Ameth Sene Diagne sa zamyslene prechádza po pláži. Pozerá na hladinu vody, pod ktorou pred piatimi rokmi zmizol jeho dom. A s ním aj škola, mešita, domy jeho susedov a priateľov.

Dohromady takmer tisíc ľudí opustilo dedinu Doun Baba Dieye na úteku pred vlnami. Nové domy si postavili na pobreží v dedine Diol Mbab. No ich srdcia zostali tu. Aj Ameth, šéf dedinskej komunity, by sa najradšej vrátil. „Úrady možno nájdu nejaké riešenie,“ dúfa. „Voda prestane stúpať a presťahujeme sa naspäť. Najlepšie by bolo, keby nám sem potom postavili z pevniny most. Jednoduchšie sem prepravíme materiál na nové domy.“

Sám pre to robí všetko. Na pevnine vo svojej novej dedine pestuje stromčeky a postupne ich sadí do piesčitej pôdy na mieste, ktoré doteraz nazýva domovom a z ktorého musel odísť.

Bez práce a bez domova

Je však jasné, že na toto miesto sa už ni­kto nevráti. Vinou klimatických zmien oceán neustále stúpa. Navyše dochádza k erózii piesčitej pôdy. Z Doun Baba Dieye zostal stáť posledný dom. Voda sa k nemu rýchlo približuje. Ak bude naďalej postupovať takouto rýchlosťou, onedlho zmizne aj táto stavba pod hladinou.

Zábery z nádhernej, ale ťažko sužovanej oblasti si pozrite v GALÉRII>>

Mesto Saint Louis na severe Senegalu bolo kedysi, ešte v koloniálnych časoch - tu ich nazývajú okupácia -, najdôležitejším mestom Francúzskej západnej Afriky. Jeho historické centrum postavili na ostrove v delte mohutnej rieky Senegal. Pôvabné, no ošarpané koloniálne budovy sú zapísané na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Pred Atlantickým oceánom chráni mesto ešte úzky výbežok pevniny dlhý tridsať kilometrov, nazývaný Lange de Barbarie. Na ňom vystavali rybársku štvrť Guet Ndar. Rástla postupne stovky rokov, logicky práve tu, odkiaľ mali rybári najbližšie k oceánu. Dnes sa k nim oceán dostal až nepríjemne blízko. Ukrojil si z pláže, prehltol prvé domy. Došlo k masívnej erózii pásu pobrežia. Dvetisíc ľudí sa muselo vysťahovať.

AMETH SENE DIAGNE Stúpajúci oceán pohltil jeho dedinu. „Som bez práce a bez domova,“ hovorí.
AMETH SENE DIAGNE Stúpajúci oceán pohltil jeho dedinu. „Som bez práce a bez domova,“ hovorí.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

Niekoľko kilometrov južnejšie dali v roku 2003 úrady vykopať do Lange de Barbarie kanál, aby mohla voda z rieky Senegal odtekať do oceánu a nezaplavovala dediny. Stal sa však pravý opak. Kanál, pôvodne široký štyri metre, otvoril oceánu novú cestu. Dnes je na mieste štvormetrového kanála šesť kilometrov dlhá vodná plocha. Doslova prelomila Lange de Barbarie. A oceán sa dostal do dediny Doun Baba Dieye.

Plavíme sa na drevenej piroge s Amethom a jeho malými synmi, ktorých má so svojimi tromi manželkami. Chlapci sa už dokážu o loďku plnohodnotne postarať. Chcú mi ukázať silu vody, ktorá sa valí na Senegal. Tam, kde bol kedysi výbežok piesčitej pôdy Lange de Barbarie, je teraz rozľahlá vodná plocha. Opustené výbežky pevniny osídlili vtáky, na pieskových plážach sa povaľujú plastové odpadky. Na brehu mi Ameth ukazuje svoju veľkú pirogu. „Vytiahol som ju na breh. Už ju nepoužívam. Je určená na oceán. No naša nová dedina je od oceánu príliš vzdialená. Nemôžem tam viac loviť ryby. Zostal som bez práce aj bez domova.“

Ostrov rybárov

Keď úrady pred rokmi rozhodli o vykopaní štvormetrového kanála, časť odborníkov tvrdila, že to nie je dobrý nápad. Lenže nebol čas počúvať ich. Saint Louis postihli obrovské záplavy. Bolo treba dostať vodu von. Stal sa pravý opak a tridsaťšesť dedín je teraz priamo ohrozených vodou. „No kým z jednej strany sa k mestu blíži oceán, z druhej zas piesok rozširujúcej sa púšte,“upozorňuje Mangoné Diagne z oddelenia životného prostredia saintlouiského mestského úradu. Ktorý živel pohltí Saint Louis skôr

Aj z Guet Ndar si odhrýza oceán. Rybári tu majú najpohodlnejší život. Pestro pomaľované drevené pirogy večer vytiahnu na piesčitý breh priamo pred svojimi domami. Veľké pirogy, určené na dlhšie rybárske výpravy na oceán, kotvia na druhej strane polostrova, v koryte rieky Senegal.

Uprostred je živá farebná spleť domčekov a ich obyvateľov, ulíc, kde sa suší pestrofarebná bielizeň a ľudia v nich žijú so stádami kôz. Na rušnom trhovisku sa bez prestania obchoduje, rybári opravujú siete priamo na ulici a miestnych okrem taxíkov vozia konské záprahy. Ešte aj po smrti tu majú ľudia blízko k oceánu. Cintorín sa rozprestiera hneď za širokou plážou, zasypanou plastovými odpadkami.

OBCHOD Žena predáva ryby, ktoré v ten deň priviezol jej manžel.
OBCHOD Žena predáva ryby, ktoré v ten deň priviezol jej manžel.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ


Všetko sa točí okolo rýb. Muži odchádzajú na oceán loviť ryby, úlohou žien je potom ryby predávať a spracovávať. Na dlhé výpravy za rybami odchádzajú veľké partie chlapov, aj dvadsať rybárov. Pri práci sa striedajú. Jedni hádžu siete, druhí majú na starosti varenie, tretia skupina zatiaľ spí a oddychuje pod provizórnym prístreškom na palube.

Pri pobreží je čoraz menej rýb. Na vine je extenzívny komerčný rybolov v medzinárodných vodách. Rybári zo Saint Louis teraz odchádzajú na more aj na dva týždne. Plávajú ďaleko. Niekedy sa dostanú až k pobrežiu Maroka. Takýto rybolov sa predražuje o licencie, ktoré musia zaplatiť. Mnohí sa nevrátia. Ich telá oceán nikdy nevydá. Alebo odchádzajú za prácou do susednej Mauritánie. Tam vraj nie sú šikovní rybári. Domov prichádzajú na najväčšie moslimské sviatky.

Piroga v búrke

Keď v oceáne začali ubúdať ryby a voda v studniach farmárov sa stala slanou, ľudí tu zrazu nemalo čo živiť. V roku 2006 začali muži odchádzať do Európy. Hlavne do Španielska. Na tých istých pirogách, na ktorých predtým chytali ryby. V roku 2007 sa rozhodol odísť aj Jafa Diege. Mal štyridsať rokov a doma ženu s dvoma deťmi, ktoré nedokázal už ako rybár uživiť. „Nepotrebovali sme žiadneho sprostredkovateľa. Sme predsa rybári. Vieme, kam sa plaviť a ako ovládať loď,“ vysvetľuje. S kamarátom dal dokopy osemdesiatsedem záujemcov o plavbu do Španielska. „Každý z nás poznal niekoho, kto tam odišiel, našiel si prácu a darilo sa mu,“ hovorí. „To nás motivovalo podstúpiť aj obrovský risk.“

Odchody pirog s ilegálnymi migrantmi sa vždy odohrávajú v tajnosti. Často o nich nevedia ani rodiny mužov, ktorí sa púšťajú na nebezpečnú cestu. Alebo sa to dozvedia až na poslednú chvíľu. Potom tŕpnu a čakajú dni a týždne, či sa im ich milovaný ozve z Európy. Ak nezavolá, pravdepodobne zahynul v oceáne.

RYBÁROV SYN Už v tomto veku dokáže ovládať pirogu.
RYBÁROV SYN Už v tomto veku dokáže ovládať pirogu.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

Jafova piroga sa plavila sedem dní. Oboplávala už Maroko a zamierila k španielskym brehom, keď prišla veľmi silná búrka. Oceán loďku skoro prevrátil. Keď sa to skončilo, muži sa dohodli, že sa vrátia. „Doma mi potom povedali, aby som to neskúšal znova. Že raz som si ledva zachránil život a nabudúce by sa to mohlo skončiť pohromou,“ pokračuje Jafa. Vrátil sa teda k práci rybára. Živí sa ňou dodnes.

No kým rybolov sa na HDP Senegalu podieľa iba 1,8 percenta, peniaze, ktoré posielajú domov Senegalčania pracujúci v zahraničí, tvoria až 10 percent senegalského HDP. Aspoň to tvrdí správa Európskeho parlamentu z februára 2018.

Na pláži som sa stretla s mužom menom Moussa. Bol medzi prvými, ktorí v roku 2006 začali organizovať cesty do Európy na pirogách. Nebral to ako pašeráctvo ľudí, skôr ako pomoc iným na ceste za lepším životom. Prečo? Lebo videl ľudí, ktorí si v Európe zarobili peniaze, vrátili sa domov a tu jazdili na krásnych autách, postavili si veľké domy a žili šťastný život. Porozprával mi, že ani on to nemal ľahké. Bolo treba zohnať pirogu s motorom. Nová stála pätnásť miliónov západoafrických frankov, čo je približne 23-tisíc eur. Ďalej musel nájsť skúseného kapitána, ochotného to odkormidlovať. Kapitán neplatil, zdôraznil mi muž s veľkými hodinkami na ruke, ktorý sa vraj teraz živí obchodovaním s hardvérom. Do veľkej pirogy sa zmestí aj sto ľudí. On ako sprostredkovateľ pre nich dopredu nakúpil zásoby vody, ryže, čaju, chleba a palivového dreva. A išlo sa, inšallah. Za prevoz bral v prepočte päťsto eur a viac. Napokon ho pristihli policajti a skončil vo väzení. V týchto aktivitách už nepokračoval.

Barcelona alebo smrť

„Z oceánu sa stáva cintorín,“ upozorňuje Aissatou Diallo z mimovládnej organizácie Forum Civil. Náplňou činnosti tejto organizácie je aj komunikácia s mladými. Upozorňujú ich na to, že život v Európe nie je prechádzka ružovou záhradou. Že cesta je nebezpečná a na nikoho tam nečaká vysnívaná práca a skvelá budúcnosť. Pomáhajú im nájsť uplatnenie v Saint Louis, vybaviť rekvalifikačné kurzy, keďže práce pre rybárov je čoraz menej.

Ale ani zďaleka nemôžu asistovať všetkým. O živobytie prichádzajú aj farmári. Voda v studniach je slaná, rastlinám sa nedarí. Miera nezamestnanosti je taká vysoká, že ľudia cítia, že nemajú čo stratiť. Neurobím nič alebo to aspoň skúsim? Ak to skúsim, možno zomriem v oceáne. Ale ak to neskúsim, môj život tu nebude lepší ako smrť. Barsa wala Barsakh, Barcelona alebo smrť, začali hovoriť v jazyku wolof Senegalčania.

ABOU DIALLO Jeho synovia chcú byť rybári ako on. Núti ich však študovať, lebo si myslí, že je dobré, keď človek vie robiť viac vecí.
ABOU DIALLO Jeho synovia chcú byť rybári ako on. Núti ich však študovať, lebo si myslí, že je dobré, keď človek vie robiť viac vecí.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

Aissatiou si nemyslí, že myšlienka na smrť ľudí odradí od riskantnej cesty do Európy. „Každý vie, že pri tom môže zomrieť. Ale je ochotný to podstúpiť.“Lebo každý zároveň pozná niekoho, komu sa v Európe darí. Ja som sa zoznámila s Djibrilom Ndiagem. Keď v roku 1999 odchádzal do Talianska, nechal v Saint Louis podľa vlastných slov „dve manželky a asi jedenásť detí“.

O ceste za hranice povedal manželkám až v deň odchodu. Aby nemusel počúvať ich náreky. Býval vtedy s celou rodinou v dome svojich rodičov. V oceáne ubudli ryby. Ako rybár to mal čoraz ťažšie. Zato z Talianska chodili dobré správy. Bola tam práca, Senegalčania si navzájom pomáhali. Nováčikovi napríklad odpustili prvý mesiac nájomné za posteľ v spoločnom byte. A pohraničníci ešte nedokázali rozoznať tváre černochov. Stačilo zohnať pas s fotkou od niekoho, kto sa na vás podobá.

Doma cudzincom

Spočiatku to mal Djibril v Taliansku ťažké. Chopil sa každej pracovnej príležitosti. Vedel zvárať, a to bolo veľmi žiadané, takže sa rýchlo uchytil. Ale bolo mu veľmi smutno. Takmer to nevydržal a vrátil sa do Senegalu. „Podržala ma manželka,“hovorí. „Zavolal som jej, že som sám a nerozumiem po taliansky. Povedala mi, že to teraz nesmiem vzdať. Že jazyk sa naučím a mám vydržať.“

Ak niekto odíde, hrdosť mu nedovolí vrátiť sa domov s prázdnymi rukami. Djibrilovi sa postupne začalo dariť. Po pár mesiacoch si zlegalizoval pobyt a našiel si prácu v textilnej továrni. Presťahoval sa do bytu mimo senegalskej komunity. S talianskymi susedmi sa spriatelil, pozývali ho na rodinné oslavy, dodnes je s nimi v kontakte cez internet. Okrem práce však nemal v Bergame takmer žiadny život.

OCEÁN SA PRIBLIŽUJE Už ukrojil z prvých domov rybárskej štvrte + Guet Ndar.
OCEÁN SA PRIBLIŽUJE Už ukrojil z prvých domov rybárskej štvrte + Guet Ndar.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

„Od pondelka do soboty som pracoval. V nedeľu som si poupratoval byt. Nelákalo ma niekam chodiť. Jazerá? Veď doma v Senegale som mal celý oceán,“ rozpráva. Dodáva, že v Taliansku sa nemal zle, ale vedel, že to bude iba dočasné.

Vrátil sa po osemnástich rokoch. Mal to na svedomí telefonát. „Zavolal mi otec, že by som mal prísť domov. Krátko po mojom príchode zomrel. Ale malo to aj iný dôvod. Moje deti rástli a ja som ich nepoznal. Stále som pre ne cudzincom.“ V Saint Louis postavil veľký dom s mnohými izbami. Na streche chová sliepky, kozy a má posilňovacie stroje. Po návrate našiel svoju pirogu a rybárske siete tak, ako ich tu nechal. A hoci by už nemusel pracovať, opäť odchádza na oceán. „Nedokážem bez neho žiť.“

Zábery z nádhernej, ale ťažko sužovanej oblasti si pozrite v GALÉRII>>