Držím sa koreňov života nášho ľudu, preto rastiem a nepodľahnem, tvrdil český hudobný skladateľ Leoš Janáček, ktorý našiel druhý domov v kúpeľnom meste na juhovýchode Moravy. Luhačovice si zamiloval a od roku 1903 sa do slovanských kúpeľov navrhnutých slovenským architektom Dušanom Jurkovičom každoročne vracal. Stali sa jedným z inšpiračných zdrojov jeho tvorby, miestom stretávania so spisovateľkou a sopranistkou Máriou Calma Veselou či legendárnym maliarom svetového formátu Alfonzom Muchom.

Aj slovenský architekt Dušan Samuel Jurkovič sa vracal ku koreňom a ľudová tvorba inšpirovala mnohé jeho secesné stavby. Tie vtlačili punc originality podmanivému miestu na okraji Bielych Karpát. Nie div, že k najznámejšiemu slovenskému architektovi sa v Luhačoviciach vyše storočia hrdo hlásia. Aj vďaka nemu sa zo zanedbaného moravského mestečka stal slovanský kúpeľný raj.

Slovanská vzájomnosť

Často ani na Slovensku nepočujete rozprávať o našej krajine a obyvateľoch s takou láskou ako v Luhačoviciach, z ktorých si českí a slovenskí buditelia na začiatku dvadsiateho storočia urobili miesto stretávania. Pod slovanské cítenie sa iste podpísala aj blízkosť hraníc a spoločná história, ale medzi Moravanmi a Slovákmi bolo vždy silné puto. Nuž a vďaka nášmu vychýrenému umelcovi sú originálnym a ľahko zapamätateľným miestom na liečbu i relax.

Keď sa na začiatku dvadsiateho storočia lekár František Veselý rozhodol Luhačovice premeniť na kúpeľný skvost, nemali zažiariť len liečebným poslaním, ale stať sa zázemím a spoločenským strediskom slovanských národov. A to sa mu podarilo!

FOTO krás moravského kúpeľného mesta nájdete v GALÉRII >>

Na pomoc si prizval už vtedy pomerne známeho slovenského architekta Dušana Jurkoviča. Rodák z Turej Lúky, ktorá je dnes súčasťou Myjavy, prišiel na svet v roku 1868 do aktívnej rodiny. Jeho dedko Samuel Jurkovič založil Spolok gazdovský v Sobotišti, prvé úverové družstvo v Európe. Jurkovičov otec patril k známym vlastencom, matka bola znalkyňou ľudového umenia.

Po štúdiu na Gymnáziu v Šoporni a Štátnej priemyselnej škole vo Viedni sa vrátil domov, ale dlho sa u rodičov neohrial. „Pozvali ho do Vsetína, do ateliéru Michala Urbánka. Tam získaval prvé skúsenosti. Pochádzam zo Vsetína, takže viem, že sa tam zachovali stavby nielen po Urbánkovi, ale aj po Jurkovičovi,“priznáva naša sprievodkyňa Veronika Jakobová. „Pretože Vsetín je blízko Pustevní, dostal zákazku na výstavbu výletných ubytovní,“ opisuje. Vďaka tomu vznikli v rokoch 1897 až 1899 Maměnka a Libušín, Jurkovičove objekty v štýle ľudovej architektúry Valašska a Kysúc.

Vyštvala ho závisť

Sotva prekročil tridsiatku, unikátne stavby rodáka od Myjavy si už získali priaznivcov. Záujem o jeho talent prejavili dve kúpeľné mestá. „Jedným boli Teplice nad Bečvou, druhým Luhačovice. Pretože sa k nám chodil jeho otec liečiť, tak si Jurkovič od malička vytváral k Luhačoviciam vzťah. Ako hrdý Slovák vedel, že slovenskú kultúru možno v uhorských krajoch zachovať len v spojení s českým kultúrnym dianím. Vybral si teda Luhačovice,“ vysvetľuje Veronika Jakobová.

Plány doktora Františka Veselého a Dušana Jurkoviča sa formovali v brnianskom umeleckom klube a pokračovali aj v kúpeľnom meste, ktoré Veselého tak nadchlo. V luhačovických liečivých prameňoch videl veľký potenciál a očarila ho aj miestna neporušená krajina. Vytvoril akciovú spoločnosť, ktorá kúpele odkúpila a pustila sa do ich obnovy. František Veselý sa stal jej prvým riaditeľom. Koncom roku 1901 sa pustil do práce aj Dušan Jurkovič a nasledujúci rok kúpele slávnostne otvorili.

