Republika od Ašu až po Jasiňu. Veľká mapa v kancelárii Ivana Latka, predsedu Klubu Tomáša Garrigua Masaryka v Užhorode, zobrazuje Československo s nemalým územím na východe navyše. Medzi rokmi 1919 až 1939 bolo Zakarpatsko súčasťou Československa. Odborníci, ktorých tam československá vláda vyslala, biedne životné podmienky miestnych ľudí často prirovnávali k tým v Afrike. A obyvatelia dodnes spomínajú na éru Československa ako na obdobie rozkvetu. Československé stopy sú na Zakarpatsku viditeľné dodnes.

Príbeh poštára

Prahu s Jasiňou vtedy spájala najdlhšia vlaková trasa. Prvý rýchlik prešiel 1 053 kilometrov koľajníc v roku 1923. Cesty boli na Zakarpatsku v príšernom stave, železnica však bola prevádzkyschopná. No vláda nového štátu mala veľké plány. Ivan Latko otvára jednu z historických kníh a ukazuje mi mapu cestnej siete, ktorú Československo plánovalo vybudovať až na Zakarpatsko. To, že diaľnicu do Košíc nemáme dodnes, je už iný príbeh... Vtedy, takmer pred sto rokmi, prichádzali na Zakarpatsko odborníci z rôznych oblastí. Veľmi potrební boli učitelia. Až 40 percent obyvateľov nevedelo čítať ani písať. Československo otvorilo dvesto škôl. Obrovský dopyt bol aj po inžinieroch, žandároch, lekároch, poštároch. Ani poštové služby si Ukrajinci nedokázali zabezpečiť sami.

„Tu vtedy pošta vôbec nefungovala,“ poučí ma Ivan Latko. Nečudo, že práve na Zakarpatsku stojí jediný pomník poštárovi na svete. Presnejšie, v dedine Perečín, kde žijú aj Slováci. Fedor Fekete má pamätnú tabuľu aj v ďalšej dedine so slovenskou menšinou, Turie Remety. Vraj svoje povolanie plnil skutočne obetavo. Po zásielky chodil z Perečína pešo až do Užhorodu a vždy sa ponáhľal naspäť, aby ľudia mali listy ešte v ten istý deň. Raz, keď prechádzal cez zamrznutú rieku, prelomil sa pod ním ľad. Nedobrovoľný kúpeľ v studenej vode ho stál život. Ochorel a onedlho zomrel.

Na Zakarpatsku bola síce bieda, ale bola tam práca. Hlavne v lesoch. Slováci stavali tiež hámre, zariadenia na spracovanie železa poháňané silou vodného toku. Aj rodičia Ivana Latka prišli na Zakarpatsko za prácou v lesoch. Oplatilo sa to, dokonca v časoch hospodárskej krízy. „Práce bolo dosť a československý štát platil občanom, ktorí sa rozhodli odísť pomáhať na Zakarpatsko, dva platy - aj doma, aj tam,“ vysvetľuje Ivan Latko. Jeho dedo bol Slovák z Krompách, babka Češka z Karlových Varov. Mama Rusínka. Za prvej republiky sa tu ľudia nedelili na Čechov a Slovákov. Boli skrátka Čechoslováci a budovať republiku ich prišlo až 35-tisíc. Ivan Latko sa doteraz považuje tak trochu za Čechoslováka.

Školička: Keď sa Zakarpatsko stalo súčasťou Československa, bolo asi 40 percent obyvateľov negramotných. Československá vláda založila dvesto škôl.
Školička: Keď sa Zakarpatsko stalo súčasťou Československa, bolo asi 40 percent obyvateľov negramotných. Československá vláda založila dvesto škôl.
Zdroj: Jana Čavojská

Masaryk, Štúr, Štefánik

Užhorod, prvé mesto za slovensko-ukrajinskou hranicou a správne centrum Zakarpatska, sa zdá na svetelné roky vzdialený od problémov, s ktorými sa Ukrajina borí. Slováci, hlavne tí z východu, ho dobre poznajú z ciest za lacnými nákupmi. Je tu pekný hrad a veľmi zaujímavý skanzen. Uličky, do ktorých sa nemilosrdne zahryzol zub času, aj moderné obchody v centre. Štýlové kaviarne lákajú na dobrú kávu, kávičkárska kultúra sa tu rozmáha. Na pravom brehu rieky Uh stojí výrazná spomienka na Československo - štvrť Malé Galago. Ukrajina navrhuje jej zápis na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Ivan Latko mi povedal, že je to tam ako v Prahe-Dejviciach. Štvrť projektoval český architekt Adolf Liebscher mladší, mnohé významné stavby navrhli známi architekti z Československa. Tunajšia lipová aleja je vraj najdlhšia v Európe. Vysadili tu aj sakury. V období ich kvitnutia prichádza do Užhorodu veľa turistov.

V Galagu ma zastihli posledné teplé jesenné dni. Promenáda je plná ľudí. Prechádzajú sa, sedia na lavičkách alebo v kaviarňach, chodníky sú zatienené vysokými lipami a škvrny slnečného svetla presvitajú pomedzi ich konáre a tancujú na fasádach prvorepublikových budov. Veľký nápis na jednej z nich informuje, že ide o Jubilejní školu Masarykovu z roku 1932. Aj jeden z mostov nesie meno prvého československého prezidenta. Slováci združení v krajanských spolkoch sa snažia inštalovať pamätné tabule významným osobnostiam československých dejín. V Užhorode aj v dedinách, kde boli alebo sú prítomní Slováci a Česi, nájdete podobizne Masaryka, Štefánika i Štúra.

Koho nebavia krásy architektúry, môže v meste hľadať bronzové minisošky. Sú naozaj veľmi milé. Dokonca sa párkrát stalo, že sošku niekto odpílil a ukradol. Vytvára ich miestny umelec Mychailo Kolodko. Hľadá pritom osobnosti spojené s históriou Užhorodu a Zakarpatska. Inštaloval napríklad pánov užhorodského zámku, Ferenca Liszta, Andyho Warhola, Petra I., Mozarta, zakarpatského umelca Havrila Hľuka, ale aj vojaka Švejka, ježe ako symbol Jihlavy, najmenšiu Sochu slobody na svete, prezývanú Slobodka, alebo muzikanta Jona Lorda. Kolodko sa najnovšie presunul do Budapešti a miniatúrne sošky inštaluje aj tam.

Užhorodský zámok: Pekne zreštaurovaná stavba láka návštevníkov.
Užhorodský zámok: Pekne zreštaurovaná stavba láka návštevníkov.
Zdroj: Jana Čavojská

Marx namiesto oltára

Dobré časy prvej republiky sa po dvadsiatich rokoch skončili, keď na Zakarpatsko po vyhlásení slovenského štátu a vytvorení Protektorátu Čechy a Morava vtrhli maďarské vojská. Obsadili ho a pripojili k Maďarsku. Podľa Ivana Latka vtedy toto územie opustilo až 95 percent Čechov. V roku 1944 Nemecko anektovalo Maďarsko. Po okupácii deportovali zo Zakarpatska približne stotisíc Židov do koncentračných táborov. V určitých obdobiach histórie bol jidiš najrozšírenejší jazyk na Zakarpatsku.

Na sklonku vojny obsadila Zakarpatsko Červená armáda. Fakticky ho ovládal Sovietsky zväz, hoci sa mali podľa medzinárodného práva obnoviť predvojnové československé hranice. Zakarpatská Národná rada schválila manifest požadujúci odtrhnutie územia, ktoré už nazývali Zakarpatská Ukrajina, od Československa a jeho opätovné zjednotenie s Ukrajinou. Československo nakoniec podpísalo so Sovietskym zväzom dohodu o včlenení Zakarpatska do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky.

Zakarpatsko prešlo za posledných sto rokov toľkými režimami a štátnymi zriadeniami, že sa tu udomácnila anekdota o pánovi Ivanovi, ktorý oslavuje narodeniny, krásnych sto rokov. „Mali ste počas svojho života možnosť spoznať veľa krajín?“ pýtajú sa ho. „Rakúsko-Uhorsko, Československo, Slovensko, Maďarsko, Nemecko, Sovietsky zväz, Ukrajinu,“ vymenuje. „To ste toľko cestovali?“ prekvapia sa poslucháči. „Ani som nevytiahol päty z rodnej dediny. Všetky prišli sem.“

S príchodom Sovietskeho zväzu prestali na Zakarpatsku oficiálne existovať Slováci. „Dostali možnosť návratu na Slovensko. A tým sa slovenská otázka považovala za vyriešenú.“ Mnohí vtedy naozaj odišli. Napríklad dedinu Klenovec úplne presťahovali na Slovensko. Z osemsto rodín sa rozhodli zostať na Zakarpatsku iba štyri.
No veľa Slovákov sa rozhodlo zostať. Veľa ľudí žilo v zmiešaných rodinách. Hlavne slovensko-maďarských. Ivan Latko má jednoduché vysvetlenie. „Nesobášili sa podľa národností, ale podľa vierovyznania. Slováci aj Maďari boli rímskokatolíci. Sobáše s pravoslávnymi alebo gréckokatolíckymi Rusínmi neboli bežné.“

Úrady postupne zakázali činnosť slovenských spolkov, zatvorili školy, zabrali časť slovenských kostolov. Urobili z nich sklady, v jednom bolo dokonca múzeum ateizmu. Namiesto oltára tam mali Marxa. „Maďari mali naďalej svoje školy, rozhlas a noviny. Slováci nemali povolené nič. Kultúru a jazyk si udržiavali vďaka rímskokatolíckym kostolom. Omše aj koledy boli v slovenčine. Tu v Užhorode sme chytali československú televíziu, takže kontakt so slovenčinou zostal.“

Pouličný predaj: Privyrábajú si ním hlavne starší ľudia.
Pouličný predaj: Privyrábajú si ním hlavne starší ľudia.
Zdroj: Jana Čavojská

Výhoda slovenskej babky

Až po rozpade Sovietskeho zväzu a vzniku samostatnej Ukrajiny mohli Slováci obnoviť činnosť svojich spolkov a kultúrnych inštitúcií. Dnes tu funguje Spoločnosť T. G. Masaryka aj Matica slovenská a v Užhorode je škola, kde sa vyučuje v slovenskom jazyku až po maturitu. Slovenčinu vyučujú i v materskej škole číslo 36. Bol to riaditeľkin nápad. Hoci nemá slovenské korene a so Slovenskom nemá nič spoločné, zdalo jej to ako dobrá myšlienka. Na slovenčinu dávajú deti aj ukrajinskí rodičia. Vidia v tom dobrú perspektívu. Slovensko je za rohom, sú tam pracovné príležitosti aj možnosť bezplatne študovať na vysokej škole.

„Ľudia so slovenskými koreňmi majú právo na preukaz zahraničného Slováka, na základe ktorého môžu na Slovensku získať prechodný pobyt a oprávnenie pracovať,“vysvetľuje Ivan Latko, keď do kancelárie prichádza muž s igelitkou papierov. Ivan Latko sa ho pýta, či má slovenské korene. „Da, babka,“odpovie. Po slovensky vie iba pár slov. V mnohých rodinách prestali počas obdobia Sovietskeho zväzu slovenčinu používať. Ivan Latko číta v dokumentoch. Ukazuje mi rodný list mužovej matky. Jej matka, jeho stará mama, má pri mene jasne zaznačenú slovenskú národnosť.

Nie všetky prípady sú však také jasné. „Niekedy treba tieto informácie hľadať v archívoch v Prahe a v Bratislave, kde sú dokumenty zo sčítania obyvateľstva počas prvej republiky,“hovorí Ivan Latko. Ľuďom so slovenským pôvodom sa však oplatí pátrať po dokladoch. Kým na Ukrajine zarobia dvesto-tristo eur, na Slovensku sú platy oveľa vyššie. Ivan Latko nemá pocit, že by sa ekonomická situácia na Ukrajine zlepšovala. „Práca teraz síce je, ale platy sú veľmi malé. Až teraz vidíme, koľko je na Zakarpatsku Slovákov. V minulosti nemali taký záujem o slovenskú národnosť. No teraz, s možnosťami, ktoré im otvára preukaz zahraničného Slováka, prichádza čoraz viac a viac ľudí.“Podľa odhadov žije na Zakarpatsku až 15-tisíc Slovákov.

Zakarpatskí Indovia

Užhorodské ulice križuje veľa áut so slovenskými evidenčnými číslami. Okolo občas počuť češtinu alebo slovenčinu. „Ak nevieš po ukrajinsky, radšej hovor po slovensky ako po rusky. Slovenčine ľudia porozumejú, ale po rusky rozprávať nechcú,“upozornili ma dve Ukrajinky. „Žijú tu aj Rusi. Sú tu už roky, majú už ďalšiu generáciu detí, no odmietajú sa naučiť po ukrajinsky. Trvajú na ruštine.“ Ženám to očividne prekáža. Hlavne po tom, čo sa deje na Kryme a na východe Ukrajiny. Inak tu vraj národnostné rozpory nikdy neboli, ľudia tu obvykle ovládajú aspoň pár základných slov aj po maďarsky či po poľsky. Iba jidiš sa úplne vytratil.

Zato pribudli nové menšiny. V užhorodských uliciach stretávam prekvapivo veľa Indov. Keď separatisti vyhlásili na východe nezávislú Doneckú republiku, časť fakúlt Doneckej univerzity sa presťahovala do Užhorodu. Teraz tu medicínu študuje tisíc mladých ľudí z Indie. Vyučuje sa v anglickom jazyku.

Čo sa týka biznisu, Slováci to majú do Užhorodu blízko a chodia tam radi nakupovať. Hrivna stále klesá. Je to čoraz výhodnejšie. Potraviny sú kvalitné, ovocie a zelenina bio, čokoláda naozajstná, mlieko plnotučné. Jediné negatívum je dlhé čakanie na hraniciach. Slovenskí podnikatelia pomaličky skúšajú na Ukrajine podnikať. No nie je to bez komplikácií. Jeden mi pod podmienkou anonymity prezradil, že dohody neplatia, termíny sa nedodržiavajú, splátky faktúr meškajú. A na úradoch či súdoch nevyriešite nič. Spoľahnúť sa môžete iba na seba. Na to, či poznáte správnych ľudí, ktorí dokážu nespoľahlivému obchodnému partnerovi dohovoriť.

Ktovie, či je to preto, lebo na Ukrajine musí byť skutočne každý predovšetkým sám za seba, ak chce v zložitej situácii prežiť, alebo preto, lebo je to nátura našich východných susedov. No pravda je, že od štátu tu ľudia veľa čakať nemôžu. Poradiť si musia hlavne sami. Jazdia tu prastaré prehrdzavené vlaky, poplátané, ako to len ide, asfalt sa často končí hneď za odbočkou z hlavnej cesty a okolité ulice tvoria obrovské výmole, diery a kamene. Ľudia na kolene opravujú, čo sa dá. Snažia sa ako-tak fungovať. Študujú, čítajú, chodia do divadla, na koncerty, Užhorod to všetko ponúka. A stále dúfajú, že bude lepšie.