Peter Hupka

Som zvedavý, dokedy ešte zostaneme takými Gruzíncami, ako nás pozná svet - usmiatymi, pohostinnými, pripravenými stiahnuť ľubovoľného pocestného do domu, nakŕmiť ho, napojiť a porozprávať sa! - vraví päťdesiatnik Visarioni z dediny Tola v regióne Rača a dodáva: „Bojím sa, že čoraz viac z nás začína kalkulovať a premýšľať. To nie je pre nás prirodzené.“

Visarioni je, našťastie, typickou vzorkou „starého Gruzínca“ so všetkými pozitívami. Radosť z&nbsp;prítomnosti hosťa a&nbsp;z&nbsp;toho, keď sa v&nbsp;niečom zhodnú, je nefalšovaná. A&nbsp;majú ju v&nbsp;sebe i&nbsp;mnohí mladí, hoci niektorí z&nbsp;nich sa strácajú na&nbsp;jazykovom poli - po&nbsp;rusky sa nenaučili „z&nbsp;princípu“ a&nbsp;po&nbsp;anglicky nevedia. Dohovoriť sa iba rečou necelých štyroch miliónov ľudí pritom i&nbsp;mnohí domáci nazývajú „polovičnou negramotnosťou“.

Čo sa týka rozhovorov s&nbsp;cudzincami, môžu skutočne nastať komplikácie, no inak je takéto tvrdenie prehnané, najmä ak sa pozrieme hlbšie do&nbsp;histórie. Veď&nbsp; Gruzínci píšu vlastným jazykom oveľa dlhšie než my. Vznik ich abecied sa datuje do&nbsp;roku 430 nášho letopočtu. Gruzínske písmo má až tri abecedy nazývané asomtavruli, nuškuri a&nbsp;v&nbsp;súčasnosti najviac využívanú mkhedruli. Z&nbsp;nej bolo v&nbsp;roku 1879 odstránených päť nevyužívaných písmen a&nbsp;ich počet sa znížil na&nbsp;súčasných 33.

Oku lahodiace písmená čistých a&nbsp;oblých tvarov dodávajú v&nbsp;Gruzínsku i&nbsp;obyčajným cestným tabuliam zvláštnu atmosféru. Kým mkhedruli nájdeme v&nbsp;krajine na&nbsp;každom kroku, zvyšné abecedy sa využívajú predovšetkým v&nbsp;ikonografii a&nbsp;pri výzdobe sakrálnych exteriérov. Od&nbsp;roku 2016 sú gruzínske abecedy zapísané na&nbsp;Zozname nehmotného svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. O&nbsp;tom, že gruzínske abecedy majú v&nbsp;histórii regionálnej písomnosti svoje pevné miesto, svedčí to, že istý čas ich používali aj iné regionálne jazyky nepatriace do&nbsp;kartvelskej jazykovej skupiny - napríklad osetský, abcházsky, ingušský či čečenský.

Tbilisi je metropola plná zelene, mestom preteká rieka Mtkvari, nazývaná v&nbsp;ruštine oveľa jednoduchšie Kura. Zmeny, ktoré sa začali počas Saakašviliho vlády, sú pre turistov atraktívne - moderné budovy, mosty, lanovky. Za&nbsp;múrmi starých domov, ktorých majitelia často nemajú ani na&nbsp;základnú rekonštrukciu, však beží oveľa prozaickejší príbeh.

„Ochutnaj moje chačapuri adžaruli!“ vychvaľuje domácu pochúťku pekár Merab a&nbsp;pozýva nás do&nbsp;prehriatej kuchyne s&nbsp;elektrickou pecou v&nbsp;pivnici jedného z&nbsp;historických domov v&nbsp;blízkosti Námestia slobody - Tavisuplebis moedani. „Plynová pec by bola lepšia i&nbsp;lacnejšia, ale nedovolia mi ju tu mať. Vraj je to nebezpečné,“ vraví dôchodca šikovne pripravujúci pochúťku z&nbsp;cesta v&nbsp;tvare člna plnenú syrom, maslom a&nbsp;vajcom. Svojho hosťa - ako správny Gruzínec - počastuje i&nbsp;pohárom domáceho vínka a&nbsp;pozhovára sa. Aj vďaka Merabovi je prvý moment v&nbsp;Tbilisi opäť príjemný a&nbsp;človeka i&nbsp;po&nbsp;rokoch poteší.

Kto nechce za&nbsp;ubytovanie v&nbsp;metropole platiť veľa a&nbsp;navyše chce byť bližšie k&nbsp;domácim, môže vyraziť do&nbsp;ulíc a&nbsp;pýtať sa. Ľudí prenajímajúcich izby je tu väčšie množstvo a&nbsp;pri troche trpezlivosti možno nájsť prekrásne staré izby za&nbsp;pár eur a&nbsp;milých susedov k&nbsp;tomu. „Zdravím, ja som Demuri, toto je moja dcéra Pikria a&nbsp;susedky Natália a&nbsp;Diana,“ vraví šesťdesiatnik s&nbsp;riedkym chrupom, za&nbsp;ktorým nás z&nbsp;blízkeho podchodu posiela jeden z&nbsp;robotníkov.

Aby sme nikoho neurazili, trávime pár nocí u&nbsp;Demuriho a&nbsp;pár u&nbsp;Natálie. Lacno prerobené sovietske byty síce nevyhovejú každému, no majú svoje čaro. Rovnako ako sprchy, v&nbsp;ktorých vás občas potrasie elektrina, a&nbsp;vysoké stropy zdobené ornamentmi nad ťažkými krištáľovými lustrami.

V&nbsp;kuchyni je už poézie menej - prenajímanie izieb je pre domácich buď prilepšením k&nbsp;dôchodku, alebo zdrojom neveľkého príjmu. „Raz sa zoberiem a&nbsp;pôjdem niekde do&nbsp;Nemecka zarobiť na&nbsp;rekonštrukciu. Ale teraz nie, kto by sa postaral o&nbsp;mojich psov!“ vraví usmievavá Natália, ktorá je rozvedená a&nbsp;jej synovia majú dávno svoj vlastný život.

Gruzínci sú na&nbsp;dobré víno zaťažení a&nbsp;v&nbsp;tomto smere sú ozajstní lokálpatrioti. Najviac si cenia domácu odrodu Chvančkara pomenovanú podľa jednej z&nbsp;dedín v&nbsp;regióne Rača. Ochutnať ju sa vyberieme do&nbsp;doliny rieky Rioni a&nbsp;okolia mesta Ambrolauri. I&nbsp;keď do&nbsp;Rače sa dá dostať pohodlne stopom či mikrobusom nazývaným v&nbsp;postsovietskom priestore maršrutka, zaujímavou alternatívou je let v&nbsp;cene necelých 18 eur.

Za&nbsp;riadením malého turbovrtuľového lietadla je pilot pripomínajúci postavičku Sokola zo sovietskeho filmu Mimino, ktorý je komédiou o&nbsp;lietaní v&nbsp;časoch Sovietskeho zväzu na&nbsp;južnom Kaukaze a&nbsp;o&nbsp;láske letušky a&nbsp;pilota vrtuľníka. Za&nbsp;cenou konkurujúcou „starým časom“ je zasa dotačná politika vlády na&nbsp;zvýšenie dostupnosti a&nbsp;turistickej atraktivity regiónov. „Viac by ľudia ani tak nedali, maršrutka stojí polovicu,“ lakonicky konštatujú na&nbsp;margo ceny letenky domáci.

Koštovka račianskeho vína nám je čoskoro dopriata i&nbsp;s&nbsp;odborným výkladom jeho pestovateľov. „Ozajstná Chvančkara rastie len od&nbsp;letiska v&nbsp;Amrolauri takých 20 až 30 kilometrov dolu riekou. A&nbsp;to je všetko! Vlani sa napríklad nazbieralo 800 ton hrozna, aj preto si túto odrodu ceníme a&nbsp;čistá Chvančkara stojí aj 30 lari - približne 10 eur – za&nbsp;fľašku,“ vysvetľuje jeden z&nbsp;gruzínskych Račanov Visarioni, ktorému pritakáva jeho ruský priateľ Romik.

Hoci žije v&nbsp;Tbilisi, pravidelne navštevuje svoju matku v&nbsp;dedine Sakecia a&nbsp;zakaždým jej prinesie pár vriec múky. „Babička môže predávať naváženú múku susedom - čosi zarobí a&nbsp;drží ju to čipernou!“ povie šibalsky pán domáci a&nbsp;na&nbsp;stôl prestrie taniere plné chačapuri a&nbsp;hosťom dá aj ochutnať niekoľko odrôd račianskych vín.

Cesta proti prúdu Rioni do&nbsp;dediniek Oni, Utsera a&nbsp;Šovi je cestou na&nbsp;starý Kaukaz bez turistických príkras. Stretnete tu mladého študenta Kachu, ktorý sa na&nbsp;svojom rozheganom autíčku vyberie učiť k&nbsp;horskej rieke, lebo tam mu to lepšie páli, či dvojicu Padriho a&nbsp;Lilien. Tých túžba po&nbsp;vzdelaní privádza k&nbsp;starej pani učiteľke, ktorá na&nbsp;dôchodku dáva známym bezplatné lekcie angličtiny.

Určite budú napokon vedieť viac ako inak milý policajt, ktorý nás neváha vziať stopom i&nbsp;na&nbsp;služobnom aute a&nbsp;na&nbsp;moste prekvapí kozmopolitnou vetou: „Pjotr, znaj, Rioni, eto samyj opasnyj river!“ čo v&nbsp;babylonskej zmesi malo znamenať „Peter, vedz, že Rioni je najnebezpečnejšia rieka!“

Nečudo. Na&nbsp;svahoch hôr nad Šovi nás prekvapia náhle búrky a&nbsp;prívaly vody, ktoré menia hladinu horskej rieky na&nbsp;zakalenú dravú masu. Vyslobodenie je však až čarovne priamočiare - pred dažďom okoloidúcich pozve ukryť sa Zuar z&nbsp;Oni do&nbsp;svojho starého terénneho UAZ-u z&nbsp;roku 1969.

Pred cestou späť vyzdvihneme premoknutých poľských turistov vracajúcich sa z&nbsp;hory Buba. „Tam hore je sedlo Mamisoni, kedysi sa tadiaľ dalo dostať na&nbsp;severný Kaukaz,“ poučí hostí Zuar a&nbsp;po&nbsp;príjemných kilometroch strávených spolu sa s&nbsp;nami rozlúči pri moste v&nbsp;Oni.

Ani zvyšok cesty nie je problém - tri mladé dievčatá z&nbsp;Ambrolauri - Ziko, Lamara a&nbsp;Nino - sa cudzincov nielenže neboja, ale&nbsp;rady sa i&nbsp;pozhovárajú a&nbsp;dovezú ich až pred dom v&nbsp;rámci gruzínskych tradícií. Rača dodnes nemá chybu!

Pražská herečka Andrea Čunderlíková, ktorú náš divák pozná skôr okrajovo ako jednu zo zdravotných sestier z&nbsp;Nemocnice na&nbsp;okraji mesta, je v&nbsp;Gruzínsku dodnes obľúbená ako jedna z&nbsp;hlavných postáv komédie Rača, láska moja z&nbsp;roku 1977.

Takmer zabudnutý príbeh postavený na&nbsp;identickom názve gruzínskeho vinohradníckeho regiónu a&nbsp;časti Bratislavy si našinec pripomenie vždy počas návštevy kaukazskej krajiny. Priateľstvo, tance a&nbsp;v&nbsp;očiach domácich takmer bezstarostná atmosféra starých čias sú to, čo pri vyslovení čarovného zaklínadla „Rača, čemi sikvaruli“ - ako názov snímky v&nbsp;gruzínčine znie - otvára náručia i&nbsp;domy domácich a&nbsp;napĺňa ich nostalgiou.

„Ako sa má Darina?!“ pýtajú sa často na&nbsp;hrdinku, ktorú si zahrala práve Andrea. Boli by asi smutní, keby tušili, že pre väčšinu Slovákov je tento milý naivný film skôr veľkou neznámou.

„Tadiaľ neprejdete! Cestou z&nbsp;Tsageri a&nbsp;Lentechi hore do&nbsp;Ušguli prejde zopár áut za&nbsp;deň. Samozrejme, len džípy, navyše obsadené tými, ktorí si za&nbsp;cestu poriadne zaplatili!“ vraví jeden z&nbsp;domácich o&nbsp;ceste, ktorá má povesť jednej z&nbsp;najhorších v&nbsp;krajine. „Teraz som odtiaľ prišiel, sám by som sa tadiaľ nevybral ani náhodou - auta mi je ľúto. Ale šéf prikázal!“ dodáva muž, z&nbsp;ktorého sa vykľul jeden z&nbsp;miestnych vodičov.

Ukazuje na&nbsp;skupinku nemeckých turistov, svojich zákazníkov sediacich a&nbsp;popíjajúcich separé pri vedľajšom stole. „Ale som rád, že som vás stretol, s&nbsp;nimi sa človek neporozpráva, nevedia po&nbsp;rusky ani slovo,“ dodáva chlapík v&nbsp;stredných rokoch a&nbsp;pomaly i&nbsp;u&nbsp;neho vyhrávajú typicky gruzínske črty charakteru - chce sa rozprávať, popíjať a&nbsp;jesť v&nbsp;našej spoločnosti. Lebo samému je človeku vždy smutno.

Skutočnosť nikdy nebýva taká horúca ako očakávanie a&nbsp;nasledujúci deň sa obávanou cestou cez Ušguli do&nbsp;centra oblasti Svanetia - Mestie i&nbsp;s&nbsp;malým kúskom šťastia predsa len dostávame stopom. Cestovanie je napokon obojstranne výhodné - auto často treba po&nbsp;šmykľavých kameňoch tlačiť či palicou zmerať hĺbku mláky, v&nbsp;ktorej by sme mohli poľahky zapadnúť. Okolité scenérie sú napriek dažďu a&nbsp;hmle - či skôr vďaka nim - úchvatné, o&nbsp;čosi menej to už platí o&nbsp;atmosfére svanetijských dediniek.

Ušguli, dedina, ktorá vznikla spojením štyroch menších osád, leží vo vyše dvojtisícovej nadmorskej výške a&nbsp;polovicu roka je pokrytá snehom. Známa je typicky svanetijskou architektúrou kamenných domov a&nbsp;obranných veží i&nbsp;tým, že ide o&nbsp;jednu z&nbsp;najvyššie položených celoročne obývaných obcí na&nbsp;Kaukaze a&nbsp;podľa niektorých zdrojov i&nbsp;v&nbsp;Európe. Pochopiteľne záleží i&nbsp;na&nbsp;tom, kde presne by sme hranice Európy a&nbsp;Ázie radi videli, keďže v&nbsp;tomto smere sú i&nbsp;geografi nejednotní.

Dnešné Ušguli, podobne ako neďaleké regionálne centrum Mestia, už len vzdialene pripomína rovnaké miesta v&nbsp;porovnaní s&nbsp;návštevou približne pred pätnástimi rokmi. Posedenia novovzniknutých reštaurácií tienia dáždniky s&nbsp;reklamou na&nbsp;domáce i&nbsp;české pivá, na&nbsp;parkoviskách je množstvo áut i&nbsp;motoriek so zahraničnými tabuľkami a&nbsp;domáci s&nbsp;úsmevom profitujú na&nbsp;exotickosti ich kedysi nedostupnej domoviny. Úsmevy zostali, len sa stali profesionálnymi, pribudla znalosť angličtiny a&nbsp;nové fasády domov v&nbsp;Mestii, ktoré čoraz viac pripomínajú švajčiarske alpské mestečká než Gruzínsko. Naškrobenosťou, strojeným poriadkom a&nbsp;čoraz častejšie i&nbsp;cenami.

Netreba sa nechať oklamať ani drsnou cestou do&nbsp;regiónu - tú ťažšiu sme si vybrali sami. Naokolo cez Zugdidi sem vedie kvalitná asfaltka, ktorou sa sem možno dostať za&nbsp;pár hodín a&nbsp;jej alternatívou je hodinový let priamo na&nbsp;predmestia Tbilisi - do&nbsp;Natachtari. „Letenka na&nbsp;sedemnásťmiestny L-410 Turbolet československej výroby je lacná, v&nbsp;prepočte tridsať eur. Ide skôr o&nbsp;to, že rezervačný systém funguje veľmi zle a&nbsp;lety buď nie sú dostupné, alebo sú vypredané,“ dozvieme sa od&nbsp;domácich v&nbsp;novej, futuristicky riešenej letiskovej budove v&nbsp;Mestii.

Odletieť však napokon nie je problém - stačí si sadnúť a&nbsp;čakať. Bez rezervácie. Slová usmievavej zamestnankyne maličkého letiska zhŕňajú postsovietsku realitu: „Počkajte, šanca je vždy, určite niekto nepríde!“

Pozrieť si z&nbsp;vtáčej perspektívy kaukazské hrebene, Raču, Čiaturu i&nbsp;kamenné mesto Uplisciche je peknou rozlúčkou s&nbsp;podmanivou krajinou. Nič z&nbsp;videného zrazu nie je cudzie, s&nbsp;každým miestom nás spájajú príbehy.

Takmer rodinné je stretnutie s&nbsp;predavačkou v&nbsp;jednom z&nbsp;podchodov pri stanici metra Rustaveli. „Rada vás opäť vidím v&nbsp;Tbilisi!“ víta hostí s&nbsp;nefalšovanou radosťou, hoci vie, že u&nbsp;nej necháme len pár drobných za&nbsp;párky a&nbsp;pivo. Viac totiž utečenkyňa z&nbsp;Abcházska vo svojom kiosku ani neponúka.

S&nbsp;Tbilisi sa lúčime v&nbsp;neďalekej reštaurácii taštičkami chinkali plnenými skvelým mäsom a&nbsp;smotanou. I&nbsp;tu sa hosťom tešia a&nbsp;radi sa pozhovárajú o&nbsp;čomkoľvek, rovnako ako v&nbsp;časoch, keď boli podobné rozhovory dôležitým zdrojom informácií zo sveta, v&nbsp;období, keď nik nehľadel do&nbsp;malej obrazovky mobilu.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/obdarene-gruzinsko-coraz-viac-nas-zacina-kalkulovat-to-nie-je-pre-nas-prirodzene" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO v GALÉRII &gt;&gt;</a>

Podobne ako sa zmenili technológie, prechádza i&nbsp;táto obdarená krajina s&nbsp;otvorenou náručou markantným prerodom. To najpodstatnejšie, jej ľudia, sa zatiaľ našťastie príliš nezmenilo. Pretože ak by sa tak stalo, bola by to nielen pre Kaukaz nenahraditeľná škoda.

Obdarené Gruzínsko: "Čoraz viac z nás začína kalkulovať. To nie je pre nás prirodzené“

Peter Hupka

Plus TV

Pinzo z Big Brother napísal knihu o plážovom volejbale. Čo si myslí o sexizme v tomto športe?

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Výber pre vás

Obdarené Gruzínsko: "Čoraz viac z nás začína kalkulovať. To nie je pre nás prirodzené“

Peter Hupka

Súvisiace články

Dodekanézska jeseň: Odkladáte pre koronu dovolenku? Tieto ostrovy sú mimo sezóny najkrajšie!

FOTO: Lesy v hmle neistoty: Pozrite si idylické zábery Estónska v predvečer pandémie

FOTO Iný svet: Gréckym Samosom neotriasla ani celosvetová pandémia!

FOTO Medicína zo Santa Marty: Dušu vám očistí nádherná príroda, ale aj jed z amazonských žiab!

Recepty na šťastie: Zábery, ktoré vám odhalia neznáme Provensalsko

FOTO Príbehy z Álp: 20 fotografií, ktoré vám odhalia skryté čaro severného Talianska

Pod Araratom: 19 fotografií, ktorá vám odhalia skutočné Arménsko!

Umelé hranice, falzifikovanie histórie, devastácia pamiatok: Aj o tom je Náhorný Karabach

Plus TV

Pinzo z Big Brother napísal knihu o plážovom volejbale. Čo si myslí o sexizme v tomto športe?

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Výber pre vás