Som zvedavý, dokedy ešte zostaneme takými Gruzíncami, ako nás pozná svet - usmiatymi, pohostinnými, pripravenými stiahnuť ľubovoľného pocestného do domu, nakŕmiť ho, napojiť a porozprávať sa! - vraví päťdesiatnik Visarioni z dediny Tola v regióne Rača a dodáva: „Bojím sa, že čoraz viac z nás začína kalkulovať a premýšľať. To nie je pre nás prirodzené.“

Visarioni je, našťastie, typickou vzorkou „starého Gruzínca“ so všetkými pozitívami. Radosť z prítomnosti hosťa a z toho, keď sa v niečom zhodnú, je nefalšovaná. A majú ju v sebe i mnohí mladí, hoci niektorí z nich sa strácajú na jazykovom poli - po rusky sa nenaučili „z princípu“ a po anglicky nevedia. Dohovoriť sa iba rečou necelých štyroch miliónov ľudí pritom i mnohí domáci nazývajú „polovičnou negramotnosťou“.

Trikrát inak

Čo sa týka rozhovorov s cudzincami, môžu skutočne nastať komplikácie, no inak je takéto tvrdenie prehnané, najmä ak sa pozrieme hlbšie do histórie. Veď  Gruzínci píšu vlastným jazykom oveľa dlhšie než my. Vznik ich abecied sa datuje do roku 430 nášho letopočtu. Gruzínske písmo má až tri abecedy nazývané asomtavruli, nuškuri a v súčasnosti najviac využívanú mkhedruli. Z nej bolo v roku 1879 odstránených päť nevyužívaných písmen a ich počet sa znížil na súčasných 33.

Oku lahodiace písmená čistých a oblých tvarov dodávajú v Gruzínsku i obyčajným cestným tabuliam zvláštnu atmosféru. Kým mkhedruli nájdeme v krajine na každom kroku, zvyšné abecedy sa využívajú predovšetkým v ikonografii a pri výzdobe sakrálnych exteriérov. Od roku 2016 sú gruzínske abecedy zapísané na Zozname nehmotného svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. O tom, že gruzínske abecedy majú v histórii regionálnej písomnosti svoje pevné miesto, svedčí to, že istý čas ich používali aj iné regionálne jazyky nepatriace do kartvelskej jazykovej skupiny - napríklad osetský, abcházsky, ingušský či čečenský.

Domy v tieni stromov

Tbilisi je metropola plná zelene, mestom preteká rieka Mtkvari, nazývaná v ruštine oveľa jednoduchšie Kura. Zmeny, ktoré sa začali počas Saakašviliho vlády, sú pre turistov atraktívne - moderné budovy, mosty, lanovky. Za múrmi starých domov, ktorých majitelia často nemajú ani na základnú rekonštrukciu, však beží oveľa prozaickejší príbeh.

„Ochutnaj moje chačapuri adžaruli!“ vychvaľuje domácu pochúťku pekár Merab a pozýva nás do prehriatej kuchyne s elektrickou pecou v pivnici jedného z historických domov v blízkosti Námestia slobody - Tavisuplebis moedani. „Plynová pec by bola lepšia i lacnejšia, ale nedovolia mi ju tu mať. Vraj je to nebezpečné,“ vraví dôchodca šikovne pripravujúci pochúťku z cesta v tvare člna plnenú syrom, maslom a vajcom. Svojho hosťa - ako správny Gruzínec - počastuje i pohárom domáceho vínka a pozhovára sa. Aj vďaka Merabovi je prvý moment v Tbilisi opäť príjemný a človeka i po rokoch poteší.

Kto nechce za ubytovanie v metropole platiť veľa a navyše chce byť bližšie k domácim, môže vyraziť do ulíc a pýtať sa. Ľudí prenajímajúcich izby je tu väčšie množstvo a pri troche trpezlivosti možno nájsť prekrásne staré izby za pár eur a milých susedov k tomu. „Zdravím, ja som Demuri, toto je moja dcéra Pikria a susedky Natália a Diana,“ vraví šesťdesiatnik s riedkym chrupom, za ktorým nás z blízkeho podchodu posiela jeden z robotníkov.

Aby sme nikoho neurazili, trávime pár nocí u Demuriho a pár u Natálie. Lacno prerobené sovietske byty síce nevyhovejú každému, no majú svoje čaro. Rovnako ako sprchy, v ktorých vás občas potrasie elektrina, a vysoké stropy zdobené ornamentmi nad ťažkými krištáľovými lustrami.

V kuchyni je už poézie menej - prenajímanie izieb je pre domácich buď prilepšením k dôchodku, alebo zdrojom neveľkého príjmu. „Raz sa zoberiem a pôjdem niekde do Nemecka zarobiť na rekonštrukciu. Ale teraz nie, kto by sa postaral o mojich psov!“ vraví usmievavá Natália, ktorá je rozvedená a jej synovia majú dávno svoj vlastný život.

Cesta za Chvančkarou

Gruzínci sú na dobré víno zaťažení a v tomto smere sú ozajstní lokálpatrioti. Najviac si cenia domácu odrodu Chvančkara pomenovanú podľa jednej z dedín v regióne Rača. Ochutnať ju sa vyberieme do doliny rieky Rioni a okolia mesta Ambrolauri. I keď do Rače sa dá dostať pohodlne stopom či mikrobusom nazývaným v postsovietskom priestore maršrutka, zaujímavou alternatívou je let v cene necelých 18 eur.

Za riadením malého turbovrtuľového lietadla je pilot pripomínajúci postavičku Sokola zo sovietskeho filmu Mimino, ktorý je komédiou o lietaní v časoch Sovietskeho zväzu na južnom Kaukaze a o láske letušky a pilota vrtuľníka. Za cenou konkurujúcou „starým časom“ je zasa dotačná politika vlády na zvýšenie dostupnosti a turistickej atraktivity regiónov. „Viac by ľudia ani tak nedali, maršrutka stojí polovicu,“ lakonicky konštatujú na margo ceny letenky domáci.

Koštovka račianskeho vína nám je čoskoro dopriata i s odborným výkladom jeho pestovateľov. „Ozajstná Chvančkara rastie len od letiska v Amrolauri takých 20 až 30 kilometrov dolu riekou. A to je všetko! Vlani sa napríklad nazbieralo 800 ton hrozna, aj preto si túto odrodu ceníme a čistá Chvančkara stojí aj 30 lari - približne 10 eur – za fľašku,“ vysvetľuje jeden z gruzínskych Račanov Visarioni, ktorému pritakáva jeho ruský priateľ Romik.

Hoci žije v Tbilisi, pravidelne navštevuje svoju matku v dedine Sakecia a zakaždým jej prinesie pár vriec múky. „Babička môže predávať naváženú múku susedom - čosi zarobí a drží ju to čipernou!“ povie šibalsky pán domáci a na stôl prestrie taniere plné chačapuri a hosťom dá aj ochutnať niekoľko odrôd račianskych vín.

V údolí búrok

Cesta proti prúdu Rioni do dediniek Oni, Utsera a Šovi je cestou na starý Kaukaz bez turistických príkras. Stretnete tu mladého študenta Kachu, ktorý sa na svojom rozheganom autíčku vyberie učiť k horskej rieke, lebo tam mu to lepšie páli, či dvojicu Padriho a Lilien. Tých túžba po vzdelaní privádza k starej pani učiteľke, ktorá na dôchodku dáva známym bezplatné lekcie angličtiny.

Určite budú napokon vedieť viac ako inak milý policajt, ktorý nás neváha vziať stopom i na služobnom aute a na moste prekvapí kozmopolitnou vetou: „Pjotr, znaj, Rioni, eto samyj opasnyj river!“ čo v babylonskej zmesi malo znamenať „Peter, vedz, že Rioni je najnebezpečnejšia rieka!“

Nečudo. Na svahoch hôr nad Šovi nás prekvapia náhle búrky a prívaly vody, ktoré menia hladinu horskej rieky na zakalenú dravú masu. Vyslobodenie je však až čarovne priamočiare - pred dažďom okoloidúcich pozve ukryť sa Zuar z Oni do svojho starého terénneho UAZ-u z roku 1969.

Pred cestou späť vyzdvihneme premoknutých poľských turistov vracajúcich sa z hory Buba. „Tam hore je sedlo Mamisoni, kedysi sa tadiaľ dalo dostať na severný Kaukaz,“ poučí hostí Zuar a po príjemných kilometroch strávených spolu sa s nami rozlúči pri moste v Oni.

Ani zvyšok cesty nie je problém - tri mladé dievčatá z Ambrolauri - Ziko, Lamara a Nino - sa cudzincov nielenže neboja, ale rady sa i pozhovárajú a dovezú ich až pred dom v rámci gruzínskych tradícií. Rača dodnes nemá chybu!

Ako sa má Darina?

Pražská herečka Andrea Čunderlíková, ktorú náš divák pozná skôr okrajovo ako jednu zo zdravotných sestier z Nemocnice na okraji mesta, je v Gruzínsku dodnes obľúbená ako jedna z hlavných postáv komédie Rača, láska moja z roku 1977.

Takmer zabudnutý príbeh postavený na identickom názve gruzínskeho vinohradníckeho regiónu a časti Bratislavy si našinec pripomenie vždy počas návštevy kaukazskej krajiny. Priateľstvo, tance a v očiach domácich takmer bezstarostná atmosféra starých čias sú to, čo pri vyslovení čarovného zaklínadla „Rača, čemi sikvaruli“ - ako názov snímky v gruzínčine znie - otvára náručia i domy domácich a napĺňa ich nostalgiou.

„Ako sa má Darina?!“ pýtajú sa často na hrdinku, ktorú si zahrala práve Andrea. Boli by asi smutní, keby tušili, že pre väčšinu Slovákov je tento milý naivný film skôr veľkou neznámou.

Z druhej strany

„Tadiaľ neprejdete! Cestou z Tsageri a Lentechi hore do Ušguli prejde zopár áut za deň. Samozrejme, len džípy, navyše obsadené tými, ktorí si za cestu poriadne zaplatili!“ vraví jeden z domácich o ceste, ktorá má povesť jednej z najhorších v krajine. „Teraz som odtiaľ prišiel, sám by som sa tadiaľ nevybral ani náhodou - auta mi je ľúto. Ale šéf prikázal!“ dodáva muž, z ktorého sa vykľul jeden z miestnych vodičov.


Ukazuje na skupinku nemeckých turistov, svojich zákazníkov sediacich a popíjajúcich separé pri vedľajšom stole. „Ale som rád, že som vás stretol, s nimi sa človek neporozpráva, nevedia po rusky ani slovo,“ dodáva chlapík v stredných rokoch a pomaly i u neho vyhrávajú typicky gruzínske črty charakteru - chce sa rozprávať, popíjať a jesť v našej spoločnosti. Lebo samému je človeku vždy smutno.

Skutočnosť nikdy nebýva taká horúca ako očakávanie a nasledujúci deň sa obávanou cestou cez Ušguli do centra oblasti Svanetia - Mestie i s malým kúskom šťastia predsa len dostávame stopom. Cestovanie je napokon obojstranne výhodné - auto často treba po šmykľavých kameňoch tlačiť či palicou zmerať hĺbku mláky, v ktorej by sme mohli poľahky zapadnúť. Okolité scenérie sú napriek dažďu a hmle - či skôr vďaka nim - úchvatné, o čosi menej to už platí o atmosfére svanetijských dediniek.

Zmeny nezastavíš

Ušguli, dedina, ktorá vznikla spojením štyroch menších osád, leží vo vyše dvojtisícovej nadmorskej výške a polovicu roka je pokrytá snehom. Známa je typicky svanetijskou architektúrou kamenných domov a obranných veží i tým, že ide o jednu z najvyššie položených celoročne obývaných obcí na Kaukaze a podľa niektorých zdrojov i v Európe. Pochopiteľne záleží i na tom, kde presne by sme hranice Európy a Ázie radi videli, keďže v tomto smere sú i geografi nejednotní.

Dnešné Ušguli, podobne ako neďaleké regionálne centrum Mestia, už len vzdialene pripomína rovnaké miesta v porovnaní s návštevou približne pred pätnástimi rokmi. Posedenia novovzniknutých reštaurácií tienia dáždniky s reklamou na domáce i české pivá, na parkoviskách je množstvo áut i motoriek so zahraničnými tabuľkami a domáci s úsmevom profitujú na exotickosti ich kedysi nedostupnej domoviny. Úsmevy zostali, len sa stali profesionálnymi, pribudla znalosť angličtiny a nové fasády domov v Mestii, ktoré čoraz viac pripomínajú švajčiarske alpské mestečká než Gruzínsko. Naškrobenosťou, strojeným poriadkom a čoraz častejšie i cenami.

Netreba sa nechať oklamať ani drsnou cestou do regiónu - tú ťažšiu sme si vybrali sami. Naokolo cez Zugdidi sem vedie kvalitná asfaltka, ktorou sa sem možno dostať za pár hodín a jej alternatívou je hodinový let priamo na predmestia Tbilisi - do Natachtari. „Letenka na sedemnásťmiestny L-410 Turbolet československej výroby je lacná, v prepočte tridsať eur. Ide skôr o to, že rezervačný systém funguje veľmi zle a lety buď nie sú dostupné, alebo sú vypredané,“ dozvieme sa od domácich v novej, futuristicky riešenej letiskovej budove v Mestii.

Odletieť však napokon nie je problém - stačí si sadnúť a čakať. Bez rezervácie. Slová usmievavej zamestnankyne maličkého letiska zhŕňajú postsovietsku realitu: „Počkajte, šanca je vždy, určite niekto nepríde!“

Za všetkým sú ľudia

Pozrieť si z vtáčej perspektívy kaukazské hrebene, Raču, Čiaturu i kamenné mesto Uplisciche je peknou rozlúčkou s podmanivou krajinou. Nič z videného zrazu nie je cudzie, s každým miestom nás spájajú príbehy.

Takmer rodinné je stretnutie s predavačkou v jednom z podchodov pri stanici metra Rustaveli. „Rada vás opäť vidím v Tbilisi!“ víta hostí s nefalšovanou radosťou, hoci vie, že u nej necháme len pár drobných za párky a pivo. Viac totiž utečenkyňa z Abcházska vo svojom kiosku ani neponúka.

S Tbilisi sa lúčime v neďalekej reštaurácii taštičkami chinkali plnenými skvelým mäsom a smotanou. I tu sa hosťom tešia a radi sa pozhovárajú o čomkoľvek, rovnako ako v časoch, keď boli podobné rozhovory dôležitým zdrojom informácií zo sveta, v období, keď nik nehľadel do malej obrazovky mobilu.

Viac FOTO v GALÉRII >>

Podobne ako sa zmenili technológie, prechádza i táto obdarená krajina s otvorenou náručou markantným prerodom. To najpodstatnejšie, jej ľudia, sa zatiaľ našťastie príliš nezmenilo. Pretože ak by sa tak stalo, bola by to nielen pre Kaukaz nenahraditeľná škoda.