Malá Nur má len desať. No spomienky na vojenskú brutalitu horšie, ako ostrieľaný veterán

Doktor Aron je Američan a jeho štýl pripomína Krista. Kráča v deravých červených teniskách, obzerá sa okolo. Keď sa mu na niekom niečo nezdá, pristúpi k tomu človeku - je jedno, či je to dieťa, alebo dospelý -, chytí ho za ruku, odmeria tep, skontroluje očné bielka, položí rad otázok a tlmočník Džihád prekladá. Z ošúchaného batoha vyberie lieky. Jasne sformuluje pokyny na ich užívanie. A ide ďalej.

Ľudia nikoho

Teraz takto kráča utečeneckým táborom Kutupalong. V jednoduchých prístreškoch z igelitu a bambusu tu na svoj ďalší osud čakajú Rohingovia z Mjanmarska. Milión ľudí. Milión tragédií. Doktor Aron a jeho priateľka doktorka Džihan, Američanka egyptského pôvodu, sa sem dostali z Laosu. Ich prácou je cestovať na lekárske misie po celom svete, tam, kde je to práve potrebné a kam ich pošle ich americká mimovládna organizácia. Do Laosu však išli zachraňovať slona. August 2017 sa chýlil ku koncu. Slon bol v bezpečí a objavili sa správy o tom, ako státisíce ľudí prekračujú mjanmarsko-bangladéšsku hranicu. Bez ničoho, len v šatách, ktoré mali na sebe. Utekajú pred etnickými čistkami vo svojich dedinách. Bangladéš to zažil už niekoľkokrát. V roku 1992 tak otvoril hranice pre 400-tisíc Rohingov. Domov sa vrátila len časť z nich. Ostatní stále žijú v utečeneckom tábore v pohraničí. Je to už dvadsaťpäť rokov, na tom zúfalom mieste sa rodia ďalšie generácie. Nemajú právo opustiť tábor, študovať ani pracovať. Závisia od dodávok potravín od UNHCR a pomáhajúcich organizácií.

Ani Rohingovia v Mjanmarsku nemajú ľahký osud. Nemajú nárok ani na občianstvo. Žijú síce v Mjanmarsku, no sú to ľudia nikoho.

Aron a Džihan okamžite vedeli, že musia ísť na hranicu. Pricestovali do Bangladéša, zamierili na juhovýchod. Dve hodiny cesty od obľúbenej dovolenkovej destinácie Bangladéšanov - mesta Cox’s Bazar na pobreží Bengálskeho zálivu - sedeli a ležali v priekopách popri ceste desaťtisíce zúbožených ľudí. Práve prekročili hranicu. Podľa OSN išlo o najmasívnejší exodus v priebehu takého krátkeho času v dejinách - len za jeden deň prišlo do Bangladéša asi stotisíc ľudí. Utiekli pred krutým násilím. Takmer každý stratil pri zabíjaní niekoho blízkeho. Mnohých zranili, ženy znásilnili.

Najdrahší room servis

Vrátili sa do hotela v meste. Vedeli, aké lieky pre tých ľudí potrebujú. No netušili, kde ich zohnať. V malých zaprášených lekárňach pri cestách sa v žiadnom prípade nedal kúpiť taký objem medikamentov. „Zišiel som z izby na recepciu, aby som pre nás objednal room servis, večeru. Dal som sa pritom do reči s manažérom hotela. Opýtal som sa ho na väčšiu lekáreň v meste. Odpovedal, že v hoteli práve prebieha farmaceutický kongres. Medzi zástupcami farmaceutických firiem má známeho a môže mu zavolať. Čakal som, že to bude ako v USA. Najprv sa budeme dohadovať na stretnutí a potom strávime celé dni rokovaniami o nákupe liekov. No ten človek zahlásil, že príde o desať minút. Rovno som od neho objednal 130-tisíc balení liekov. Bol to najdrahší room servis, aký som kedy mal,“ rozpráva doktor Aron.

Aj k tlmočníkovi Džihádovi prišiel náhodou vďaka svojmu punkerskému štýlu. „Kráčal som po ulici a videl som žobráka s ranami na predkoleniach. Prečo by som sa na ne nepozrel? Je to záležitosť pár minút. Vždy liečim, veď je to také ľahké. Ízy-pízy,“ mávol rukou. Potreboval žobrákovi položiť pár otázok a niekoho, kto mu ich preloží. Práve išiel okolo dvadsaťdvaročný študent manažmentu cestovného ruchu Džihád. A odvtedy pracuje s Aronom na jednoduchej klinike v tábore Kutupalong.

Aronova organizácia má auto. S prí­slušnými logami a povoleniami na vstup do zóny utečeneckých táborov. Tie nie sú ohradené plotmi, ale voľne sa ťahajú po kopcovitej krajine. Armáda stráži cesty vedúce odtiaľ do vnútrozemia. Kontroluje, aby utečenci neprúdili do zvyšku krajiny. Samozrejme, nie je možné ustriehnuť to. Hlavne keď ani podľa tváre hneď neodhadnete, kto je Bangladéšan a kto Rohinga, a ešte aj dialekt tohto regiónu je veľmi podobný jazyku, ktorý používajú Rohingovia.

Doktor Aron by teda mohol chodiť do tábora autom. Radšej však využíva „céengé“. CNG. Motorikšu. Bežný spôsob lacnej prepravy Bangladéšanov. Hoci do nej fúka, čo môže byť v chladnejších mesiacoch nepríjemné. „Robím to na jed iným organizáciám,“ smeje sa doktor Aron. „Každý sa tu vyváža veľkými autami a myslí si, že je to nevyhnutné. Nie je.“

Rany na hlave

S Aronom kráčame k malej pacientke. Ulice tábora sú jedna ako druhá, ani prístrešky z igelitu sa ničím neodlišujú. Aj Aronovi chvíľu trvá, kým sa zorientuje. Tábor je organizovaný. Bangladéšska vláda, OSN, Červený kríž a desiatky humanitárnych organizácií z celého sveta koordinujú svoje aktivity. Medzi provizórnymi prístreškami sú lekárske stany, miesta na distribúciu potravín, školy, jednoduché stavby z bambusu, v ktorých sa môžu hrať deti.

Dievčatko je podľa Arona zázračné. Presnejšie, len zázrakom prežilo augustovú genocídu. Zohneme sa, aby sme vošli do búdky z igelitov natiahnutých na bambusových tyčiach. Ktovie, akú budú mať nakoniec životnosť... Nur Kalima má 10 rokov. Pred tým, ako sa všetky tie zlé veci stali, žila s mamou, otcom a novonarodenou sestričkou vo svojej dedine v Mjanmarsku. Boli jednoduchá rodina farmárov. Ako väčšina utečencov. Do ich dediny však vtrhla armáda. Vraj odveta za útok akejsi ozbrojenej rohinskej jednotky na policajnú stanicu. Všetci dedinčania podľa armády teroristom pomáhali, tak sú všetci vinní.

Vojaci najprv prepichli sestričku bajonetom a telíčko hodili do rieky. Potom zastrelili jej otca. Na maličkú Nur im bolo ľúto nábojov. Chceli ju doraziť opakovanými údermi pažbou do lebky. Jej mame strelili do hlavy a nechali ich tak v presvedčení, že sú mŕtve.

No obe prežili. Nejakou neuveriteľne šťastnou náhodou sa náboj, ktorý mal Nurinu matku zabiť, odrazil od jej lebečnej kosti. Dievčatko krvácalo z hlbokých rán na hlave, no tiež žilo.

Spolu asi s päťdesiatimi mŕtvymi telami zabitých dedinčanov hodili aj Nur a jej matku do jedného z domov a zapálili ho, aby zakryli stopy po genocíde. Plamene Nur prebrali a dievčatko triaslo telom svojej mamy, až kým neprecitla aj ona. Podarilo sa im ujsť z plameňov do lesa. Kráčali smerom, o ktorom si mysleli, že vedie k bangladéšskej hranici. Po troch dňoch stretli iných ľudí na úteku. Hranicu prekročili spolu s nimi.

Na Nurinej hlave sú stále viditeľné hlboké rany po úderoch, ktoré ju mali zabiť. Doktor Aron ich chodí ošetrovať. No nielen to. „Často len tak sedíme s Nur a jej mamou v ich stane. Hoci stratili všetko, vždy pre mňa uvaria nejaké jedlo. Dievčatko ma poprosilo o topánky. UNICEF zriaďuje v tábore školy pre deti utečencov a Nur nemá ani len topánky... Ale keď prídem nabudúce, dostane ich. Dal by som jej aj Mesiac, keby si ho vypýtala.“

Lebo pre doktora Arona je každý pacient dôležitý. V tábore Kutupalong stratil zatiaľ jedného. Podvyživené dieťa nemalo ešte ani rok. Najprv sa zdalo, že všetko bude v poriadku. Že sa z toho dostane. No jeho stav sa potom zhoršil. „V pomoci tomu dieťaťu zlyhal celý svet.“

Štartovací balíček

Utečenecký tábor Kutupalong sa rozťahuje na pahorkoch všade naokolo. Nevidno koniec. Pred tým, ako prišli utečenci, tu boli stromy. Lenže bolo treba postaviť provizórne prístrešky. Ľudia potrebujú aj oheň - na niečom musia variť. Od humanitárnych organizácií dostávajú ryžu, červenú šošovicu a olej. Treba drevo. A lesy miznú.

Bangladéš sám osebe nie je bohatá krajina. Iste, s príchodom utečencov a následne mimovládnych organizácií z celého sveta sa aj miestnym otvorili nové pracovné príležitosti. Zamestnanci organizácií obsadili hotelové izby. Chodia jesť do reštaurácií. Potrebujú autá, šoférov, tlmočníkov, zamestnancov kancelárií. Ponúkajú nadštandardné platy na bangladéšske pomery. No miestnym trochu leží v žalúdku, že všetka pomoc ide Rohingom. „Aj my tu máme chudobných, feťákov, bezdomovcov, deti ulice,“ hovoria. Rohingovia, ktorí nejako vykĺzli z táborov, sa nechávajú najímať na rôzne manuálne práce. Načierno, samozrejme, v Bangladéši nemajú dovolené pracovať. Sú ochotní robiť za nižšiu mzdu než bangladéšski robotníci. Navyše pomer miestnych a cudzincov sa v regióne otočil. Žije tu 700-tisíc občanov Bangladéša. A takmer milión dve­stotisíc utečencov - Rohingov.

V tábore si každý musí provizórny prístrešok postaviť sám. Dostane akýsi štartovací balíček, presnejšie, objemný balík. Je v ňom materiál, teda igelity, nádoba na varenie, rohože. Vedenie tábora dovoľuje, aby si ľudia zvolili miesto na chatrč sami. Niekto našiel v tábore svojich príbuzných či susedov a ak je to možné, chce im byť nablízku. Prečo tieto veci obmedzovať?

V tábore stále nie je elektrina. Na zabezpečení sanity tvrdo pracuje niekoľko organizácií. Je to dôležité, zabráni to šíreniu chorôb. Spoločné záchody tu vyzerajú oveľa lepšie než ten, na ktorý som natrafila ráno v jedálni cestou do tábora v akomsi mestečku.

Len Alah vie

Podľa dostupných zdrojov utieklo z Jakchainského štátu do Bangladéša od 25. augusta 2017, keď mjanmarská armáda začala etnické čistky, približne 670-tisíc ľudí. Reálne čísla sú vyššie. Nie všetci utečenci sa zaregistrovali v táboroch. Mnohí zostávajú v prístreškoch pozdĺž hranice, vybudovaných načierno, iným sa podarilo dostať do vnútrozemia a roztratili sa po krajine.

Rohingovia žijú na území Mjanmarska celé stáročia. Sú moslimského vierovyznania a väčšinou sú to jednoduchí farmári. Mjanmarsko im nepriznáva občianske práva. Tí, ktorých som v tábore Kutupalong stretla, tvrdili, že nemajú politické ambície, že v ich krajine prakticky nie je nikto, kto by za nich bojoval, a že oni nechápu, kde sa berie všetka tá nenávisť voči nim. „Vojaci postupovali s obrovskou nenávisťou,“ hovorili mi. „Čítali sme im ju v tvárach.“

Navštívila som osemnásťročnú Azizu. Pred šiestimi dňami sa vydala. Tu v tábore. Nebola to žiadna veľká slávnosť. Celú Azizinu rodinu vyvraždili počas augustových masakrov. Zostala sama. Mladé moslimské dievča samo v utečeneckom tábore, bez ochrany, na mieste takom zúfalom, že aj tí, ktorí hrozne trpeli, teraz lúpia, sú násilní. Veľa opustených žien nemalo inú možnosť, než sa začať živiť prostitúciou. Aby získali aspoň trochu jedla alebo peňazí. Preto Mustafa Khatari radšej vydala Azizu za svojho syna.

Azizina pôvodná rodina - mama, otec a štyria bratia - zahynula guľkami mjanmarskej armády. Aziza sa zachránila skokom do rieky. Päť dní potom kráčala s ďalšími utečencami až na hranicu. Do Bangladéša nakoniec priplávali na bárke. Aziza sa hanbí rozprávať. Rohinská spoločnosť je veľmi konzervatívna. Ženy zostávajú doma. Aziza sa hanbí vyjsť dokonca pred chatrč. Veď sú tam ľudia! Budú sa na ňu dívať. Radšej sa ukrýva vnútri a pod šatkami.

Slova sa preto ujala jej svokra Mustafa. Má šesťdesiatpäť rokov. Stará sa o šesť ľudí, ktorí teraz bývajú v jej chatrči. Sama, bez muža, ten ju opustil ešte pred rokmi a oženil sa s inou. „Len Alah vie, ako veľmi sme trpeli,“ hovorí. No je jej jasné, prečo sa to ešte neskončilo. Žiadna z alternatív, ktoré sa jej ponúkajú, nie je dobrá. Zostať tu v tábore? To nie je život. Chatrč z igelitu, prídely jedla a nešťastní ľudia jeden vedľa druhého. Vrátiť sa? Tam do neistoty? „Naspäť nechce ísť nikto z nás. Bojíme sa vrátiť,“ hovorí. „Domov mi pritom chýba tak veľmi, že v noci nemôžem spávať.“ Vo svojej dedine rodina farmárčila a chytala ryby. Bola šťastná. Pýtam sa na Su Ťij, političku a nositeľku Nobelovej ceny za mier, do ktorej ľudia v Mjanmarsku vkladali po uvoľnení prísneho vojenského režimu všetky nádeje. Mustafini synovia sa len smutno usmejú. „Hovorila, že krajine prinesie mier,“ odpovedá stará žena. „No odkedy je pri moci, začalo sa naše utrpenie. Naša krajina sa rozpadáva na kúsky.“

Práva ľudských bytostí

Ďalšia chatrč, ďalší príbeh hrôzy. Zafar Alam a jeho žena Nur kolíšu svoje bábätko. Chlapčeka Aziza Khana. Ušli z dediny Keiripalom. Nur bola už v deviatom mesiaci. Nespávali však v dome. Po okolí dochádzalo k násilnostiam, prichádzali vojaci, vyberali si mužov, ktorých potom vraždili, a ženy, ktoré znásilňovali. Ľudia na noc radšej opúšťali svoje domovy a spali na poliach.

V ten deň vojaci prišli do dediny až okolo ôsmej ráno. To už bol každý naspäť doma. Manželom sa podarilo pred masakrom ujsť, pešo prišli až na hranicu a dostali sa do utečeneckého tábora Kutupalong. Mladá žena dodnes nechápe, ako to v deviatom mesiaci tehotenstva vôbec zvládla. Vedela však, že útek je otázka života a smrti. A ona chcela žiť. Mala dve zlaté náušnice. Predali ich, aby mali aspoň trochu peňazí. Ešte nestihli vybudovať ani provizórny prístrešok z igelitu, keď na Nur prišli pôrodné bolesti. Chlapček sa narodil priamo tu, na zemi, na ktorej teraz sedíme. Nur bola od zvyšku tábora oddelená iba igelitovou plachtou. Našťastie jej prišla pomôcť pôrodná baba z ich dediny, ktorej sa tiež podarilo ujsť a došla až do tábora Kutupalong. „Do Mjanmarska sa nevrátime, kým nám tam nebudú garantovať práva ako ľudským bytostiam,“ hovorí Zafar. Lenže dohoda o repatriácii medzi Mjanmarskom a Bangladéšom je už podpísaná. OSN sa na nej nezúčastnila. Neexistuje nijaká medzinárodná inštitúcia, ktorá by získala prístup do Jakchainského štátu, do oblastí, kam majú byť utečenci vrátení, aby mohla kontrolovať ich bezpečnosť. Napriek tomu sa má repatriácia začať ešte teraz v januári. A má byť dobrovoľná.

Zdá sa však, že dobrovoľne sa ni­kto nechystá odísť. Čo prinesie budúcnosť? Viac ako milión ľudí bude ďalšie desaťročia prežívať v provizórnom tábore bez nádeje na normálny život? Do týchto podmienok sa budú rodiť ďalšie deti odkázané na pomoc humanitárnych organizácií?

Doktor Arab Ali sám rozposielal svoj životopis do mimovládnych organizácií, ktoré v tábore Kutupalong poskytujú zdravotnú pomoc. Za lekára vyštudoval na mjanmarskej štátnej univerzite v období, keď k takémuto vzdelaniu mali Rohingovia ešte prístup. Lebo v posledných rokoch na univerzitách študovať nesmú. Z rodnej dediny ušiel so ženou, synom a štyrmi dcérami, keď už boli susedné domy v plameňoch. Veľmi túži pracovať. Chýbajú mu pacienti, zmysluplná činnosť, pocit užitočnosti. Lenže bangladéšske zákony zakazujú utečencom pracovať.

Masaker

Výpovede Rohingov o etnických čistkách v ich dedinách v Jakchainskom štáte potvrdzujú iba nepriame dôkazy. Napríklad satelitné snímky zobrazujúce vypálené zvyšky dedín. Stačí to? Alebo je to primálo na to, aby svet uveril, že k násilnostiam skutočne došlo? Synonymom pre utrpenie Rohingov sa stali udalosti v dedine Tula Toli. Rohingovia si niekedy myslia, že sú terčom útokov pre svoje moslimské vierovyznanie. Väčšina Mjanmarska je budhistická. Vláda správy o vraždení doteraz nekomentovala.

Masaker v Tula Toli sa odohral 30. augusta 2017. Rozpráva mi o ňom dvadsaťdvaročná Hasina Begumová. S ňou oproti mne sedí jej švagriná Asmas a kolíše svoje dieťa.

Aj Hasina mala bábätko, pártýždňovú dcérku Suhairu. V ten hrozný deň obkľúčili dedinu vojaci a ľudí zoradili do troch zástupov: muži, ženy a deti. Najprv zastrelili mužov. Vykopali jamu, telá tam nahádzali, vyliali na ne z kanistra benzín a zapálili ho. Potom si spomedzi žien vyberali matky dojčiat. Vytrhávali im deti z rúk a hádzali ich do plameňov. „Chránila som si dcérku na prsiach a snažila som sa ju schovať pod šatky, aby ju nezbadali. No zistili, že tam je. Vytrhli mi ju a hodili do ohňa,“ rozpráva mladá žena potichu.

Vojaci si potom delili ženy. Hasinu, Asmas, Asmasinu matku a sestru, skôr ešte dievča než ženu, zobrali do domu, nožmi im rozpárali oblečenie a znásilnili ich. Hasina nevie, čo sa dialo s ňou. Stále kričala kvôli svojmu bábätku, tak ju udreli do hlavy a stratila vedomie. Zlomili jej čeľusť a poranili hlavu. PTrebrala sa, až keď ucítila plamene. Aj Asmas bola nažive. Dve ženy vojaci zabili. Asmas zvalila múr jednoduchého domu, aby sa zachránili pred plameňmi. Do lesa vybehli nahé. Na tretí pokus sa im podarilo preplávať rieku. Utekali k susednej dedine. Bola prázdna. Zostali len zvieratá. Neskôr natrafili na dom v džungli. Muž, ktorý tam býval, im dal nejaké oblečenie. Utekali ďalej. Keď po hodinách chôdze narazili na prvú obývanú dedinu, ľudia sa čudovali. „Ako ste mohli prežiť masaker v Tula Toli?“