Palma do Palma Rubia, kde nasadáme na loď. Po pol hodine plavby prichádzame na malý ostrov Cayo Levisa. Ostrov je uspôsobený na jednodenné výlety na pláž a slúži aj ako základňa na potápanie. Biele piesočnaté pláže sú vybavené ležadlami a palmovými slnečníkmi, reštaurácia aj bar s osviežujúcim mojitom sú neďaleko.

V cene celodenného výletu je doprava autobusom a loďou, ležadlá pod slnečníkom aj obed. Všetko je prispôsobené na oddych, plávanie, podriemkávanie v tieni slnečníka alebo na čítanie. Zobral som si knihu Mať a nemať od Ernesta Hemingwaya. Ten pred 80 rokmi práve do tejto oblasti podnikal rybárske výlety. Večer sa stádovito prepravujeme späť do Viñalesu.

Kovboj

Na ulici pred domom našich hostiteliek, pani Rosy a jej dcéry Marlen, máme dohodnuté stretnutie s kovbojom. Hneď po raňajkách. Čaká nás urastený muž čiernej pleti s dobráckym výrazom na guľatej tvári zatienenej veľkým klobúkom. Z tieňa vystupuje dlhá cigara zasunutá v mäsitých ústach. Džínsy má patinované červenými blatovými fŕkancami, bielu košeľu po pupok rozopnutú. Za opaskom mačeta a mobil, na čižmách ostrohy.

Vysadáme na kone. Čaká nás putovanie kubánskymi chotármi poza vápencové mogoty až do srdca údolia Viñales. Mám tú česť byť prvým z nášho trojzástupu. Chvíľu mi trvá, kým sa so svojím koňom skamarátim. Z asfaltovej cesty odbočujeme na poľnú, no koník sa zrazu rozbieha rovno a pokračuje vpred. „Chico right! Chico right! Derecha! Derecha!“ kričí za mnou kovboj. Šikovne ma dobehne, zastaví a odvedie správnym smerom. Snažím sa trochu lepšie uchopiť uzdu, aby som nerobil hanbu našej partii. V dlhých nohaviciach a košeliach nám je veľmi horúco, slnko dnes ohromne páli, zadky si udierame o tvrdé kožené sedlá.

Brázdime nádhernú krajinu ticha. Červené cestičky pretínajú tropickú zeleň i polia poľnohospodárov. Kukurica, sladké zemiaky, ryža, cukrová trstina, všade rastú mangá, banány, papáje. Miestami sa brodíme rozbahnenými cestami či chodníkmi celkom utopenými pod vodou tak, že koňom hladina siaha po brucho. Pre zvieratá to nie je veľký problém.

Malé tajomstvá: Farmár Leo rozpráva o pestovaní tabaku a výrobe vlastných cigár.
Malé tajomstvá: Farmár Leo rozpráva o pestovaní tabaku a výrobe vlastných cigár.
Pavol Straňák

Cigary

Konečne prichádzame na tabakovú plantáž. V tôni mohutného stromu priväzujeme svoje nezbedné dopravné prostriedky. „Bienvenido! Teraz nie je sezóna tabaku. Tá býva najmä v novembri a decembri, ale nevadí. Poďte, prevediem vás statkom,“ víta nás mladý muž v olivovozelenej košeli s vyhrnutými rukávmi. „Volám sa Leo,“ napraví si klobúk a podá mi pravačku.

„Ukážem vám sušiareň tabaku. Môj starý otec to tu všetko vybudoval. Naša rodina začala s pestovaním tabaku pred tromi generáciami. Viem vypestovať kvalitné listy a vyrobiť najkvalitnejšie cigary. Biocigary!“ Nestačíme sa čudovať. „Ako môže byť cigara bio?“ pýtame sa. „Museli sme sa zamerať na kvalitu, lebo podľa zákona štát má nárok na 90 percent produkcie tabaku, nám zostane zvyšných 10 percent,“ vysvetľuje Leo.

Vystrie dlaň, v ktorej ukrýva niekoľko miniatúrnych semienok, a rozhovorí sa o celom procese výroby. „Všetko sa začína zasadením týchto semien. Keď tabak vyrastie, nasleduje zber v štyroch etapách. Zbierame vždy iné listy, z každého zberu sú listy mierne odlišnej chuti. Všetky sú kvalitné. Najkvalitnejšie listy sa používajú na konečné vyhotovenie cigary,“ vysvetľuje. „Po zbere nastáva sušenie a fermentácia. Štátne fabriky urýchľujú proces chemicky, ja robím všetko prírodne,“ zdôrazní hrdo. Teda cigary naozaj môžu byť bio.

Z vysokej sušiarne s palmovou strechou prechádzame cez dvor do akejsi šopy. Je v nej stolík s náradím na výrobu cigár a niekoľko balíkov zabalených cigár určených na predaj. Vláda nemusí o všetkom vedieť. „Tieto cigary sú také kvalitné, že takmer neobsahujú nikotín,“ hovorí. Ne­chce sa mi uveriť, ale aj tak si kúpim 25-cigarové balenie. Možno ich ušúľala Leova babička na svojich veľkých stehnách. Tento druh cigár vraj fajčil aj Che Guevara, špičku si namáčal do medu. „Fajčím jednu denne. Vždy večer, keď oddychujeme na priedomí, si zapálim. Babička si k nej dáva pražené zrnko kávy. Nekúpite aj kávu?“ šikovne premostí roz­hovor.