Tip na článok
Pohľad na západ: Hory, ktoré vidno v pozadí, sú už na pakistanskom území.

Na línii prímeria: Obyvatelia Turtuku zrejme už nikdy neuvidia svojich príbuzných z druhej strany hranice

Dedinčania sa tešia čoraz väčšiemu záujmu turistov, ale nie sú nimi nadšení.

Galéria k článku (17 fotografií )
Na moste: Spája dve časti dediny - Farol a Jul.
„Čuli“: Marhule sú v oblasti najrozšírenejším ovocím.
Usilovný: Kvety tu neopeľujú včely, ale čmeliaky.

Severoindická dedina Turtuk sa až do konfliktu v roku 1971 nachádzala na území Pakistanu. Mnohí z jej obyvateľov dodnes nevedia, ktorá z dvoch regionálnych veľmocí je im bližšia. Najdôležitejšou pre nich zostáva baltistanská identita a pokojný život v lone hôr.

Donedávna by ste Turtuk našli len na podrobných mapách severoindického štátu Džammú a Kašmír, pričom cudzinci sa k nej pred dekádou dostali najbližšie na osemdesiat kilometrov - po armádny kontrolný bod v dedine Hunder. Život v oblasti výrazne zmenilo až rozhodnutie indickej vlády, ktorým sa v roku 2009 oblasť otvorila turistom a do kedysi zabudnutej doliny začali prúdiť indickí i zahraniční návštevníci. Zmeny, ktoré so sebou priniesli, sa však vonkoncom nepáčia všetkým.

Zisk i strata súkromia

„Dedinčania dodnes nie sú turistom priveľmi naklonení. Často sa pred zvedavými zrakmi skrývajú a snažia sa uchrániť si aspoň čosi zo súkromia,“ zverí sa nám malajzijský fotograf, ktorý sa sem vybral robiť reportáž. „Vzdal som to. Na fotoaparát sú domáci doslova alergickí a do reči im príliš nie je,“zverí sa usmievavý štyridsiatnik, ktorý sa očividne poteší, keď spomenieme seriál o Sandokanovi, situovaný do prostredia jeho domoviny. „Napokon mi to až tak nevadí, zmenil som zámer, popíjam čaj a užívam si Turtuk inak,“ dodá na vysvetlenie.

V podobnom duchu sa tu bavia i ostatní zahraniční návštevníci. Spravidla pobudnú deň či dva a tou istou cestou sa vydajú späť. Inak by to ani nebolo možné - široká dolina rieky Šajok vedie k stráženej hranici na línii prímeria s Pakistanom a je z pochopiteľných príčin nepriechodná. „Žijú tam naši rodinní príslušníci, no porozprávať sa nemôžeme ani telefonicky či cez Skype!“ dozvedáme sa od domácich. „Mobilné hovory i dátové spojenie medzi Indiou a Pakistanom sú v štáte Džammú a Kašmír zakázané!“ Po príčinách netreba dlho pátrať - pramenia v obavách z možného pôsobenia teroristických skupín a ich cezhraničnej koordinácie.

Ak však ide o peniaze, prípadná nevraživosť a náboženské rozdiely idú bokom. Ubytovanie i stravovanie turistov je pre obyvateľov Turtuku výhodný biznis a neprekáža im ani fakt, že veľké percento ich hostí pochádza z Izraela. Keď sa ich spýtame, prečo práve takáto klientela si obľúbila neveľkú dedinu na okraji regiónu, ktorý sa stále nezbavil označenia nepokojný, iba pokrčia plecami: „Páči sa im tu a platia!“ znie jednoduchá odpoveď. Nečudo, veď základná cena ubytovania tristo rupií, v prepočte čosi vyše štyroch eur, predstavuje v zastrčenom kúte Indie lukratívnu položku. Nehovoriac o ďalších službách, napríklad stravovacích, ktorými si viaceré tunajšie domácnosti prilepšujú do rodinného rozpočtu.

Stretnutie svetov

„Naša dedina s dvetisícšesťsto obyvateľmi je etnicky súčasťou Baltistanu a náš jazyk sa podobá tibetskému aj ladackému. Na prepis používame rovnakú abecedu ako jazyk urdu, odvodenú z arabského a perzského písma. Pôvodne sme boli budhisti, no po príchode sufistických misionárov do oblasti v šestnástom a sedemnástom storočí obyvatelia Baltistanu konvertovali na islam,“ vysvetľuje mladý učiteľ Abdulláh. Jeho kamarát Abdulkádir dodáva, že ešte pred budhizmom Baltistanci vyznávali zoroastrijské učenie - hlavné predislamské náboženstvo Peržanov.

Večne usmiaty Abdulláh, ktorého meno pochádza z arabčiny a v preklade znamená Otrok boží, učí na zá­kladnej škole v spodnej časti dediny a už na pohľad patrí k najinteligentnejším mužom v Turtuku. Vzdelávanie mládeže berie ako svoje poslanie, prilepšením k učiteľskému platu je i pre neho turistický ruch - je spolumajiteľom jedného z tunajších ubytovaní v súkromí.

Drvivá väčšina, až 97 percent z 332-tisícovej populácie Baltistanu, žije na pakistanskom území, zostávajúce tri percentá na indickej strane hranice tvoria dediny Čalungka, Turtuk, Tjakši a Thang. Obyvatelia prvej z menovaných obcí ju po obsadení indickou armádou v roku 1971 opustili a ušli do Pakistanu, posledné dve z nich sú v zakázanej pohraničnej zóne. Turtuk je jedinou baltistanskou dedinou v Indii prístupnou turistom. Cestujú tam najmä domáci, indickí návštevníci - vyše miliardová krajina zažíva v poslednom období boom domácej turistiky a najmä príslušníci strednej a vyššej triedy sa pred kolegami v práci a známymi radi pochvália svojimi cestami do rôznych kútov svojej domoviny.

Svet minimalizmu

Návšteva tradičnej baltistanskej domácnosti pripomína nielen cestovanie v čase, ale je aj názornou ukážkou prežitia v ťažkých horských podmienkach. Strohé vybavenie izieb v domoch podčiarkujú hlinené podlahy, prikrývky i oblečenie domácich slúžia roky bez väčšej údržby. Pripravované jedlá sú rovnako jednoduché a ponúkajú výber toho mála, čo sa v oblasti urodí, i niekoľko dovozových komodít - ryžu, cukor a obilie.

Turtuk leží približne v trojtisícovej nadmorskej výške a tunajšie políčka sú zasiate najmä pohánkou, v domácom jazyku jej vravia džahás. Z ovocia sú najrozšírenejšie chutné marhule, ktoré sa jedia čerstvé i sušia na zimu. „Aj zeleniny máme nadostač a urodí sa nám i hrozno,“ pochváli sa Ali, jeden z postarších obyvateľov dediny, naliatymi zelenými bobuľkami, ktoré mu rastú pri dome. Zároveň nám ukáže jednoduché, no dômyselné prírodné chladničky - malé uzamknuté kamenné miestnosti ochladzované na princípe výmeny teplého a studeného vzduchu vo svahu zo skalnatej sutiny. Obyvatelia Turtuku sa zaoberajú i chovom domácich zvierat. Starajú sa o kozy, ovce a hydinu. Keďže sú moslimovia, s konzumáciou mäsa nemajú problém, s výnimkou bravčového, ktoré by v tunajších klimatických podmienkach ani tak nebolo vhodnou voľbou.

Prelomiť ľady trvá v Turtuku dlhšie než v iných častiach Džammú a Kašmíru. Do prvej domácnosti nás pozvali približne po týždni strávenom v dedine. „Poďte na čaj!“ volá nás pani v stredných rokoch do svojho príbytku v blízkosti hlavnej turtuckej mešity. Na nádvorí kamenného domu sa váľajú rohy horských kôz, hrdzavé plechové kanistre a tieň nám robí starý vojenský padák. Pani domu tu žije s manželom a so slobodnou dcérou. Usadíme sa na zafúľané ružové plastové stoličky a počas popolu­dňajšej siesty popíjame čaj a ochutnáme tsampu - múku z praženého obilia zmiešanú s vodou alebo čajom a rukami tvarovanú do guľôčok. Aj tento základný pokrm napovedá, že Baltistanci majú kultúrne bližšie k Tibeťanom než k obyvateľom Pakistanu.

Raj na zemi

Prejsť sa po vzorne upravených terasovitých políčkach, za­vlažovaných čistou vodou z horských riek, či tunajšími záhradami a marhuľovými sadmi je jedinečný pocit. Plody stromov sú krásne a sladké, cítiť z nich silu horského slnka a čistotu prostredia, v ktorom sa urodili. Čuli, ako ich domáci volajú, tu zakaždým zužitkujú celé. Sporadický zvuk ťukania kameňov je znakom toho, že domáce ženy práve rozbíjajú kôstky marhúľ, aby z nich vylúskali belavé jadierka. Vydať sa priamo z centra Turtuku nahor bočnou dolinou jedného z južných prítokov rieky Šajok predstavuje nemenej zaujímavú prechádzku záhradami a sadmi. Ale len k prvému ohybu cesty. Na ňom je stanovište vojenskej posádky a ďalej majú vstup povolený len miestni. Línia prímeria s Pakistanom je blízko - za najbližším horským hrebeňom.

Nezostáva nám nič iné, len vrátiť sa nadol k mostu spájajúcemu dve hlavné časti dediny, Farol a Jul. Tu má svoju dielňu kovotepec Abdulrahmán, šikovne zdobiaci lyžičky a vidličky, ktoré pred chvíľou vyrobil z hrubého plechu. Milý remeselník i jeho hosť a kamarát Abdulláh sa hosťom viditeľne potešili a radi nás zasvätia do výrobného procesu.

Rodinná história

Ľudia z Baltistanu sú hrdí nielen na to, čo dokážu, no najmä na rodovú históriu. Jedným z takých je Mohamed Chán z rodu Jabgovcov, ktorý z letného sídla svojich predkov vytvoril malé múzeum. Občasným návštevníkom za dobrovoľný príspevok predstaví celý svoj rodostrom, siahajúci vraj až ku ghaznavidovským panovníkom, a ukáže precízne spracované zbrane, šperky i predmety bežnej spotreby svojich prarodičov. To všetko v pekne udržiavanom dome postavenom v typickom baltistanskom štýle.

Budhisti a moslimovia

„Aj keď naša dedina je čisto moslimská, na pahorku na jej východnom okraji možno uvidieť malý budhistický svätostánok, gompu,“ vedie nás k návršiu miestny obyvateľ. „Po obsadení Turtuku indickou armádou ju dal postaviť jeden z jej oblastných veliteľov, pretože sám bol budhista,“ dozvedáme sa.

Ako zistíme neskôr, ide o Čewanga Rinčena, veliteľa miestnej divízie pechoty nazvanej Ladakh Scouts, ochraňujúcej indickú hranicu v oblasti. Rinčen a jeho vojaci zohrali kľúčovú rolu pri obsadení Turtuku pred takmer polstoročím. O čo vtedy v konflikte medzi oboma krajinami išlo?

Vojenská operácia, počas ktorej sa zmieňované baltistanské dediny dostali pod správu Indie, bola malá, neveľmi zásadná epizóda trinásťdňového konfliktu medzi Pakistanom a Indiou v prvej polovici decembra 1971 - jeho ťažisko bolo o vyše tisíc kilometrov východnejšie. Stalo sa tak počas vyvrcholenia boja za nezávislosť Bangladéša, dovtedy Východného Pakistanu.

Pripomenúť si tento pomerne neznámy národnooslobodzovací boj aspoň v základných črtách znamená uvedomiť si viacero významných regionálnych súvislostí. Keď sa v roku 1947 Britská India rozdelila na Indiu a Pakistan, ten pozostával zo Západného Pakistanu a početnejšie obývaného Východného Pakistanu, dnešného Bangladéša. Politici zo západnej časti tejto moslimskej krajiny pristupovali k svojim východným bratom s neskrývaným dešpektom, čo dokazuje i citát Amíra Abdulláha Chána Nijazího, vtedajšieho veliteľa pakistanských ozbrojených síl vo východnej časti krajiny. Otvorene vyhlásil, že ide o „nízko ležiacu krajinu nízkych ľudí“. Počas celej spoločnej existencie Západného a Východného Pakistanu boli akékoľvek snahy bengálskych nacionalistov z východnej časti krajiny potlačené a o zrovnoprávnení v zastúpení na moci či v práve používať svoj jazyk ako úradný nemohlo byť ani reči. Prelom znamenali voľby v roku 1970, v ktorých zvíťazila Liga Awami, strana zastupujúca Bengálčanov.

Z pozície sily

Vládu však nikdy nezostavila. K slovu sa dostala armáda spadajúca pod velenie zo Západného Pakistanu, ktorá od marca do decembra 1971 na dnešnom bangladéšskom území zmasakrovala pol milióna tunajších obyvateľov (niektoré zdroje uvádzajú až tri milióny obetí) a znásilnila od dvesto- do štyristotisíc bengálskych žien. Keď v decembri 1971 pakistanské letectvo „preventívne zaútočilo“ na jedenásť indických leteckých základní, do konfliktu vstúpila aj India, v tom čase vedená vládou Indiry Gándhiovej. Trinásť dní vojenských operácií prinieslo jasné indické víťazstvo i vznik samostatného Bangladéša. Indicko-pakistanský konflikt mal v tom čase širšie geopolitické pozadie. Kým Indiu ticho podporoval Sovietsky zväz, Pakistan bol zasa regionálnym žolíkom Spojených štátov v boji proti šíreniu socializmu do regiónu - vtedajšieho pakistanského prezidenta Jahju Chána si veľmi obľúbil prezident Nixon.

Čo znamenala trinásťdňová vojna pre baltistanské dediny? Hoci na západnom fronte India obsadila pätnásťtisíc štvorcových kilometrov pakistanského územia, neskôr ich po podpísaní dohody zo Šimly vrátila ako gesto dobrej vôle. Netýkalo sa to však štyroch maličkých dedín na línii prímeria v Kašmíre, kam patrí i Turtuk.

Život na druhej strane

Obyčajní ľudia z Turtuku a okolia zaplatili za cudzí konflikt stratou väzieb. Mnohí sa museli zmieriť s tým, že svojich rodinných príslušníkov z druhej strany hranice už nikdy neuvidia, v normalizáciu vzťahov medzi Indiou a Pakistanom neveria ani najväčší optimisti. Hoci obe regionálne veľmoci by mohli oveľa zmysluplnejšie investovať do vzdelania, zdravotnej starostlivosti či zlepšenia životných podmienok svojich obyvateľov, medzi ich finančnými prioritami zostáva armáda. V atmosfére vzájomného podozrievania a nedôvery, nezriedka i podloženej, sa zrejme ešte dlho na tomto stave nebude nič meniť.

VIDEO Plus 7 Dní