Cesta sa stále zužuje, zrazu sa asfalt premení na piesok. Blížime sa k starému domu, ktorý spolu s hospodárskymi budovami vytvára priestranný vnútorný dvor. Polovica je zelená, ale zvieratá sa na ňom nepasú.
Typická dolnozemská tanya. My by sme povedali usadlosť, samota, hospodársky dvor, ale chýbalo by tomu to, čo pod pustou rozumejú Maďari - životný štýl chovateľov dobytka, koní, oviec a ošípaných, svojská vidiecka kultúra, nezávislosť, tiež drina a pot nepriamoúmerné veľkosti majetku.
Asi v najkrajšej časti Maďarska, na enkláve eurázijskej stepi, ktorá zaberá celé územie od rieky Tisy až po východné hranice krajiny, stále prežíva v rôznych podobách. Jej názov pusta v maďarčine znamená pustatinu a podľa náučného slovníka má naozaj slovanský pôvod.
Tanya neďaleko mesta Kiskunfélegyháza, ku ktorej sme prišli, sa volá Tóth tanya. Tak ako väčšina iných podľa mena rodiny, ktorá tu práve hospodári. Tá tóthovská zmenám času nepodlieha.
Pred domom kopa haraburdia, ktorej dominuje zelený Wartburg a tomu zasa biela sliepka, čo stojí na jeho kapote. Neďaleko je studňa s vysokým vahadlom, takým, aké vídať hádam na každej pohľadnici z pusty, a vedľa nej sú napájadlá pre dobytok. Na dvore je ticho, len v búde šteká pes. Čakáme, kým príde auto, zastane a vystúpi z neho žena v čiernych šatách. A vtedy sa celý dvor preberie ako šibnutím čarovného prútika. Pes vylezie z búdy, v maštali zaerdží kôň, odkiaľsi sa priženú mačky, celá tanya víta svoju paniu.
„Bozkávam, teta Rózsika, už si ma nepamätáte, však?“ pozdraví majiteľku usadlosti náš sprievodca. „Zolika!“ zvolá žena a padnú si do náručia. „Árpád,“ opraví ju muž, ktorého premenovala na Zoltána. „Zoli je môj brat,“ dodá Árpád Pintér. Tým je drobný omyl starej ženy, ktorú nevidel štyridsať rokov, zažehnaný. Usadlosť, ktorá jej dnes patrí, patrila kedysi Árpádovmu starému otcovi. Zomrel, keď mal Árpád osem rokov a rodina pani Rózsiky Hajagosovej-Tóthovej ju kúpila v roku 1969.
„Takmer všetko je tu rovnaké, ako keď som sem chodieval ako dieťa. Ešte aj zelené steny s pestrofarebným tapetovým vzorom, aj kachle a dokonca i sporák na drevo,“ rozjíma Árpád. Rózsika len prikyvuje a napokon dodá: „Veru, máločo sa tu zmenilo. Elektrinu nám zaviedli v roku 1976, ale vodu ťaháme stále zo studne.“
Dvor tety Rózsiky: Psy sa znesú s mačkami, kone so psami, len prasa je strašne lenivé. Foto: Norbert Grosz
Tento dom, ktorý spojil osudy Árpáda a Rózsiky, má viac ako sto rokov. Postavili ho z nepálených tehál, namiesto drevených trámov sú stropy z nasekanej slamy a zo sušeného blata a už dávno sa začali nebezpečne prehýbať. Toto nie je skanzen, toto je život. „A ujo Gábor?“ pýta sa Árpád. Rózsike vyhŕknu slzy z očí: „Zomrel. V marci. Celkom nečakane.“
S Gáborom sa vzali v roku 1959, ale na tvári má výraz zaľúbenej mladej ženy, keď o ňom rozpráva. Nemali deti, v usadlosti žili len oni dvaja. Kedysi Gábor pracoval v družstve, no posledné roky museli vyjsť už len z dôchodku. „Bývalo tu živo,“ povie Rózsika a začne vymenúvať - na pašu sa hnalo päťdesiat oviec, v chlieve boli svine, v stajni kravy a kone.
„Pre mňa bolo šťastie starať sa o toľko krásnych zvierat! A zrazu...“ opäť sa rozplače. Aj jej ďalšia veta sa začína menom Gábor. „Gábor si život bez koňa nevedel predstaviť, preto sme ho chovali, hoci hospodársky úžitok z neho už dávno nebol žiaden. Predám ho. Veď mám ešte kopu hydiny, tri svine aj toto čudo,“ ukáže na vietnamské prasa. „Je strašne lenivé! Takú sviňu som ešte nemala!“
Šou ako zdroj obživy
Za chrbtami sa nám ozve dupot a z maštale sa vyvalí kúdol prachu. Do pustatiny v Bugaci sa práve rozbehlo päťdesiat koní. Rýchlo sa strácajú na nekonečných pastvinách. Dvesto hektárov, to je už nekonečno, na hranicu pozemkov nedovidieť. Polokrvníky kisbéri sú známe maďarské plemeno a v Bugaci už vychovali nejedného víťaza.
„Dobrý jazdecký kôň do záprahu stojí desiatky miliónov a skokan aj stovky miliónov forintov,“ hovorí riaditeľ firmy Bugac Puszta Zoltán Kovács. Toto je iný spôsob života na puste. Nie ten niekdajší, ale ten dnešný, založený na turizme. To, čo je dnes Bugac Puszta, bolo kedysi poľnohospodárske družstvo, kde chovali kone od roku 1963.
Pozemky sa ocitli na území dnešného Národného parku Kiskunság a poľnohospodárstvo na území národných parkov má svoje pravidlá. Ak ste si mysleli, že tu uvidíte kačky, zabudnite, ich chov je zakázaný. Povolené sú iba tradičné metódy chovu a obrábania pôdy, žiaduca je renesancia chovu tradičných plemien.
Kone kisbéri podmienky spĺňajú, môžu sa tu teda preháňať. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia k nim pribudol aj „sivý dobytok“, mangalice a plemeno oviec racka. Stali sa hviezdami i symbolom pusty. Firma Bugac Puszta však ich veľkochov čoskoro vzdala. Tridsať kráv, päťdesiat oviec a tridsať mangalíc majú len na to, aby mohli turistom ponúkať tradičné jedlá v čárde, ktorá im tiež patrí.
Vraciame sa k maštaliam, kde mladí muži v krojoch pripravujú kone na predstavenie. Keď prídu ľudia, vyskočia jednou nohou na chrbát jedného koňa, druhou na druhého koňa a turisti môžu híkať ako tie dva somáre, čo bez akéhokoľvek výrazu v tvári stoja v prachu na ceste.
Jazdecké pódium je však ešte prázdne, iba riaditeľov syn Bence predvádza na svojom koni Csibész cirkusové triky. Jazdí na ňom prvý rok, ale poslúcha na slovo. Ľahne si, potom si sadne ako pes a desaťročný Bence pred ním pyšne pózuje. Jazdí bez sedla, ako je v tejto oblasti zvykom. Firme patrí okrem koní a spomínanej čárdy tiež múzeum pastierov, kemping a niekoľko usadlostí na okolí. Tie zrekonštruovali, aby mali turisti kde bývať.
Keď sa začnú nudiť, môžu si prísť zajazdiť na koňoch. A nudiť sa skôr či neskôr začnú najmä zahraniční majitelia tanyí, lebo podľa platných zákonov síce smeli vlastniť dom, nie však poľnohospodársku pôdu. Domy poopravovali, niektoré citlivejšie, iné menej, pôda zostala ležať ladom.
Takýchto usadlostí je, ak máme veriť slovám Zoltána Kovácsa, na okolí až sedemdesiattri. Žrebčinec v Bugaci chce byť ukážkou tradičnej pusty, ale vo veľkom a pre turistov. Pôvodný účel, teda hospodársky úžitok, sa zmenil na šou a šou sa stala zdrojom obživy.
Biomäso z národného parku
Tanya Gál je od asfaltovej cesty vzdialená pol druha kilometra. Víta vás zdanlivo nekonečná pustatina a zdanlivo starobylé predmety na priedomí i v záhrade. Kvetináče s muškátmi, pahýľ suchého stromu s farebnými hrncami na konároch, oleandre v plastových nádobách, nová slamená strecha na susednej budove a starý stroj na lúpanie kukurice v kúte.
Rózsika by sa asi smiechu nezdržala... László Gál, majiteľ tejto usadlosti, vďačí práve žrebčincu v Bugaci za to, že mohol začať podnikať. Žrebčinec pritiahol turistov a on si pred tridsiatimi piatimi rokmi kúpil tento pozemok a sedliacky dom prerobil na penzión. Zvieratá prišli na rad až neskôr. Keď sa rozpadlo družstvo, Gál tanyu rozšíril o päťdesiat hektárov.
„Od deväťdesiatych rokov minulého storočia chováme tradičné plemená s certifikátom bio. Z núdze cnosť. Tu sa ani neoplatí robiť nič iné ako bio. Túto piesčitú pôdu môžete hnojiť koľko chcete, aj tak rodiť nebude,“ hovorí majiteľ.
Mäso sivého dobytka je vraj trochu sladšie a mangalica je na pohľad štíhle prasa s kučeravou srsťou, no v skutočnosti má mäso prerastené tukom. Takáto bravčová masť je svetový unikát, neobsahuje cholesterol! Gálovci, samozrejme, využívajú aj štátne dotácie, bez nich by to nešlo.
„Ceny potravín by vyrástli na desaťnásobok,“ hovorí. Sto kráv a stodvadsať oviec vyháňajú na pole traja zamestnanci, ktorí sa tu deň a noc striedajú. Rodina Gálovcov tu nebýva. „Toto už nie je taký svet, že by sa život odohrával na vidieku. Keby som tu býval, musel by som každý deň chodiť do mesta, do banky, na úrady,“ hovorí.
A tak tu na noc okrem turistov zostávajú iba pastieri. Už dávno sa nedelia na „csikós“, ktorí sa starali o kone, „gulyás“ o kravy, „juhász“ o ovce a „kondás“ o svine. Hierarchia pastierov je minulosť rovnako ako dlhé čierne fúzy či kožuch z ovčej kožušiny.
Bohatstvo Hortobágya
Aj hospodárstvo Gálovcov je napojené na obchod s tradičnými poľnohospodárskymi produktmi, ktorý sa sústreďuje okolo najväčšieho národného parku, Hortobágy. Sem vozí László Gál zvieratá na bitúnok a odtiaľto idú do Mosonmagyaróváru, kde z nich rakúska firma vyrába dojčenskú výživu.
Hortobágy je najznámejšou časťou pusty, je zapísaný vo svetovom dedičstve UNESCO, sú to nekonečné pláne a dynastie pastierov, desaťtisícové stáda, ktoré sa vyháňajú na pašu tak ako kedysi - na niekoľko dní. Dobytok sa pasie celé leto, hoci je tu podnebie suché, vďaka veľkým zásobám podzemných vôd ho možno aj napojiť. Prikrmujú ho len v zime. Odjakživa sa tu chovali zvláštne plemená kráv, oviec a ošípaných - sivého dobytka, raciek a mangalíc. Ich chov sa od deväťdesiatych rokov postupne obnovuje pod patronátom národných parkov.
Zaujímavé je, že i tento národný park bol kedysi družstvom. Ťažko povedať, čo tvorí väčší zisk, či biochov, alebo turistika. Ale asi to ide jedno s druhým ruka v ruke. Turistom tu ponúkajú kuriózne produkty - napríklad salámu zo sivých kráv a z pratura! V Maďarsku už dávno vyhynul, preto ho doviezli z kazašských stepí a chovajú ho na jedinom hortobágyskom hospodárstve.
Pratur je dobrý reklamný ťah, čosi ako mäso z mamuta, a tak inzeráty o predaji „prasalámy“ a „praklobás“ visia priamo v informačnom centre. To sa nachádza neďaleko mosta s deviatimi otvormi, kde bol kedysi chýrny trh so zvieratami.
Dnes sa tu dajú kúpiť už iba jarmočné gýče, napríklad rohy sivých kráv a kožušiny z raciek. Ale ak by ste chceli, i kožené vesty, opasky, biče na kone, klobúky, otvárače na pivo, ruské matriošky, plyšové hračky - ťavy, ktoré nápadne pripomínajú tie, čo ponúkajú na trhoch v Tunisku.
Mesto Hortobágy nemá človeka čím upútať. Staré je preč a to nové je príliš vyčačkané. Nuž, a ak sa priznáte, že ste novinári, každý vás odporučí na hovorcu ministerstva v Budapešti. A to ste sa len pýtali, kde by ste našli niekoho zo známych dynastií pastierov.
Na traktore, s tranzistorom a bez fúzov
Dynastie pastierov, našťastie, nie sú iba v Hortobágyi. József Déli má sedemdesiattri rokov, je predposledný z rodu v Móricgáte neďaleko mesta Kiskunfélegyháza. Vlastne, od minulého roka už vyháňa stádo na pašu jeho syn. Nemá žiadne racky, len meriny a on sám jedol mäso sivých kráv prvýkrát v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.
Dotácie rodinná farma využíva a József Déli tvrdí, že ovce sú bio. Aj keď bez certifikátu, lebo „s tým je veľa práce“. Pred sto rokmi mal jeho pradedo vlastné stádo, za socializmu pásol jeho otec spolu s ním družstevné stádo. „Pred vojnou mali pastieri lepší život, lebo zvieratá mali vtedy cenu!“ hovorí. Ale vraj sa tým dá uživiť aj dnes. Od roku 1985 má ich rodina opäť vlastné stádo.
„Musíte to robiť vo veľkom, vlastniť aspoň zo šesťdesiat oviec. Obchodné firmy ich od gazdov vykupujú a predávajú najmä do Talianska,“ rozpráva. Za desať týždňov narastie ovca do hmotnosti 20 kilogramov a József za ňu dostane okolo 12-tisíc forintov, teda asi štyristo eur. Obzeráme si starého pastiera a hľadáme podobnosť s tým, čo sme videli v múzeu pastierov v Hortobágyi. Žiadne fúzy ani fajka, ani jazdecké čižmy. József Déli nechodil na pašu na koni, chodil na motorke a deň si krátil počúvaním tranzistora. Ale podstata pastierskeho remesla sa po stáročia nezmenila.
Psy počúvajú na rovnaké povely a zelené pláne uživia stáda presne tak ako kedysi. Len kone sa stali prežitkom. József Déli ich má tri, ale nepotrebuje ani jedného. Dávno ich nahradil traktormi. Nepredá ich, chce sa z nich tešiť tak ako Gábor Tóth. „Keď mám krmivo pre ovce, tie tri kone sa popri nich už nejako uživia. Veď čo by to bola za pusta bez koní?“
