Lecheros. Toto slovo v preklade zo španielčiny označuje mliekarov, ktorí musia byť na nohách už od skorého rána. Na svoju každodennú „mliečnu cestu“ vyrážajú už o šiestej ráno z hlavného námestia trojtisícového mestečka El Cocuy. Spravidla dvojčlenné posádky v zložení vodič a výkupca nezriedka dopĺňajú obyvatelia podhorských dediniek či občasní turisti, pre ktorých lecheros slúžia aj ako náhrada autobusovej dopravy. Za cenu od päť- do pätnásťtisíc pesos - v prepočte od pol druha do necelých piatich eur - vás odvezú tam, kam by ste inak putovali celý deň pešo. Pomaly, nepohodlne, no rozhodne nie nezaujímavo.


Lecheros nemajú cestovný poriadok, no vyrážajú vždy načas. Stačí sa spýtať vodiča, kam smeruje, aby ste sa zviezli na to správne miesto,“ vraví dvadsiatnik Estéban z El Cocuy, ktorý nám na námestí ochotne poradí, s vodičom ktorého z malých nákladniakov sa máme dohodnúť.

Cesty s dôverou

Motor autíčka kvíli vo vysokých otáčkach, keď prekonávame prevýšenie stovák metrov po strmých nespevnených komunikáciách. Pri ceste od skorého rána postávajú obyvatelia poľnohospodárskych usadlostí, aby mužovi na korbe podali čerstvo nadojené mlieko. Niekto za vedierko, iný za kanister a ďalší má nadojené i desiatky litrov. Všetko mlieko putuje do veľkej antikorovej cisterny na krytej korbe a na ďalšie spracovanie v doline. „Všetko zapisujeme do zošita. Niektorým dáme peniaze na ruku, iným raz za určitý čas. Ľudia na náš príchod často ani nepočkajú, mlieko jednoducho postavia na kraj cesty,“ vysvetľuje nám usmievavý mladík ukazujúc na nádoby učupené na okraji prašnej zvážnice. „Nikdy sa však nestalo, že by niekto niekoho oklamal. Poznáme sa navzájom a veríme si. Za liter mlieka platíme tisíc pesos,“ dozvedáme sa informáciu o výkupnej cene, ktorá je v prepočte okolo dvadsaťpäť centov za liter. Nemožno nepostrehnúť, že rovnaká dôvera panuje v otázke kvality mlieka - veď jediná nádoba so skazeným či infikovaným obsahom by znehodnotila celý objem cisterny. Zdá sa však, že lecheros majú svoje skúsenosti a vedia, čo robia.

Najvýchodnejšia z Kordiller

Trojicu mohutných horských hrebeňov, ktoré prechádzajú kolumbijským územím približne v severojužnom smere, volajú domáci jednoducho Tres cordilleras - Tri pohoria. Rovnaký názov má značka pomerne chutného piva vareného o pár stovák kilometrov západnejšie - v Medellíne, dnes modernom rozvíjajúcom sa meste, ktoré sa kedysi spájalo najmä s drogami a menom drogového kráľa Pabla Escobara. V Kolumbii sa od tých čias, našťastie, mnohé zmenilo k lepšiemu. Na najvýchodnejšom z hrebeňov, v oblasti bez väčších miest i bez letísk, dostupnej len vyše desaťhodinovou jazdou na sever z metropoly Bogota, ležia i naše mestečká El Cocuy i Guicán aj rovnomenný národný park Sierra Nevada del Cocuy s prekrásnymi vrcholmi vysokými vyše päťtisíc metrov. Zdá sa však, že ten má svoje najlepšie časy za sebou. Pre výhrady domorodých obyvateľov z kmeňa U’wa boli jeho najkrajšie časti zatvorené a do ostatných sa dá oficiálne dostať len na jednodňové výlety so sprievodcom. „Bolo to úplne zbytočné, sprievodca vie len po španielsky a jediné, čo robí, je chôdza s vami tam a späť terénom, ktorý je orientačne úplne nenáročný,“dozvedáme sa od jednej zo zahraničných turistiek, ktorá si neželá zverejniť svoje meno.

Súmrak raja či jeho znovuzrodenie?

„Ono je to zložitejšie,“ vraví pán Andres, jeden z domácich obyvateľov. „Problém je skôr ten, že turisti - a to v prvom rade kolumbijskí - chodili do El Cocuy nadlho. Stanovali v dolinách, lozili na kopce a tak... Samozrejme, že množstvo ľudí, ktorí niekde dlhšie táboria, vytvorí aj nejaký ten odpad. Taký, ktorý sa dá zniesť, no nikomu sa priveľmi nechce, alebo biologický odpad. Nuž a vymýšľať obmedzujúce pravidlá sa nikomu nechcelo, tak ho jednoducho zavreli,“ vysvetľuje Andres a vzápätí dodáva: „Ľudia z kmeňa U’wa sú takisto nešťastní z toho, že snehu, ktorý je pre ich komunitu posvätný, každoročne ubúda. Z tohto javu však už ťažko obviňovať kedysi pomerne početných návštevníkov parku, vina padá na pohodlie a spôsob života nás všetkých...“  Názorov na uzatvorenie východnej časti parku El Cocuy, ležiaceho za hlavným hrebeňom, je mnoho. Od tých, ktoré v ňom vidia len snahu o ochranu prírody či tradičných pastvísk pre zvieratá domorodcov a ich lovných a rybných revírov, až po také, ktoré obviňujú vedenie parku z neschopnosti udržiavať chodníky v odľahlých a ťažko dostupných zónach či zabezpečiť prípadnú záchrannú akciu. Iní v nových pravidlách vidia ľahký zárobok dnes už povinných horských vodcov, ponúkajúcich „málo muziky za veľa peňazí“. Aj bez ich služieb sa však v tejto časti Kolumbie možno kochať prekrásnou prírodou hôr a lúk, ktoré do územia národného parku nepatria.

Čakajú na zmeny?: Podľa vedcov sa sneh a ľad z tunajších päťtisícoviek úplne stratí za menej ako dekádu.
Čakajú na zmeny?: Podľa vedcov sa sneh a ľad z tunajších päťtisícoviek úplne stratí za menej ako dekádu.
Zdroj: Peter Hupka

Krása pasienkov

Práve medzi ne patrí kraj pastvísk a drobných horských usadlostí, kde sa deň začína úsvitom a končí súmrakom. Kraj, kde netreba nosiť hodinky a jediným kontaktom s civilizáciou sú každodenné jazdy lecheros. Kto chce a dokáže to, môže sa tu odviezť na koni, pre ostatných zostáva luxusom podhoria Sierra Nevada ticho a farby. I keď - tie už v blízkom čase môžu prísť o odtiene bielej.  Túžby sú podobné ako ľudia - v čase sa menia. Kým niekoho môže hnevať, že na najvyšší vrchol oblasti, 5 410 metrov vysoký Ritak’uwa Blanco, alebo, ak chcete, v španielčine Ritacuba Blanco, už oficiálna cesta nevedie, inému môže postačiť pohľad na jeho belavé výšiny z diaľky. Práve slovo belavé sa už v blízkej budúcnosti môže stať minulosťou. Hora leží len čosi vyše šiestich stupňov severne od rovníka a ústup ľadovcov je tu v poslednom období - napriek veľkej nadmorskej výške - markantný. Kým v päťdesiatych rokoch minulého storočia ležalo čelo ľadovca plaziaceho sa z mohutného štítu do nadmorskej výšky 4 500 metrov, vo dvetisíc siedmom už ležalo o celých tristo metrov vyššie. Predpokladá sa, že ak rýchlosť jeho roztápania bude konštantná, celý zmizne ešte pred rokom 2025.

Podobná tendencia panuje v celom oklieštenom národnom parku. Človek nemusí byť geológ, aby už pri zbežnom pohľade uvidel plochy, odkiaľ v posledných rokoch zmizli ľadovce. Je veľmi pravdepodobné, že za menej ako dekádu zmizne ľadová i snehová čiapka zo všetkých tunajších vrcholov a ich mená ako v prípade „bielej“ Ritak’uwy Blanco či 5 120-metrovej Cukrovej homole Pan de Azúcar sa stanú neaktuálnymi.

Najväčšia mapa

Podobne neaktuálna je dnes asi najväčšia 3D mapa národného parku, akú sme doteraz mali možnosť vo svete uvidieť. Zdobí centrálne námestie v El Cocuy a zároveň slúži ako fontána. Vodné toky v mape sa v nej menia na stružky ozajstnej vody a pri pohľade na precízne vytvarované štíty na človeka takmer dýcha horská atmosféra, vietor a mrazivý vzduch. Maketa dlhá približne dve desiatky metrov kedysi pravdepodobne lákala turistov na okruh národným parkom Sierra Nevada del Cocuy dlhý sto kilometrov, dnes je však skôr mapou zakázaných oblastí. V sedlách Cardenillo a Cusiri tu - podobne ako v skutočnosti - svieti tabuľka s nápisom No paso, nevstupovať, a dodatkom, že ide o územie patriace domorodcom. Či takýto prístup niečo zlepší v ochrane tunajšej prírody, ukáže až čas. Čo za posledné roky zmeniť dokázal, je počet návštevníkov oblasti - hoci v Kolumbii každoročne významne narastá počet turistov, v El Cocuy možno pozorovať pravý opak - stretnúť tu cudzinca je skôr výnimočné. Ak sa aj nejaký objaví, rozhovor s ním sa skončí neskrývaným sklamaním a slovami v zmysle: „… i tak by ma zaujímalo, kedy ozajstný milovník hôr, ktorý neľutuje šesť či osem dní trápenia namáhavou chôdzou vo výške a samote, niečo v prírode skutočne poškodil.

Zemiaky: I tu sú dôležitým jedlom z jedálneho lístka.
Zemiaky: I tu sú dôležitým jedlom z jedálneho lístka.
Zdroj: Peter Hupka

Zem kmeňa U’wa

Rozoznať ľudí z kmeňa U’wa od ostatných Kolumbijčanov, z ktorých väčšina sú mestici, nie je ľahké a často z pohľadu Európana spočiatku ani možné.Ostatne, aj životný štýl mnohých z nich i zvyky postupne ovplyvnila novodobá civilizácia. U’wa, kedysi nazývaní Tunebo, sú pôvodnými obyvateľmi vždyzelených lesov severovýchodnej Kolumbie a priľahlých častí Venezuely. Svoju domovinu nazývajú Kajka-ika alebo Kera čikara a leží práve tu - v horách Sierra Nevada del Cocuy. V minulosti ich populácia dosahovala dvadsaťtisíc, dnes v oblasti žije vyše osemsto domorodých rodín, ktoré majú spolu takmer sedem a pol tisíca členov. Domorodí susedia príslušníkov tohto etnika nazývali „inteligentnými ľuďmi, ktorí vedia rozprávať“. Ešte na počiatku minulého storočia bolo možné nájsť osem klanov U’wa, z ktorých do dnešných čias prežili len tri - Kubaruwua, Tagrinuwa a Kaibaká.  U’wa majú veľmi blízky vzťah k svojej pôde, ktorú uctievajú ako rodisko a miesto života, neberú ju ako surový materiál, ktorý možno len využívať. Harmónii s prírodou sú zasvätené aj ich rituály oslavujúce zem, vodu, hory a oblohu.

Na čele ich panteónu stojí Jagšowa, pôvodný stvoriteľ. V čase, keď jestvoval, nebolo podľa slov ich šamanov, nazývaných werdžai, Španielov ani iných votrelcov, stvoriteľ však ich príchod predvídal a tak urobil dedičnú zem U’wa nedotknuteľnou. Vzhľadom na rešpekt pred inými bytosťami, v ktoré veria, a posvätnými miestami, U’wa sa nedotýkajú niektorých miest, napríklad posvätných jazier. Nepôvodných obyvateľov Ameriky, ktorých nazývajú Riowa, považujú za nečistých a skutočný U’wa musí po návšteve ich územia prejsť očistným rituálom. Ropu nazývajú slovom ruiría a považujú ju za krv matky zeme. Skúmaniu kmeňa sa venovalo malé množstvo antropológov, jediná, ktorá medzi nimi žila a detailne skúmala ich náboženstvo, filozofiu a zvyky, bola už zosnulá oxfordská antropologička Ann Osbornová.

Zisk alebo dedičstvo?

 Práve pre spor s ťažobnými spoločnosťami, ktoré chceli v deväťdesiatych rokoch minulého storočia urobiť na dedičnom území domorodcov prieskumné vrty a začať s ťažbou, sa ľuďom U’wa dostalo medzinárodného ohlasu a uznania. Tie sa neobišli bez zbytočných obetí z radov ich priaznivcov a podporovateľov - začiatkom roku 1999 niekto uniesol a zavraždil kalifornského biológa Terryho Freitasa a jeho kolegyňu Severoameričanku s indiánskymi koreňmi Laheenae Gayovú a Ingrid Washinawatokovú, ktorí kolumbijským domorodcom pomáhali v ich nerovnom zápase s ťažobnými spoločnosťami Shell, Oxy a Ecopetrol. Z vraždy aktivistov mnohí obviňovali ľavicové ozbrojené hnutie FARC, jej okolnosti však dodnes zostávajú nejasné. Neskôr v tom istom roku 1999 vrátila kolumbijská vláda kmeňu U’wa značné územia, čím sa domorodcami spravované oblasti rozšírili z tisíc na dvetisícdvesto štvorcových kilometrov. Ropné spoločnosti sa postupne vzdali plánov ťažiť na spomínaných územiach, či už pod vplyvom protestov a verejnej mienky, alebo pre nižšiu výdatnosť nálezísk oproti pôvodným predpokladom.

Vyhrať bitku však v súčasnom materiálne orientovanom svete určite neznamená vyhrať vojnu. Ak má človek k dispozícii dostatok informácií, vidí v inom svetle i mnohé z rozhodnutí. Aj pochopiť úzkostlivý strach U’wa o svoju zem i v kontexte národného parku El Cocuy môže byť oveľa ľahšie.