Za sebou má množstvo významných výstupov v najrôznejších pohoriach sveta, prešiel peši naprieč Antarktídou či Grónskom, zlákali ho aj púšte… Najznámejší je však hlavne vďaka výkonom v Himalájach a Karakorame, kde posúval hranice možného. Bol priekopníkom v novom prístupe k lezeniu na najvyšších štítoch sveta. Na vrchole nad osemtisíc metrov stál dovedna osemnásťkrát. Legendárny taliansky horolezec Reinhold Messner sa dožíva 75 rokov. Jeho myšlienky vyslovené v mnohých rozhovoroch sú stále príťažlivé.
Bažil po sláve?
Asi nik tak nespropagoval horolezectvo ako on. Meno Reinhold Messner pozná skoro každý. Mnoho horolezcov mu však vyčítalo práve to, že bažil po sláve, že tlačil do popredia najmä seba. Už jeho prvá expedícia na osemtisícovku Nanga Parbat v roku 1970, ktorá sa preňho skončila dosiahnutím vrcholu, vyvolala vlnu kontroverzných reakcií. Obviňovali ho, že pre svoj cieľ, ktorým bol kompletný traverz hory, obetoval život brata Günthera. Bránil sa, že po výstupe novou cestou Rupálskou stenou neplánoval zísť Diamírskou stenou, ale ukázalo sa to ako nevyhnutnosť. Napriek tomu, že prišiel o články siedmich omrznutých prstov na nohách a troch na rukách, s himalájskym lezením neprestal. Je známe, že to bol práve Messner, kto uskutočnil prvý výstup na Mount Everest bez použitia umelého kyslíka. Menej sa už vie, že ho absolvoval s Rakúšanom Petrom Habelerom a keď Reinholda postihla snežná slepota, zostúpil len vďaka nemu. Aj sa po ňom v zlom rozišli, hoci predtým prvý výstup na osemtisícovku alpským štýlom absolvovali tiež spolu. Messnera pobúrilo, keď Habeler vo svojej knihe uviedol, že ho na Evereste oslepený prosil, aby ho tam nenechával samého. To nesedelo s obrazom, ktorý o sebe Reinhold budoval.
Ďalšie prvenstvo si Messner pripísal traverzom dvoch osemtisícových vrcholov, Gašerbrumu I a II, už s krajanom Hansom Kammerlanderom.
Udávať tón
Byť prvý sa preňho stalo výzvou. Prvý absolvoval sólový výstup na osemtisícovku - opäť na Nanga Parbat. Prvý vystúpil sólovo na najvyššiu horu sveta. V roku 1986 sa stal prvým, kto skompletizoval takzvanú Korunu Himalájí, teda vystúpil na vrcholy všetkých štrnástich hlavných osemtisícoviek. Toto prvenstvo, hoci je v spojení s ním medzi laickou verejnosťou najznámejšie, však za významné nepovažuje. „Pre históriu horolezectva sú najvýznamnejšie predovšetkým tie výstupy, ktoré priniesli zmenu v spôsobe lezenia. Preto si z toho, čo som dosiahol, cením prvý výstup alpským štýlom v najvyšších vrchoch - v roku 1975 sme s Petrom Habelerom vystúpili na Gašerbrum I severozápadnou stenou, novou cestou, bez akejkoľvek predchádzajúcej vynášky. Alebo Everest bez kyslíkových prístrojov! Tá idea ma doslova opantala, nemienil som sa jej vzdať. Ten, kto siahne pri výstupe po kyslíkovej fľaši, degraduje osemtisícovku na šesťtisícovku a podvádza sám seba. Nemusím predsa chodiť na Everest, aby som zdolal šesťtisícovku! Túžil som pochopiť skutočnú veľkosť Everestu. Boli sme s Habelerom prví, ktorí ju precítili. Sólo na Nanga Parbat? Bez podpory kyslíka, bez pomoci iných, sám, novou cestou. Spoznať, nakoľko je človek schopný znášať samotu pri výstupe na osemtisícovku. Bol z toho môj najsilnejší horolezecký zážitok. A znovu nová myšlienka - sólo aj na vrch najvyšší, na Everest. Ako inak, opäť bez kyslíka. Uskutočnil som ho len dva roky po tom, čo sme na najvyššom vrchu stáli s Habelerom. Potom prišiel prvý traverz dvoch osemtisícoviek...“ Messnerovu horolezeckú kariéru definitívne ukončil v roku 1995 banálny úraz, keď pri preliezaní múru na hrade Juval v južnom Tirolsku na severe Talianska, kde v lete žije sťa hradný pán, utrpel komplikovanú trieštivú zlomeninu päty.
