Najväčší z gréckych ostrovov má približne šesťkrát menšiu rozlohu než Slovensko, no jeho rozmanitosť je prinajmenšom podobná. Každý si tu nájde svoje a to, čo všetky súčasti miestneho života spája, je zaujímavá atmosféra malého sveta oddeleného od pevniny. Napokon, i atmosféra je grécke slovo. Skladá sa zo slov atmós a sfaíra a preložiť sa dá ako guľa alebo sféra pary. V prenesenom význame, špecifikujúcom ťažko hmatateľné odtiene miestneho života, je slovo svojmu pôvodnému zmyslu poriadne vzdialené, no o to zaujímavejšie. A ešte lepšie je, že spomínané „ťažko hmatateľné čosi“, sa na ostrove uchovalo, tešiac domácich a lákajúc prichádzajúcich.
Privítanie v súčasnom štýle
Autobusová linka spájajúca niekdajšiu metropolu Chania s neďalekým letiskom, pomenovaným po vodcovi povstania proti osmanským Turkom Ioannisovi Daskalogiannisovi, pripomína bratislavské autobusy s číslom 39 smerujúce do Mlynskej doliny v časoch ich najväčšej slávy. Vyplnený je každý kubický decimeter priestoru, podvečerná vlhkosť sa mieša s potom desiatok cestujúcich a dýchať by bolo ťažké i bez nasadených respirátorov. S nimi pomalá cesta do centra Chanie pripomína zájazd do predpeklia. Krvavočervené lúče zapadajúceho slnka bizarný výjav ešte umocňujú. Na ďalšie zážitky v podobnom duchu nemáme energiu a radšej si požičiavame dobitý dýchavičný Fiat Panda za ľudovú cenu, aby nám bol spoločníkom i ťažným koníkom nasledujúcich dní. Chania je zaujímavá, no je to len ďalšie tesné a preplnené mesto. Chce sa nám dýchať a urýchlene cestujeme preč, na východ.
Po hodinke jazdy sme v mestečku s celkom iným duchom. Tridsaťtisícové Rethymno, ležiace na severnom pobreží, je svieže študentské mesto. V jeho úzkych uličkách i upravenej botanickej záhrade to žije najmä po zotmení. Nielen v uliciach a tavernách, ale i na strechách tunajších domov, kde si študenti občas urobia menšiu oslavu a na život pozerajú s nadhľadom z novej perspektívy. Nechýba v nej pohľad na architektonickú kombináciu minulosti i súčasnosti, malebná kulisa hôr, vôňa mora a zmes zvukov, ktoré pri zaspávaní dávajú vedieť, že sme kdesi na príjemnej periférii Európy.
Kolíska histórie
Vymenúvať dôležité body a postavy tunajšej minulosti by znamenalo smerovať slová jediným smerom: nazad po časovej osi. Koho história naozaj zaujíma, ten si ju na Kréte odsleduje až do čias neolitu, minojskej a dórskej civilizácie a smeruje zasa späť cez obdobia dominancie Rimanov, Arabov, Benátčanov a Osmanov až po súčasnosť Kréty ako regionálnej jednotky v Gréckej republike. Všetky tieto svetské míľniky sú do značnej miery nepodstatné, keď ich konfrontujeme s mytológiou: veď práve na Kréte sa podľa starogréckych bájí narodil a vyrástol vládca olympských bohov Zeus.
Pohľad do minulosti mnohých z nás zaujíma len do istej hĺbky. To najlepšie, čo môžeme urobiť, je poučiť sa z nej a vydať sa vpred. Príliš filozofické tvrdenie? Nevadí, napokon každá časť Grécka je s čarom filozofie pevne spojená.
História jedného paradoxu
Ku Kréte sa v tomto kontexte viaže jeden zo siedmich slávnych logických paradoxov. V staroveku boli tunajší obyvatelia považovaní za povestných klamárov a na tomto základe stvoril filozof Eubulides z Milétu takzvaný Epimenidov alebo Krétsky paradox, nazývaný paradox klamára.
Ten znie: „Kréťan Epimenides povedal, že všetci Kréťania sú klamári!“ Keď začneme nitky výroku z pohľadu logiky pomaly rozpletať, prídeme na zaujímavé zistenie: Ak Epimenidov výrok nie je pravdivý, je klamár, a ak pravdivý je, je takisto klamár, pretože je Kréťan. Ale jeho výrok je buď pravdivý, alebo nie. Preto je klamár. Ale keďže je klamár, jeho tvrdenie, že všetci Kréťania sú klamári, je nepravdivé. Niektorí Kréťania preto nie sú klamármi. Ale keďže niektorí Kréťania nie sú klamári, ani Epimenides nie je nevyhnutne klamár, pretože je Kréťan. Preto môžeme prijať jeho vyhlásenie, že všetci Kréťania sú klamári. A pokračovať do dôsledkov môžeme donekonečna.
Hory, more a ich ľudia
Aby sme mohli rozoznať, čo je klamlivé, treba spoznať realitu. No i tú vidí každý z nás inak. Je načase skončiť s naháňaním neposlušných myšlienok a vydať sa putovať a vnímať. A nie pod ťarchou pocitu z nekonečného cyklu spomínaného paradoxu sa možno presvedčiť, že najlepšie je túlať sa vnútrozemím, zhovárať sa s domácimi a presvedčiť sa o tom, že - až na výnimky - naozaj neklamú.
Najkrajšie je sledovať, s akou pohodou si dokážu užívať život. Ako šesťdesiatnik Ioannis v jednej z horských dediniek v západnej polovici ostrova. S nohou fičúrsky vyloženou na stoličke pred vlastnou tavernou, so šibalským úsmevom a živými tmavými očkami behajúcimi sem a tam. Takúto pohodu si niektorí cudzinci úplne nesprávne vykladajú ako lenivosť. Domácim pritom nemožno odoprieť pracovitosť. Ale aj tá má svoje vlastné tempo: tempo života!
Bolo by nezmyslom domnievať sa, že len naháňaním človek dosiahne isté hodnoty a životnú úroveň. V takejto súvislosti sa natíska starý vtip z čias socializmu: „Sovietske hodinky - najrýchlejšie na svete!“
Je nesmierne sympatické, že i tie najjednoduchšie veci tu majú svoj vlastný rytmus. Taký, ktorý ide k duhu zdraviu ľudí i sviežosti ich tiel. Hoci by šlo o čosi také na prvý pohľad banálne, ako je pasenie stád či dojenie mlieka.
Nezávislosť je dôležitá
Ostrov je jedným z nemnohých, ktoré by prežili i bez fungovania sektora služieb. Na Kréte nájdeme rozvinuté poľnohospodárstvo a chov, ktoré jej zabezpečujú podstatne nižšiu závislosť od turistického ruchu, než je to pri menších ostrovoch. Na dobrých hospodárskych výsledkoch má hlavný podiel pestovanie viniča a olív, darí sa i granátovým jablkám, citrusom a avokádu. Predtým, než boli uvoľnené reštrikcie, obmedzujúce dovoz banánov do Grécka, sa tento druh ovocia vo veľkom pestoval v tunajších fóliovníkoch. Obľúbené sú i miestne syry. Tvrdé zastupujú napríklad druhy graviera a kefalotyri, mäkkým dominujú anthotyros a mizithra. Nám najviac chutila graviera Psiloritis, pomenovaná po najvyššom pohorí ostrova. Priemerný príjem na Kréte výrazne presahuje grécky priemer a tunajšia štvorpercentná nezamestnanosť je zasa podstatne nižšia než priemerná, ktorá je v Grécku na úrovni štrnástich percent.
„Veľa si tu dokážeme dopestovať a vieme, že domáce je i zdravé a čisté!“ dozvedáme sa od jedného z poľnohospodárov z dedinky Zarós na južnom úpätí pohoria Psiloritis. Zastaviť sa v niektorom z dobrých rodinných podnikov a ochutnať domáce jedlo znamená uvidieť rozdiel. „Je celkom iné to, čo sa varí s láskou, a to, čo pochádza z veľkovýroby,“ dozvedáme sa. Dnes už našťastie čoraz viac ľudí vie, že je to pravda. A je jedno, či to odôvodní kvalitou produktov a prípravy alebo čímsi výnimočným na jemnohmotnej úrovni. A možno ide len o dve pomenovania toho istého.
