Nechali by ste sa obsluhovať väzenkyňami?: Turisti sa len tak hrnú, aby to vyskúšali!

Keď sa populárna kolumbijská herečka Johana Bahamónová pripravovala na úlohu väzenky v televíznom filme, išla sa pozrieť do ženskej väznice. Jednej zo žien sa spýtala, za čo ju zavreli. „Zabila som svojho manžela,“ odpovedala.
„V tom momente mi všeličo prebehlo hlavou,“ rozpráva mi Johana Bahamónová v kaviarni uprostred jednej z lepších štvrtí kolumbijského hlavného mesta Bogota.

„Väzenka pokračovala. Zabila ho, keď ho pristihla, ako znásilňuje ich dvojročného synčeka. Môj syn mal vtedy tri roky. Rozumela som, ako sa tá žena musela v tom momente cítiť. Pochopila som, že chcem pre tie ženy vo väzení niečo urobiť.“

Kolumbijské väznice sú preplnené a drsné, väzni spávajú na zemi, jedia hnusné jedlo, často netečie voda. To vie každý. „No vidieť to na vlastné oči a hovoriť s ľuďmi, ktorí sú tam zavretí, je úplne iné,“ pokračuje Johana. „Cítila som, že musím pre nich niečo urobiť. Keďže som herečka, ako prvé mi napadlo divadlo.“ So ženami vo väzení nacvičila divadelnú hru. O slobode.

„Väznice sú obvykle veľmi hlučné. Ale počas predstavenia pre odsúdené bolo úplné ticho. Ostatné ženy vyjadrovali úctu spoluväzenkám na javisku. Dievčatá, ktoré hrali, boli zrazu iné. V očiach mali novú nádej, nové sny. Vtedy som si myslela, že ich zmenila divadelná hra. Dnes, po šiestich rokoch práce s odsúdenými, viem, že to bola príležitosť. Zmenilo ich to, že dostali novú šancu.“ Johana po pätnástich rokoch zavesila kariéru herečky a celebrity na klinec. Založila organizáciu Acción Interna na pomoc odsúdeným. Pracujú asi s 30-tisíc väzňami v tridsiatich väzniciach, mužských aj ženských. Poskytujú psychologickú terapiu a liečbu drogových závislostí.

S uväznenými robia umelecké projekty. Vždy vo veľkom. Väzni nacvičujú divadelné hry a tie potom hrajú v najlepších divadelných sálach a na festivaloch. Privezú ich tam vo väzenskom autobuse, pred vystúpením na javisko im zložia putá. Po predstavení im ich znovu založia a odvezú ich naspäť do basy. „Medzitým im ľudia tlieskajú! To je veľká vec,“ myslí si Johana. Vo väzniciach zorganizovala aj TEDx konferencie. Najväčším hitom sa stala reštaurácia Interno. Rovno v ženskej väznici varia, obsluhujú a hostí vítajú odsúdené. Učili sa od najlepších šéfkuchárov v krajine.

Ošarpaná budova väznice San Diego vyzerá, akoby ju už dávno nikto nepoužíval. Ženská basa funguje priamo v historickom centre mesta Cartagena. V Kolumbii je možné všetko. Aj väzenie v najsnobskejšom a najnavštevovanejšom starom meste v Kolumbii. Hradby obkolesujú historické budovy sýtych farieb, zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Okrem drahých hotelov a vychýrených reštaurácií je tu rozbitá stavba, kde si svoje tresty odpykávajú ženy odsúdené za rôzne trestné činy. Johane a jej kolegom nezáleží na tom, za aké. Do programu má dvere otvorené každá. „Všetci si zaslúžime druhú šancu,“ hovorí Johana. „Naším mottom je dať druhú šancu tým, ktorí nedostali ani prvú.“ Väčšina uväznených žien nemá žiadne vzdelanie. Pochádzajú z chudobných pomerov, z predmestí plných násilia. Život sa s nimi nemaznal.

Nápad s reštauráciou prišiel práve v súvislosti s tým, aká je Cartagena turistická. Johana si myslela, že to môže zafungovať a že ľudia budú chodiť aj do reštaurácie v škaredom väzení. Na úvod bolo treba presvedčiť ministerstvo spravodlivosti, úrady a vedenie väznice. Nešlo to ľahko, ale podarilo sa. Potom začali pracovať s odsúdenými. „Na úvod sme im kúpili postele a matrace. Vybavenie mali strašné. Časť z nich spala na zemi,“ spomína Johana na svoju prvú návštevu vo väznici San Diego. Oslovila najznámejších kolumbijských šéfkuchárov, aby jej pomohli zostaviť menu z receptov charakteristických pre kolumbijský Karibik. Niektorí dokonca prišli do väzenia a učili tam dievčatá variť. Ďalšie tréningy zahŕňali obsluhovanie zákazníkov, nosenie tanierov, balansovanie s táckou plnou sklenených pohárov.

Samozrejme, skúmali aj to, či sú dievčatá psychicky vyrovnané, kým ich pustili k nožom do kuchyne. Ďalšou dôležitou poistkou je, že do programu berú len tie, ktorým do vypršania trestu zostáva menej ako rok. Kto má ísť o pár mesiacov von, neurobí nijakú hlúposť. A 15. decembra 2016 otvorilo Interno, prvá reštaurácia vo väzení na svete, svoju bránu.

Podvečer po horúcom dni sú slnečné lúče konečne milosrdnejšie. Turisti sa spokojne prechádzajú uličkami Cartageny. Za hradbami starého mesta búšia do pobrežia vlny oceánu. V Interne sa naplno pripravujú na večernú šichtu.
Reštaurácia je otvorená štyri hodiny každý večer okrem pondelka. Úzky priestor vymaľovali a vyzdobili, aby pripomínal zelenú záhradu. Sú tu síce mreže, ale nie zámky. A bachari, no v civile. Sme v Karibiku. Tancuje sa a spieva. V Interne znie hudba. Kto nemá rezerváciu, stôl dnes nedostane. Tak je to skoro každý večer.

Uvádzačka musí hostí bez rezervácie posielať preč. Menu nie je siahodlhé. Niekoľko predjedál, hlavných jedál a dezertov, k tomu nápoj - víno, ovocná šťava alebo limonáda. Cena za jednu zostavu menu aj s nápojom je jednotná, 90-tisíc pesos, čo je približne 26 eur. Dám sa do reči s americkou rodinou, ktorá čaká na svoj stôl. Cestuje s dvomi deťmi po Kolumbii, chlapec je pubertiak, dievčatko má desať rokov a teší sa i trochu bojí, aké to bude vo väzení.

Na chod reštaurácie dohliada Carlo. Prisťahoval sa z Cali, mesta známeho hlavne z vojny drogových kartelov v 80. rokoch. Teší sa, že v Cartagene môže ísť po ulici s mobilom v ruke bez toho, aby mu ho niekto ukradol. Mikrosvet šťastia a bezpečia uprostred mestských hradieb láka zahraničných turistov aj návštevníkov z výletných lodí. Až 95 percent hostí v Interne sú cudzinci.

Dievčatá s ružovými dekoráciami vo vlasoch nosia na stoly plné taniere a odnášajú prázdne. Cinkajú príbory, ľudia sa smejú, s čašníčkami chce mať každý fotku na pamiatku. „Reštaurácia je dobré miesto na stretávanie ľudí,“ myslí si Johana. „Žien, ktoré boli vo väzení, sa ostatní často stránia. Takto ich symbolicky zmierujeme. Naši hostia ich často povzbudzujú, hovoria im slová uznania. Fotia sa s nimi ako s celebritami. Je to motivujúce.“

Večerný kontakt s normálnym životom je pre uväznené po rokoch v jednotvárnych celách vítaná zmena. V reštaurácii pracujú aj dopoludnia, treba upratovať, preberať dodávky surovín, pripravovať všetko na večer. Potom dostanú obed. Carlo hovorí, že z väzenskej stravy im je v jednom kuse zle. Organizácia dáva potraviny aspoň tým, ktoré pracujú v Interne. Majú aj slušný plat. Dostanú priemernú mesačnú kolumbijskú mzdu. Peniaze šetria, aby mali niečo, keď ich pustia na slobodu, alebo ich dávajú rodinám. Za každé dva odpracované dni v Interne sa im zníži dĺžka výkonu trestu o jeden deň.

Ďalšie ženy vo väzení vyrábajú bižutériu, štrikujú, pletú tašky a pracujú s textilom. Svoje výrobky predávajú v reštaurácii. Vraj to ide veľmi dobre. Niektorým ženám dovolia večer sedieť v predsieni Interna a pracovať tam. Medzi nimi je aj Isabel Cristina. Staršia pani usilovne šije. Usmieva sa a podáva si ruku s hosťami, ktorí ju pri odchode z reštaurácie oslovia a prehodia s ňou pár povzbudzujúcich slov. Celý večer vedľa nej sedí nejaký muž. „Jej manžel,“ vysvetlí mi Carlo. „Prichádza každý deň. Aspoň takto sa môžu stretnúť.“ Isabel Cristinu odsúdili za vyjadrenie podpory gerilovej armáde FARC, ktorá v Kolumbii roky bojovala proti vláde.

Interno počas prvých mesiacov pokojne fungovalo. O nezvyčajnej reštaurácii sa objavili príspevky iba v kolumbijských médiách. Potom o nej z ničoho nič napísali americké noviny Times. Ako o mieste, ktoré určite musíte navštíviť v roku 2018. Nikto nevie, kedy tam novinári z Timesu boli. Neohlásili sa dopredu, nemali pri sebe veľké kamery. No rozšírili informáciu o Interne do celého sveta. Do reštaurácie vo väzení sa začali hrnúť zahraniční turisti.Programom prešlo zatiaľ tridsať žien. Do väzenia sa vrátila jedna z nich. Ostatné majú prácu a normálny život.

„Spomínam si, ako mali prepustiť našu prvú odsúdenú. Plakala a prosila riaditeľa, nech ju nechá vo väzení,“ hovorí Johana. Vtedy si uvedomila, že tie ženy sa nemajú kam vrátiť. Často nemajú nikoho. Nemajú prácu. Končia na ulici. Stigma väzenia sa s nimi v ich komunitách bude ťahať navždy. Preto začala sama chodiť po cartagenských reštauráciách a hľadať pre ne prácu. Prvé prepustené sa v novom zamestnaní osvedčili. Teraz to vraj už nie je problém. Robotu si nájde každá. „Ich život to úplne zmenilo. Predtým si nedokázali ani predstaviť, že by ich chceli zamestnať v najlepších reštauráciách. Teraz je to realita.“

Organizácia nedávno rozbehla projekt zamestnávania aj pre odsúdených mužov, v Bogote umývajú autá. Johana teraz plánuje prvú reklamnú agentúru vo väzení. V digitálnej ére môžu na počítačoch pracovať aj z takého miesta. „Ich prvou úlohou bude navrhnúť nové logo našej organizácie,“ usmieva sa.