Vždy bez vlajky
Tirolský rodák Reinhold Messner sa narodil v Brixene, pochádzal z deviatich detí. Z ôsmich bratov bol druhý najstarší. Známe sú tri jeho vážne vzťahy - Uschi sa s ním rozviedla po piatich rokoch, zo vzťahu s Kanaďankou Nenou má dcéru a so Sabinou žije už vyše troch desaťročí, má s ňou dve dcéry a syna. Pod hradom má zároveň ekologickú farmu. „Som chodec a chcem ním zostať do konca života,“ zvykol prízvukovať. „Medzitým však musím vyliezť na nejaký vrch, aby som sa nezbláznil. Medzi rozličnými potulkami a cestami žijem na svojom hrade a na susednom podhorskom gazdovstve tak, ako som si to vysníval v detstve. Keď som doma, je zo mňa roľník. Keď som na cestách, som zvedavec. Život nemôže pozostávať len zo samých vrcholov.“
Po ukončení horolezeckých aktivít sa venoval ďalším dobrodružstvám, pátral i po snežnom mužovi - yetim. O svojich výpravách a dobrodružstvách napísal vari štyri desiatky kníh, ktoré sa predávajú po celom svete v miliónových nákladoch. Spolupracoval na filmoch. Dal sa na politiku a v rokoch 1999 - 2004 bol poslancom Európskeho parlamentu ako nezávislý za talianskych zelených. Aj keď na ďalšie obdobie do europarlamentu nekandidoval, zostal zástancom myšlienky Európskej únie. „Za svojho života som spoznal, že mier je možný iba tam, kde svet nie je rozparcelovaný ľuďmi, ktorí sa oháňajú národnými záujmami,“ argumentuje. Na žiadnom z vrcholov sa preto neodfotil s vlajkou. Pod značkou MMM, čo značí Messner Mountain Museum, vybudoval v Taliansku päť horských múzeí, každé s iným zameraním. On sám o tomto počine hovorí ako o svojej pätnástej osemtisícovke.
Nechce byť vzor
Horolezci sú podľa neho ľudia ako všetci ostatní, no rozdiel je v tom, že ich vlastnosti sa prejavujú v hraničných situáciách oveľa vypuklejšie ako u bežného človeka. „Nikto presne nevie, kde sú hranice ľudských možností. Snažíme sa ich posúvať a táto hra je podľa mňa nekonečná. Strach má človek zvyčajne z toho, čo nepozná. U mňa to bola obava, čo si môžem a čo nemôžem dovoliť. Na čo stačím a na čo už nie. Ja som si, našťastie, včas uvedomil, že hranice sa dajú posúvať len trpezlivo, krôčik po krôčiku, získavaním skúseností.“ Aj on zaznamenal i neúspechy. Na vyše desiatke expedícií cieľ nedosiahol. „Úspech a neúspech v horolezectve ležia blízko seba. Treba vedieť, kedy sa obrátiť, kedy jednoducho uznať - nie, nepôjde to, prídem nabudúce.“
Hoci s Petrom Habelerom po rokoch opäť našli k sebe cestu, stretávali sa na rôznych akciách, za priateľa ho nepovažuje. Na margo priateľstva hovorí: „Získal som priateľov, ale nie mnohých. Na priateľov treba mať čas, energiu. Musíte byť s nimi, rozprávať sa, hádať sa. To stojí veľa času. A ten som nemal. Preto mi aj tých pár priateľov postačuje.“ On potreboval žiť na hrane. „Každý z nás žije iný život. Ani ten môj nemôže slúžiť ako vzor. Nie som človek, ktorého treba nasledovať či prekonávať. Nikdy som však nechápal ani nepochopím tých, ktorí sa odrazu začali vkupovať do expedícií, liezli na vrcholy neférovým spôsobom po vopred pripravených trasách, s kyslíkom, rýchlo, čo najrýchlejšie… Veď títo rýchlostní horolezci horu ani nespoznajú.“
Výčitky, že všetko robil pre slávu, odmieta, ale pripúšťa, že uznanie si vedel užiť. „Z víťazstiev sa nemožno ničomu priučiť. Víťazstvo je len príjemný pocit, nič viac. Iba z chýb sa človek niečo naučí. Priznávam, že potrebujem aj uznanie verejnosti. Tam vonku, v divočine, nehrá žiadnu rolu. Ale po návrate… Nik mi nenahovorí, že nepotrebuje uznanie za svoje výkony.“ Šťastie nepovažuje za dôležité, podľa neho je skôr nudné. „Čím som starší, tým presnejšie sa viem pozorovať, kontrolovať svoje správanie. Je pekné starnúť. Nie som už taký rýchly, ale viem viac vychutnávať. A menej pri tom trpím.“
Umenie je prežiť
To, čo sa v súčasnosti deje na Evereste, je podľa jeho názoru pseudodobrodružstvo. Davy klientov vystupujú s podporou umelého kyslíka a s horskými vodcami po trase vopred vybudovanej a zabezpečenej Šerpami, pod vrcholom sa tvoria zápchy. Výšková turistika zabrala Everest pre seba. „Keď sa turistika končí na vrchole Everestu, my horolezci musíme definovať, kde sa začína horolezectvo,“ vyjadril sa pred časom na valnom zhromaždení Medzinárodnej horolezeckej asociácie (UIAA).
On v tom mal vždy jasno. „Hľadal som, ako vyjsť na osemtisícovku alpsky, sólo, ako vyjsť na Everest bez kyslíkových prístrojov, ako ta vyjsť sám. Vo výškovom horolezectve by mal ďalší vývoj smerovať k čoraz ťažším cestám s čoraz menším množstvom pomôcok. Nie počet vrcholov ani rýchlosť, ale cesta, jej náročnosť, spôsob vyriešenia problému, to je smer, ktorým by sa mal alpinizmus uberať. Kto bol prvý, hľadal najschodnejšie cesty, teraz treba hľadať necesty.“
Aj keď sa mu dianie na Evereste nepáči, chápe, že Nepál žije z turizmu a pre Šerpov turizmus znamená živobytie. „Everest tým však stratil svoju mágiu,“ hovorí rozčarovane. Messner sa považuje za spokojného človeka. „Narodil som sa do dobrej éry. Horolezecké generácie predo mnou mohli absolvovať len jednu alebo dve expedície za život. Ja som mal šancu uskutočniť ich, koľko som potreboval.“ Za svoj najväčší úspech považuje fakt, že žije. „Umrieť dokáže každý, umenie je prežiť,“ hlása. A najväčší neúspech? „Smrť brata Günthera na Nanga Parbate,“ odpovie bez zaváhania. Mnohí Reinholda označovali za egoistu a on to nepopieral. Inak by vraj neprežil. Pre cieľ bol ochotný obetovať všetko. „Každý človek je svojím spôsobom egoista, záleží na tom, nakoľko je k sebe úprimný, aby si to priznal,“ myslí si.
