Tip na článok
Čakanie na cestujúcich: Keď prídu, kabínka sa vydá nadol.

Najbizarnejší spôsob dopravy nájdete v gruzínskej Čiature. Namiesto autobusov a električiek tu majú lanovky!

V gruzínskom meste Čiatura stretnete srdečných baníkov, ale aj jeden z najbizarnejších dopravných systémov na našej planéte.

Galéria k článku (15 fotografií )
Mimozemšťan?: Lanovky v Čiature pripomínajú lietajúci koráb pepelac zo sovietskeho sci-fi filmu Kin-Dza-Dza.
Predavačka: Aj obchody sú tu jednoduché a na počítanie sa používa starý sovietsky sčot.
Neboja sa: Staré kabínky hojne vyžívajú aj mamičky s malými deťmi.

Meditujúci mnísi, prípitky s nádychom filozofie i mimoriadne kvalitné cesty vybudované nemeckými zajatcami. Aj toto je gruzínska Čiatura. Ale najmä jedinečný a neopakovateľný systém lanoviek.

V hrdzavých kabínkach

Tridsaťtisícové banícke mesto ležiace v západnej časti Gruzínska v regióne Imereti sa rozprestiera v hlboko vrezanom údolí horskej rieky Kvirila. Väčšina obyvateľov Čiatury pracuje buď priamo v tunajších mangánových baniach, alebo v profesiách spojených so službami ľuďom, ktorí pracujú v podzemí. Medzi ne možno zaradiť i komplexný systém lanoviek, v gruzínčine nazývaných sabagiro. Väčšinu z nich postavili v päťdesiatych rokoch minulého storočia, pričom s minimálnou údržbou fungujú takmer všetky až dodnes. Sabagiro vedú v Čiature skoro všade - na sídliská, k vstupom do baní, spájajú horské dediny ležiace na rôznych stranách údolia Kvirily, vyvážajú domácich na strmé útesy, na ktorých vrchole sa rozprestiera planina plná ľudských obydlí.

Mimozemšťan?: Lanovky v Čiature pripomínajú lietajúci koráb pepelac zo sovietskeho sci-fi filmu Kin-Dza-Dza.
Mimozemšťan?: Lanovky v Čiature pripomínajú lietajúci koráb pepelac zo sovietskeho sci-fi filmu Kin-Dza-Dza.
PETER HUPKA

Úplne zadarmo. Za ich fungovanie zodpovedajú banské spoločnosti, ktoré ju berú ako službu svojim zamestnancom a ich rodinám. „Je to na prevádzku lacný, efektívny a takmer dokonalý systém mestskej dopravy v tomto hornatom, ťažko prístupnom teréne,“ vysvetľuje päťdesiatnik Merab z Tbilisi, ktorý s kolegom Giorgim jazdí do Čiatury na týždňovky z gruzínskej metropoly, aby tu vykonávali pravidelnú údržbu lanoviek. „Kyvadlový systém s jedným ťažným a jedným alebo dvomi nosnými lanami je jednoduchý, ale veľmi spoľahlivý. Za celé tie roky neviem o žiadnej vážnej nehode,“ dodáva Merab a zároveň sa usmieva: „Keď sme tu mali kolegov z Európy, neveriacky krútili hlavami, aké lanovky doteraz využívame, no zároveň neskrývali obdiv k nim!“

Každodenná dávka adrenalínu

Domáci obyvatelia, ktorí sabagiro napriek ich veku hojne využívajú, sú vo vyhláseniach ohľadom ich bezpečnosti o čosi opatrnejší. „V auguste dvetisíc siedmeho roku sa na línii vedúcej k nemocnici nad mestom roztrhlo nosné lano. Bolo obrovské šťasie, že obsluhe sa podarilo udržať kabínku na ťažných lanách, no šestnásť ľudí v nej muselo stráviť noc, na ktorú tak ľahko nezabudnú. Napokon ich vyslobodili horolezci, ktorých priviezli až z Tbilisi,“ dozvedám sa od tridsiatnika Niku, žijúceho od narodenia v Čiature. Nikova mama pracuje v miestnom zastupiteľstve, jej otec a Nikov dedko pochádzal zo severoruského Archangeľska.

Neboja sa: Staré kabínky hojne vyžívajú aj mamičky s malými deťmi.
Neboja sa: Staré kabínky hojne vyžívajú aj mamičky s malými deťmi.
PETER HUPKA

„Bol námorník, počas plavby po Čiernom mori ochorel a dostal sa do nemocnice. Tam ho ošetrovala sympatická gruzínska sestrička, moja mama. Romantický príbeh bol na svete a on sa na sever už nikdy nevrátil,“ vysvetľuje s úsmevom Nikova mama, povolaním učiteľka ruského jazyka. Jazyka, ktorým sa tu najmä medzi mladými dá čoraz ťažšie dorozumieť. Aj Nika využíva lanovku každý deň. Býva na sídlisku nad Tridsať vtorym rudnikom - Baňou číslo tridsaťdva -, kam vedie takisto jedna z nadzemných liniek. Spolu cestujeme v ďalšej z lanoviek, v doline smerom na mesto Sačchere. Po rozhovore so ženou, ktorá pracuje ako obsluha kabínky, sa zmieni, že práve na tejto lanovke sa prednedávnom roztrhlo ťažné lano a kabínka narazila do spodnej stanice. „Pani, ktorá bola vnútri, sa dlho liečila v nemocnici, ale vďakabohu prežila a dnes už je v poriadku,“ konštatuje Nika.

Cesta stavaná nepriateľovi

Kým väčšina z deviatich funkčných lanoviek premáva smerom z doliny na vrchol útesu, trojica „najadrenalínovejších“ sabagiro premosťuje obe strany hlbokej rokliny alebo jej bočné, nemenej strmé údolia. Jazda nimi skracuje na niekoľko minút cestu, ktorá by pešo trvala viac hodín. Prvá z nich a zároveň najvzdialenejšia z centra Čiatury premáva do dediny Saregi, ďalšia k bani Ichtvisi a treťou je ikonická miniatúrna červeno-biela kabínka pretínajúcu dolinu Kvirily vo výške, z ktorej sa točí hlava aj tým najodvážnejším z domácich. „Tu nemôžeš fotografovať, mali by sme problém s majiteľmi bane,“ vraví ochrankár pri vstupe na šachtu Ichtvisi.

Zostáva nám tak len hľadieť na banské vláčiky miznúce aj so zafúľanými baníkmi v podzemí a počúvať jeho rozprávanie. „Cesta vedúca do Ichtvisi, postavená z mačacích hláv, je jednou z najkvalitnejších, aké tu máme. Vybudovali ju po druhej svetovej vojne nemeckí zajatci. Predstav si - stavali ju pre nepriateľa a napriek tomu ju urobili najkvalitnejšie, ako vedeli. Aj zato sú Nemci inde ako my, naše cesty sa rozpadnú po dvoch či troch rokoch...“ zamyslí sa na záver muž v uniforme.

Sparťanský: Typický interiér bezobsluhovej kabínky.
Sparťanský: Typický interiér bezobsluhovej kabínky.
PETER HUPKA

Otvorené srdce

S baníkom Badrim, ktorý pracuje v tunajších baniach už tri dekády, sa spoznávame - ako inak - v lanovke. Ako správny Gruzínec ma pozýva k sebe domov, na večeru, na ďalšie občerstvenie a za kamarátmi „na pár pohárikov“. V silnom tele zemitého človeka sa ukrýva dobré srdce. Také, aké tu má vari každý človek. Všetko, o čom premýšľa, je nefalšované a dnes i trochu prekvapujúce. Možno práve preto, že má Badri sám ťažký život, vie sa vcítiť do kože druhých.

„Pripime si na to, aby nebola vojna. Aby nikdy a nikde vo svete netrpeli ľudia, aby žili v mieri. Je mi tak smutno, keď trpia deti! Nemôžem preto spávať!“ dokončuje svoj najdôležitejší tost, teda prípitok, muž unavený z ťažkej práce a zalesknú sa mu oči. Gruzínci nikdy nepijú len tak. Pred každým prípitkom prednesú reč, často hraničiacu s filozofiou. Úprimnosť ich slovám uprieť nemožno - sú predsa horali, Kaukazania.

Keď sa zotmie

Badri to s posedávaním s kamarátmi nepreháňa. Za súmraku zavolá manželke, nasadne na sabagiro a v predvečer ďalšej pracovnej zmeny zmizne medzi polorozpadnutými bytovkami sídliska. Aj v nich sa však nájdu byty, kde sliepňajúca žiarovka vrhá svetlo na jednoducho vybavený interiér a akoby do mrazivého ticha postkomunistického mesta šepkala: „Aj tu žijú ľudia.“ Svetlý moment za okamih strieda večerná realita Čiatury. I keď lanovky fungujú až do desiatej či jedenástej večer, práca ich obsluhy sa po zotmení stáva oveľa ťažšou. Ošarpané kabínky sa plnia nešťastnými existenciami, opilcami, ktorí si odskočili do mesta po ďalšiu fľašku lacnej pálenky či vína.

Brehy Kvirily: V centre mesta Čiatura.
Brehy Kvirily: V centre mesta Čiatura.
PETER HUPKA

„Aj keď mnohí nie sú agresívni, mám toho dosť. Sú už proste inde - vo svojom alkoholickom svete,“ pošepká mi počas nočnej jazdy v lanovke Dvadsať pervovo rudnika - Dvadsiatej prvej bane uvedenej do prevádzky v roku 1953, signalistka Marína, sediaca počas každej jazdy v kabíne. V tvári sa aj jej zračí únava, akoby tam mala napísané, že aj keď sa usmieva, v podstate rezignovala. Nie je cudzincom, ktorý si prezrie mesto a odíde ktoviekam. Sama zostarla v týchto neutešených kabínkach, na ktorých z jej pohľadu nie je nič romantické.

Nebola elektrina!

Chuť fotografovať nočnú Čiaturu z vyhliadky na hornej stanici najstrmšej z tunajších lanoviek sa ukáže ako pološialený nápad. Nastupujem do kabíny, kam sa vojde len zopár cestujúcich bez obsluhujúceho personálu. Signalistka na spodnej stanici zabuchne železné dvere s modrým náterom, zaistí ich zvonka proti otvoreniu, zazvoní pracovníkovi obsluhujúcemu z hornej stanice elektromotor a kabínka vyrazí nahor do tmy. Po necelých dvoch minútach jazdy sa prudko zastaví, rozkolísané laná ňou prudko hojdajú. Za zamrežovanými kruhovými otvormi kabínky je ešte väčšia tma ako vonku, kde v diaľke tušiť žiarovky mesta. Skalný zráz rokliny vyzerá zlovestnejšie ako cez deň, cítiť, ako mrzne, a chumáče z hustého sneženia sa predierajú dnu, do dočasnej železnej väzenskej cely na lanách.

Nasledujúca polhodina v úplnej samote a tichu sa zdá nekonečná, hlavou víria Nikove príbehy o nehodách, najmä po tom, čo si detailne prehliadam uchytenie kabínky na dvoch hrdzavých skrutkách a chabom železnom plátku umiestnenom medzi nimi. Znenazdajky prichádza trhnutie - pohli sme sa! Za pár okamihov som na hornej stanici, kde sa už zubia čakajúci baníci s čelovkami. Do tvárí im cez husté sneženie takmer nevidno. Mašinist obsluhujúci hornú stanicu lanovky na ospravedlnenie rozhadzuje rukami so slovami: „Sveta ne bylo! - Nebola elektrina! - To sa tu stáva často.“

Ako v autobuse: Cestujúci na čiaturskej lanovkovej linke.
Ako v autobuse: Cestujúci na čiaturskej lanovkovej linke.
PETER HUPKA

Stalinova láska

Pre Josifa Džugašviliho alebo „seržanta majora Kobu“, ako ho volali gruzínski boľševici, ktorého portrét vyložený z oblých riečnych kamienkov spolu s Leninom dodnes zdobí fasádu jednej zo staníc lanoviek v Čiature, bolo toto mesto zvláštnou slabosťou. Počas revolúcie v roku 1905 bola Čiatura jediným centrom boľševikov v Gruzínsku - väčšina tunajších revolucionárov patrila k menševikom. Možno práve vďaka lojalite čiaturských baníkov k boľševickej revolúcii sa v päťdesiatych rokoch dostalo mestu pozdvihnutie, ktorého súčasťou bolo budovanie jedinečného lanovkového systému. A hoci je Stalin vyše šesť dekád po smrti, dávno odsúdený i samotným sovietskym ľudom, železné kabínky ako prejav jeho priazne premávajú nad mestom dodnes.

Čo z toho máme my?

Čiaturské bane predstavujú významné sedimentárne ložisko mangánovej rudy - jedno z najväčších na svete. Obsah mangánu, ktorý sa používa najmä v kovospracujúcom priemysle na zušľachtenie ocele, je v nej na úrovni dvadsaťšesť percent a tunajšie zásoby predstavujú podľa výpočtov až dvestoštyridsať miliónov ton. Ťažbu spravujú zahraniční investori spoločnosti Georgian Manganese Holding, na životných podmienkach baníkov sa však podľa slov domácich za poslednú dekádu máločo zmenilo. „Saakašvili predal bane Američanom, povráva sa, že toľko, čo dostal štát, poputovalo i jemu do vačku,“ vraví jeden z domácich baníkov, ktorý sa radšej nechce predstaviť, a pokračuje: „Čo z toho však máme my? Pracujeme za almužnu, mesto pustne, upadá a zisky z ťažby putujú ktoviekam...“ neskrýva rozhorčenie.

Príjemné: Centrum mesta nepôsobí dojmom úpadku.
Príjemné: Centrum mesta nepôsobí dojmom úpadku.
PETER HUPKA

Bývalý prezident Saakašvili je v krajine rozporuplnou osobou. Kým najmä obyvatelia hlavného mesta v ňom vidia prozápadného vizionára, pre mnohých iných je ďalším v rade skorumpovaných politikov. Väčšinu Gruzíncov politika aj tak prestala zaujímať. Svoju krajinu vidia v pozícii medzi dvoma mlynskými kameňmi - Spojenými štátmi a Ruskom, pričom v mnohom vinia i vlastných politikov. Ich korupciu a najmä nacionalizmus, ktorý vraj zamedzil rozumným dohodám so separatistickými regiónmi - Abcházskom a Južným Osetskom.

„Mali sme sa dohodnúť. Aj keď mladší brat urobí niečo zlé, nezbijeme ho, ale dohovoríme mu,“ vraví vodič, ktorý ma vezie stopom z mesta Sačchere, sám veterán abcházskej vojny. „Takto sme sa pripravili o dôležitú obchodnú cestu - železnicu cez Abcházsko. Aj preto sme izolovaní a trpí naša ekonomika,“ dodáva muž vidiaci svoju domovinu v reálnych kontúrach. Na rozdiel od mnohých iných Gruzíncov je rád, že v meste Gori odstránili z námestia sochu Stalina. „To on položil časované bomby s autonómiou v Južnom Osetsku a Abcházsku. Aj v ostatných veciach Gruzínsku viac uškodil, ako pomohol. Napriek tomu ho tu majú mnohí za boha. V skutočnosti to bol obyčajný despota,“ uzatvára svoju myšlienku veterán.

Kacchi Sveti

„Každý, kto je v Čiature, by si mal pozrieť Kacchi Sveti!“ vraví pani Marizi, žijúca na sídlisku nad centrom mesta. Pilier Kacchi, v gruzínskom jazyku Kacchi Sveti, je religiózna stavba z deviateho storočia, ktorú využívajú najmä styliti - mnísi žijúci a meditujúci na vrcholoch pilierov a skalných brál. Dlho opustený a v deväťdesiatom piatom roku zreštaurovaný kostolík sa nachádza na skale vysokej niekoľko desiatok metrov asi desať kilometrov od mesta. K pilieru, ktorý vidieť aj z hlavnej cesty spájajúcej Čiaturu s mestom Kutaisi, sa vyše hodiny brodíme snehom.

Mních Maxim sa nečakanému hosťovi začuduje, no vpustiť ho na vysoký kovový rebrík s obručou, smerujúci na vrchol piliera, odmieta. „Vidím ťa prvýkrát v živote, odkiaľ mám vedieť, či si alpinista, alebo sa hore zasekneš - a kto ťa potom dá dole?!“ nedá sa obmäkčiť pustovník. Musím sa uspokojiť s pohľadom na obrázky meditujúcich stylitov v miestnom improvizovanom múzeu a so skutočnosťou, že na niektoré výšiny sa dostať nedá. Na všetky ostatné nás v Čiature vyvezie sabagiro.

VIDEO Plus 7 Dní