Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Biela košeľa, nohavice vytiahnuté po pupok a&nbsp;ostýchavý postoj s&nbsp;prekríženými rukami. Takto vyzeral Charles Aznavour 3. augusta v&nbsp;roku 1955, keď sa prvýkrát objavil v&nbsp;televízii. Mladík s&nbsp;vlasmi čiernymi ako uhoľ bol v&nbsp;tom čase Francúzom neznámy. V&nbsp;umeleckých kruhoch však jeho talent už tajomstvom nebol. Moderátor relácie Télé-Paris Aznavoura predstavil ako poeta, skladateľa a&nbsp;speváka. A&nbsp;ten s&nbsp;rukami vo vreckách začal spievať. Divákom bolo jasné, že sa zrodila hviezda.

„Keď je človek chudobný, syn migrantov, syn ľudí bez vlasti, musí sa z toho dostať. S hrdosťou,“ povedal pred pár rokmi magazínu Le Monde jeden z&nbsp;najslávnejších francúzskych spevákov. Charles Aznavour sa narodil v&nbsp;roku 1924 v&nbsp;Paríži ako Shahnourh Varenagh Aznavourian. Jeho rodičia boli Arméni, ktorí ušli osem rokov po genocíde z&nbsp;Turecka pred ďalšími masakrami. Rozhodli sa usadiť vo Francúzsku. Žil tam totiž Charlesov starý otec Missak, ktorý vlastnil reštauráciu nazvanú Caucase.

Aznavourov otec Misha sa živil ako príležitostný spevák, neskôr išiel v&nbsp;šľapajach svojho otca a&nbsp;sám sa vydal cestou gastrobiz­nisu. Stal sa z neho majiteľ kaviarničky. Charlesova matka Knar bola herečka, a&nbsp;tak deti vyrastali odmalička v&nbsp;umeleckom prostredí. Malý Charles začal kariéru ako 9-ročný na divadelných doskách. Ukončilo ju až zlyhanie srdca 1. októbra 2018. Mal 94 rokov.

„Bilbord, ktorý oznamoval môj prvý koncert, mal výšku asi deväť metrov a&nbsp;stál pri Moulin Rouge,“ spomínal Aznavour pred pár rokmi. Cesta k&nbsp;sláve v&nbsp;jeho prípade nebola jednoduchá. „Dlho ma poháňala chuť ísť ďalej, prekonať to, čo sa hovorilo na môj účet. Moje začiatky boleli. Prešiel som všetkými scénami - od bálov na predmestiach cez podradné kabarety či kiná zatuchnutých štvrtí. Bojoval som s&nbsp;publikom. Hádzali na mňa všeličo, nehovoriac o&nbsp;lietajúcich plastových pohároch, popiskovaní a&nbsp;nadávkach. Môj vzhľad, môj hlas, môj štýl, nič z&nbsp;toho im nevyhovovalo,“ spomínal na trpké roky.

Nik mu nechcel vydať platňu, kritici mu nepriali a jeho zachrípnutý silný hlas sa jednoducho nepáčil. „Bolo treba prehltnúť to a&nbsp;mať vôľu, odhodlanosť, prekonať všetky skúšky. Ja som mal rád hádky, výzvy, dobývanie. To je moja ‚bonapartovská‘ časť,“ smial sa veľký spevák, ktorého dnes oplakáva nielen Francúzsko, ale aj krajina jeho predkov - Arménsko.

Dá sa povedať, že Aznavoura objavila Edith Piaf. Všimla si ho v&nbsp;čase, keď Charles s kolegom Pierrom Rocheom tvorili duo. Oboch zavolala na svoje americké turné v rokoch 1947 až 1948. Piaf svojho obľúbenca presvedčila na dve veci - aby začal sólo kariéru a aby šiel na plastiku nosa. „S takým frňákom predsa nemôžeš zostať,“ tradujú sa slová, ktoré mu údajne slávna dáma povedala. Aznavour kamarátom na juhu Francúzska vraj rozprával, že mu Piaf ten nos aj zaplatila.

Nie div, že keď sa ho opýtali na vzor, Aznavour bez váhania menoval La Môme. „Napriek útrapám, smútku, útokom sa nedala. Tvrdohlavá, kultivovaná, stala sa najlepšou za svojho života a&nbsp;ešte väčšou po smrti,“ oslavoval kamarátku.

Títo dvaja velikáni francúzskej piesne mali spoločné ešte niečo - obaja boli samoukovia. Piaf stretávala intelektuálov a&nbsp;vedela si ich podmaniť, hoci sama školy nemala. Aznavour sa tiež kultivoval bez toho, aby vo svojich šuplíkoch skladoval diplomy. Čítal vraj preto, lebo nechcel zostať sprostý. Aký jednoduchý dôvod vo svete, kde je moderné hovoriť, že čítame, lebo knihy proste milujeme!

„Hltal som slovníky, encyklopédie, s&nbsp;neuveriteľným smädom po poznaní. Neprežijem ani jeden večer bez čítania alebo bez toho, aby som sa niečo naučil. A&nbsp;budem to robiť do smrti. Byť nevzdelaným nie je kliatba. Chudoba môže byť motorom, ktorý vás poháňa učiť sa,“ vravel spevák, ktorý skončil len základnú školu.

„Moja vlasť je Francúzsko,“ povedal raz ten, ktorý súčasne tvrdil, že nie je nič také ako arménsky Francúz či francúzsky Armén. „Som na sto percent Francúz a&nbsp;na sto percent Armén,“ vyhlasoval. V&nbsp;krajine svojich predkov sa začal angažovať v&nbsp;polovici 80. rokov, keď mal za sebou už milióny predaných platní a&nbsp;také slávne piesne ako La bohème, For me formidable či Le comédiens.

Po strašnom zemetrasení v&nbsp;roku 1988 založil nadáciu, ktorá financovala obnovu mnohých pamiatok. Aznavourovu angažovanosť začiatkom 90. rokov posilnila aj vojna Arménska so susedným Azerbajdžanom. Dnes francúzsko-arménskeho speváka oplakávajú rovnako v&nbsp;uliciach Jerevanu ako v&nbsp;parížskych.

Aznavour žil na juhu Francúzska, kde mal svoje návyky. „V&nbsp;bistre u Marie v&nbsp;mestečku Saint Rémy de Provence ho štamgasti volali Tatko. Rád hodil reč s&nbsp;cigánskym kráľom, spevákom Chicom, ktorý sa pôvodne volal Jahloul, ako sa Armén Charles narodil s menom Shahnourh,“ opisujú novinári rádia France Inter.

Aznavour nie je len „inkarnáciou arménstva“ a&nbsp;spevákom zlatej éry šansónu. Inšpiroval aj novú generáciu Francúzov. Úryvky z&nbsp;jeho hudby použili napríklad raperi Dr Dre, Sniper či Passy. Hoci mal Aznavour úctyhodný vek, žil s&nbsp;dobou. O&nbsp;tom, že k&nbsp;rapu mal blízko, svedčia Aznavourove duetá s&nbsp;raperom Grand Corp Malade.

Mimochodom, vedeli ste, že jeho meno sa ocitlo i v&nbsp;texte československej piesne? „A přijď dolů na náš dvůr, stůj tam jak sám Aznavour,“ spieva Marta Kubišová v piesni Depeše. Koncertoval aj v&nbsp;Bratislave. Prišiel v&nbsp;roku 1978, v&nbsp;Prahe si jeho najslávnejšie piesne mohli vypočuť pred dvomi rokmi.

Tí šťastní mohli teda aj v&nbsp;našich končinách vidieť umelcov rituál, ktorý sa tak veľmi líši od hanblivého výstupu v&nbsp;televízii pred 63 rokmi. Šarmantný muž s&nbsp;iskrou v&nbsp;očiach prichádza na scénu a&nbsp;spievajúc prvú pieseň, ktorou bola často Je m’voyais déjà (Už som sa tam videl), dokončuje obliekanie - viaže kravatu, navlečie si sako. Má štýl. A&nbsp;keď hlasom silným ako hrom vystúpenie ukončí, publikum vie, že dospievala legenda.

Mal arménsku krv, švédsku manželku, zaťa moslima. Prečítajte si príbeh francúzskeho Sinatru

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás