Peter Hupka

Napriek tomu, že je taliansky sever husto obývaným územím, i tu sa dá jestvovať v prírode. Hrebene pohorí Colli Euganei a Colli Berici, dosahujúce do výšok šesťsto metrov nad morom, ukrývajú množstvo zaujímavých miest, ľudí i profesií. Ak máte šťastie v podobe miestneho znalca a sprievodcu, môže sa tu človek z mesta zbaviť mnohých zažitých predstáv a priučiť všeličomu od výroby syra až po špecifiká chovu domácich zvierat.

Hoci&nbsp; spomínané nevysoké vrchy môžu vyzerať na prvý pohľad podobne, ich geologická história je celkom rozdielna. Kým Colli Berici tvoria karbonáty, v ktorých možno nájsť i fosílie, Colli Euganei sú budované sopečnými horninami, prevažne eocénnymi bazaltmi a oligocénnymi trachytmi. Čo majú spoločné, je ich idylické prostredie a fakt, že v oboch sa darí nielen viniču.

Oblasť je typická aj chovom ošípaných a moriek, najmä v rovinatej časti medzi oboma hrebeňmi. Zriedkavejšie stretávame i ovce a kozy. Drobnochovy, žiaľ, zničila byrokracia veterinárnych úradov a domáci sa ich postupne vzdali. Z poľnohospodárskych plodín sú dominantnými kukurica, sója a slnečnica. V posledných rokoch dochádza k problémom pri pestovaní ryže, príčinou sú klimatické zmeny. Ich následkom je i celkom nová potreba zavlažovania ozimín už na jar. Vidiecku mozaiku dopĺňajú polia tabaku, bazalky, v zimnom období čakanka. „Mikroklíma bez zrážok však nemusí byť nevyhnutne čímsi novým. Mestečko Sossano na úpätí Colli Berici sa v archívoch spomína ako Cielsanus, čo znamená Čisté nebo,“ dozvedáme sa od našich miestnych známych.

Živou dušou pohorí sú olivové háje, duby a obrovské brestovce, cesty lemujú platany. Možno tu nájsť i rutu, divú špargľu a šalviu, tymian, vavrín či borievky. A tak ako sa každý z domácich venuje svojej práci a hospodárstvu, majú všetci i čosi spoločné: miestne dedinky sú také malé, že každá z nich akoby mala spoločné uši a oči. Pod Berici a Euganei sa nič neutají a čo sa nevie, to si miestni fantasti domyslia. Aj s pestrými „kudrlinkami“.

„Bežný cestný bicykel je tu, bez urážky, tak v hodnote troch vašich áut!“ dozvedáme sa v dedinke Barbarano, kde je počas soboty námestie zaplnené milovníkmi cyklistiky. Tí posedávajú v miestnej vínotéke. „U barmanky s drdolom“ pred ďalšou pomyselnou etapou ich výletu a podchvíľou sa správajú dokonca trochu povýšenecky.

„Cyklista je tu niekto. Nemožno naňho zatrúbiť, pomalou jazdou ho treba nasledovať až po prvé skutočne bezpečné miesto na predbehnutie. Nahnevaný cyklista vám môže buchnúť do spätného zrkadla či škaredo vynadať!“ vraví jeden z domácich štamgastov. „Bezpečnosť je, samozrejme, prvoradá, no niekedy to ide priďaleko. Toto už nie je cyklistika ako z našich mládežníckych či detských čias. Je to šport snobov, mnohí z nich sú trebárs top manažéri a takto relaxujú. No v mysli sú stále vyššia kasta,“ pokračuje chlapík v inom pohľade na inak sympatický druh pohybu na čerstvom vzduchu.

Keď nás cyklisti míňajú, i keď predbiehame my ich, sledujeme tak trochu pozornejšie mimiku pod prilbou. V zopár prípadoch naozaj možno povedať, že na každej klebete môže byť kúsok pravdy.

Malou prechádzkou po vápencových skalách nad útesom, pod ktorým leží kostolík San Donato, prichádzame ku skupinke domov na samote. Žije tu deväťdesiatjedenročný Vittorio Bissol. Kto by čakal vetchého starčeka, mýli sa. Hoci musíme počkať, než sa Vittorio prebudí po poludňajšej sieste, z domu sa vyrúti ako mládenec.

Od hostí si s radosťou prevezme fľašku červeného vína a návštevu prevedie čerstvo zreštaurovanými miestnosťami, ukáže fasády opravené v historickom duchu, sliepky, zásobu dreva, ktoré sám nachystal, a portréty rodinných príslušníkov vrátane deda, ktorý slúžil v horských brigádach nazývaných Alpini. Vittorio sa pochváli článkom, čo o ňom priniesli regionálne noviny, pospomína na časy, keď robil úradníka v Gorici na hraniciach s niekdajšou Juhosláviou a neveľmi taktne ukáže i dámskej časti návštevy plagáty nahých prsnatých krások, ktoré mu visia v kôlni.

Vittorio je z návštevy vo vytržení a nenechá si ujsť žiadnu príležitosť dámu poriadne vybozkávať a vystískať. „Pošli nám potom spoločné fotky!“ vraví a prízvukuje, že sám nikdy ženatý nebol. „Iste, ale len preto, že je skúpy a bojí sa delenia majetku,“ dozvedáme sa neskôr pošepky v dedine. Naoko veselý príbeh je tak v závere trochu smutný. Bez radosti z detí, vnúčat a napokon aj bez dediča: Vittoriov brat je na tom totiž podobne...

Výtvarník a pedagóg Lorenzo Pagliarusco žije s manželkou v rodinnom dome v mestečku Montecchio Maggiore juhozápadne od Vicenzy. Tvorí a vyučuje celý svoj život a v čase, keď už je jeho hlavným povolaním rola dôchodcu, má čas nielen na krajinky, zátišia a figurálnu tvorbu, ale i na množstvo ďalších aktivít.

Záľub a spôsobov sebarealizácie je toľko ako ľudí samotných. A pretože sa Lorenzo nemusí v živote nikam ponáhľať, venuje sa i činnostiam, nad ktorými by mnohí iní len zakrútili hlavou. „Tento historický kočík spred vyše sto rokov som kúpil na bazáre, našiel som si dobovú dokumentáciu a zreštauroval ho do identickej podoby, ako kedysi vyzeral,“ ukazuje pyšný dôchodca svoje posledné dielo. Detská izba, ktorá nikdy neplnila svoju úlohu a pôsobí ako nepríliš prívetivý skanzen, je našou povinnou zastávkou na prvom poschodí. Našťastie sa tu nezdržíme dlho a Lorenzo nás dovedie na miesto, ktoré je venované skutočnému umeniu: do podkrovného ateliéra.

S každým svojím dielom, aspektmi jeho tvorenia, výrazovými prostriedkami, farbami, príbehmi i jemnými odtienkami tvorby nás zoznamuje vľúdne, pomaly a s kantorským citom. Vidieť, že to, čo robí, robí rád a ľuďom chce svojimi dielami aj niečo odkázať. Pravdaže, ak nehľadíme na „chlebovky“. Lebo aj Lorenzo je občas nútený namaľovať čosi „pre nevkusne oblečené snobské dámičky s tragicky pustým slovníkom, so zlatými čižmičkami, striebornou perovou vestičkou a s kabelkou na hrubej ligotavej reťazi s obrovským nápisom“. Ich želania sú podľa jeho slov často absurdné, trebárs si pýtajú „zátišie farebne ladiace s nábytkom“ alebo podobne spracovanú krajinku. „Platia však bez jednania a okamžite,“ dozvedáme sa od majstra, ktorý napriek všetkému k tomuto segmentu svojej tvorby pristupuje s rozpakmi. Lebo prioritou je tvoriť veci, ktoré možno nazvať umením.

„Dnes pôjdeme na najlepšiu kávu, k Mariovi,“ dozvedáme sa v jedno popoludnie. Kto by čakal nejakú štýlovú kaviareň, bol by na omyle. Mario má svoju kaviareň na družstve, sedí sa na plastových stoličkách pri maštali a silný pražený nápoj sa pije rýchlo, lebo na hospodárstve nie je nikdy veľa času.

Pre úplných neznalcov v oblasti poľnohospodárstva nemusí byť takáto návšteva ničím idylickým. Napriek tomu, že Mariov statok je v oblasti najčistejší a vďaka dobrej opatere a výžive sa jeho zvieratá dožívajú viac, ako je pri špeciálne vyšľachtených plemenách bežné. Pekné je vari len priateľstvo mladého strážneho psíka a čerstvo narodených teliatok. Niektoré z nich však už v najbližšom čase poputujú k novým majiteľom a ani tie, čo tu zostanú, sa už nikdy nepritúlia k mame.

„Napríklad holsteinsko-fizónske kravy sú vyšľachtené na mlieko. Dokážu ho vyprodukovať také množstvo, aké žiadne teľa nedokáže vypiť. Ak sa nevydojí, matka by dostala mastitídu,“ dozvedáme sa. Pri pohľade na milé teliatko, ktoré je hneď po narodení odstavené, no pre zvyšovanie produkcie mlieka je stále umiestnené na matkin dohľad, premýšľame o tom, ako sa my ľudia k zvieratám vlastne správame. „Čím viac teliatko bučí, tým viac mlieka matka inštinktívne produkuje. No pre eliminovanie problémov teliatko odstavia okamžite, dajú mu len kolostrum - prvé mlieko a potom je už na práškovom mlieku,“ dozvedáme sa od našej kamarátky z Toary.

„Dostali sme niekoľko ocenení, na ktoré sme hrdí. Jedna z našich kráv nadojila za deň až 72 litrov mlieka!“ dozvedáme sa od Maria. Keď namiesto uznanlivých slov len pokrčíme plecami, Mario sa na okamih zháči. Netuší, že v tom nie je nič osobné, len sme - ako mnohí spotrebitelia potravín - ani len netušili, aká je skutočnosť. Že produktivita sa zvyšuje nielen krížením, ale aj emočným vydieraním matky. A úmerne s tým sa znižuje vek zvierat. Mario sa môže cítiť trochu dotknutý: má jedny z najdlhovekejších zvierat v rámci regiónu, pretože im poskytuje nadpriemernú opateru a výživu. Nadpriemernú v rámci zaužívaného: napriek uznaniu zo strany domácich je to aj v prípade jeho dobytka nanajvýš desať rokov.

V iných chovoch sú podmienky často oveľa horšie. Nekvalitné krmivo, vysoká chorobnosť, úmrtnosť a život po kolená v hnoji sú nezriedka realitou. Výsledkom je nízka produkcia mlieka, no to je len ekonomická stránka problému. O etickej sa často ani nehovorí. Úmrtia teliat, najmä pri zimných vrhoch, sú realitou i v lepších chovoch. Častou príčinou je nedostatočne ohriate mlieko, ktorým ich kŕmia. Ani kolabujúce kravy v letných horúčavách pri teplotách nad 37 stupňov Celzia nie sú nič výnimočné napriek tomu, že im chovatelia púšťajú ventilátory. Mariove kravy sa podľa slov domácich aspoň z času na čas dostanú na pašu za hospodárstvom. „To inde v Benátsku naozaj neuvidíte!“ dozvedáme sa od miestnych na záver krátkej exkurzie.

Malá rodinná syráreň La Campagnola v časti Toary nazvanej Castagna je obľúbeným miestom, kde sa tvoria ozajstné kulinárske špeciality. S láskou a, hoci to nie je nikde uvedené, i s novodobým magickým prívlastkom bio.

Sympatická majiteľka statku a výroby Michaela a jej zručné a vždy usmiate pomocníčky Anna a Elisa nám ukážu, ako sa mlieko z vlastnej produkcie pod šikovnými rukami mení na skvelý syr. „Syry robíme trikrát do týždňa, dnes je na programe mladý syr caciotta a zo zvyšnej srvátky po pridaní kyseliny citrónovej urobíme ricottu,“ dozvedáme sa od Anny.

Drobné nuansy si každý výrobca necháva pre seba, no podstatu výrobného tajomstva nám dievčence ukážu. „Mlieko privezieme teplé priamo od našich kravičiek a keďže sa pri preprave trošku ochladilo, prihrejeme ho na 37 až 38 stupňov Celzia. Podľa presného pomeru sa primieša syridlo a počkáme asi pol hodiny. Všetko sa to deje vo veľkej hliníkovej nádobe, zvnútra pokrytej vrstvičkou medi,“ vraví Anna. Dôležitá je i presná hodnota pH, v prípade dnešnej caciotty má hodnotu 6,2. Ak sa vyrába fermentovaný syr, ešte pred syridlom je potrebné pridať do mlieka ušľachtilé baktérie - podľa typu syra.

Počas prestávky majú dámy čas na kávu, nápoj, bez ktorého sa v Taliansku nepodarí žiadne dielo. Drôtmi umiestnenými na rúčke Anna rozkrája hustnúcu hmotu na štvorčeky a hrudky, aby sa dala dobre naberať do formičiek. V nich sa syr niekoľkokrát preklopí a môžu sa pridať sezónne dochucovadlá - lupene kvetov, papričky pepperoni, medvedí cesnak či miestne bylinky. Caciotta v chladničke zreje krátko, už po jednom dni môže ísť na pult. Môže však i zrieť so zrecím potenciálom dva či tri mesiace.

„Zvyšná srvátka sa zmieša s kyselinou citrónovou a naparovaním špeciálnou trubicou ju zohrejeme na teplotu okolo 85 stupňov. Urobíme z nej ricottu, na ktorú už čakajú v jednej z reštaurácií vo Vicenze,“ vraví Anna.

„Vyrábame aj zrejúce syry, ktoré zrejú od jedného až do sedemnástich mesiacov,“ vraví Elisa, ktorá rozpráva až prekvapivo plynule po anglicky. „Nazvali sme ich podľa jednotlivých vrcholov pohoria Berici – Cró, Spineo, Murlone, Montegnano či Cengia, na ktorú sme najviac pyšní. Robíme aj scamorzu, čo je tvrdšia, niekedy aj údená verzia mozzarelly, gorgonzolu či „myšiaka“ - topolino, čo je náš miestny rokfort. Ulahodiť syrom konkrétnemu zákazníkovi je ako ušiť oblek. Je to presná práca a človeka treba spoznať. Lebo je - rovnako ako syr - osobnosťou. Keď sa to však podarí, spokojní sme všetci!“ zabrúsi do filozofie Elisa.

Než nás chuťové poháriky zavedú do inej roviny vnímania sveta, rozpovie nám Elisa ešte príbeh syra pecorino, pochádzajúceho z hôr planiny Asiago. „Pecorino sa na dlhý čas vytratilo, keď Benátčania dobyli oblasť jeho produkcie. Chov oviec zakázali, lebo zvieratá obžierali stromy potrebné na koly a stavbu lodí. Na Asiagu ovce nahradili kravy, a preto sme radi, že sa tradícia jeho výroby pomaly vracia medzi ľud,“ dozvedáme sa od Elisy, ktorá hosťom nezabudne ukázať ani najlepšie ohodnotenie ich práce - cenu Caesus Veneti, ktorú dostali za rok 2020.

Bonus v podobe turisticky príťažlivého okolia, opusteného kláštora Eremo di San Cassiano a vápencových stien lákajúcich skalolezcov má mestečko Lumignano na severovýchode pohoria Berici. Víkendy sú tu plné pokrikov lezúcich dvojok, turistov na prechádzke a rozjašených detí. Pri detailnejšom pohľade si však možno uvedomiť, že dobrá polovica párov tu má namiesto detí psov. Nejde o hyperbolu: štvornohí miláčikovia dostávajú identické množstvo pozornosti, času a možno aj prostriedkov. Aj víkend v lesoch nad Lumignanom je tak akási „psíkiáda“.

No akákoľvek je spoločnosť, vynechať nemožno jedlo na lavičke a pohárik vína. Človek by sa mal kochať darmi krajiny, ktoré mu ponúka. A kde je lepšie tak učiniť než v prírode?

Malebné mestečko Arquá Petrarca, podľa mnohých väčšmi pripomínajúce Toskánsko než Benátsko, leží na južnom okraji pohoria Euganei. Posledné roky svojho života tu prežil renesančný spisovateľ Francesco Petrarca, ktorý je v meste i pochovaný a na jeho počesť sa niekdajšie Arquatum premenovalo na Arquá Petrarca. Obyvatelia Benátska majú akési tajomné nutkanie sem priviesť každého svojho hosťa, očakávajúc nefalšované nadšenie, ak nie priamo vytrženie.

V skutočnosti je Arquá Petrarca milé mestečko, navlas podobné tisícom ďalších v krajine a tradične vysoko nastavenú latku krásy nijako zvlášť nepresahuje. Najväčším miestnym zážitkom tak môže byť pokojne i diskusia s horolezcami, píliacimi prebytočné konáre krásneho libanonského cédra, nebezpečne visiace nad cestou. A, samozrejme, kraj viníc a lesov poprepletaný cestami a chodníčkami, ktorými sa možno pomedzi kvitnúce koberce chochlačiek vydať až na niektorý z oblých kužeľovitých vrcholov pohoria. Pravdaže, ak sa vyberiete na miesto s romantickým výhľadom dostupné autom, namiesto koberca kvetov vám spoločnosť urobí šachovnica z použitých prezervatívov a vlhčených aromatických obrúskov.

Keď sa podujmeme odviezť do neďalekej Vicenzy dcéru našej kamarátky, smerujúcu na párty so spolužiakmi, netušíme, že sa začína príjemný večer. Príjemný tým, že sa v ňom nič zvláštne neudeje. Keď dievčina vystúpi a s ňou i silná sladká vôňa určite drahej, ale neznesiteľnej kolínskej, začíname hrať hru: trafme späť do Toary horskými cestami bez mapy. Dohoda znie jasne - musíme prísť do dedinky zhora a nik z domácich nám nemôže poradiť.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/neznamy-sever-talianska-klebety-kravy-rekordmanky-povestny-syr-ricotta" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Kľukaté lesné cesty, ktorými sú Colli Berici husto posiate, tvoria príjemný labyrint. Príjemný ako večerný vzduch, oblé tvary hôr, lesy a vzdialené svetlá. Keď sme pred cieľom a misia je splnená, na okamih odstavíme auto na krajnici. Pozrieť sa na nočné kontúry kraja, ktorý viac nie je cudzí, ale sa v ňom každodenne dejú príbehy celkom obyčajných ľudí, je príjemným zavŕšením návštevy miest s poetickými názvami Colli Berici a Colli Euganei.

Neznámy sever Talianska: Klebety, kravy rekordmanky a povestný syr ricotta

Peter Hupka

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Neznámy sever Talianska: Klebety, kravy rekordmanky a povestný syr ricotta

Peter Hupka

Súvisiace články

Nepísala pre slávu: Kláru Jarunkovú si viac vážili v zahraničí než doma

Všetci svätí Neapola: V ukričanom meste uctievajú svätcov, mŕtvych, penisy aj futbalistov

Atlas nad dunami: Kam sa ženieš v Afrike? Objavuj, užívaj, skús dobré fajčivo, budeš vysmiaty

Senica na mape sveta: Tínedžerka obletela Zem na slovenskom lietadle!

Tibet Južnej Ameriky: Človeku sa veriť nechce, že je na Zemi, však sa pozrite!

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás