Jana Čavojská

Na jednej z&nbsp;malieb je zamaskovaný človek so samopalom a&nbsp;ležiaca žena s&nbsp;dieťatkom v&nbsp;bruchu. Zeinab ju urobila potom, ako 13. mája zaútočili ozbrojení muži na&nbsp;pôrodnícke oddelenie nemocnice Lekárov bez hraníc (MSF) v&nbsp;Kábule a&nbsp;zastrelili tam dvadsaťštyri ľudí. Matky, novorodencov a&nbsp;zdravotníkov. Zeinabina dcérka Selena sa narodila nedávno. O&nbsp;to ťažšie dvadsaťdeväťročná žena niesla túto strašnú správu z&nbsp;krajiny, odkiaľ ušla.

Vedľa visí veselšia maľba. Je na&nbsp;nej žena a&nbsp;dve deti. Selena a&nbsp;jej mladší braček, o&nbsp;ktorom Zeinab sníva, že sa raz narodí. Deti sú šťastné, skáču s&nbsp;rúčkami vystretými k&nbsp;oblohe a&nbsp;ich mama sa usmieva.

Každá z&nbsp;týchto budúcností môže byť pre Zeinab pravdivá. Narodila sa v&nbsp;meste Farah v&nbsp;Afganistane. Silná prítomnosť Talibanu a&nbsp;fakt, že otcova rodina pracuje pre vládu, z&nbsp;neho nerobili bezpečné miesto pre ňu. Zeinab dúfa, že s&nbsp;manželom Pejvakom a&nbsp;dcérkou Selenou nájdu nový život v&nbsp;Európe.

Spolu s&nbsp;nimi tisíce ďalších utečencov a&nbsp;migrantov. Mnohí majú za&nbsp;sebou hrozné veci, vojny, mučenie, násilie a&nbsp;v&nbsp;Grécku uviazli v&nbsp;otrasných podmienkach. Aby grécka vláda uvoľnila miesto novým, posiela toto leto na&nbsp;ulicu viac ako jedenásťtisíc ľudí, ktorí dostali azyl.

Zeinab (27) a&nbsp;Pejvak (25) Nourzehi spolu vyrastali ako súčasť veľkej rodiny. Zeinab hovorí, že ako dieťa mala všetko. Veselé detstvo, priateľov, otca, ktorý rodine splnil každé prianie. Mali veľký dom a&nbsp;záhradu s&nbsp;hospodárskymi zvieratami. Neďaleko bývali dobrí susedia.

Deti však z&nbsp;domu a&nbsp;dvora veľmi nevychádzali. Nechodili ani do&nbsp;školy. Keď to bolo možné, rodina platila učiteľa a&nbsp;ten učil všetky deti z&nbsp;rodiny. Zeinabin otec, starý otec a&nbsp;veľa mužských príbuzných totiž pracovali pre vládu. To znamenalo, že boli úhlavnými nepriateľmi Talibanu. Zeinabinho strýka talibanci zastrelili. „Cestou do&nbsp;školy by vás mohli zabiť,“ bál sa otec o&nbsp;deti.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/malovanie-ako-zachrana-ved-to-je-dalsie-peklo-povedala-zeinab-prichode-grecka" target="_blank" rel="noopener">Krásne obrazy mladej utečenky z Afganistanu si pozrite v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Keď Zeinab bola ešte v&nbsp;kolíske, podľa tradície sa zišla celá rodina a&nbsp;rozhodla - Zeinab a&nbsp;Mohamed, takisto bábätko, budú manželia. Keď vyrastú, zoberú sa. Mohamed bol Zeinabin bratranec. Pracovitý, pokojný. V&nbsp;pätnástich sa pridal k&nbsp;Talibanu. „Veľmi sa zmenil. Stal sa z&nbsp;neho hlúpy, obmedzený muž,“ rozpráva Zeinab. „A&nbsp;začal ma tlačiť do&nbsp;svadby. Vykrikoval, že musím byť jeho žena. Urobil mi zo života peklo. Keď som mala sedemnásť, pokúsila som sa zabiť.“

Mohamed sa vyhrážal, že Zeinab aj s&nbsp;celou rodinou Taliban zabije. Veci postupne zašli tak ďaleko, že Zeinabin otec nevidel iné východisko, ako poslať dcéru za&nbsp;hranice. Rodina rozhodla, že sa vydá za&nbsp;Pejvaka.

Mladý muž nebol v&nbsp;Afganistane spokojný. Vadili mu striktné náboženské pravidlá. Túžil po&nbsp;slobode. O&nbsp;siedmej ráno prišiel do&nbsp;domu mullah a&nbsp;bola svadba. Hneď potom Zeinab a&nbsp;Pejvak nastúpili do&nbsp;auta a&nbsp;odviezli sa na&nbsp;hranicu s&nbsp;Iránom. Prešli ju s&nbsp;falošnými pasmi.

Zeinab mi toto všetko rozpráva v&nbsp;malom bytíku v ubytovni pre tridsať rodín v&nbsp;mestečku Oropos neďaleko Atén. Dve miestnosti, kuchynka a&nbsp;kúpeľňa. S&nbsp;Pejvakom, ktorý práve varí obed, sú tu šťastní, ako už dávno neboli. No je to dočasné ubytovanie. Rodina stále čaká na&nbsp;pohovor na&nbsp;úradoch a&nbsp;potom na&nbsp;rozhodnutie o&nbsp;žiadosti o&nbsp;azyl. Pre množstvo prípadov, ktorými sú grécke úrady zahltené, to môže trvať aj dva-tri roky.

Manželia sa veselo doberajú a&nbsp;neustále venujú pozornosť malej Selene. „Dali sme jej európske meno, znamená Mesiac. Chceme, aby bola Európanka. Žijeme tu a&nbsp;chceme žiť európskym spôsobom.“ Hoci ich susedia sa viac-menej držia pravidiel islamu, Zeinab ani Pejvak neboli nikdy striktne veriaci a&nbsp;nedodržiavajú náboženské prikázania. „Boh je všade. Stačí zatvoriť oči a&nbsp;môžeš sa k&nbsp;nemu modliť. Nepotrebuješ na&nbsp;to mešitu alebo iné špeciálne miesto,“ myslí si Zeinab.

Na&nbsp;rozdiel od&nbsp;susediek sa v&nbsp;mori kúpe v&nbsp;plavkách. Hovoria jej, že by to nemala. Že afganská kultúra je predsa iná. No Zeinab nesúhlasí.

Na&nbsp;pláži Pejvak zamieri do&nbsp;hlbokej vody a&nbsp;sám sa učí plávať. Nikto mu to nikdy neukázal.

V&nbsp;iránskom Maschade býva Zeinabina staršia sestra. Manželia u&nbsp;nej strávili týždeň. Potom si najali pašerákov ľudí, aby ich previedli do&nbsp;Turecka. Vyžadovalo si to jedenásťhodinový nočný prechod zasneženými horami.

Dvojica pokračovala do&nbsp;Trabzonu k&nbsp;vzdialenej rodine. „V&nbsp;Turecku sme chceli zostať, každý týždeň sme chodili na&nbsp;úrad, ale nikdy nám nedali povolenie na&nbsp;pobyt. Otehotnela som. U&nbsp;lekára som bola len dvakrát, keď sa Pejvakovi podarilo zarobiť dosť peňazí,“ pokračuje Zeinab.

Jej rodina musela medzitým ujsť pred Mohamedom a&nbsp;Talibanom do&nbsp;Iránu. Predali všetko, čo v&nbsp;Afganistane mali. „Mohamed ťa stále hľadá, v&nbsp;Trabzone nie si v&nbsp;bezpečí,“ telefonoval Zeinab otec.

Chápadlá Talibanu totiž zasahujú aj do&nbsp;Turecka. Všetky peniaze, ktoré rodine zostali, poslali Zeinab a&nbsp;Pejvakovi. Mali si za&nbsp;ne zaplatiť cestu člnom do&nbsp;Európy.

Zeinab plakala a&nbsp;nechcela ísť. Bola tehotná, bála sa mora. Ale nebolo inej cesty. S&nbsp;ďalšími trinástimi migrantmi nastúpili v&nbsp;jeden deň do&nbsp;člna. Benzín došiel v&nbsp;gréckych vodách.

Zachránila ich loď pohraničnej stráže. Na&nbsp;palubu postupne vytiahli šesť detí, dvojmesačné bábätko, tehotnú Zeinab, ostatné ženy a&nbsp;nakoniec mužov. Odviezli ich do&nbsp;Mytilini na&nbsp;ostrove Lesbos a&nbsp;odtiaľ do&nbsp;utečeneckého tábora Moria. „Vydýchli sme si. Potom sme sa pozreli okolo seba a&nbsp;zhrozili sme sa. Veď to je ďalšie peklo.“

V&nbsp;tábore naprojektovanom pre tritisíc ľudí sa tiesnilo dvadsaťtisíc utečencov a&nbsp;migrantov. Pretože jeho plocha nestačila, prenajali úrady aj olivový sad. Zeinab a&nbsp;Pejvak dostali malý dvojmiestny stan a&nbsp;jednu prikrývku. Postavili si ho medzi stromami.

Bolo to v&nbsp;zime, veľa pršalo, stan bol stále mokrý. „Nevieš si predstaviť, aké to tam bolo ťažké. Tehotné ženy potrebujú často chodiť na&nbsp;toaletu. Tie však boli až v&nbsp;oficiálnom tábore. Neustále som musela chodiť hore-dole. Na&nbsp;sprchu sa stálo v&nbsp;rade hodinu. Voda bola len studená. Rady na&nbsp;jedlo boli ešte dlhšie. Ráno, na&nbsp;obed a&nbsp;večer čakal Pejvak aj dve hodiny.“

Zeinab obvykle ani tak nemohla nič z&nbsp;toho, čo dostali, zjesť. Neveľmi dobré jedlo jej ako tehotnej veľmi vadilo.

Moria je skutočné peklo, kde ľudia čakajú v&nbsp;otrasných podmienkach celé mesiace až roky na&nbsp;vybavenie svojich azylových žiadostí. Polícia sa o&nbsp;poriadok v&nbsp;tábore veľmi nestará. Zato tam pôsobí niekoľko mimovládnych organizácií. Snažia sa aspoň trochu pomáhať.

Ľudia z&nbsp;jednej z&nbsp;nich, Hope Projectu, zavolali Zeinab do&nbsp;svojho centra v&nbsp;Mytilini. Organizovali umelecké workshopy. Zeinab nadchla maľba. Vždy rada kreslila, aj keď iba perom. Nakoniec na&nbsp;kurz maľovania dochádzala každý deň. Úplne sa v&nbsp;tom našla. Poradili jej tam aj právnika. Ten jej pomohol s&nbsp;ubytovaním. Vedenie tábora ju s&nbsp;Pejvakom presunulo do&nbsp;domu v&nbsp;meste.

Bol to spoločný dom, jedna izba pre každú rodinu. „Bolo to, ako keby som práve vtedy prišla z&nbsp;Afganistanu do&nbsp;Európy. Ako keby sa znovu začal život.“

Pred dvomi mesiacmi rodinu poslali na&nbsp;pevninu. To už bola malá Selena na&nbsp;svete. Pre seba majú celý malý tmavý bytík, v&nbsp;ktorom som ich navštívila. Budúcnosť je pre nich však stále neistá. Netušia, ako dopadnú ich žiadosti o&nbsp;azyl ani dokedy ich úrady nechajú v&nbsp;bytíku.

Zeinab maľuje v&nbsp;noci, kým Selena spí. Zavrie oči a&nbsp;v&nbsp;mysli sa jej premietajú námety. Často maľuje svoj vlastný útek. Alebo svoju rodinu. Alebo vysnívané predstavy o&nbsp;nej. Inokedy sú to výjavy z&nbsp;bežného života.

Na&nbsp;Facebooku založila stránku Refugees Art a&nbsp;predáva cez ňu svoje obrazy. „Šetríme peniaze. Musíme byť pripravení. Keď nám udelia azyl a&nbsp;pošlú nás preč z&nbsp;tohto ubytovania, budeme potrebovať peniaze, aby sme mohli začať v&nbsp;meste. Na&nbsp;prenájom bytu a&nbsp;jedlo, kým si nájdeme prácu,“ uzatvára mladá žena s&nbsp;úsmevom Kate Winsletovej. „Obrazy sú všetko, čo s&nbsp;Pejvakom máme. Neprestanem sa snažiť. Nič ma nezadrží.“

Maľovanie ako záchrana: "Veď to je ďalšie peklo,“ povedala si Zeinab po príchode do Grécka

Jana Čavojská

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

Maľovanie ako záchrana: "Veď to je ďalšie peklo,“ povedala si Zeinab po príchode do Grécka

Jana Čavojská

Súvisiace články

Nákaza v pekle: Ak sa koronavírus dostane sem, budeme mať naozaj veľký problém!

Riaditeľ utečeneckého tábora v Bosne: Kriminálne gangy bohatnú na obchode s ľuďmi

Otcov mlátia pred očami detí, berú im topánky, mobily, alebo púšťajú na nich psy

A Boh stvoril vojnu: Fotografie, za ktorými je boj o holý život

Krvavá nedeľa: Slovák na misiách Lekárov bez hraníc

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás