Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy či problematiku pracovného trhu.

Peter Galan

Na mape by ste ho ľahko prehliadli. Ostrov je totiž len malá čierna bodka uprostred Pacifiku, okolo ktorej široko-ďaleko nič nie je. Nakoniec, ani samotné Nauru sa nemá príliš čím pochváliť. Autom ho prejdete za pol hodiny, autobusy tam majú len dva - jeden chodí vľavo, druhý vpravo a turista, ktorý sa tu čistou náhodou objaví, trpko zaplače nad úrovňou služieb, astronomickými cenami a nekonečnou nudou. Azda jediné, čo stojí za reč, je skvelá rybačka. Potrebujete však dostatočne tučnú peňaženku na prenájom jedinej lode v celej republike, ktorá bez problémov zdolá koralovú hradbu pod hladinou. Keby sem Austrália neposielala stovky nelegálnych migrantov, svet by na tento kúsok zeme asi dávno zabudol. „Nauru je žart. Krajina do zbierky, kam idete až vtedy, keď ste už boli takmer všade,“ hovorí s úsmevom slovenský cestovateľ a zakladateľ známej dobrodružnej cestovnej kancelárie Ľuboš Fellner, ktorý sa z novodobého Alcatrazu nedávno vrátil.

Ostrov neďaleko rovníka rozhodne nie je žiadna perla Pacifiku. Má len niečo vyše dvadsať štvorcových kilometrov a je doslova odrezaný od sveta. Uväznený za nepriepustnou spleťou nebezpečne ostrých koralových útesov, za ktorými je nekonečný oceán. Do prístavu v umelo vytvorenej zátoke sa dostanú iba malé lode, pre veľké tu niekedy vybudovali dve nákladné rampy. Jedna však zhrdzavela a spadla. Ak padne aj druhá, námorná doprava tu skončila. Čo sa na Nauru nedostane loďou, musí prísť letecky. Ibaže sem lieta jediná aerolinka s jediným lietadlom. Obvykle raz za týždeň. Nikdy však nemáte istotu. Raz spoločnosti dôjde benzín, inokedy sa niečo pokazí alebo je plno.

Komu to vadí? Dôvodov, prečo sa na dlhú a finančne náročnú výpravu vybrať, je žalostne málo. Kvôli koralom, trojmetrovým vlnám a silným prúdom sa prakticky niet kde kúpať, vnútrozemie je zdevastované ťažbou fosfátov, o službách sa ani nedá hovoriť. „Bývali sme v najlepšom hoteli, čo nie je žiadne meradlo, keďže sú len dva, a bol naozaj v zúfalom stave. Napriek tomu si za noc vypýtali takmer dvesto austrálskych dolárov a za pripojenie na internet päťdesiat,“ pokračuje cestovateľ. „Všetko je tam prehnane drahé. Ešte aj banány vychádzali na vyše deväť dolárov. Lebo ich dovážajú z Austrálie. Pritom, keby chceli, vyrastie im tam všetko. Lenže Mikronézania robiť nebudú a Nauručania zvlášť.“

Ročne sem dorazí ledva stopäťdesiat turistov. Oveľa menej ako napríklad do Sýrie, Afganistanu či Konga. Aj preto, že Nauručania o zvedavých cestovateľov nestoja. Ak vás neodradia inak, robia všetko možné, aby vám nemuseli dať víza. „Žiadosť aj s poplatkami sme podali tri mesiace vopred, aj tak sme ich dostali, až keď sme boli už na Šalamúnových ostrovoch. Dva dni pred odletom. Myslím, že hlavne preto, lebo sme sa nenechali odbiť a na veľvyslanectve už nevedeli, čo s nami. Podľa mňa nechcú, aby niekto strkal nos do ich ‚obchodovania‘ s migrantmi.“

Ľuboš Fellner strávil v najmenšej republike sveta len niekoľko dní, ale aj to bolo priveľa. „Dvakrát sme loďou oboplávali ostrov, vyšli na najvyšší kopec, ktorý má však len vyše sedemdesiat metrov, a jedno ráno som, ako bývalý maratónec, obehol celý štát dookola. Bol to zaujímavý zážitok v krajine, kde nebehá nikto. Na chvíľu som sa stal miestnou raritou. Jediné negatívum boli stovky agresívnych túlavých psov, ktoré som musel odháňať palicou a kameňmi.“

Skutočne nezabudnuteľný zážitok bola až rybačka, ktorú jeho partia absolvovala na jachte prenajatej od miestneho boháča. „Mám za sebou viacero rybačiek v Pacifiku, ale nikdy som nevidel také množstvá vtákov pokope. Ryby skákali nad hladinu priamo do ich zobákov. K celkovej pohode prispeli i delfíny, ktoré nás plavbou sprevádzali, dobrý úlovok, chutné, skoro dvojmetrové tuniaky, po ktorých sa doslova zaprášilo, i úchvatný západ slnka za obzorom oceána.“

Tým sa však zábava skončila. Autobusy - ľavý a pravý - označené podľa smeru jazdy síce boli zadarmo, lenže kam zamieriť? Posedieť si nie je kde, reštaurácií je len pár, zväčša čínskych, predražených, s nie veľmi chutným jedlom a jediné atrakcie sú jaskynné jazero Moqua, budova parlamentu v Yarene, zopár starých bunkrov, armádnych konštrukcií a hrdzavé japonské delo z druhej svetovej vojny. Hlavné mesto? Také tu nepoznajú. Dvanásť večne rozhádaných rodín, ktoré ostrov ovládajú, sa za stovky rokov na žiadnom nedokázali zhodnúť.

A tak náš cestovateľ pozoroval život miestnych. „Je - jedným slovom - pomalý,“ hodnotí. „Lovia ryby v lagúne, chytajú vtáky, robia si diskotéky na dvoroch pri rádiu a alkohole. Zamestnaní sú zväčša u polície, ktorú vidieť na každom rohu, alebo v detenčnom tábore. Ak teda považujete za prácu, keď niekto sedí na vrátnici, otvára rampu alebo vypravuje autobus. Hovorím, samozrejme, o troch pracovných pozíciách.“

Nauručania bývali niekedy bohatí. Veľmi bohatí. Vďaka rozsiahlym náleziskám fosfátov si mohlo necelých desaťtisíc obyvateľov vychutnávať malý raj. Neplatili dane, všetky služby, školstvo či zdravotníctvo boli zadarmo. A pravdepodobne práve tento nečakaný blahobyt ich zničil. Hoci sa ani predtým v práci príliš nepretrhli, po rozbehnutí masívneho obchodovania so vzácnou horninou prestali robiť úplne. Vzdali sa tradičného poľnohospodárstva a radšej prenajímali pozemky ťažiarom a účtovali príjmy. Čo na tom, že si nechali úplne zdevastovať životné prostredie? Hlavne že pili, jedli, užívali si... Pribrali natoľko, že dnes patria k najtučnejším a najnezdravším ľuďom na svete, ktorí sa len výnimočne dožijú šesťdesiatky.

Keď došli fosfáty, minuli sa aj peniaze a štát zbankrotoval. Tak museli domorodci prísť na to, ako zase zarobiť. Najlepšie bezprácne. Prišli. Uzavreli dohodu s Taiwanom, ktorý bojuje za sebaurčenie, a štátiky ako Nauru si platí, aby ho v Organizácii Spojených národov podporovali. Druhým, azda ešte lepším zdrojom financií je dohoda s Austráliou o vytvorení detenčného centra pre nelegálnych migrantov. Napriek protestom medzinárodných organizácií totiž protinožci na ostrovoch Manus, patriacom Papue-Novej Guinei, a Nauru stále držia utečencov. Ľudí, ktorí pravdepodobne nikdy nezískajú povolenie vstúpiť na austrálsku pôdu. Platia za to stovky miliónov dolárov.

Austrália si za svoju reštrikčnú azylovú politiku vyslúžila nemálo kritiky. Podmienky na ostrovoch vraj boli neznesiteľné. Až natoľko, že vláda pod hrozbou dvojročného väzenia zakázala bez povolenia zverejňovať informácie o živote v záchytných táboroch. Všetko však utajiť nešlo. Nakoniec rozhodla o odškodnení pre necelé dve tisícky utečencov držaných na Manuse vo výške sedemdesiat miliónov dolárov a tábor by mali na podnet papuánskeho najvyššieho súdu zrušiť.

Ani Nauru, kde je zhruba štyristo migrantov z Iraku, Pakistanu, zo Somálska, z Afganistanu a ďalších krajín sa ostrej kritike nevyhlo. Situáciu ostro sledovali nielen ľudskoprávne organizácie, ale i austrálska televízia. V minulosti tu migranti skutočne nemali ustlané na ružiach. Skôr na tvrdej zemi v stanoch. Navyše, domáci ich príchodom neboli nadšení a dávali im to pocítiť. „Nauručania nie sú na cudzincov zvyknutí, preto sú veľmi xenofóbni. Veď nezáujem a odstup sme zažili na vlastnej koži aj my. Časom však asi prišli na to, že migranti sú pre nich zdrojom príjmov, a zmenili správanie,“ myslí si Fellner.

Dnes drsné zaobchádzanie popierajú nielen Austrálčania, ale aj náš cestovateľ. Videl na vlastné oči, ako žijú, s niektorými prehodil pár slov. „Na ostrove je päť táborov. Jeden pre personál a strážnikov, dva uzatvorené pre neprispôsobivých a dva otvorené. Do uzavretých som sa ako turista nedostal a je možné, že tam panuje väzenský režim. Naznačovali to aj hrozivo pôsobiaci bachari, ktorí ich strážili. Zrejme oprávnene, keďže vo zvyšných dvoch ľudia žili slobodne a mohli v rámci ostrova ísť, kam sa im zapáčilo.“

Ako pokračuje, utečenci dostali vybavené klimatizované kontajnerové domy, ktoré pôsobia skoro luxusne. Všade majú čisto a nikto sa na podmienky nesťažoval.

„Majú zadarmo bývanie, elektrinu, televíziu a ešte veľmi slušné vreckové. Mal som pocit, že Nauru vnímajú pozitívne. Možno si však len dávali pozor, pretože i keď sú tu niektorí štyri-päť rokov, stále veria, že sa raz predsa do Austrálie dostanú.“

A keď nie, naďalej budú viesť jednoduchý život na ostrovčeku uprostred Tichého oceána, finančne zabezpečení a vo vzájomnej zhode s domorodcami. Bez vojny, stresov či kriminality. Veď kto by už páchal trestné činy v malom policajnom štáte, kde sa niet kam schovať, tobôž odtiaľ ujsť?