<p>Rubrika: Zahraničie<br>
Téma: Zaujímavosti</p>

Barbara Hricišinová

Pred 108 rokmi, posledný májový deň roku 1911 spustili na vodu legendárny zaoceánsky parník. Svojho času to bol najväčší osobný parník na svete, no do histórie sa zapísal tým, že išiel celý ku dnu.

Na palubu bolo 2 224 cestujúcich, ktorých vypravili z Anglicka do New Yorku, lenže do cieľa loď nikdy nedorazila. 15. apríla 1912 v skorých ranných hodinách narazil parník na ľadovec. O život prišlo 1 500 cestujúcich.&nbsp;

Po tragickej udalosti sa v novinách začalo písať o ľuďoch, ktorí mali byť na palube lodi, no z nejakého dôvodu neboli. Mali šťastie v nešťastí, keď plavbu na poslednú chvíľu zrušili, či zmeškali.&nbsp;

Prečítajte si štrnásť fascinujúcich príbehov šťastlivcov, ktorí zmenili svoje plány na poslednú chvíľu &gt;&gt;

John Pierpont Morgan pochádzal z rodiny úspešných finančníkov. Zaujímal sa o obchod. Reorganizoval železnice a dokonca sa mu podarilo spojiť niekoľko oceliarskych spoločností a vytvoriť tak United States Steel, prvú svetovú miliardovú korporáciu. V roku 1907 zachránil americký bankový systém, čím si vyslúžil pomenovanie „Napoleon Wall Street“.

Morgan tiež spojil väčšinu transatlantických lodných liniek pod jedného prepravcu, vrátane spoločnosti White Star Company, ktorá vlastnila Titanic. Technicky povedané, John bol majiteľom legendárneho parníka, ktorý ho mohol zabiť. Na palube mal dokonca svoj súkromný apartmán. Svoju účasť na plavbe však na poslednú chvíľu zrušil. Chcel si predĺžiť svoju dovolenku v Anglicku. Šíri sa legenda, že Morgan nenastúpil na loď, pretože stál za potopením Titanicu, aby sa zbavil niektorých súperov. Medzi nich patrili John Jacob Astor IV, Benjamin Guggenheim a Isidor Straus, ktorí počas osudnej plavby zahynuli. Morgan chcel v čom čase založiť americkú centrálnu banku.

Robert Bacon bol veľvyslancom USA vo Francúzsku. Po skončení štúdia na Harvardskej právnickej fakulte začal pracovať v oceliarskom priemysle. Pracoval v spoločnosti Johna Pierponta Morgana. V roku 1903 si zvolil inú cestu a vstúpil do politiky. V roku 1912 dostal pozvanie z Harvardskej univerzity, aby na nej učil a tak si spolu s rodinou rezervoval plavbu na Titanicu. Okolnosti spojené s jeho postom veľvyslanca mu však nedovolili nastúpiť na loď. Nakoniec sa plavil 20. apríla 1912, prvou plavbou luxusného parníka SS France.

Práve táto šťastná náhoda mu zachránila život, inak by ako muž išel do záchranných člnov medzi poslednými. Robert Bacon zomrel až o sedem rokov neskôr, na otravu krvi. V prvých mesiacoch, keď už prebiehala prvá svetová vojna, sa vrátil do Francúzska, aby pomohol pri poskytovaní lekárskej pomoci francúzskym a britským vojakom. Keď sa Amerika pripojila do vojny, stal sa dôstojníkom a náčelníkom americkej vojenskej misie.

Milton Hershey bol synom poľnohospodárov. Vyučil sa za cukrára. V roku 1883 otvoril úspešnú spoločnosť Lancaster Caramel Company. O sedem rokov neskôr ju predal a založil ďalšiu, pod názvom Hershey Chocolate Company. V roku 1907 založil továreň na výrobu čokolády. Továreň založil v Pensylvánii, mal požiadavku, aby sa čokoláda vyrábala len z kvalitného mlieka. Okolo továrni začalo vyrastať mesto, ktoré nieslo jeho meno. Hershey spolu s manželkou Catherine nemali nikdy deti.

Catherine ochorela a zimu na prelome rokov 1911 a 1912 strávili vo Francúzsku, v Nice. Plánovali sa však vrátiť do USA a tak si zajednali plavbu na Titanicu. Prvú zálohu za lístky uhradil, no nikdy na Titanic nenastúpili. Pár dní pred tým, ako mal Titanic vyplaviť, mu jeho zamestnanci zavolali, aby urýchlene prišiel z európskej cesty. Európu tak opustil o tri dni skôr. Milton mal šťastie. Je nositeľom Nobelovej ceny za mier.

Bol to skôr princíp, ako vonkajšie vplyvy, ktoré zabránili Johnovi R. Mottovi vycestovať spolu s Titanicom. Mott bol oddaný kresťan a stal sa charitatívnym pracovníkom pre YMCA, čiže kresťanského združenia mladých ľudí. Začal pre nich pracovať v Amerike a Kanade a stal sa ich národným tajomníkom. Neskôr sa tiež zapojil do Študentského dobrovoľníckeho hnutia pre zahraničné misie.

Vďaka svojej práci precestoval takmer celý svet, v dôsledku čoho veľa času trávil na mori. Cez Tichý oceán prešiel 14-krát a Atlantikom sa preplavil až 100-krát. V roku 1912 Mottovi ponúkli miesto na Titanicu, ako sprievodcovi. Pozvanie odmietol, pretože sa nechcel plaviť na tak luxusnej lodi.&nbsp;

V roku 1915 sa stal generálnym tajomníkom Medzinárodného výboru YMCA. Počas prvej svetovej vojny získal za svoju prácu medailu za významnú službu. V roku 1946 sa podelil o Nobelovú cenu za mier s Emily Balchovou za jeho prácu pri budovaní a posilňovaní protestantských kresťanských študentských organizácií, ktoré sa zaslúžili o svetový mier.

Guglielmu Marconiovi bola ponúknutá jazda Titanicom zadarmo. Spolu s&nbsp;rodinou bol vynálezca v&nbsp;Anglicku na dovolenke a&nbsp;spoločnosť The White Star Company, ktorej patril Titanic pozval Marconiho na plavbu. Pozvanie prijal, no nikdy sa nedostavil. Do Ameriky musel vycestovať o&nbsp;tri dni skôr a&nbsp;navyše kvôli práci, potreboval loď, ktorá mala stenograf. Jeho manželka spolu s&nbsp;deťmi však na Titanic mali ísť. Osud to ale zariadil inak. Ich syn Guillo ochorel, a&nbsp;tak sa rozhodli odchod odložiť, až kým nevyzdravel.

Prvé správy o Titanicu, ktoré sa šírili v New Yorku hovorili o tom, že pasažieri boli zachránení. Až o sedemnásť hodín neskôr sa dozvedeli skutočné správy. Marconi ako vynálezca bezdrôtového telegrafu, bol obvinený zo zadržiavania úplných informácií a bol vypočúvaný senátom. No ako vyšlo najavo, práve vďaka jeho vynálezu bolo&nbsp;zachránených 700 životov. Za svoj vynález dostal aj Nobelovú cenu.

J. Stuart Holden bol zapojený do kresťanského verejného hnutia. V roku 1912 bol Holden, ktorý mal na starosti kostol sv. Pavla na Portman Square pozvaný do New Yorku, aby vystúpil na Kongrese kresťanskej ochrany. Bol medzi prvými, ktorý si rezervovali lístok na Titanic. Jeho manželka však náhle ochorela a tak deň pred tým, ako loď mala odplávať zrušil svoju cestu.

Svoj lístok z Titanicu si zarámoval a pridal k nemu žalm 103, verš 3: „Kto vykúpi tvoj život?“ Práve vtedy cítil kňaz asi najväčšiu vďaku Bohu. Po jeho smrti bol zarámovaný lístok darovaný do Merseyside, námorníckeho múzea v Liverpoole. Je to jediný známy zachovaný lístok prvej triedy z Titanicu. Verejnosť ho však môže na vlastné oči vidieť až od roku 2003.

David Blair pôsobil ako druhý dôstojník Titanicu počas námorných skúšok. V tejto úlohe mal pokračovať, no osud to zariadil inak. Sesterská loď Titanicu, Olympia potrebovala riaditeľa a tak niekoho napadlo, že ich pomenia. Henry Wild prešiel na Titanic a David Blair prestúpil na druhú loď. Zmena zachránila Blairovi život.

Vystkytli sa však aj ďalšie dôsledky. Blair bol presunutý na druhú loď v takom zhone, že omylom vzal kľúč od svojej kajuty, kde boli všetky ďalekohľady. To bol dôvod, prečo&nbsp; nemali pracovníci žiadne ďalekohľady.

Šiesteho apríla sa traja bratia Alfred, Tom a Bertam Slade prihlásili ako hasiči na Titanic. Boli to skúsení námorníci. Pár hodín pred odchodom sa bratia rozhodli, ako aj väčšina posádky, že si zájdu do krčmy. O niečo neskôr sa k nim pridali ďalší členovia posádky. Keď posádka opustila krčmu a smerovala na Titanic, ich cestu niečo prerušilo. Cez cestu prechádzal akurát osobný vlak, ktorý bol veľmi dlhý a tak to zabralo nejaký čas. Loď nezmeškali, ale ako zamestnanci museli byť na nej o čosi skôr. Keďže sa nedostavili v hodinu, ktorú mali, vedúci sa rozhodli zobrať námorníkov, ktorí zúfalo prosili o prácu a tak ich miesta obsadili.

Na rozdiel od bratov Sladovcov, John Coffey na palubu lode ako hasič nastúpil, ale na prvej zastávke v Írsku vystúpil a viac sa už na loď nedostavil. Pripojil sa tak ku klubu „Just Missed It“, čo v preklade znamená „Zmeškal som to“. Prečo sa John na Titanic nevrátil ostáva záhadou. Niektorí hovoria, že mal vidinu blížiacej sa katastrofy, ale pravdepodobnejšie je, že nikdy nemal v pláne sa s Titanicom plaviť až do New Yorku. Potreboval len zviesť do Írska.

Miloval varenie a tak sa rozhodol, že sa stane šéfkuchárom. Keď mal trinásť, začal sa učiť kuchárskemu remeslu. Ukázal taký talent na kuchtenie, že sa rýchlo posunul v kariére a ako sedemnásťročný sa stal asistentom šéfkuchára Marquis de Panisse Passis vo Villeneuve-Loubert. V roku 1905 ho navštívil markíz, ktorého jedlo Josepha Donona na mlsnom jazýčku ohúrilo tak, že ho pozval na návštevu do Anglicka. V roku 1912 rovnaký dojem urobil na amerického priemyselníka Henryho Clay Fricka. Ponúkol mu prácu ako osobného šéfkuchára. Vtedy 24-ročný Donan súhlasil.

Rezervovali lístky na Titanic. Pani Fricková si však vymkla členok a tak Frick spolu s Dononom odložili svoj odchod do Ameriky až o dva dni, čím si zachránili svoje životy. Pre Fricka pracoval až do prvej svetovej vojny. Po vojne sa vrátil opäť do Ameriky a stal sa šéfkuchárom pani Hamilton Twomblyovej, dcéry Williama Vanderbilta. Stal sa najznámejším súkromným šéfkuchárom v Amerike.

Edgar Selwyn sa stal významnou osobnosťou americkej zábavnej scény. Bol spoluzakladateľ divadla Selwyn na Broadwayi v roku 1918. V tejto sfére ho však predbehol zakladateľ Goldwyn Pictures, spoločnosť neskôr založila štúdio MGM. Keď mal Edgar sedemnásť rokov, pokúsil sa o samovraždu skokom do rieky Chicago. Namiesto toho, pristál na ľade, ktorý ho zachránil.

V roku 1912 mal Selwyn cestovať späť do Ameriky. Začítal sa však do nového Bennettovho románu – Reagent. Do plavby loďou ju však nestihol prečítať a tak odmietol odísť, kým to nedočáta. Knihu doštudoval až 19. apríla a vrátil sa do Ameriky, kde sa tešil z úspechu svojho muzikálu „The Wall Street Girl“. Rok 1912 bol najšťastnejším Edgardovým rokom.

Fascinujúci príbeh Thomasa Harta sa stal senzáciou. Všetci si mysleli, že hasič Thomas išiel ku dnu spolu s Titanicom. Thomas Hart sa večer pred odchodom lode opil do nemoty a neprišiel domov. Údajne sa tak hanbil, že sa nemohol na ukázať na očiach rodine. Keď jeho matka počula o Titanicu, mohla sa žiaľom zblázniť. Nakoniec sa všetko na dobré obrátilo. Novinári Hartov príbeh prikrášlili. Ako sa ukázalo jeho meno totiž nikdy nefigurovalo na zoznáme posádky.

Theodore Dreiser sa stal jedným z popredných spisovateľov románov začiatku 20. storočia. Písal o tom, ako peniaze a bohatstvo menia Ameriku. Iróniou je, že práve peniaze lákali Theodora zažiť plavbu na Titanicu.

Dychtivo túžil vidieť tú nádheru na lodi, avšak jeho anglický vydavateľ ho presvedčil, aby si zobral lacnejšiu loď, ktorá odplávala z Doveru dva dni pred tým ako Titanic. O katastrofe sa Dreiser dozvedel, keď sa ešte plavil. Nakoľko išiel nízkonákladovou loďou, cesta trvala týždeň.

Alfred Vanderbilt, člen slávnej rodiny Vanderbiltovcov, bol nielen nesmierne bohatý, ale aj vášnivý športovec. Miloval jazdu na koni a hon na líšky. V aprílu 1912 bol Alfred spolu so svojou ženou na dovolenke v Európe. Titanicom sa mali dopraviť domov, avšak na poslednú chvíľu si to rozmyslel. Niekto z jeho rodiny mu vraj údajne povedal, že ak to je prvá plavba lode, nemal by ňou ísť. Nové lode sa totiž kazia.

Ich sluha Frederick Wheeler však Titanicom spolu s ich batožinou išiel, ako pasažiér druhej triedy. Frederick sa potopil spolu s loďou. Vanderbilta si osud našiel o tri roky neskôr. Plavil sa do Európy, aby tam nakúpil kone a psy. Lenže loď narazila. Preživší členovia posádky tvrdili, že Vanderbilta naposledy videli, keď dával záchrannú vestu dieťaťu.&nbsp;