Jana Čavojská

Jeho kamarát mal vážnu nehodu na štvorkolke. Trikrát prebodnuté brucho, dolámanú panvu. Na sanitku by musel čakať aj hodinu. To by nevydržal. Walid (32) s ďalšími ľuďmi, ktorí boli nablízku, zastavili krvácanie, naložili ho do džípu a sami ho odviezli do nemocnice. Vtedy si uvedomil: „Potrebujeme tu sanitku a ľudí, ktorí dokážu poskytnúť prvú pomoc.“
<h2>Utiekol pred rasizmom</h2>
Walidova mama Danica je zo Starej Turej. Počas štúdia na univerzite v&nbsp;Nitre sa zoznámila s&nbsp;Rafatom z&nbsp;Libanonu. Po svadbe tam s&nbsp;ním odišla a&nbsp;roky pracovala na slovenskej ambasáde v&nbsp;Bejrúte. Ich dve deti, Diana a&nbsp;Walid, sa narodili do arabskej kultúry a&nbsp;majú ju v&nbsp;krvi. Keď Rafat v&nbsp;roku 2001 zomrel, prišla rodina opäť na Slovensko. Walid sa tu vyučil za elektrikára. Diana študovala jazyky, angličtinu a&nbsp;francúzštinu. No kým ona podedila črty skôr po mame, na Walidovi jasne vidno jeho neslovenský pôvod. Od spolužiakov aj v&nbsp;uliciach zakúsil rasizmus. A&nbsp;to bol hlavný dôvod, prečo sa rodina rozhodla vrátiť do Libanonu, do dediny Aanout asi štyridsať kilometrov od hlavného mesta.

Walid najprv pracoval ako elektrotechnik vo firme, potom si založil živnosť a&nbsp;robil elektrikára, nakoniec si otvoril obchod s&nbsp;elektroinštalačným materiálom. V&nbsp;roku 2015, po nehode svojho kamaráta, sa prihlásil ako dobrovoľník do Červeného kríža. Práve ten prevádzkuje v&nbsp;Libanone všetky sanitky. Walid u&nbsp;nich absolvoval záchranárske kurzy, dokonca sa naučil základy zlaňovania. Utekal ku každej nehode, aby pomohol. Za vlastné peniaze kúpil kyslíkovú fľašu, obväzy a&nbsp;všetko potrebné na ošetrenie akútnych stavov. „Do Červeného kríža som mal chodiť raz týždenne, no bol som tam stále a&nbsp;môj obchod nakoniec skrachoval,“ smeje sa teraz.
Miestni ho postupne začali volať všade, kde bola treba pomoc zdravotníka. Lenže Walid si uvedomoval, že treba mať poruke v&nbsp;prvom rade dobre vybavenú sanitku. Preto dal pred štyrmi rokmi dokopy partiu kamarátov a&nbsp;založil mimovládnu organizáciu Emergency Medical Services. „Potichu, aby sa o&nbsp;tom nedozvedel žiadny politik, lebo by nám to prekazili. V&nbsp;Libanone sa totiž do všetkého mieša politika. Politici sa chcú všade ukazovať, čo všetko oni robia pre ľudí,“ vysvetľuje. Peniaze na sanitku zbierali od ľudí z&nbsp;dediny. Walid zároveň trénoval kamarátov v&nbsp;poskytovaní prvej pomoci.

<h2>Lieky zháňajú z&nbsp;cudziny</h2>
Keď vyzbierali dvanásťtisíc dolárov, kúpili van a&nbsp;začali ho prerábať na sanitku. Veľa miestnych bolo spočiatku nedôverčivých. Už sa stalo, že prispeli peniazmi podvodníkom a&nbsp;z&nbsp;projektov nič nebolo. No Walid ich presvedčil svojou dlhodobou prácou v&nbsp;prospech komunity. Navyše všetko, čo urobí, zverejňuje na sociálnych sieťach. Dodnes takto informuje o&nbsp;každom výjazde sanitky.
V&nbsp;záchranárskom vozidle je defibrilátor, ambuvaky, kyslíkový prístroj, dlahy na fixovanie zlomenín a&nbsp;všetko ostatné, čo sanitka musí mať. Walid s&nbsp;kamarátmi s&nbsp;ňou najprv jazdili v&nbsp;Aanoute. Keď sa o&nbsp;nich dozvedeli v&nbsp;susednej dedine, začali ich volať aj tam. Postupne sa pridávali ďalšie obce. Dnes zasahujú na území, kde býva viac ako stotisíc ľudí. Walid venuje záchranárskej práci všetok svoj čas. Niektorí jeho kolegovia majú ešte iné zamestnanie a&nbsp;jazdia hlavne v&nbsp;noci.
Najčastejšie ich volajú k&nbsp;dopravným nehodám, infarktom, problémom s&nbsp;dýchaním. „Najviac havárií je na motorkách. Hlavne nehody Sýrčanov sú vážne. Na motorke sa vezú aj piati, natlačia tam deti, nemajú helmy,“ hovorí Walid o&nbsp;utečencoch zo Sýrie. Tí navyše nemajú ani zdravotné poistenie. Celé ošetrenie v&nbsp;nemocnici si musia zaplatiť. Ceny nevyhnutných operácií sa môžu vyšplhať na niekoľko tisíc dolárov. Preto pre nich Walid s&nbsp;priateľmi organizujú finančné zbierky.

No nielen Sýrčanov stojí lekárska pomoc veľa peňazí. Systém štátneho zdravotného poistenia tam funguje odlišne od toho nášho a&nbsp;veľa ľudí nie je poistených vôbec. Tým, ktorí sú, poisťovňa spätne refunduje 80 percent nákladov na liečbu v&nbsp;nemocnici. Rovnako to funguje s&nbsp;liekmi na predpis. Treba si ich kúpiť a&nbsp;potom poslať do poisťovne účtenku aj so škatuľkou z&nbsp;liekov.
Odvoz Walidovou záchranárskou sanitkou je bezplatný. „Kto chce, môže dobrovoľne prispieť. Z&nbsp;tých peňazí potom zadarmo pomáhame chudobným,“ konštatuje Walid. „Pacientov, ktorí potrebujú po operáciách preväzy, navštevujeme a&nbsp;ošetrujeme doma. Teraz je v&nbsp;Libanone kríza, v&nbsp;lekárňach nie sú lieky ani tie zachraňujúce život ako inzulín alebo na srdce. Zháňame ich zo zahraničia a&nbsp;rozdeľujeme ľuďom. Pre rodiny sýrskych utečencov zbierame aj oblečenie, matrace, deky a&nbsp;periny. Teraz takto distribuujeme potrebné veci už aj Libanončanom. Situácia v&nbsp;krajine je veľmi zlá.“
<h2>Vražedná explózia</h2>
Keď prišla pandémia koronavírusu, Walid a&nbsp;jeho tím získali z&nbsp;oficiálnej slovenskej rozvojovej pomoci SlovakAid peniaze na nákup ochranných prostriedkov. Mohli si kúpiť jednorazové obleky, respirátory, masky a&nbsp;okuliare. Starali sa o&nbsp;stopäťdesiat pacientov. „Kúpili sme kyslíkové prístroje, fľaše, oxymetre a&nbsp;požičiavali ich ľuďom. Kupovali sme im lieky i&nbsp;potraviny. Kto nepotreboval veľké objemy kyslíka, liečil sa doma, aby bolo v&nbsp;nemocniciach miesto pre vážnejšie prípady.“
Vlani 4. augusta krátko po šiestej večer bola už Danica doma z&nbsp;práce. S&nbsp;Walidom práve pili na terase kávu a&nbsp;telefonovali s&nbsp;Dianou, ktorá žije v&nbsp;Bahrajne. Zrazu sa ozvali tri silné rany. „Hneď som volal kamarátom, čo sa v&nbsp;Bejrúte stalo,“ spomína Walid. „Čakali sme na prvé správy, či to nebol chemický alebo biologický výbuch. Lebo ak by sme tam prišli nepripravení, všetci by sme tam mohli zostať mŕtvi.“
Podľa prvých informácií boli príčinou petardy, neskôr sa ukázalo, že explodoval sklad dusičnanu amónneho. Jeden z&nbsp;najsilnejších výbuchov v&nbsp;dejinách ľudstva zabil 220 ľudí. Viac ako šesťtisíc bolo zranených. Bez domova zostalo 330-tisíc obyvateľov Bejrútu. Škody vyčíslili na 10 až 15 miliárd amerických dolárov. Pre kontamináciu museli znehodnotiť 85 percent vlaňajšej úrody.
„Do sanitky sme natlačili všetko, čo sme mali, a&nbsp;išli sme na miesto tragédie,“ opisuje Walid. „Ošetrovali sme rezné rany, kto potreboval, toho sme previezli do nemocnice. Lenže takmer všetky výbuch zničil alebo poškodil. Všetko vybavenie vyniesli na parkoviská a&nbsp;tam sa snažili postarať o&nbsp;pacientov.“
Hoci vláda oznámila, že miesto explózie dá do poriadku, podľa Walida to boli obyvatelia, kto vyvážal trosky a&nbsp;snažil sa odstrániť následky katastrofy. „Prezident prisľúbil ukončiť vyšetrovanie do piatich dní. No stále nie je vyšetrené nič.“

<h2>Mydlom na jed?</h2>
Výbuch zrazil krajinu v&nbsp;kríze ešte viac na kolená. Inflácia v&nbsp;Libanone dosahuje takmer 160 percent. Ceny všetkého stúpli na štvornásobok. Kým predtým predávali dolár za 1&nbsp;500 libanonských lír, dnes je to približne 20-tisíc. Elektrina ide len dve hodiny denne. Ľudia, ktorí si to môžu dovoliť, majú generátory - no je málo nafty a&nbsp;benzínu. Pred pumpami sa tvoria dlhé rady a&nbsp;kto sa dočká, tomu natankujú možno desať-dvadsať litrov. Napriek tomu sa pohonné látky pašujú do susednej Sýrie.
Do takého stavu dostali štát, prezývaný predtým „Švajčiarsko východu“, skorumpovaní politici, sektariánske problémy, pandémia covidu aj vojna v&nbsp;Sýrii, v&nbsp;súvislosti s&nbsp;ktorou prišli do Libanonu odhadom až dva milióny utečencov. Tvoria už viac ako tretinu obyvateľov tejto malej krajiny. Mnohí Libanončania stratili prácu. Čiastočne preto, že Sýrčania sú ochotní pracovať za menej, čiastočne pre ekonomickú krízu. Hodnota peňazí klesla natoľko, že tak či tak sa z&nbsp;platu už neuživia. Preto odchádzajú. Predovšetkým kvalifikovaní. Walid to vidí medzi svojimi kamarátmi lekármi a&nbsp;zdravotnými sestrami. Vybavujú si pasy a&nbsp;pracovné povolenia hlavne v&nbsp;Saudskej Arábii.
„V&nbsp;celej krajine už nie sú ani protitetanovky,“ rozpráva Walid. „Nedávno nejaké doviezli. Pašované zo Sýrie. Jedna stála 150 dolárov. Nemáme ani žiadne séra proti uštipnutiu hadom a&nbsp;škorpiónom či proti besnote. Úrady vydali odporúčanie, aby si ľudia miesto uštipnutia hadom alebo uhryznutia poriadne vymyli mydlom.“
<h2>Veľké plány</h2>
Napriek problémom domáci neobviňujú utečencov zo Sýrie. „Utekajú pred vojnou a&nbsp;smrťou, takže sú u&nbsp;nás vítaní,“ hovorí Walid. „Veď Libanončania v&nbsp;roku 2006 zažili vojnu tiež. Vtedy, naopak, oni utekali do Sýrie. Nebývali v&nbsp;podnájmoch, ale v&nbsp;domovoch tamojších obyvateľov. Tí ich prichýlili a&nbsp;dávali im jedlo.“ Aj v&nbsp;Aanoute je utečenecký tábor pre Sýrčanov a&nbsp;ďalší bývajú v&nbsp;prenajatých starých domoch s&nbsp;najnutnejším vybavením.
Walidovi je bližšia mentalita ľudí na Blízkom východe než Slovákov. Rozdiel cíti výrazne. „Tu sa susedia len pozdravia. Tam vás okamžite pozývajú na kávu, na jedlo. Počas krízy si navzájom pomáhajú. Ak má niekto problém, ostatní ho nenechajú v&nbsp;štichu.“ Dobrovoľníctvo, ako ho poznáme u&nbsp;nás, tam však nemá veľkú tradíciu. Walid mu obetoval všetko. Neustále sa snaží hľadať nových kolegov. Momentálne sú ôsmi. Ale organizujú prípravný kurz prvej pomoci a&nbsp;zapísalo sa naň dvadsať záujemcov.
<h3><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/nas-clovek-bejrute-niekto-predsa-musi-zachranovat-ludske-zivoty" target="_blank" rel="noopener">FOTO v GALÉRII&gt;&gt;</a></h3>
Má však aj ďalšie plány. Zo SlovakAid získal podporu na nákup schodolezu na prevoz pacientov z vyšších poschodí aj financie, ktoré pokryjú časť sumy, potrebnej na ďalšiu sanitku. Chce, aby s ňou jazdil aj lekár. Plánuje i vybudovanie zdravotného strediska, kde by bola zdravotná starostlivosť zadarmo. Má toľko roboty, že sa vlastne ešte ani neoženil. S úsmevom hovorí, že asi žiadna manželka by mu jeho pracovnú vyťaženosť nedokázala tolerovať. „A niekto predsa musí zachraňovať ľudské životy,“ uzatvára Walid odhodlane.

Náš človek v Bejrúte: Niekto predsa musí zachraňovať ľudské životy

Jana Čavojská

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

Náš človek v Bejrúte: Niekto predsa musí zachraňovať ľudské životy

Jana Čavojská

Súvisiace články

Ako malé deti: Stavanie sôch z piesku povýšili Remy a Paul na unikátne povolanie

Svetový unikát: Pozrite si záhadné skalné obydlia v Brhlovciach. Skrývajú príbehy

Kyjatická nádhera: Ladislav Hedvigi oživuje tradíciu unikátne vyzdobených hračiek z dreva

Evin voňavý svet: Umelecké parfumy idú mimo noriem. Sú to príbehy zatvorené do flakónov

Kontajnerové medvede: čo s tým, že sa naučili chodiť na odpadky a môžu ohrozovať ľudí?

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás