Irena Páleničková

Už doma mi bolo na&nbsp;„Tassie“ sympatické to, že aj keď je o&nbsp;viac ako tretinu väčšia ako Slovensko, má len vyše pol milióna obyvateľov a&nbsp;štyridsať percent jej plochy zaberajú národné parky. Podstatná časť z&nbsp;nich je zaradená od&nbsp;roku 1982 na&nbsp;Zoznam svetového dedičstva UNESCO ako Tasmánska divočina.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/malebna-tasmania-domaci-tvrdia-je-to-najkrajsi-kut-sveta-ma-vsak-aj-temne-stranky">V GALÉRII si pozrite krásy Tasmánie&gt;&gt;</a>

Tešili sme sa, že si užijeme voľné kempovanie, ktoré je tu povolené. Keď sme sa však naloďovali na&nbsp;trajekt z&nbsp;Melbournu, padla na&nbsp;nás depresia. Uvedomili sme si, že samotu si asi veľmi nevychutnáme. V&nbsp;podpalubí mizlo jedno veľké terénne auto za&nbsp;druhým, obložené bicyklami, kajakmi, loďami a&nbsp;surfmi. Navyše ťahali ťažké karavany, z&nbsp;ktorých mnohé pripomínali obrnené vojenské transportéry. Okolo Vianoc a&nbsp;Nového roku táboriská pri obľúbených častiach pobrežia pripomínali Bulharsko v&nbsp;časoch, keď sme inam k&nbsp;moru chodiť nemohli. Ľudia oslavovali sviatky grilovačkou pri pláži v&nbsp;kruhu blízkych priateľov. Zdá sa, že európsky individualistický prístup je tu pojem neznámy.

V&nbsp;metropole Hobart platilo to isté na&nbsp;populárnom sobotňajšom trhu Salamanca market. Dva rady stánkov s&nbsp;prevádzkovateľmi zo všetkých kútov sveta ponúkali občerstvenie a&nbsp;všetko, za&nbsp;čo bol dav ochotný minúť peniaze. Od&nbsp;zástupov ľudí sme si konečne trochu oddýchli v&nbsp;botanickej záhrade starej dvesto rokov, len o&nbsp;pár rokov mladšej ako Hobart, druhé najstaršie mesto v&nbsp;celej Austrálii. A&nbsp;potom späť do&nbsp;mesta za&nbsp;skvelou modernou architektúrou, najvýstižnejším príkladom je Múzeum umenia Mona, aj za&nbsp;trochu pompéznymi budovami viktoriánskeho Anglicka. A&nbsp;do&nbsp;štvrte severne od&nbsp;nich s&nbsp;pestrofarebnými domčekmi a&nbsp;farbistými reštauráciami. Ak sme pri krčmičkách, tých je tu poskromne. Tam, kde vás malé točené vo vidieckom výčape vyjde na&nbsp;vyše šesť eur, klasickým barom zjavne ruže nekvitnú. Zato na&nbsp;každej trochu väčšej vidieckej križovatke je okrem pošty, benzínky, samošky či kostola aj bottle shop, fľaškový obchod. Okrem predraženého piva vysoko zdaneného štátom ponúka veľa ďalších nápojov a&nbsp;najmä kvalitné, štátom podporované víno - liter aj za&nbsp;dve a&nbsp;pol eura.

„Páči sa mi, ako si vážite svoju históriu, aj keď nie je dlhá. My v&nbsp;Európe máme mnoho starších stavieb a&nbsp;mnohé nechávame chátrať,“ snažila som sa miestnym polichotiť, ale pichla som do&nbsp;osieho hniezda. „My že nemáme históriu?! Aborigéni tu žijú nepretržite 40-tisíc rokov. Dokázali tu žiť aj v&nbsp;oboch dobách ľadových!“ To boli slová do&nbsp;hádky, ale netrúfla som si na&nbsp;ňu. Veď miestna angličtina je občas nezrozumiteľná aj pre rodených Angličanov. Prečo do&nbsp;hádky? Lebo s&nbsp;tými aborigénmi je to trochu inak. Keď v&nbsp;roku 1642 uvidel Abel Tasman ako prvý beloch Tassie, patrila kompletne domorodcom. Keď v&nbsp;zátoke Adventure naberal v&nbsp;roku 1777 James Cook vodu, ostrov stále obývali pôvodné kmene. Na&nbsp;rozdiel od&nbsp;dvoch eukalyptov, podľa ktorých námorníci nachádzali tento zdroj vody a&nbsp;ktoré aj dnes rastú a&nbsp;dajú sa identifikovať podľa obrazov G. Tobina z&nbsp;roku 1792, domorodci z&nbsp;ostrova zmizli. Ostrov sa stal miestom pre recidivistov, ktorých ani deportácia do&nbsp;Austrálie nenapravila. Zomierali na&nbsp;choroby, ťažkú prácu, uštipnutie hadom. Mimochodom, jedovaté plazy na&nbsp;rozdiel od&nbsp;domorodcov prežili vo viac ako dostatočnom množstve do&nbsp;dnešných čias. A&nbsp;aj keď sa podľa posledného sčítania hlási k&nbsp;domorodým koreňom viac ako 30-tisíc ľudí, jedinci, ktorí majú oboch rodičov aborigénov, na&nbsp;Tasmánii dávno nie sú. Kto mohol od&nbsp;väzňov a&nbsp;trestancov čakať pochopenie pre domorodcov? Veď dokonca aj oficiálne miesta organizovali etnické čistenie ostrova. Aj zmiešaní potomkovia pôvodných obyvateľov sú svedectvom krutosti európskych prisťahovalcov. V&nbsp;tom čase bol totiž nedostatok bielych žien, takže si belosi brali aj pomocou násilia domorodé ženy. Len v&nbsp;dôsledku týchto „únosov“ žijú ľudia, ktorým v&nbsp;žilách koluje aspoň kvapôčka domorodej krvi. Smutný osud mala aj posledná „čistá“ domorodkyňa Truganini (1812 - 1876). Hoci si priala byť spopolnená, pochovali ju. Navyše o&nbsp;pár rokov jej telo vykopali a&nbsp;kostru umiestnili v&nbsp;tasmánskom múzeu. Až po&nbsp;necelom storočí ju podľa jej pôvodného priania spopolnili a&nbsp;popol rozptýlili.

Je ťažké hodnotiť posledných dvesto rokov histórie ostrova. Odsudzovať likvidáciu domorodcov a&nbsp;necitlivé ničenie pôvodnej prírody? Alebo obdivovať ťažkú prácu, vytrvalosť a&nbsp;podnikavosť prisťahovalcov a&nbsp;neskôr snahu ich potomkov o&nbsp;ochranu prírody? Napríklad prvá strana zelených na&nbsp;svete vznikla práve tu, v&nbsp;roku 1972, s&nbsp;cieľom zabrániť rozsiahlemu odlesneniu pri výstavbe priehrady. Tam, kde prírodu nahradili pastviny, pestujú dnes farmári vďaka mimoriadne čistému ovzdušiu najzdravšie hovädzie mäso sveta. Pôvodne pre Anglicko, teraz predovšetkým pre Áziu, hlavne pre Japonsko. Najzdravšie mlieko sa suší a&nbsp;vo veľkom vyváža opäť na&nbsp;ázijský kontinent, najmä do&nbsp;Číny.

V&nbsp;roku 1871 pri dnešnom mestečku Waratah objavili bohaté náleziská zinku. Postupne sa rozbehol ťažobný boom: olovo v&nbsp;Tullahu, striebro a&nbsp;olovo v&nbsp;Zeehane, zlato a&nbsp;meď pri Queenstowne. Ruka v&nbsp;ruke s&nbsp;ťažbou išla výstavba koniek, zubačiek, úzkokoľajok aj bežných železníc. Na&nbsp;niektorých miestach sa človek čuduje, ako môže mať ostrov najčistejšie ovzdušie na&nbsp;svete, keď napríklad v&nbsp;Queenstowne chodili baníci do&nbsp;práce aj cez deň s&nbsp;lampášmi, aby videli na&nbsp;cestu cez žltú hmlu tvorenú sírnymi výparmi, ktoré vznikali pri spracovaní medenej rudy. Ťažba, paradoxne, pomohla aj rozvoju turistiky. Dnes medzi Queenstownom a&nbsp;prístavom Strahan jazdí historický vlak cez divočinu, po&nbsp;šesťdesiatich mostoch cez rieky a&nbsp;tiesňavy. Päť stoviek robotníkov stavalo dnes atraktívnu trať podľa hesla - Buď cestu nájdem, alebo si ju postavíme. Rudu po&nbsp;nej prevážali od&nbsp;roku 1896. Železnica bola zároveň jediným spojením mesta so svetom. Keď v&nbsp;roku 1963 dokončili cestu a&nbsp;na&nbsp;trať vyšiel posledný osobný vlak, Queenstown sa s&nbsp;ním dojímavo lúčil. Na&nbsp;konci 20. storočia obnovili trať na&nbsp;turistické účely - nových strojvodcov zaúčal ten starý, 80-ročný.

Osobne ma dostala úzkokoľajka v&nbsp;Tullahu, meste, ktoré zažilo dvojitý rozmach. Prvý v&nbsp;čase ťažby olovenej a&nbsp;striebornej rudy. Tú vozila do&nbsp;civilizácie špeciálna električka. Lokomotívu pre ňu dostalo mesto v&nbsp;roku 1924 a&nbsp;slúžila celých štyridsať rokov. Miestni hovorili o&nbsp;lokomotíve v&nbsp;mužskom rode, ako o&nbsp;Ňom. Milovali Ho a&nbsp;po&nbsp;odchode do&nbsp;penzie aj oplakávali. Roku 1977, keď Tullah zažíval druhý rozmach pri výstavbe priehrad, sa skupina dobrovoľníkov rozhodla uviesť lokomotívu znovu do&nbsp;prevádzky, zrekonštruovali aj kilometer a&nbsp;pol trate. Na&nbsp;radosť turistov. Nadšenie miestnych dobrovoľníkov nakazilo aj nás. On je malinký ako hračka. Kúri sa v&nbsp;Ňom drevom a&nbsp;trať prejde za&nbsp;dvadsať minút. Je nedeľa a&nbsp;On jazdí nepretržite celý deň. Len krátka zastávka na&nbsp;naloženie ďalšej várky eukalyptových polien a&nbsp;ide sa ďalšie kolo - jedno za&nbsp;dvanásť dolárov. Pani po­kladníčka hrdo informuje: „Na&nbsp;budúci rok budeme oslavovať narodeniny, aké tu ešte neboli, bude mať sto rokov!“ Zaujíma nás, čo lokomotíva dostane ako darček. „Hmm, o&nbsp;tom sme ešte neuvažovali, asi poriadne uhlie,“ smeje sa pokladníčka.

Predovšetkým pohodoví. Don‘t worry, no stress, nič si príliš nepripúšťať. Na&nbsp;ceste nervózne netrúbia. V&nbsp;samoške neprevracajú očami, keď sa trochu dlhšie rozprávate pri pokladnici, kým ukladáte nákup do&nbsp;tašiek. Na&nbsp;vidieku autá väčšinou nezamykajú, dôverujú si navzájom. Keď sme im hovorili o&nbsp;vykrádaní áut v&nbsp;Európe, zostali trochu zaskočení. „To znamená, že vy musíte autá zamykať!?“ pýtali sa. Sú otužilí. Keď sa trasieme v&nbsp;studenej víchrici zimou, povedia, že vietor je mierny a&nbsp;že je príjemne. Keď nestrčíme do&nbsp;studeného mora ani palec, oni sa kúpu. Celé leto si vystačia s&nbsp;kraťasmi a&nbsp;tričkom, a&nbsp;ak práve nechodia bosí, majú maximálne šľapky. Bez kovbojského klobúka neurobia ani krok. Na&nbsp;trek do&nbsp;hôr sa však vybavia naozaj svedomito, dodržia všetky odporúčania, pretože sú disciplinovaní. Sú vlastenci a&nbsp;snažia sa urobiť čo najviac pre miesto, kde žijú. Napríklad Sheffield bol dlhé roky len zastávkou na&nbsp;ceste vďaka nonstop otvoreným toaletám. Mesto premýšľalo, čo urobiť, aby sa návštevníci zdržali dlhšie. Napodobnili kanadské mesto Chemainus a&nbsp;vznikli murales, maľby na&nbsp;stene. Dnes ich majú vyše stovky, každoročne sa koná súťaž o&nbsp;najlepšiu maľbu, založili veľké informačné centrum, pribudli obchodíky so starožitnosťami a&nbsp;turisti nechýbajú.

Vo Swansea na&nbsp;východnom pobreží láka na&nbsp;zastavenie samoobsluha Morris, obchod prevádzkovaný už siedmou generáciou Morrisovcov - od&nbsp;roku 1868. Lilydale napodobnilo Sheffield a&nbsp;omaľovalo všetky stĺpy elektrického vedenia. Na&nbsp;severnom pobreží neďaleko Wynyardu zase kvitnú najväčšie tulipánové polia na&nbsp;južnej pologuli, Southport má najjužnejšiu tasmánsku krčmu. Tieto milé naj ukazujú, že spomínané „najkrajšie miesto na&nbsp;svete“ myslia mnohí Tasmánčania vážne.