Plus 7 dní

„Presťahoval som sa sem, aby som pomohol v oblasti najviac postihnutej prívalovými vlnami aspoň svojím málom. A som rád, keď k nám chodia návštevníci. Aspoň sa čo najviac ľudí dozvie, že v Išinomaki i na ďalších miestach východného pobrežia Tóhoku zostáva urobiť ešte veľmi veľa.Vlastne sme takmer na začiatku,“ dodáva. Dávame mu za pravdu už po prvých hodinách strávených v tomto stošesťdesiattisícovom meste.

Najmä jeho pobrežné časti sú dodnes pusté. Bagre bez prestávky nakladajú trosky zničených domov na nákladné autá, ktoré ich odvážajú preč, a pracovníci bezpečnostných služieb strážia obrovské vrakoviská plné vozidiel zdemolovaných cunami. Bizarne i trochu cynicky tu pôsobia objektívy trčiace z okien japonských autobusov, ktoré plné turistov prechádzajú kedysi husto obývanou oblasťou.

Televízne zábery zo zemetrasenia a následného cunami, ktoré japonský región Tóhoku na severe hlavného ostrova Honšu postihli jedenásteho marca 2011, má v čerstvej pamäti väčšina z nás. Otrasy s magnitúdou deväť a najmä vlny dosahujúce výšku až 40,5 metra pripravili o život takmer šestnásťtisíc ľudí, ďalšie skoro tri tisícky sú dodnes nezvestné. Išlo o najsilnejšie zaznamenané zemetrasenie, aké kedy postihlo Japonsko, a jedno z piatich najsilnejších v celosvetovom meradle od začiatku moderných seizmologických meraní.

Obrazy skazy s množstvom valiacej sa vody, s požiarmi, so zosuvmi pôdy a s ulicami plnými zničených áut a vyvrhnutých lodí vtedy obleteli svet. Menej viditeľné zostali príbehy ľudí, ktorí sa snažili zachrániť seba, svojich blízkych či aspoň malú časť majetku.

Kým tí šťastnejší stihli dobehnúť na pahorky a vyvýšené miesta, mnohým to dopriate nebolo. Len v samotnom Išinomaki zahynulo vyše tritisíc obyvateľov, pätina ľudí v meste prišla o svoje príbytky. Na smutnom osude školy Okawa elementary, ktorá sa nachádzala blízko pobrežia v Išinomaki, vidieť, aké dôležité je rýchle rozhodovanie a vopred vypracované evakuačné plány. Učitelia sa nevedeli rozhodnúť, či a kam žiakov evakuovať.

Jeden z nich krátko po otrasoch navrhol odísť na vyvýšené miesto, no ostatní odmietli. Odišiel teda sám s jedným žiakom a obaja následné vlny v bezpečí prečkali. Kolegovia s väčšinou detí opustili školu neskoro a tým najnevhodnejším smerom - cunami ich zasiahlo na moste cez rieku a sedemdesiatdeväť z nich sa utopilo. Udalosť vyvolala pochopiteľný hnev a množstvo debát najmä v radoch rodičov. Jeden z pedagógov, ktorí prežili, napokon spáchal samovraždu.

V Išinomaki dnes odchádzajú deti ráno do škôl, presne tak ako v celom Japonsku. Večer potom čakajú unavené pred železničnou stanicou na autá svojich rodičov, aby ich odviezli domov. Pracovný čas je tu dlhý nie kvôli efektivite práce, ale pre zvyky a prehnaný rešpekt mladších kolegov voči tým na vyšších pozíciách. Lenže tí už väčšinou nemávajú školopovinné deti... Za oknami opravených domov potom prebiehajú rovnaké rituály, domáci servírujú jedlá zložené z veľkého množstva ryže, výživných rezancov ráme či udon, polievok, rýb a morských rias. Ryžové trojuholníčky onigiri zabalené v liste zo sušených morských rias a plnené zeleninou či tuniakom s majonézou sú zasa najobľúbenejšou pochúťkou, ktorú si miestni kupujú v malých obchodíkoch ako rýchle občerstvenie.

Väčšina políčok i pôdy, s výnimkou častí pobrežia a miest, ktoré sa vplyvom zemetrasenia prepadli, opäť slúži svojmu účelu a v práci na nich si mnohí, najmä starší ľudia našli opäť zmysel života. Aspoň čiastočne ich uživia podobne ako rybolov. Mnohí drobní rybári však pri katastrofe prišli o plavidlá a začínať znova je ťažké. Väčšina ľudí býva vo svojich domoch, rovnako skromných a minimalistických, ako boli tie pôvodné. Tí, ktorých presídlili z oblastí, kde už stavby nikdy nepovolia, sa však na vládu a samosprávu často hnevajú.