Malý raj na juhu
Večerný pohľad na záliv Plakias pri rovnomennom meste na južnej strane ostrova je magickou súhrou okolností. Oranžové svetlo, oblaky krútiacej sa tlakovej níže, svieži vzduch: to všetko dopĺňa dramatickú jedinečnosť tohto momentu.
Na druhej, východnej strane skalnatých hrebeňov spadajúcich do mora, nasledujúce ráno idylka pokračuje. Riečka Megalopotamos tu vytvára malebný kaňon Preveli, ktorý ústi do mora na rovnomennej pláži porastenej palmami. Kombinácia sladkej a slanej vody teší nielen ľudí, ale i početné kraby. A keď z neba začnú padať veľké dažďové kvapky, návštevníci pomaly zmiznú a celé toto čarovné miesto môžete mať sami pre seba. Relatívny chlad a záver sezóny často dokážu divy.
V kraji polí a sadov
Pomerne málo navštevovanou je oblasť mesta Tympaki na juhu ostrova, ktorá sa ako úrodná pahorkatina tiahne ďalej na východ. Niekoľko desiatok kilometrov cesty lemuje množstvo polí, plantáží a všadeprítomných fóliovníkov. Pestujú sa tu paradajky, uhorky, baklažány, melóny, dyne a mnoho ďalších druhov zeleniny a ovocia. Inšpiratívny chaos tu už prestáva mať európsky štýl a v mnohom pripomína krajiny Blízkeho východu.
Stačí však opustiť mesto a všetko je opäť v dokonalej harmónii a poriadku. Rozsiahle olivové háje, malý kostolík Agios Georgios, zasvätený svätému Jurajovi, podhorské pláne stúpajúce vyššie k dedinke Xeniakos a krajom orlov až k planine Lasithi - to všetko sa vynikajúco dopĺňa.
V uzavretom kruhu
Vysokohorská planina Lasithi je bezodtokovým bazénom kruhového tvaru, ktorý vypĺňa úrodná pôda. Jeho dno leží vo výške viac ako osemsto metrov nad morom. Vďaka relatívnej blízkosti ostrovnej metropoly Heraklion i množstvu ikonických veterných mlynov je často navštevovaným miestom, čo mnohých domácich veľmi neteší. Ak sa pýtate prečo, skúste sa vžiť trebárs do kože obyvateľov Vlkolínca, obliehaných zvedavými očami a najmä objektívmi turistov, ktorí by im najradšej vošli až do kuchyne. Príjem z cestovného ruchu si tu navyše rozdelia len prevádzkovatelia služieb, pre všetkých ostatných sú turisti najmä zosobnením straty súkromia.
Nemožno sa preto príliš diviť, keď vás poľnohospodár vyženie zo svojich políčok a chovateľ oviec a kôz pôjde pred vozidlami z požičovní aj desať kilometrov krokom bez toho, aby sa unúval postáť a nechať sa na úzkej ceste predbehnúť. A má pravdu: bezpečnosť stáda je prvoradá a on má čas. Celkom logicky by ho tak mali mať i tí, čo sa sem prišli zo zvedavosti pozrieť. Vidiečan je tu doma a má plné právo udávať rytmus.
Vodné pumpy
„Veterné mlyny“ z Lasithi však nie sú veternými mlynmi. Ide o jednouché a pritom veľmi účinné vodné pumpy. V časoch, keď sa ľudia nespoliehali na fosílne palivá, ktorých našťastie nebolo a žili ekologicky, lebo iná cesta nejestvovala, bolo treba vzácnu tekutinu na zavlažovanie nejako dostať na povrch, k pôde. A z hlbín zeme ju najúčinnejšie dokázali vysať jednoduché, no dômyselné stroje, využívajúc silu vetra.
Pohodlnejšie a účinnejšie dieselové a elektrické pumpy počet tých veterných postupne zredukovali z pôvodných až desaťtisíc na stovky. O to zaujímavejšie dnes tunajšie veterné pumpy pôsobia a niektorí domáci si dali námahu postaviť ich modely, ktoré okoloidúcim názorne predvádzajú, ako celý mechanizmus funguje.
Keďže podložie pod Lasithi tvoria nepriepustné horniny, hladina podzemnej vody nie je ďaleko od povrchu. Pre život domácich s tým súvisí i niekoľko komplikácií. Svojich mŕtvych musia pochovávať do nadzemných hrobiek, mauzóleí alebo dekorovaných kamenných boxov. Okrem toho je jednoduchou sedliackou pravdou i skutočnosť, že keď voda chýba, vadí to, no keď jej je priveľa, tak ju skutočne netreba.
Na odvádzanie prívalových vôd z planiny preto vybudovali triapolkilometrový tunel, ktorý prebytočnú vodu odvedie do priehrady Aposelemis, ležiacej vzdušnou čiarou približne desať kilometrov severozápadne od Lasithi. Priehrada dokončená pred desaťročím je s objemom tridsať miliónov kubických metrov najväčším podobným dielom na ostrove a pitnou vodou zabezpečuje až tristotisíc obyvateľov Kréty.
Driftovanie, ako má byť
Popoludnie v serpentínach úzkej cesty nad dedinkou Kaminaki, ležiacej na južnom okraji plató, patrí miestnym mládežníkom. Chlapci na bicykloch i mopedoch sa neustále vozia hore a dole v jednej zo zatáčok a veselo sa bavia. Pointa spočíva vo vyhadzovaní predného kolesa do vzduchu a šikovnom driftovaní šmykom, ktorý najlepšie zvládajú mladí cyklisti. Tí majú celkom zjavne i fyzicky prevahu oproti svojim zámožnejším, motorizovaným kamarátom a pozorovať ich triky a vzájomné súperenie vari každého z nás vracia do školských čias.
Je dobré, že žijú na vidieku obklopenom horami, kde na prvý pohľad pre mestského človeka akoby nič nebolo. Tu počítačové hry ani iné moderné zábavky stále nehrajú prím. Veď najlepšie je blázniť sa na čerstvom vzduchu s kamarátmi. Naučené „frajerinky“ celkom určite ocenia aj ich spolužiačky. A čo iné by im mohlo chýbať k šťastiu?!
Na konci sveta
Mestečko Ierapetra bičované vetrami, posledné z väčších na južnom pobreží, a horská cesta vedúca cez Sitanos do Paleokastra sú ďalšími z dielikov rozmanitosti Kréty. Okúpať sa na známej pláži Vai je najkrajšie v noci, hoci by ste tam vtedy byť nemali a severnejšie ležiaca Paralia Erioumpolis je možno ešte krajšia.
„Na okraj ostrova, na severovýchodný mys Agios Isidoros sa nedostanete. Je tam vojenská základňa a civilisti smú do týchto končín vstúpiť jediný deň v roku - počas každoročnej púte ku Kaplnke svätého Izidora!“ dozvedáme sa od domáceho rybára. Nevadí, niektoré miesta si treba i domýšľať - podporuje sa tak čaro miesta! O nič menej zaujímavé nie je pozorovať pestrú škálu modrej farby morských vôd a desiatky dravcov lietajúcich v tichu na svahu pri silnom vetre nad severozápadnými zrázmi po ceste späť ku kláštoru Toplou.
Ako z rovnakých škatuliek poskladané pobrežné mestečko Sitia a príjemné nedeľné rodinné popoludnie v starosvetskej taverne To Steki sú cestovaním v čase do pokojnej a vľúdnej minulosti. Akoby ožili úsmevy zo starých filmov a svetlo svietilo trochu inak. Večerné kroky vysoko v horách nad dedinkou Kavoussi a pohľad na farebný večer od kaplnky Panagia Protoseptemvriani sú poslednou kvapkou k dokonalosti. Na príjemnú krásu je dva týždne málo. Na spoznanie chce i ona svoj vlastný tep metronómu.
FOTO V GALÉRII
Domáci majú pravdu - v živote sa nič nedá unáhliť. A pri všetkom musí byť hlavne pohoda!
