Nadávky do negrov, opíc aj vrelé odporúčania, nech sa vráti do Afriky. Basketbalista Bill Russell si toho v drese Bostonu Celtics vypočul neúrekom. Dohnalo ho to až k tvrdeniu, že Boston je najrasistickejším mestom v USA. Vo Wilmingtone mu dokonca pre farbu pokožky odmietli predať dom a z Readingu ho napokon vyhnali výkaly v posteli. Tesne po tom, čo mu susedia pomaľovali dom rasistickými nápismi.
Napriek tomu sa stal legendou NBA a jedenásťnásobným víťazom najprestížnejšej basketbalovej ligy sveta. Toľko ich v zámorskom profesionálnom športe nazbieral už len kanadský hokejový útočník Montrealu Canadiens Henri Richard. Ten dostal Alzheimerovu chorobu a zomrel v domove dôchodcov pred dvoma rokmi. Russell, ktorý sa po konci kariéry zapísal do štatistík aj ako prvý tréner tmavej pleti, ho nasledoval pred pár dňami. Vydýchol vo veku 88 rokov, v blízkosti svojej štvrtej ženy Jeannine Madduxovej.
Prvý blokoval strely
Dlháň Bill (206 cm) bol lídrom dynastie Bostonu Celtics, ktorá v rokoch 1957 - 1969 získala jedenásť titulov v NBA. Nepatril k vyhláseným strelcom, dopracoval sa k priemeru len 15 bodov na zápas, bol však prvý, kto v zámorskej profilige začal blokovať strely. Chvíľu mu síce trvalo, kým sa zdokonalil, no nakoniec sa v tom stal neprekonateľným. Spolu s doskokmi, ktoré ovládal dokonale (priemerne 22, no raz ich mal v zápase neskutočných päťdesiat), bol postrachom súperov. Pritom nevyčnieval a vždy bol tímový hráč. Ani autogramy príliš nerozdával. Keď už niekto veľmi naliehal, radšej ho pozval na pokec či kávu.
„Bill presadzoval názor, že mužstvo, za ktoré hrá, jednoducho musí vyhrať,“ spomínal jeho spoluhráč Satch Sanders. Za trinásť rokov v klube sa len v dvoch sezónach neradoval. V roku 1958, keď sa zranil, a deväť rokov nato, keď už robil hrajúceho trénera.
V rozhodujúcich okamihoch zostával neprekonateľný. Desať ráz musel Boston Celtics za Russelových čias vo vyraďovacej fáze NBA hrať rozhodujúci siedmy zápas, desať ráz Bill doviedol tím k víťazstvu a k postupu do ďalšieho kola. V roku 1980 ho vyhlásili za najlepšieho hráča NBA.
S médiami to bolo ťažšie. Tie milovali hviezdy, strelcov. Nie na prvý pohľad neviditeľných pracantov. Športový novinár Jim Murray v súvislosti s jeho smrťou spomínal na príhodu, ako sa Russella snažil presadiť na obálku Sports Illustrated, pre ktorý vtedy pracoval. „Koho? Veď podľa štatistík ten chlap dal za zápas len šesť bodov,“ čudoval sa vraj vtedajší šéfredaktor. Na čo mu Murray okamžite odvetil: „Jasné, ale všimli ste si, koľko bodov nastrieľal za zápas súperiaci tím? Len 42. A je to Russellova zásluha.“ Aj preto ho prezývali Minister obrany.
K prezidentovi zaspal
„Bol to najväčší šampión všetkých čias,“ zložil mu poklonu súčasný komisár NBA Adam Silver. „Jeho meno najlepšie definuje slovo víťaz,“ vyhlásil Barack Obama, ktorý mu v roku 2011 udelil Prezidentskú medailu slobody.
Do Bieleho domu ho pozvali ešte za hráčskych čias, po šiestom titule Bostonu Celtics, ale Russell nedorazil. Povráva sa, že zaspal v hoteli. Možno to však bol akt pomsty za rasizmus, s akým bojoval počas svojej kariéry často. V Bostone to mal o to ťažšie, že Celtics boli na konci päťdesiatych rokov vôbec prvý tím, ktorý si dovolil zostaviť základnú päťku len z hráčov tmavej pleti. Mnohým to klalo oči.
Dodnes je jeho meno pojmom. Russellov prsteň za prvý triumf v NBA vydražili vlani v aukcii za 705-tisíc dolárov, zlatá olympijská medaila z Melbourne 1956 sa predala za 587-tisíc a dres z posledného zápasu v NBA v roku 1969 za 1,1 milióna amerických dolárov. Za celkovo osemnásť položiek, ktoré sa Bill rozhodol dať do aukcie, zaplatili kupujúci spolu viac než päť miliónov.
„Bol pionierom basketbalu, ktorý vydláždil cestu v NBA ďalším hráčom. Vrátane mňa. Ako hráč aj ako tréner. Svet stratil obrovskú legendu. Odpočívaj v pokoji,“ lúčil sa s Russellom na sociálnych sieťach slávny Michael Jordan. „Bill urobil zo sveta a z paluboviek lepšie miesto,“ napísal o ňom aktuálny víťaz NBA v drese Golden State Warriors Stephen Curry. Do Siene slávy uviedli Russella už v roku 1975. Sochu mu v Bostone postavili v roku 2013. Hoci ju spočiatku Bill nechcel. Vraj je to čosi podobné ako náhrobný kameň. „A dobre viete, čo sa s ňou stane, keď budú letieť okolo holuby,“ povedal vtedajšiemu starostovi Bostonu Thomasovi Meninovi, ktorý ho o zámeroch mesta informoval ako prvý.
Sviečky aj hasiaci prístroj
Okrem Bostonu viedol Bill neskôr Seattle SuperSonics a Sacramento Kings. Zanechal po sebe tri deti, ktoré mal so stredoškolskou láskou Rose Swisherovou - Karen, Buddhu a Jacoba. Ich manželstvo trvalo sedemnásť rokov. Po ňom prišla vtedajšia Miss USA Dorothy Anstettová a do tretice Marilyn Naultová, ktorá v roku 2009 umrela. Russell však nezostal sám. Pred štyrmi rokmi, ako 84-ročný, šiel pred oltár znovu - spolu s Jeannine Madduxovou. Starala sa aj o jeho sociálne siete a keď mu upiekla tortu k 85. narodeninám, obaja sa smiali. Oslávenec totiž zažartoval, že ak mu na ňu dá aj príslušný počet zapálených sviečok, bude potrebovať hasiaci prístroj. Pre istotu.
Od Russella ku Grahamovi
Hoci si Bill Russel v apríli 1966 v prvom momente ani neuvedomil, že sa stal prvým koučom tmavej farby v NBA, médiá mu to rýchlo pripomenuli. „Keď ma vymenovali za hrajúceho trénera, jeden z novinárov napísal v krátkom čase sedem článkov za sebou, prečo by som tam nemal byť,“ spomínal vo svojej autobiografii.
Iné zámorské profiligy podobnému kroku odolávali ešte dlho. V bejzbale prelomil ľady až Frank Robinson v roku 1975, keď sa stal trénerom Clevelandu Indians.
V NFL našli odvahu až v októbri 1989, keď vedenie Oaklandu Riders zverilo klub do rúk Arta Shella. „Ten večer si pamätám. Volal mi majiteľ Al Davis a povedal, že sa rozhodol pre zmenu. Vraj budem hlavný tréner ja. Mám si to premyslieť a ísť spať. Ako sa, do pekla, dá po takej novinke ísť spať?“ spomínal Shell, ktorý ešte v tej istej sezóne vyhral s tímom sedem zápasov. Play-‑off však Oaklandu ušlo. Rok nato sa do NFL dostal aj prvý rozhodca tmavej pleti Johnny Grier.
FOTO V GALÉRII
V hokejovej NHL si drží prvenstvo Dirk Graham, ktorý v roku 1998 dostal šancu viesť Chicago Black Hawks. Na druhého odvtedy súťaž stále čaká. „Nikdy nehovor nikdy. Mysleli sme, že sa v Amerike nedočkáme ani černošského prezidenta, a vidíte,“ citoval portál sportskeeda.com Paula Jerrarda, bývalého asistenta trénera v Calgary Flames.