„Na pobreží sa nedá bývať, nedá stavať. Vláda nám veľkoryso dala náhradné pozemky, no tie najlacnejšie a v zlých lokalitách. Mnohí máme problém nájsť si nové živobytie,“ hovorí starší pán z Išinomaki, ktorého majetok odniesla voda. Je jedným z mnohých, čo prišli o všetko a z oficiálnych miest sa dočkali len mála pomoci. O to viac si cení prácu dobrovoľníkov, ktorí nielen pomáhajú pri stavebných prácach, ale prichádzajú stále s novými nápadmi. Jedným z nich je dočasný trh, kde predávajú svoju zeleninu a ryby práve ľudia postihnutí cunami. „Nejde len o to, pomôcť im čosi zarobiť, ale najmä vrátiť ich opäť do spoločnosti, do života,“ prezrádza jeden z Japoncov, ktorí dobrovoľne pomáhajú domácim, pričom žijú a spávajú na podlahe v budove niekdajšej nemocnice.

Vstúpila do dejín: Jediná udalosť dala Fukušime nelichotivý jadrový punc.<strong>Foto: PETER HUPKA</strong>

Aj vďaka nim sa mesto pomaly stavia na nohy a aj tí menej šťastní z jeho obyvateľov si tu pomaly nachádzajú svoje nové miesto. Niekto by mohol namietať, že obnova zničených oblastí je nákladná a bolo treba šetriť na každom mieste. Pravda však zrejme nebude až taká jednoduchá. Podľa správ z tlače až štvrtinu peňazí určených na rekonštrukciu Tóhoku použili na nesúvisiace projekty vrátane skutočne bizarných, ako je pomoc továrni na výrobu kontaktných šošoviek či výskum v oblasti lovu veľrýb.

„Japonci sú tak trochu ako deti. I z toho pramení láska k animovaným postavičkám, občas až infantilným,“ vraví učiteľ angličtiny Dave z Tokia. Dokazuje to známy obrázok s nahnevaným bagrom, ktorý práve preťal vedenie plačúceho telefónu. Detinským obrázkom upozorňujú po celom Japonsku na nebezpečenstvo zachytenia kábla pri bagrovaní. Mnohé oznamy v krajine majú podobný ráz. Kým u zahraničných návštevníkov krajiny vyvolávajú úsmev, domáci na nich nič zlé nevidia. „Je to len dôkaz istej nevinnosti v ľuďoch,“ znie najčastejšie vysvetlenie z úst Japoncov.

Postavičky manga, ktoré vidieť po celom Išinomaki, sú filmovými hrdinami. Domáci si ich zvolili za jeden zo symbolov obnovy mesta, akoby sa bizarné tvory rozliezli po jeho uliciach, vyhnané vodou z Išinomori manga museum. Múzeum venované „vládcovi manga“, zosnulému umelcovi menom Šotaro Išinomori čaká v týchto dňoch opätovné otvorenie. Postavičky zo seriálov Kamen Raidá Širízu a Cyborg 009 tak dostanú svoj domov.

Na najväčšiu jadrovú nehodu od čias černobyľskej tragédie, ktorá postihla elektráreň Fukušima Dai-iči, často pozeráme ako na ťažko predvídateľnú udalosť, za ktorú môžu sily prírody. Detailnejší pohľad na haváriu, pri ktorej unikla najmenej desatina množstva radiácie v porovnaní s objemom černobyľskej, však prináša mnohé otázniky. „Už pri výstavbe fukušimskej jadrovej elektrárne odborníci poukazovali na nevhodné umiestnenie záložných generátorov, ktoré boli uložené príliš nízko a nevhodne ochránené pred zaplavením. Jeden zo záložných generátorov sa ocitol pod vodou už v roku 1991 a štúdiu o možných následkoch cunami spred piatich rokov vedenie odignorovalo,“ vraví jeden z obyvateľov mesta Sendai, ktorý si neželal byť menovaný.

Na pravdivosť týchto slov poukazujú i mnohé ďalšie dostupné zdroje, podľa ktorých spoločnosť TEPCO - Tokio Electric Power Company, prevádzkujúca Fukušimu Dai-iči, viackrát v histórii falšovala bezpečnostné reporty či zľahčovala výsledky štúdií. Výskyt takých vysokých prívalových vĺn jej vedenie považovalo za „príliš nepravdepodobné“. „Samozrejme, že ľudia z TEPCO klamali a podplácali. Každého, aj novinárov.

Nemajú žiadny zmysel pre zodpovednosť. Možno v zahraničí má moja krajina dobré meno, ale je to len nedostatkom informácií prenikajúcich von. Môj pocit je hlbokým sklamaním. O ľudí tu nikomu nejde, len o peniaze. Tvrdili nám, že po marcových udalostiach máme viac pracovať, aby sme podporili trpiacich z Tóhoku. Je to lož - jediní profitujúci zo snaženia beztak prepracovaných ľudí sú zamestnávatelia a vláda!“ nešetrí tvrdou kritikou Tokijčan Kosei.

„Do Fukušimy idem, len keď musím. Mám strach,“ vraví Sada. „Ľudia tam každý deň dostávajú svoju dávku žiarenia, ale nemôžu nič urobiť. Je to priveľké mesto na to, aby sa všetci niekam presťahovali.“ Podobne znejú vyjadrenia väčšiny obyvateľov regiónu. V uliciach tristotisícovej Fukušimy, metropoly rovnomennej prefektúry, zatiaľ plynie naoko obyčajný každodenný život.

Ľudia smerujú do práce a domov, školáci na bicykloch sa naháňajú ulicami ako v ktoromkoľvek inom japonskom meste. O nehode, ktorej hlavným aktérom je elektráreň ležiaca uprostred evakuačnej zóny, len sedemdesiat kilometrov vzdušnou čiarou z Fukušimy, sa tu na verejnosti veľa nerozpráva.

Za informáciami sa možno vydať do moderne zariadeného centra informujúceho o úrovni radiácie a napredovaní dekontaminačných prác, ktoré nájdete v blízkosti hlavnej železničnej stanice.

Jeden z jeho zamestnancov, Kacuhiko Ogasawara, návštevníkovi ochotne ukáže modely vysvetľujúce postup dekontaminácie pôdy či distribúciu rádioaktívneho cézia v životnom prostredí. Na stene visia mapy regiónu s farebne znázornenými úrovňami žiarenia aj ich dlhodobou predpoveďou. Všetko je spracované s typicky japonskou precíznosťou a zmyslom pre detail. Centrum však pozornosť domácich príliš nepriťahuje.

Farebné: Domáci milujú kvety a pestré farby.<strong>Foto: PETER HUPKA</strong>

Mnohí si zvykli informáciám prichádzajúcim od vlády a samospráv neveriť, obviňujú ich zo zľahčovania situácie. Vyjadrenia medzinárodných expertov pritom vravia o celých dekádach, ktoré môže zabrať dekontaminácia zamoreného územia.

Hoci slová britského odborníka Johna Pricea o čase potrebnom na vychladnutie palivových tyčí sa ukázali ako prehnané a šestnásť mesiacov po katastrofe sa začali práce na ich odstraňovaní, i tento proces potrvá roky. Obavy vyvoláva aj objem jadrového paliva vo viac ako tisícpäťsto tyčiach štvrtého reaktora a potenciálne nebezpečenstvo ďalšieho úniku radiácie pri manipulácii s nimi.

Niektoré z obáv sú namieste - veď množstvo cézia 137 obsiahnuté v tyčiach zodpovedá podľa slov Hiroakiho Koideho z Kjótskej univerzity päťtisícnásobku množstva uvoľneného hirošimskou jadrovou bombou. Na druhej strane množstvá radiácie mimo evakuovanej zóny málokde presahujú relatívne nízku hodnotu jedného mikrosieverta za hodinu. Na porovnanie, dávka pri jedinej bezpečnostnej prehliadke na letisku predstavuje približne 0,25 mikrosieverta.

Večerná prechádzka ulicami sužovaného mesta prináša príjemné prekvapenie. Hoci Japonci nie sú zvyknutí zabávať sa dlho do večera, čo platí ešte viac v menších mestách a na vidieku, z jedného z barov sa ozýva zaujímavá netradičná hudba.

Domácim prišli zahrať muzikanti z etnika Ainu, pôvodní obyvatelia najsevernejšieho z veľkých japonských ostrovov, Hokkaida. Speváčky Rera a Huččan domácich zasväcujú do tajov svojej kultúry, na gitare i tradičnom strunovom nástroji tonkori ich sprevádza štyridsiatnik Mábó.

Po piesňach a rozprávkach prichádza na rad voľná zábava i ochutnávka alkoholického nápoja tonoto. Všetci sa budú zabávať ešte dlho do noci, v ktorej na chvíľu odložia všetky problémy i starosti čakajúce za dverami nasledujúceho rána.

Od ničivého zemetrasenia a cunami sa v japonskom regióne Tóhoku zmenilo málo

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás