FOTO v GALÉRII>>
Slnečné lúče osvetľujú oknami oltár. Páter Francois Harelimana dvíha ruky s monštranciou tak vysoko, akoby chcel dočiahnuť k samotnému nebu. Pred sebou má hlúčik ľudí. Rehoľné sestry, Rwanďanky aj cudzinky, zopár miestnych žien a mužov. A Natalie Mukamazimpaka. Omšu o siedmej ráno slúži na špeciálnom mieste: v kostole v mestečku Kibeho. Jedinom mieste na africkom kontinente, kde katolícka cirkev uznala zjavenie Panny Márie. Natalie, jedna z vizionárok, žije tu. Priamo na mieste zjavení.
Nepredvídateľní pútnici
Kedysi to bol dievčenský internát strednej školy. Z jednej zo spální je dnes kaplnka, aj tam sa odohrávali zjavenia. Tri vizionárky tu bývali a študovali. Vedľa nej stojí nový kostol. Sem prichádzajú pútnici. Prespať môžu vo veľkých stanoch neďaleko. Pár minút chôdze za stanom je posvätný prameň; pútnici odeň odchádzajú nabalení bandaskami vody. Okolo chrámu sú vysadené kvety. Dolu pri ceste si každé ráno rozkladajú svoje stánky predavači ružencov, náboženských predmetov a nádob na vodu z prameňa. Krajina rwandských kopcov je zelená a úrodná, ľudia tu pestujú kávu, čaj, banány a ďalšie plodiny, úbočiami kopcov sa vinú široké prašné cesty.
O miesto zjavení sa stará rehoľa pallotínov. Páter Francois a štyria ďalší duchovní. Medzi deviatou a desiatou večer ešte nie sú všetci doma. „Prišli autobusy, tristo pútnikov, požiadali o celonočnú adoráciu,“ vysvetľuje páter Francois. Funguje to tu takto, bez ohlásenia, občas vraj niekto dopredu zavolá, no stovky ľudí navštevujú miesto zjavení s africkou nepredvídateľnosťou a je nevyhnutné, aby tam s nimi bol kňaz.
Páter Francois má šesťdesiatdeväť rokov a v Kibehu je posledných šesť. Narodil sa vo Rwande, pôsobil v rôznych krajinách sveta, spomína si na svoje prvé ráno v Poľsku, keď sa pozrel z okna, videl sneh a uvažoval, čo to môže byť: „Som už v nebi?“ Je neúnavný, neustále má povinnosti alebo ho zastavujú ľudia s rôznymi otázkami a požiadavkami a on prirodzene strieda jazyky podľa toho, s kým hovorí: kinyarwanda, francúzština, angličtina, takto sa vo Rwande rozpráva, v posledných desaťročiach zrejme na základe toho, s kým majú najlepšie zahraničnopolitické vzťahy, strieda Rwanda na školách francúzštinu a angličtinu.
Okrem toho tu nepoužívajú plastové vrecká. Krajina nie je zahádzaná odpadkami ako jej susedia. Rýchlosť je na väčšine ciest obmedzená pre osobné autá na päťdesiat, miestami osemdesiat kilometrov za hodinu. Jej dodržiavanie kontrolujú merače doslova na každom kroku a pokuty prichádzajú s neochvejnou presnosťou; kto nezaplatí v stanovenej lehote, zaplatí neskôr viac. Lístky na medzimestský minibus sa dajú kúpiť cez internet. Hoci väčšina obyvateľov žije z dolára na deň, z ulíc nepozerá bieda. Pôda a vzťah ľudí k nej očividne prinášajú lepší život. Rwanďania sú zároveň jedným z najmladších národov sveta. Priemerný vek obyvateľov je dvadsať rokov.
Vykynožme šváby
Panna Mária sa v Kibehu zjavovala medzi 28. novembrom 1981 a 28. novembrom 1989. Alphonsine Mumureke mala šestnásť rokov, keď vraj prvýkrát zbadala krásnu paniu medzi kvetmi. O pár týždňov neskôr sa s ňou stretli aj jej kamarátky Natalie Mukamazimpaka a Marie-Claire Mukangango. Po nich sa v Kibehu a okolí objavilo niekoľko ďalších vizionárov, tvrdili, že videli aj Ježiša Krista a veľa ďalších vecí. „Pracovala tu teologická aj zdravotná komisia. Až do úspešného konca 9. júna 2001, keď cirkev deklarovala autenticitu zjavení u troch vizionárok,“ vysvetľuje páter Francois. Testy vraj boli veľmi dôkladné. Okrem iného preukázali mentálnu zrelosť dievčat, ale aj to, že ich telá v tranze skutočne nereagovali na rôzne, ani bolestivé podnety.
Onedlho prichádzali na miesto zjavenia stovky, niekedy tisícky ľudí a zúčastňovali sa na situáciách, v ktorých malo jedno z dievčat vízie. Takto sa zhromaždili aj 15. augusta 1982. Vízia bola obzvlášť strašná: hovorila o udalostiach, ktorým mala Rwanda čeliť o dvanásť rokov neskôr. Za sto dní vtedy vyvraždili osemstotisíc až milión ľudí. Príslušníci milície Interahamwe z kmeňa Hutuov a ľudia, ktorí sa k nim pridali, zabíjali nábojmi, mačetami, nožmi a palicami Tutsiov aj umiernených Hutuov, odporcov genocídy.
Čo podnietilo takú nenávisť niekdajších susedov? Krátko predtým sa zrútilo lietadlo s prezidentom Juvenalom Habyarimanom, ktorý bol Hutu, a hutuskí extrémisti z nehody obvinili tutsijský gerilový Rwandský vlastenecký front. Bola to skvelá zámienka. Tutsiovia boli vo Rwande vždy v menšine, no v rukách mali väčšinu politickej moc. Niektorým politikom z radov Hutuov sa to prestalo páčiť. Ak potrebuje niekto vinníka toho, že sa mu nedarí, je najjednoduchšie na niekoho ukázať. Veľkú úlohu zohrali noviny a rádio RTML, ktoré neustále vysielalo propagandu a heslá ako „vykynožme šváby“. Zároveň v ňom opakovali mená Tutsiov, ktorých treba aj s ich rodinami vyvraždiť. Skončilo sa to tak, že susedia zabíjali susedov, hutuskí manželia svoje tutsijské ženy a ozbrojenci kontrolovali na cestných zátarasoch doklady. Uvádzala sa v nich kmeňová príslušnosť. A mŕtve telá Tutsiov sa hromadili pozdĺž ciest.
Na múroch kostola v Kibehu - nie toho pútnického, ten postavili až veľa rokov po genocíde - dodnes vidno otvory zamurované tehlami inej farby. V roku 1994, keď sa začali krvavé masakre, veľa ľudí hľadalo útočisko v kostoloch. Vrahovia sa prebúrali cez múry, aby mohli do svojich obetí strieľať. O rok neskôr sa odohral masaker priamo na mieste niekdajších zjavení Panny Márie. Bol tu najväčší utečenecký tábor pre Hutuov, ktorí sa obávali pomsty svojich susedov - či v genocíde aktívne vystupovali, alebo nie. Možno až sedemtisíc ich tu prišlo o život rukou extrémistického krídla Rwandskej vlasteneckej armády; vláda udávala necelých štyristo obetí.
Viera bez obety?
Kým zjavenia Natalie a Marie-Claire trvali niekoľko mesiacov, za Alphonsine prichádzala Panna Mária celých osem rokov, hoci najintenzívnejšie svoje posolstvo odovzdávala v rokoch 1981 a 1982. Každej z dievčat vraj povedala aj to, ako by mala vyzerať jej budúcnosť. Marie-Claire sa mala vydať a šíriť jej posolstvo medzi rodinami. Alphonsine mala vstúpiť do rehole - urobila to a momentálne žije v kontemplatívnom ráde v Taliansku. A Natalie mala zostať v Kibehu a starať sa o odkaz Panny Márie.
Presne to Natalie urobila. Ani cez genocídu nechcela miesto zjavení opustiť a ujsť do väčšieho bezpečia. Odišla až na prosby biskupa. Marie-Claire bola v tom čase vydatá a s manželom novinárom bývali v Kigali. Vraždenie neprežili. „O okolnostiach ich smrti nič nevieme, nevieme ani, kde sú ich telá,“ hovorí páter Francois. „Ale raz to miesto nájdeme a ich telá exhumujeme.“ Kvôli procesu kanonizácie. Páter to zatiaľ hovorí opatrne.
Zároveň však vie, že len čo sa skončia najakútnejšie povinnosti v Kibehu, situácia bude pokojnejšia, alebo keď o pár rokov odíde do dôchodku, začne sa venovať procesu kanonizácie zavraždenej vizionárky. Lebo si to podľa neho zaslúži. Lenže teraz na to vôbec nemá čas. Starostlivosť o kostol, pútnické miesto a pútnikov je náročná, cíti už vek. „Keď pracujem, nepracujem dosť, keď v noci spím, nestačí to, aby som si oddýchol,“ posťažoval sa trošičku. Ale s úsmevom. Usmieva sa, aj keď hovorí, ako ľudí dnes lákajú nové cirkvi, kde sa len spieva, no povinnosti majú veriaci v porovnaní s katolíkmi minimálne. „A čo je viera bez obety? Bez utrpenia?“
Spolu s Natalie sedia za stolom v budove, kde bol kedysi internát a Natalie tam strávila šťastné študentské roky. Tam, kde sa potom odohralo vraždenie Hutuov. Vo vedľajšej miestnosti je Kaplnka zjavení a veriaci sa tam potichu modlia pred sochou Panny Márie. Tu je malé pódium, socha, jednoduchý kríž. A Natalie sa tu stretáva s pútnikmi.
Páter Francois upozorňuje, že to vôbec nie je jej povinnosť, od okamihu uznania vízií patrí odkaz Panny Márie cirkvi a ona ho šíri a udržiava. Samozrejme, v Kibehu by každý chcel stretnúť vizionárku. Počuť z jej vlastných úst, ako to bolo. Ako sa cítila ona, čo povedala Panna Mária, niektorých zaujíma, akú mala farbu pleti. Či bolo zjavenie nádherné. Či sa cíti požehnaná a vyvolená. Žena, ktorá prežila niečo výnimočné, priťahuje davy. „A ja ju musím chrániť,“ myslí si páter Francois. Je neoceniteľné mať v Kibehu jej pomoc. „Ale raz tu už nebude, no cirkev pretrvá naveky.“
Akceptovať utrpenie
Natalie to robí už roky: hovorí pútnikom o posolstvách Panny Márie. „Pýtala som sa, kto je, odpovedala, že je Matka Božia. Som naozaj požehnaná, že som ju mohla vidieť. Zjavovala sa nám v rôznych momentoch. Prvýkrát verejne, vonku, mimo našej spálne, to bolo 31. mája 1982. Medzi odkazmi, ktoré nám odovzdala, bolo napríklad, že sa máme veľa modliť, lebo na svete sa dejú veľmi zlé veci. Prosila nás o obetovanie niečoho z dobrej vôle, samy sme si mali vybrať, čo to bude. Posilní to naše modlitby za tento svet. Prosila nás, aby sme akceptovali utrpenie na našej ceste a participovali tak na vykúpení sveta Ježišom Kristom. Dňa 15. augusta 1982 sme ju videli v slzách. Trpela, bola veľmi smutná. Na našu otázku, prečo je taká smutná, odpovedala: Nemôžem byť šťastná, keď vidím, ako sa navzájom zabíjate. Nie je tu láska, ale nenávisť.“ Dievčatá sa mali modliť za cirkev aj za politické autority. Jej odkazy mali byť ako liek pre chorý svet.
Bola Natalie smutná, stratená, keď sa zjavenia skončili? „Keď sa Panna Mária lúčila, povedala, že ju už neuvidíme, tak ako sme ju vídali, ale že nás nenecháva samotné a bude nás sprevádzať iným spôsobom,“ odpovedala vizionárka.
A čo jej rodičia? Čo jej povedali doma, keď prišla s tým, že videla Pannu Máriu? Na takéto otázky Natalie očividne často neodpovedá, pre koho je toto vôbec dôležité, keď ide o odkaz Božej matky, ktorý má šíriť? Ale usmeje sa a po chvíli povie: „Na úvod pre nich nebolo jednoduché akceptovať to a uveriť, že je to pravda. Ale pomaly sa menili. Prichádzali sem a zúčastňovali sa na zjaveniach. Nakoniec uverili, že je to posolstvo z neba.“
Na kolenách
Pre pátra Francoisa je služba v Kibehu obrovská radosť, ale aj obrovská výzva. „Prichádza sem veľa ľudí, musíme byť poruke na rozličné služby, rozhovory, sväté omše, spovede a odovzdávanie odkazu Panny Márie. Dávame si veľký pozor na to, aby sme ho podávali presne. To je veľká zodpovednosť. Udržiavať odkaz presne taký, ako ho podala Panna Mária. Preto nemôžeme napríklad využívať žiadnych sprievodcov po mieste zjavení. Vedieť históriu totiž nestačí. Potrebujeme, aby mal ten človek aj silný spirituálny a teologický náhľad.“
Rozhovor s vizionárkou sa končí. Ona hovorí len kinyarwanda. Zostáva bokom, hoci je najdôležitejšou postavou pre Kibeho a jeho zjavenia. Celý jej život akoby nalinkovalo to, že sa jej prihodili. Páter Francois si však nemyslí, že by bola osamelá, a ak niekedy áno, Panna Mária ju požiadala akceptovať aj utrpenie a varovala ju, že to nebude ľahké. „Jej rodina nežije ďaleko, príbuzní ju navštevujú. Robí veľa charitatívnej práce. Býva hneď vedľa kostola a stále za ňou prichádzajú ľudia. Hlavne chudobní, ktorí prosia o jedlo. Pomoc iným berie ako svoju povinnosť a svoj sľub. A veľa sa modlí. Niekedy idem v noci do stanov skontrolovať pútnikov, či sú v bezpečí, a vidím, že v kostole sa svieti. Pýtam sa strážnika, prečo nezhasol. A on odpovie: Viete, Natalie sa vnútri modlí. Vojdem a vidím ju, je ako socha, modlí sa na kolenách. Hodinu, dve, päť hodín. Verím, že cíti podporu Panny Márie. Hovorieva, že síce sa s ňou nemôže rozprávať ako kedysi počas zjavení, ale že ju niekedy vidí.“
Natalie teda kŕmi chudobných z Kibeha a okolia. Pomáha im aj Slovenská katolícka charita. Pred Kultúrnym centrom svätého Vincenta Pallotti veje slovenská vlajka. Je to škôlka pre takmer stovku detí z najchudobnejších rodín v okolí, veľa z nich má iba jedného rodiča. V škôlke dostanú jedlo a vzdelanie - vraj často vedia viac, keď zo škôlky odchádzajú do miestnej školy, než potom po pár mesiacoch v nej. Preto v soboty zaviedli doučovanie aj pre žiakov základných škôl. Rodičia detí chodia pomáhať so starostlivosťou o záhradku, zeleň, s varením kaše a umývaním riadu.
Vyberáme sa na prechádzku do kopcov nad Kibehom. Zelená džungľa, lesy. Kráčame po prašných cestách okolo fariem a cez dedinky, vidíme, koľko sa ľudia narobia, kým okopú svoje políčka, stretávame pastierov a pastierky - každý si tu chová kozy, ovce alebo kravu. Veľká tabuľa nás informuje o projekte pitnej vody, ktorú do dedín dotiahli bratia pallotiáni. Míňame biedne aj pekné príbytky a vidíme, ako tu pôda dáva ľuďom všetko potrebné.
Odpustenie
O kmeňoch sa teraz vo Rwande nehovorí. Existuje iba jeden národ. Rwanďania. Vlastne to tak bolo aj predtým. Vraj až nemeckí kolonizátori a Belgičania, ktorí krajinu nejaké obdobie spravovali pod mandátom Ligy národov, rozšírili medzi ľuďmi koncept kmeňovej príslušnosti. Aj tak je obdivuhodné, ako sa rany dokázali zahojiť a ľudia spolu žijú ďalej. Páter Francois vysvetľuje, že oproti krajinám, kde sú stovky kmeňov a každý má svoj jazyk a teritórium, vo Rwande to bolo historicky inak. „Mali sme tú istú zem, školy, ten istý výraz pre vodu - teda rovnaký jazyk. A prekvapivo aj rovnakých predkov.“
Páter Francois pracoval po genocíde ako kaplán vo väzení s páchateľmi genocídy. „Mnohí úprimne ľutovali, čoho sa dopustili. Prosili o odpustenie. Príbuzní ich obetí im naozaj odpustili. Vo väzení som sa naučil, že najsmutnejšie väzenie nie je za mrežami, ale vo vašej hlave. Z väznice sa raz dostanete von. Ale budete naozaj slobodní? To je proces. Niektorí ním prechádzajú doteraz. Na začiatku to nebolo jednoduché. Ak niekto páchateľovi odpustil, ostatní sa obrátili proti nemu: Ako si mohol? Ale pomaly, pomaly ľudia začínali chápať, že nepomôže, ak budú ďalej žiť s hnevom a nenávisťou. Oslobodíš sa, keď odpustíš. Inak budeš trpieť ty. Zastav utrpenie v sebe a budete slobodní obaja.“
Po celej krajine komunity ľudí ustanovili vlastné tradičné súdy gačača. Konali sa priamo v dedinách, často pod holým nebom, na trhoviskách a pod obrovskými stromami. Prejednali asi milión a dvestotisíc prípadov. Cieľom bolo hlavne zmierenie. Pretože iba to mohlo zaručiť, že opäť neprepukne nenávisť a že páchatelia a ich obete budú schopné bez horkosti budovať spoločnú krajinu. Na mieste zjavení v Kibehu sa stále dejú stretnutia páchateľov a potomkov ich obetí. Pre pátra Francoisa je ich zmierenie vždy malým zázrakom.
Rwandské rodiny sú prepletené. Aj v tej Francoisovej sú niekdajší páchatelia a ich potomkovia aj potomkovia obetí. „Nedávno som členov svojej širokej rodiny požiadal, aby sme založili whatsappovú skupinu. Tá stále rastie. Sú v nej tí, ktorých rodičia zabíjali, a tí, ktorých rodičia boli zabití. Som kňaz, som ako ich starší brat a cítim, že mám za úlohu týchto ľudí spojiť. A som šťastný z toho, čo sa deje. Začali sme sa navštevovať. Sme spolu v radostných aj smutných chvíľach.“
