Tip na článok
Hrobky: Na hornom okraji údolia.

V libanonskom Svätom údolí Kadíša
 chorých lieči aj mŕtvy mních Šarbel

„Kadíša nie je zaujímavá len tým, že je na Zozname svetového dedičstva UNESCO. Je to najmä krásne a veľmi mierumilovné pútnické miesto, - vysvetľuje Karam, mladý maronitský kresťan z dediny Zakrít neďaleko Bejrútu.

Galéria k článku (12 fotografií )
Deir Kannúbín: Jeden z najvýznamnejších kláštorov údolia Kadíša.
Pre pohodlných: Cesta vedúca ku kláštoru Kozhaya.
Sestra Sólandž: Spokojná a usmiata mníška z Deir Kannúbín.

„Navyše architektúra je tam veľmi pekná, na rozdiel od spúšte betónových viacgeneračných domov mojej dediny,“ dodáva. Nečudo, že Karamovi je táto téma blízka - architektúru študoval a z modernej tváre mnohých častí svojej domoviny nie je príliš nadšený.

Východní kresťania

Maroniti predstavujú v Libanone početnú etnoreligióznu skupinu - žije ich tu približne milión. Svoj názov odvodzujú od svätého Marona, syriackeho mnícha, ktorý žil v oblasti na prelome štvrtého a piateho storočia a jeho socha dokonca zdobí vatikánsku Baziliku svätého Petra.

„Toto je Mar Šarbel,“ ukazuje Karam na mierne insitne poňatú skulp-túru bradatého muža v kapucni, s ktorého podobou sa v Libanone možno stretnúť na každom kroku. „Svätý Šarbel pochádza z dediny Bekaa Kafra nad horným okrajom Svätého údolia,“ vysvetľuje sympatický mladík a dodáva viacero zaujímavostí zo života mnícha, ktorý žil v devätnástom storočí a libanonskí kresťania mu pripisujú množstvo zázrakov.

„Ľudia vravia, že Šarbel dokáže ľuďom pomáhať i po smrti. Veľa sa rozprávalo o prípade pani Nohad el-Šámí, ktorej sa prisnili dvaja mnísi, jedným z nich bol práve svätý Šarbel, a vyliečili ju z čiastočnej paralýzy. Mar Šarbel ju poprosil, aby každý mesiac dvadsiateho druhého navštívila jeho hrob v dedine Annaya. Odvtedy sa tam pravidelne v rovnaký deň zhromažďuje na modlitbách množstvo ľudí z okolia,“ dozvedáme sa od ďalšieho z domácich, pána v stredných rokoch pochádzajúceho z dediny Aqoura.

Kľukatou cestou, na ktorej sa nemožno ponáhľať, sa dostávame do Bšarré. Pohľady na okolité hory, údolia i príbytky
ľudí a prírodu si možno o to lepšie vychutnať. Keď sa mestečko zjaví za posledným z horizontov, pôsobí,
akoby ho namaľoval zasnívaný umelec. Napokon - jeden taký tu skutočne žil!

Rôznorodá: V doline sú i sochy dôležitých postáv arménskej cirkvi.
Rôznorodá: V doline sú i sochy dôležitých postáv arménskej cirkvi.
Peter Hupka

Uzavretá komunita

Bšarré leží nad záverom Svätého údolia Kadíša v poldruhatisícovej nadmorskej výške. Je pomerne uzavretou komunitou, kde sa každý s každým dobre pozná. S výnimkou sýrskych robotníkov a v poslednom čase i utečencov tu všetci domáci žijú niekoľko generácií. Pestujú najmä jablká a dôležitým zdrojom príjmu je i turistický ruch. V Bšarré sa narodil slávny spisovateľ a maliar Chalíl Džibrán, ktorého diela Prorok, Prorokova záhrada a Zlomené krídla boli preložené i do slovenčiny. Možno tu nájsť jeho rodný dom i múzeum s cennými originálmi malieb a rukopisov. V zime a na jar je okolie navyše plné lyžiarov brázdiacich svahy najvyššej libanonskej hory, 3 088 metrov vysokej Kurnat as-Saudá, v preklade Čierny roh.

Pri prechádzke ulicami Bšarré možno naraziť na špeciality miestnej kuchyne - také, ktoré si vyžadujú zložitejšiu prípravu, i na celkom jednoduché. Príkladom druhého typu sú cestové placky mankúše, vzdialene pripomínajúce pizzu. Pripravuje ich aj starší pán George, ktorý vlastní malú reštauráciu priamo na hlavnej ulici. Jeho placky so zátarom - koreninovou zmesou tymianu, oregana, bazalky, saturejky a so sezamovými semiačkami - i syrové idú na odbyt až tak, že v tesnom priestore reštaurácie sa vytvára rad. George ich pečie na klenutej kovovej platni sádž, rozpálenej plameňom plynového horáka umiestneného pod ňou. Počas práce sa neprestajne zhovára so zákazníkmi, ktorých väčšinu tvoria susedia a starí známi. Jeho pohyby sú šikovné, podľa vlastných slov mu pečenie manákíš, ako znie označenie tohto jedla v pluráli, prináša nielen zisk, ale aj potešenie.

Mimo ukričaného sveta: Nenápadnú odbočku do Kadíša možno nájsť pár kilometrov západne od Bšarré. Prvé kilometre predstavujú uzučkú asfaltku kľukatiacu sa čoraz hlbšie až na dno údolia, neskôr sa cesta stane prašnou, až napokon zmizne a nahradí ju peší chodník. Lemujú ju malé výklenky a jaskynky, v ktorých možno nájsť trebárs celoročný betlehem i množstvo podobizní svätých. V údolí zurčí potok a rozvoniava les. Svätým údolím kráčajú malé skupinky libanonských pútnikov i občasní zahraniční turisti. Nie je dôležité, z akých pohnútok sem človek prichádza, údolie poteší každú dušu.

„Pochádzam z opačnej strany Libanonu, z okolia Džezzínu,“ vraví sestra Sólandž z kláštora Deir Kannúbín, ktorá náhodných hostí nabáda na odpočinok v kláštornej kuchynke a dodáva: „Na stole sú nejaké koláče a čo nájdete v chladničke, si zoberte pokojne tiež! Nezabudnite na kávu, vonku je chladno,“ znejú ponuky jedna za druhou. Sympatická a zhovorčivá Sólandž vysvetľuje, že v kláštore sa možno i ubytovať, treba sa však dohodnúť vopred s jeho vedením. Vymeniť unáhlený a hlučný život libanonského pobrežia za pokoj a rozjímanie v hlbokej uzavretej rokline znie ako zaujímavá ponuka.

Pri ďalšej návšteve krajiny túto možnosť využívam a po troch dňoch prežitých v jeho tichu je mi Kadíša bližšia. Zažiť každodenný život kláštora, ktorého názov je odvodený od pustovníkov cenobitov - ich pomenovanie pochádza z gréckych slov koinos bios, spoločný život -, určite stojí za čas strávený v ňom i za dočasné prispôsobenie pravidlám.

Na púti: Raz mesačne sa obyvatelia Bšarré a okolia vydávajú na procesiu so sochou svätého Šarbela.
Na púti: Raz mesačne sa obyvatelia Bšarré a okolia vydávajú na procesiu so sochou svätého Šarbela.
Peter Hupka

Dedičstvo a dnešok

Sväté údolie Kadíša bolo spolu s neďalekým cédrovým lesíkom Arz al-Rabb, ktorého názov v preklade znamená Božie cédre, zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO v roku 1998.

Viaceré z tunajších jaskýň využívali ľudia už v paleolite, napríklad ako pohrebiská. Od siedmeho storočia sa Sväté údolie, ako Kadíšu Libanončania nazývajú, stala útočiskom prenasledovaných kresťanov. Novým centrom maronitov sa stal práve kláštor Deir Kannúbín, ukrytý v srdci doliny. Napriek mameluckým ťaženiam proti obyvateľom Kadíša a okolitých dedín, ktoré dosiahli vrchol v druhej polovici trinásteho storočia, sa mnísi ubránili a kláštor Kannúbín sa na päť storočí stal sídlom maronitského patriarchu.

Maroniti však zďaleka neboli jedinými obyvateľmi doliny. Tá sa stala zároveň útočiskom ďalších východných kresťanov - jakobitov, melkitov, príslušníkov arménskej cirkvi a dokonca Etiópčanov, ktorí sa do Libanonu vyberajú dodnes. Skupinku dievčat z tejto africkej krajiny stretávame v kláštore Mar Lichaa v hornej časti Kadíša. Ten pochádza zo štrnásteho storočia a delia sa oň maroniti s rádom bosých karmelitánov.

S rovnakou pestrosťou sa možno stretnúť v celom Libanone, príkladom môže byť Katedrála svätého Juraja v Bejrúte. Interiér chrámu zničeného občianskou vojnou a neskôr precízne zrenovovaného ukáže návštevníkom sympatický vrátnik John, kým v podzemnom múzeu, kde možno nájsť oveľa staršie sakrálne pamiatky, je miesto jeho spolupracovníčky Hijám, pochádzajúcej z mesta Sannín, a Etiópčanky Sofie. Panuje tu neformálna atmosféra. Po prehliadke spolu dlho pozeráme rodinné albumy Hijám, zhovárame sa o živote, svadbách i slávnostiach, popíjajúc silnú kávu so zrnkami kardamómu. Keď na moment zhasnú svetlá pre výpadok elektriny, hoci sa nachádzame v centre libanonskej metropoly, Hijám sucho skonštatuje: „Oni to o chvíľu zasa spustia. Bez elektriny sme boli počas vojny tak často, že takáto drobnosť nás nemôže rozhádzať.“

Pokoj: Na bohoslužbách sa ozýva spev mníchov.
Pokoj: Na bohoslužbách sa ozýva spev mníchov.
Peter Hupka

Jaskyne a reťaze

Kláštor zasvätený Antonovi Veľkému, egyptskému pustovníkovi žijúcemu na prelome tretieho a štvrtého storočia, ktorého nazývali Otec mníchov, možno nájsť na spodnom okraji Kadíša. Deir Mar Kozhaya, ako znie jeho názov, je vari najhonosnejším z kláštorov v doline. Na rozdiel od väčšiny ostatných sa k nemu dá dostať autom, vďaka čomu ho navštevuje vyšší počet veriacich aj turistov. Libanončania i ďalší obyvatelia Blízkeho východu sa veľmi radi rozvážajú a tých, ktorí radi chodia po horách pešo, stretnete v celom regióne veľmi málo.

V strmej vápencovej stene, ešte pred samotným kláštorom, možno nájsť priestrannú jaskyňu so zaujímavým interiérom. Okrem oltára a množstva relikvií ju zdobia poďakovania neplodných matiek, ktoré veria, že za svojho vytúženého potomka vďačia zázraku z tohto miesta. Zvláštny účel majú kovové reťaze vkuté do jaskynných skál. Putá a okovy na ich koncoch podľa slov domácich slúžili chorým s mentálnym postihnutím na to, aby v jaskyni strávili noc a nepohli sa pritom z miesta. Verili totiž, že vyliečenie môže nastať po tom, čo tu postihnutý človek prenocuje. Dobrovoľne by sa na podobný čin podujal málokto a na rad prišli reťaze. Je ťažké povedať, či v úspešných prípadoch pomohol zázrak, alebo šok z noci v podzemí...

Na rozdiel od trochu drasticky pôsobiacej jaskyne vyžaruje chrám kláštora Mar Kozhaya pokoj. Započúvať sa do mníšskych spevov je rovnako pôsobivé a zmyslom lahodiace, ako prejsť sa po tichom zelenom údolí Kadíša, ukrytom pred zrakmi väčšiny sveta. Voda, vzduch i to, čo vytvorili ľudia, je tu čisté a zredukované na minimum. Na život nám omnoho viac netreba, iba uvedomenie často prichádza neskoro.

George: Z prípravy jedál má radosť i zisk.
George: Z prípravy jedál má radosť i zisk.
Peter Hupka

Učenie a skutky

Kresťanstvo má v Libanone dlhú tradíciu. Južné časti jeho územia Ježiš viackrát počas svojho života navštívil. Biblická Kána Galilejská podľa niektorých prameňov leží v blízkosti libanonského mesta Súr, hoci iné zdroje ju situujú až do oblasti za južnou hranicou krajiny. Podľa štatistík tvoria kresťania približne štyridsať percent obyvateľov Libanonu, hoci v roku 1926 to bolo vyše dvoch tretín. Za výrazný pokles ich počtu môže najmä masový exodus do zahraničia v čase občianskej vojny 1975 - 1991. Po jej skončení sa mnohé rodiny do svojej domoviny vrátili, no na budúcnosť sa mnohí z nich dívajú s obavami. Problém je najmä nedostatok kvalitných pracovných príležitostí i sýrsky konflikt s teroristami z Islamského štátu doslova za kopcami.

Libanonskí kresťania vychádzajú so svojimi šiitskými a sunitskými susedmi aj s drúzskou komunitou pomerne dobre, no nebolo to vždy tak. Sektárske násilie vojnových rokov prinieslo veľa utrpenia a každý ho má stále v živej pamäti. Obyvatelia tejto malej a krásnej krajiny vedia, aké zbytočné je preň zomierať. Podobne ako na Balkáne sú i tu z konfliktov unavení a želajú si najmä pokojný život. Libanonská občianska vojna ukázala, že v nej niet horších a lepších, krutostí sa veľmi často dopúšťali aj kresťanskí falangisti - príslušníci ozbrojeného krídla politickej strany Hizb al-Katáib.

Sediac v tichu údolia Kadíša je to len ťažko pochopiteľné. Hoci učenie o láske k druhým je za určitých okolností ľahké zmeniť na slová o boji. Každá podobná debata sa napokon skončí úvahou, kde leží hranica, za ktorou sa už treba brániť so zbraňou v ruke. Najlepšie by bolo, keby z kolotoča nenávisti a pomsty vyrástlo celé ľudstvo, najmä tí, ktorí majú z utrpenia a konfliktov prospech. Dobro, aké možno nájsť vo Svätom údolí Kadíša, je univerzálnym odkazom. Treba ho však v prvom rade počúvať a chcieť.

VIDEO Plus 7 Dní