Ich spolupráca trvala síce len dva roky, ale za ten čas dokázal slovenský architekt vtisnúť Luhačoviciam svoj nezameniteľný rukopis. Zisky však neboli také, ako si akcionári predstavovali. Hľadali príčiny a dôvody, prečo sa Jurkoviča zbaviť. Nechceli investovať do jeho nápadov a pod pochybnosti akcionárov sa podpísali aj českí architekti, ktorí závideli Jurkovičovi monopol na prestížne kúpele. Jeho štýl hodnotili ako nedostatočne umelecký, šírili fámy o architektovej slabej erudovanosti. Mnohé zo svojich projektov už nedokončil, ale aj tak v kúpeľnom meste na juhovýchode Moravy zostali po ňom originálne secesné diela ako Jurkovičov dom, Vila Jastrabie, Vila Chalúpka, Slnečné kúpele či Hudobný pavilón.

„Malovaná pohádka“

Pôvodne na mieste najhonosnejšej budovy v Luhačoviciach, akou slávny Jurkovičov dom bezpochyby je, stáli dva nesúrodé objekty. Jeden z nich - Janov dom - dal postaviť v roku 1822 gróf Jan Nepomuk Serényi, potomok uhorského šľachtického rodu, ktorý kúpele spravoval tristo rokov. Slovenský architekt ho komplet prestaval a dnes neexistuje návštevník Luhačovíc, ktorý by sa nešiel pokochať krásou Jurkovičovho domu.

Janov dom Jurkovič nadstavil o dve poschodia. „Keď sa pozriete, najzaujímavejšie je druhé poschodie, kde vidíte drevenú konštrukciu, ktorá je čiastočne priznaná a čiastočne skrytá drevenými doskami,“ ukazuje sprievodkyňa na objekt, ktorý slovenský architekt zjednotil a vytvoril prekrásne farebné a bohato zdobené dielo, ktoré upúta na prvý pohľad. „Malovanou pohádkou“, ako kúpeľný dom už vtedy začali hostia nazývať, je exteriér aj interiér a stal sa dominantou kúpeľov, ktorú už pred desaťročiami vyhľadávala náročná smotánka.

V súčasnosti v samom srdci Luhačovíc pri kúpeľnej kolonáde obdivujeme dokonalú kópiu Jurkovičovho domu. Budovu rekonštruovali podľa dobových fotografií a projektov na začiatku milénia. „Plánovalo sa investovať 150 miliónov českých korún. Čerpalo sa z fondov Európskej únie, nemalou čiastkou prispela aj akciová spoločnosť Lázně Luhačovice. Lenže potom sa rozhodli zachrániť aj pôvodné trámové stropy a investovali ešte ďalších desať miliónov,“ vysvetľuje naša spoločníčka, ktorej nadšenie pre Jurkovičov dom sa prenáša aj na návštevníka. Múry budovy zdobia kvetinové vzory, do ktorých architekt zakomponoval svoju obľúbenú kvetinu - aníz.

FOTO krás moravského kúpeľného mesta nájdete v GALÉRII >>

Kúpeľní hostia, ktorí do Jurkovičovho domu chodia najmä na predĺžené víkendy, si môžu dopriať kúpeľ v pôvodnej zlatej vani. Kedysi ich bolo osemdesiat, ale na väčšine sa prejavil zub času. Navyše, dnes máme modernejšie a úspornejšie. Ale kto chce, môže si vyskúšať uhličitý kúpeľ práve v legendárnej mosadznej vani natretej zlatou farbou. Spoločnosť jej robia kusy nábytku, ktoré boli v liečebnej časti hotela súčasťou zariadenia ešte v Jurkovičových časoch.

Slnečné kúpele a vzduchoplavba

Kúpele bez plavárne? Podobná otázka vzbudila v Jurkovičovi chuť vybudovať kúpalisko, kde by hostia mohli príjemne relaxovať, obklopení jeho architektonickým umením. Jedna z prvých stavieb, ktoré v Luhačoviciach naprojektoval, boli teda Slnečné kúpele s bazénom aj prezliekacími kabínkami, ktoré nemali dvere, len biele závesy.

Aj dnes tu na vás dýchne atmosféra zo začiatku dvadsiateho storočia, hoci je tu až príliš pusto. Zábradlie a múriky sú poškodené, voda znečistená. „V júli a v auguste areál pre hostí otvárame, ale kúpanie je zakázané. Bazén je z pieskovca, presakuje tu podzemná voda a je dosť špinavý,“ priznávajú správcovia kúpeľov. Rozhodne je však tento svedok pestrého kúpeľného života raritou.

K luhačovickým kúpeľom sa totiž viaže aj „vzduchoplavba“, súbor cvičení vonku, ktoré inicioval a viedol Jan Svozil. Prepracovaný systém zdravotného telocviku pripomínajúci plávanie vo vzduchu sa stal spoločenskou udalosťou. Spočiatku ho však cvičili len muži. Fotografie sporo odetých pánov v prúžkovaných plavkách dnes vyvolávajú úsmev. Humor však k tomuto cvičeniu patril, svedčí o tom aj vzduchoplavecká hymna v hanáčtine „Já mám gatě, to só gatě, to só gatě my“.Na veselé cvičenie sa rád chodil pozerať Leoš Janáček, a aj dnes si vzduchoplavbu v Luhačoviciach pri rôznych kultúrnych podujatiach domáci radi pripomenú.

Nedostal už šancu

„Akoby ste počuli tlmený šum obrovského orchestra, z ktorého len sólové nástroje tú vtipnú, bôľom trhanú melódiu života prezrádzajú,“opísal kúpeľnú spoločnosť na promenáde počas slnečného dňa vo svojom fejtóne Moje Luhačovice Leoš Janáček. Už pred vyše sto rokmi bolo v tejto oáze krásy a zdravia radosť tvoriť.

„Hovorí sa, že keby Jurkovič mohol realizovať všetky svoje plány, stali by sa Luhačovice unikátnym urbanistickým celkom, ktorý by nemal v Európe obdobu. Akcionári nemali pochopenie pre jeho štýl, mali strach z jeho nápadov,“pripomenie Veronika. Nedostal šancu dokončiť svoje dielo, tlak akcionárov i konkurencie bol priveľký.

Jurkovičovým posledným počinom bola Vila Jastrabie. Druhé poschodie je trochu menej zdobené ako na Jurkovičovovom dome. Budova opäť zaujme farebnosťou, zdobením aj    symetriou, ale nepôsobí tak rozprávkovo. Malé jazierko s dreveným mostom z jednej strany a Jurkovičov drevený altánok Hudobný pavilón z druhej strany vytvárajú spolu so zeleňou v kúpeľnom parku romantické zákutie.

Áno, keby ho nechali pracovať, mohli byť Luhačovice ešte viac Jurkovičove. O zápis na Zoznam svetového dedičstva UNESCO však usilujú aj pre ojedinelý mix rôznych architektonických štýlov, medzi ktorými najvýraznejšie pôsobí práve ľudová secesia známeho Slováka. V spojení s liečivými prameňmi sú dodnes slovanským rajom.

Serényiovci v Luhačoviciach

O počiatok slávy luhačovických kúpeľov sa zaslúžil uhorský šľachtický rod Serényiovcov. Podľa jedného z nich, osvieteného aristokrata Vincenta, ktorý sa narodil v polovici 18. storočia, je pomenovaný najslávnejší prameň Vincentka. „Objavili ho okolo roku 1680 a pôvodne ho volali Hlavný prameň. Všetky pramene pomenovávali Serényiovci podľa mužských členov rodiny, napríklad Ottovka či Amandka. Výnimku urobil len Jan Nepomuk Serényi, ktorý jeden z tých prameňov nazval po milovanej žene Aloiska,“ opisuje sprievodkyňa Veronika Jakobová.

Serényiovci, ktorí spravovali kúpele tristo rokov až do roku 1945, sa po Nežnej revolúcii do kúpeľného mesta začali vracať a žiadali navrátenie majetku. „Na kúpele už nemajú nárok, ale o budovy v meste sa ešte stále súdia. V roku 2017 im dokonca priklepli luhačovický zámok, v ktorom bola predtým základná škola umenia pre deti a mládež,“ spomenie.

FOTO krás moravského kúpeľného mesta nájdete v GALÉRII >>