Na brehu Baltského mora sa Igoris Osnač najprv zadíva na mohutné vlny. „Čajky,“ zahlási. Najlepší indikátor toho, či sa oplatí ísť do vody. Jantár je ľahučký. More ho k pobrežiu nesie spolu so zmesou chalúh, konárov a drobných morských živočíchov, na ktorých si čajky rady pochutnávajú. Ľudia z Pobaltia vedia, že po búrkach sú vlny najprv dlhé. Vtedy sa neoplatí ísť do mora. Až kratšie, dôrazné vlny prinášajú k brehu čierne chuchvalce a v nich aj jantár. Čajky vtedy spozorujú svoj úlovok a vrhajú sa na hladinu. A zberači jantáru vedia, že môžu vyraziť.
Amulet pod tričkom
Po niekoľkodňových búrkach a včerajšom lejaku je na pláži neďaleko litovského mesta Klaipéda niekoľko mužov. Na prvý pohľad rybári - nepremokavé čižmy a nohavice až po pazuchy, na nich nepremokavá bunda, na hlave kapucňa a čapica. Ruky si chránia gumenými rukavicami. Do vody si nesú sieťky s dlhými rukoväťami.
Igoris mi vysvetľuje, že on si ich vyrába sám. Najmenšia sieťka visí z konštrukcie tenisovej rakety. Aj tú v niektorých prípadoch využije. No do silných vĺn, aké sú dnes ráno, potrebuje sieť na dlhej drevenej rukoväti. Samozrejme, rybári by takto v Baltskom mori predsa nelovili. Ide o niečo oveľa vzácnejšie. Jantár. Najväčší kus, ktorý Litovčania vylovili, vážil 3,82 kilogramu. Vystavujú ho v múzeu v meste Nida. Muži ako Igoris si však väčšinou domov odnášajú oveľa menšie kúsky. Igoris ich používa na výrobu príveskov a amuletov. Doma má bohatú zbierku. Na krku mu visí jeden z jeho najvzácnejších úlovkov - jantár zvláštneho tvaru s dierkou, ktorá sa vytvorí, ak sa pred miliónmi rokov zabodla do kúska živice palička. Jeho jantár nie je priehľadný. „Mám radšej toto prírodné zafarbenie,“ hovorí a dodáva, že na jantár chodí odmalička. „Tu je to tradícia. Ktokoľvek môže prísť a hľadať. Pre nás je to ako šport, ako koníček.“
So športom to Igoris vystihol. Vlny severského mora sú neúprosné. Voda je chladná. Chvíľu ste v nej po kolená, no priženie sa vlna a zrazu ju máte po pazuchy. Piesok pod vašimi nohami sa hýbe, sila vody po búrke vám môže podraziť nohy. Lov jantáru je fyzicky náročný. Hľadači sú napriek tomu ochotní skúšať šťastie celé hodiny. „V aute si vozím všetko, čo potrebujem,“ ukazuje Igoris. „Viacero kusov gumeného nepremokavého oblečenia, niekoľko typov sieťok, uteráky. Môžem v ňom aj prespať. Najlepšie je, ak natrafím na dobré miesto a som tam sám. Niekedy používam elektrobicykel. Vozím sa po morskom brehu a skúšam, či niekam voda priniesla jantár. Najazdím takto dvadsať-tridsať kilometrov. Vo dne aj v noci.“
V noci svieti
Hľadači jantáru v Litve lovia v každom ročnom období a dokonca aj v noci. „S čelovkou,“ upresňuje Igoris. „Je to jednoduché, jantár potme odráža svetlo.“ Sieťka nie je jediná technológia. Kusy jantáru lovili kedysi aj z lodiek. V múzeu v Palange majú historické rytiny, na ktorých si ľudia na člnoch svietia do vody, a hladinu osvetľujú aj z brehu. Jantár potom vyberajú z morského dna sieťami na dlhých rukovätiach.
Podľa tvaru vĺn a kŕdľa čajok usúdili muži na brehu, že more by mohlo prinášať jantár. Kráčajú do vĺn. Majú svoju techniku - nastavujú sieťky v mori a naberajú do nich chaluhy. Prehľadávajú ich priamo vo vode alebo si ich dotiahnu na breh. Tam ich obsah vysypú a pátrajú po kúskoch jantáru. Na pláži čakajú aj ďalší ľudia. V rukách majú paličky. Rýpu sa nimi v zhlukoch chalúh v nádeji, že zberač nejaký jantár predsa len prehliadol. A potom sú tu starí páni. Niekdajší lovci jantáru. Vo vlnách by to už nezvládli, v chladnej vode by im prechladla prostata alebo obličky, zhoršila by sa im reuma alebo sa im už jednoducho nechce. Tak aspoň kibicujú. Obdivujú úlovky, odhadujú ich hodnotu, tešia sa, že prastará tradícia stále žije. Každý z nich má na sebe alebo niekde vo vrecku jantár. Talizman pre šťastie.
Jeden z lovcov sa zrazu vo vlnách usmeje. Najbližšiemu susedovi ukazuje obsah svojej siete. Ten sa zasmeje tiež a potľapká ho po pleci. Šťastný muž kráča vo vode až ku mne, aby mi ukázal, o čo ide - veľký, asi desaťcentimetrový jantárový ovál. Igoris doteraz našiel len pármilimetrové kúsky. Toto je skvelý úlovok. Aj starí lovci jantáru na brehu si to myslia. Všetci sa radujú.
Vôňa živice
Chlapi na brehu Baltského mora majú lov jantáru ako koníček. Nerast takto hľadali ich otcovia a starí otcovia, oni s touto tradíciou vyrastali, veria, že jantár je nielen na ozdobu, ale aj lieči. Lov so sieťkami je však skôr pre zábavu než pre zárobok. Vraj ešte nikto z toho naozaj nezbohatol. To by musel mať ohromné šťastie.
Jantárové náhrdelníky, náramky, náušnice a prstene, ktoré tu predávajú v stánkoch na ulici, sú v horšom prípade falzifikáty z plastu a zo skla. V lepšom prípade pochádza jantár do šperkov z nálezísk v zemi. Najznámejšie nie sú až tak ďaleko od Klaipédy - pri Kaliningrade neďaleko hranice Kaliningradskej oblasti, ruskej enklávy, vklinenej medzi Litvu a Poľsko. Ďalšie dôležité európske náleziská sú pri Kyjeve na Ukrajine. Jantár na komerčné účely sa ťaží aj na ďalších miestach na svete. Ten baltský je však veľmi cenný pre svoju čistotu a zaujímavú škálu sfarbení a vzorov. Baltské more je vraj najväčším svetovým depozitárom tohto nerastu. Mimochodom, ak chcete zistiť, či je jantár pravý, skúste ho podpáliť. Pravý jantár horí. Takýto test je však ťažko predstaviteľný pred očami predavača v pouličnom stánku. Igoris radí pošúchať ho medzi prstami a ovoňať. Reálny jantár sa rozohreje a ucítite z neho charakteristickú vôňu živice.
Príroda vytvorila v Baltskom mori zaujímavý úkaz - úzky, takmer sto kilometrov dlhý piesčitý pás spojený s pevninou v miestach, kde pobrežie patrí Rusku. Volá sa Kurská kosa - podľa národa Kurov, ktorí tu kedysi žili -, v litovčine je obľúbenejší názov Neringa. Z Klaipédy sa na Neringu musím aj s autom preplaviť trajektom. Most neexistuje. Kratučká plavba trvá len dve minúty. Polostrov je široký od štyristo metrov po 3,8 kilometra a je tu aj najvyššia piesková duna v Európe, päťdesiatdvametrová duna Parnidis. Za vjazd na Neringu sa platí desať eur.
Umelci v Nide
Mojou prvou zastávkou na ceste za históriou jantáru je dedinka Juodkranté. Keď tu v roku 1855 prekopávali a prehlbovali prístav v lagúne, objavili nálezisko jantáru. O päť rokov založil lodiar Wilhelm Stantien a obchodník Moritz Becher ťažobnú spoločnosť. Zamestnávala okolo šesťsto ľudí. V lagúne pracovalo dvadsaťtri parných mašín. Za tridsať rokov svojej existencie vyťažila spoločnosť sedemdesiatpäťtisíc kilogramov jantáru. Objavili aj 435 unikátnych jantárových predmetov z obdobia neolitu. Dnes je Jantárový záliv chránenou vtáčou rezerváciou.
Pokračujem v ceste do Nidy. Stavby na Neringe sú väčšinou drevené a jednoduché. Je tu len zopár dediniek. Ich obyvatelia sa museli v 19. storočí sťahovať. Pre potrebu dreva vyrúbali lesy a odlesnenie spôsobilo obrovskú eróziu. Pieskové duny si razili cestu k pobrežiu a zasypávali ľudské obydlia. Duna Parnidis dodnes klesá. Na Neringe vysadili borovicové lesy, aby piesok udržali na uzde. Zatiaľ sa im to darí.
Nida je najväčšie mesto litovskej časti Neringy. Ak sa vyškriabete na dunu Parnidis, uvidíte priamo do ruskej Kaliningradskej oblasti. Jantár, po litovsky gintaro, je prítomný všade. Sú z neho vyrobené šperky, suveníry a venujú sa mu múzeá. Jeho najväčší obdivovatelia sú určite Virginija a Kazimieras Mizgirisovci. Do Nidy prišli obaja pred rokmi z pevniny a obaja sa do tohto miesta zamilovali. Virginija prišla ako turistka pred štvrťstoročím. Zhodou okolností dovolenkovala v dome, ktorý teraz prerobili na nové múzeum. Kazimieras pracoval ako fotograf. Na Neringu prišiel ešte v roku 1959. Pred tridsiatimi rokmi fotografoval v Juodkranté. Pri prechádzkach dedinou prichádzal stále do kontaktu s jantárom. Úplne ho očaril. Keď stretol Virginiju a zamilovali sa do seba, zrodila sa aj spoločná láska k jantáru. V roku 1993 otvorili v Nide múzeum jantáru v starom rybárskom dome priamo na brehu Baltského mora. Okrem expozície slúži ako ateliér a ubytovanie pre umelcov, ktorí sem každé leto prichádzajú z celej Európy na tvorivé pobyty. Teraz už niekoľko rokov pracujú na koncepte moderného interaktívneho múzea s multimediálnou expozíciou. Jeho súčasťou je aj expozícia jantárových umeleckých šperkov.
Ako harddisk
„Každý malý kúsok jantáru je ako harddisk s mnohými terabytmi informácií,“ vysvetľuje Kazimieras, čo ho na tomto mineráli tak fascinuje. Vek najvzácnejších kameňov je okolo päťdesiat miliónov rokov. Vznikli zo živice pravekých borovíc, keď z ich kmeňov stiekla na zem alebo do vody a pôsobením času fosilizovala. Hoci hovoríme o „jantárovej“ farbe, v skutočnosti môže mať jantár až dvestopäťdesiat farebných odtieňov, od slonovinovobielej po čiernu. Farbu vytvárajú prímesi, ktoré sa doň dostali - pôda, chlorofyl, pigment rastlín. Jantár z mora je väčšinou krásne vyhladený, vďaka pôsobeniu vody a jemného piesku. Kazimieras tomu hovorí, že jantár vedie vojnu so zrniečkami piesku. Vzácnosťou sú rastliny a telá hmyzu a jašteríc, zaliate v jantári. Tie poskytujú cenné informácie vedcom o vývoji druhov. Aj preto Kazimieras nazýva jantár harddiskom. Je doň zaliata veľká časť histórie planéty.
Virginija a Kazimieras precestovali za jantárom celý svet. Vzácne kusy doviezli do Nidy a vystavujú ich v novom múzeu. „Po perestrojke začali prichádzať do Neringy zahraniční turisti. Mnohí z nich boli litovskí emigranti. Prišli sa pozrieť naspäť do krajiny svojho detstva, svojich rodičov a starých rodičov. Rozprávali príbehy o tom, ako pred šesťdesiatimi rokmi zbierali z mora jantár a aké jantárové brošne a korále nosili ich mamy. Kládli nám veľa otázok. Na niektoré sme nevedeli odpovedať,“ spomína Kazimieras. Preto sa manželia začali venovať jantáru až s vedeckou precíznosťou. Študovali ho dokonca na Inštitúte geológie a paleontológie v Hamburgu.
Multimediálna časť expozície ich nového múzea prináša encyklopedické vedomosti, ktoré rokmi nadobudli. Nielen z histórie. Ľudia od Baltského mora používali jantár stáročia napríklad aj na liečenie rôznych chorôb. Prikladali ho na telo a konzumovali rozdrvený na prášok. Alebo vylúhovaný v alkohole. Kazimieras ma ponúka z jednej takej fľaše. „Drobné kúsky jantáru treba zaliať vodkou. Musí byť kvalitná s obsahom alkoholu aspoň štyridsať percent. Jantár v nej treba lúhovať aspoň dva-tri mesiace. Čiastočne sa v nej rozpustí. Odovzdá jej svoju energiu. Alkohol chutí inak a získa medovohnedú farbu. Takýto nápoj sa pije občas, pri slávnostných príležitostiach a stretnutiach s dobrými priateľmi. Tunajší ľudia poznajú tento recept už tisíc rokov.“
Modlitba
Virginija má na krku výrazný jantárový šperk. Pýtam sa Kazimierasa, či aj on nosí jantár. Usmeje sa a vytiahne z vrecka oválny biely kúsok. „Pre šťastie. Mám ho pri sebe neustále.“ Samozrejme, je to jantár z Baltského mora. „My pre jantár žijeme. Je to celý náš život. Zaoberáme sa ním už dlho. Rozumieme mu,“ dodáva.
EXKLUZÍVNE FOTO z lovu jantárov v GALÉRII>>
Pokračuje Virginija: „Žijeme na ostrove. Z jednej aj druhej strany je voda. Tá nám jantár prináša. Naozaj ho ľúbime a našou misiou je priniesť lásku k jantáru aj iným. Aby si ho ľudia prišli nielen pozrieť a obdivovať jeho krásu, ale aby mu porozumeli, zistili, aký je zaujímavý, a aby sa doň zamilovali tak ako my. Nestačí nám ho len ukázať návštevníkom. Chceme, aby ho precítili do hĺbky. Aby začali viac rozmýšľať a viac ľúbiť prírodu, Boha, jantár.“ Manželia dúfajú, že prostredníctvom ich expozície vyvolajú aj v iných hlboký záujem o tento unikátny minerál. „Po anglicky ani po rusky to nevieme tak dobre vyjadriť,“ hovorí Virginija. „Ale keď o jantári hovoríme po litovsky, je to ako modlitba.“
