Peter Hupka

Miesta, ktorými často len prechádzame na ceste kamsi ďalej, neraz ponúkajú príjemné prekvapenia, ktoré stačí objaviť. A&nbsp;na lúkach či v&nbsp;dedinách pod až gýčovito krásnymi horami možno stráviť pekné chvíle. Najmä ak vám dvere do tamojšieho sveta poodhalí niekto z&nbsp;domácich.

„Dnes večer síce nebudem doma, ale príďte hocikedy,“ oznámi nám kamarát Andreas z&nbsp;trojtisícovej dedinky Oberperfuss, ležiacej v&nbsp;800-metrovej nadmorskej výške neďaleko Innsbrucku. Nezabudne dodať, že s&nbsp;majiteľmi domu, sympatickým párom Johannom a&nbsp;Christine, nás všetkých spája rovnaký koníček – bezmotorové lietanie. Takže určite nájdeme spoločnú reč. To však zďaleka nie je jediný dôvod, prečo je horúci podhorský večer pred zajtrajším spoznávaním Álp zo vzduchu príjemný a&nbsp;zaujímavý. Hans a&nbsp;Christine nám rozprávajú o&nbsp;svojom kúsku lesa, kde pracujú každý deň, rodinnom živote, ktorý ich teší a&nbsp;napĺňa, Pohostia nás oroseným pivom, pričom usmievavá Christine niekoľkokrát zdôrazňuje, že ďalšie fľašky sú na schodoch a&nbsp;vonkoncom sa nemáme hanbiť ponúknuť sa. Ešte osviežujúcejšia je studená voda zo studničky pri neďalekom Farskom kostole svätej Margaréty. A&nbsp;rovnako večerný dáždik, ktorý na okamih zahalí i&nbsp;na počiatku leta zasnežené hory.

Prevádzka na Letisku Innsbruck je dôkazom toho, že ak sa chce, všetko je možné. Aj súčasné fungovanie aeroklubu s&nbsp;bezmotorovými strojmi a&nbsp;štarty dopravných linkových lietadiel, vrtuľníkov, občas dokonca stíhačiek Eurofighter. „Máme dobré vzťahy s&nbsp;riadiacimi letovej prevádzky, každý dodržiava, čo má, lietame vo vyhradených plachtárskych zónach južne od letiska. V&nbsp;iných častiach priestoru zasa dodržujeme okrem rádiového spojenia aj zóny s&nbsp;povinne za­pnutým odpovedačom, aby nás videli na sekundárnych radaroch. Nemáme preto žiadne problémy,” vysvetľujú nám zamestnanci letiska. Porovnanie so Slovenskom pre nás v&nbsp;tomto smere nevychádza príliš dobre. Hádam i&nbsp;doma sa raz hľadanie spôsobu, ako sa veci dajú urobiť, stane nadradeným tomu, ako sa, čisto pre istotu, čosi urobiť nedá.

Počas letu si vychutnávame pohľady na hrebeň vrcholov Rumer Spitze, Kemacher a&nbsp;Solstein, potom zas na nemecké vrchy Zugspitze, Grünstein a&nbsp;Heiterwand. Pokračovanie ďalej na západ nám znemožní oblačnosť presúvajúca sa od švajčiarskych hraníc. Zaujímavý je aj zostup a&nbsp;pristátie – nadmorská výška letiska je síce len 581 metrov, ale paralelné horské hrebene vyššie o&nbsp;dva kilometre sú vzdialené iba štyri a&nbsp;pol kilometra od jeho dráhy. Klesáme v&nbsp;úzkom priestore medzi horami a&nbsp;plachtárskou pristávacou dráhou a&nbsp;podmienky na točenie stroja sú naozaj obmedzené.

Spoznávať svet je rovnako zaujímavé zo vzduchu i&nbsp;zo zeme, kombinácia takýchto vizuálnych zážitkov prináša príjemný nadhľad, možno nielen geografický. Na druhý deň smerujeme na juh, do severotalianskej oblasti Südtirol – autonómnej provincie Bolzano – Horná Adiža. Diaľnica cez Brennerský priesmyk, jedno z&nbsp;najnižších horských sediel v&nbsp;hlavnom alpskom hrebeni, je dôležitou spojnicou Rakúska a&nbsp;Talianska. Obdivované dielo techniky, dokončené v&nbsp;60. rokoch minulého storočia, ktorého najvyšší bod leží v&nbsp;nadmorskej výške 1 370 metrov, je však po rokoch plnej prevádzky v&nbsp;čoraz horšom stave. Týka sa to najmä mostov a&nbsp;viaduktov, ku ktorým patrí aj najdlhšia mostná estakáda na rakúskom území Luegbrücke. Tá je v&nbsp;súčasnosti v&nbsp;havarijnom stave a&nbsp;má zámerne znížený počet jazdných pruhov, aby sa nestalo, že v&nbsp;prípade zápchy budú stáť dva rady kamiónov vedľa seba. To by mohlo mostné teleso neúnosne preťažiť a&nbsp;nik ne­chce ani len pomyslieť na scenár podobný tomu, ktorý sa odohral pred šiestimi rokmi na janovskom moste Morandi, keď si jeho kolaps vyžiadal 43 obetí.

„Zhováral som sa s&nbsp;technikmi, ktorí robili inšpekciu vnútri mostného telesa Luegbrücke a&nbsp;vraveli mi, že pohyby na jeho spojoch v&nbsp;čase prechodu kamiónov vyzerajú viac než nepríjemne,“ vraví nám tridsiatnik z&nbsp;Innsbrucku. Na stránke spoločnosti PORR, ktorá robila sanáciu štyroch hlavných konštrukčných spojov, sa možno dočítať, že pod nimi zhotovili oceľové nosné konštrukcie, na ktorých by v&nbsp;kritickej situácii spočinula hmotnosť mosta. Ide však len o&nbsp;dočasné riešenie a&nbsp;počíta sa so stavbou nového, paralelne vedúceho viaduktu. Podľa aktuálnych odhadov má byť dokončený v&nbsp;roku 2030. Pre motoristov sa situácia dovtedy ešte viac zhorší, keďže od nového roka sa prevádzkovateľ rakúskych diaľnic ASFiNAG rozhodol premávku na 55-ročnom moste v&nbsp;oboch smeroch zúžiť do jediného pruhu.

Cestovanie na južnú stranu Álp cez Brennerský priesmyk výrazne zjednoduší aj nový úpätný železničný tunel, ktorý má byť dokončený v&nbsp;roku 2032. Bude dlhý až 55 kilometrov, pričom jeho severný portál sa nachádza v&nbsp;blízkosti Innsbrucku a&nbsp;južný pri talianskej obci Fortezza neďaleko Brixenu. Stane sa súčasťou transeurópskej siete TEN-T a&nbsp;cestu z&nbsp;Innsbrucku do Bolzana skráti z&nbsp;dvoch hodín na 50 minút. Dokončenie diela za takmer deväť miliárd eur sa však neustále odkladá, súčasný termín je už tretí v&nbsp;poradí a&nbsp;oproti prvotnému ide o&nbsp;posun až o&nbsp;sedemnásť rokov. „Mnohí miestni si myslia, že cieľom politikov je v&nbsp;prvom rade zabezpečiť prácu veľkým európskym firmám na podobných megaprojektoch. Aj keď bude tunel dokončený, nadväzujúce modernizované trate do Nemecka zatiaľ k&nbsp;dispozícii nebudú a&nbsp;zvýšená priepustnosť v&nbsp;objeme dopravy bude ešte dlho zbytočná. Nehovoriac o&nbsp;tom, ako sa skládkami vyťaženého materiálu z&nbsp;tunela zdevastovali mnohé bočné údolia lemujúce cestu do Brennerského priesmyku,“ dozvedáme sa od Andreasa, ktorý nám ukáže i&nbsp;tony vyťaženého materiálu v&nbsp;jednej z&nbsp;východne situovaných dolín Padastertal na rakúskej strane hrebeňa.

V&nbsp;materiáloch umiestnených na webe, ktoré sa týkajú výstavby tunela, je všetko vykreslené optimisticky. Napríklad náučný chodník Padaster, ktorým možno spomínanú skládku určenú pre sedem a&nbsp;pol milióna kubických metrov vyťaženej skalnej drviny obísť pešo za dve hodiny. Zvláštne pôsobí pasáž o&nbsp;stavbe modernej kaplnky svätého Vendelína, patróna pastierov a&nbsp;farmárov. Tá by podľa informačných materiálov mala predstavovať istú kompenzáciu za, slušne povedané, nezvratnú zmenu údolia. Podobných skládok je v&nbsp;okolí viacero, jednu z&nbsp;nich domáci nazvali „hora Hinterriger“. Skládka kamenného odpadu vysoká sto metrov stojí priamo oproti farme Roberta Sossaia, ktorý pôvodne poskytol 20 hektárov svojej zeme stavbárom s&nbsp;tým, že ju neskôr rekultivujú. Ako sa dozvedáme z&nbsp;miestnej tlače, Robertovi bolo s&nbsp;postupujúcimi prácami jasné, že skládka nezmizne. Nasledovalo vyvlastnenie jeho pozemku, súdne procesy a&nbsp;finančná kompenzácia 24,5 milióna eur, ktorú však odmietol s&nbsp;tým, že nechce milióny, ale požaduje späť svoj pozemok. Celý spor tak poputuje na Európsky súd pre ľudské práva. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Historické územie Tirolska, ktoré bolo do prvej svetovej vojny súčasťou Rakúsko-Uhorska, je dnes rozdelené na viacero častí: severné Tirolsko, ktorého centrom je Innsbruck, a&nbsp;východné Tirolsko s&nbsp;centrom v&nbsp;Lienzi patria Rakúsku. Jeho zvyšok leží v&nbsp;Taliansku, kde je takmer celá oblasť rozdelená do dvoch autonómnych provincií: Trentino a&nbsp;Bolzano – Horná Adiža. Nemecky hovoriaca väčšina obyvateľov pre taliansku časť používa názov Južné Tirolsko. Dnes si tento autonómny región užíva výhody bohatej ekonomiky a&nbsp;otvorených schengenských hraníc, nacionalistické či separatistické nálady tam už nehrajú významnú úlohu. V&nbsp;minulosti to však bolo inak – v&nbsp;období vlády talianskeho fašizmu prebiehala snaha o&nbsp;násilné potaliančenie regiónu. Miestnych obyvateľov postavili pred neľahkú voľbu: buď odísť do Nemecka, alebo zostať v&nbsp;Taliansku a&nbsp;stratiť akékoľvek práva menšiny. Mnoho rodín z&nbsp;regiónu sa tak rozdelilo. V&nbsp;povojnovej histórii Južného Tirolska pretrvávalo napätie a&nbsp;výnimkou neboli ani bombové atentáty separatistov v&nbsp;60. rokoch. Až významná miera autonómie z&nbsp;roku 1971 priniesla do oblasti zmier, k&nbsp;čomu prispela značná miera rozhodovania o&nbsp;vnútorných záležitostiach i&nbsp;fakt, že až 90 percent vybraných daní zostáva v&nbsp;regióne.

Dnes má z&nbsp;hľadiska materinského jazyka v&nbsp;Južnom Tirolsku drvivá väčšina z&nbsp;vyše sto obcí nemecky hovoriacu väčšinu, v&nbsp;ôsmich dominuje rétorománsky ladinský a&nbsp;v&nbsp;piatich taliansky jazyk. Nemčina i&nbsp;taliančina sú tam oficiálnym jazykom, v&nbsp;niekoľkých obciach je tretím oficiálnym jazykom aj spomínaná dolomitská ladinčina.

S&nbsp;Andreasom smerujeme do údolia Vilnöss, kde býva jeho priateľka Júlia i&nbsp;farmár Georg, ktorému ako dobrý sused a&nbsp;kamarát pomáha so zberom sena z&nbsp;alpských lúk. Georg žije na farme Ganoi Hof, kde hospodári a&nbsp;stará sa o&nbsp;dobytok. „Dnes je jeden z&nbsp;najnáročnejších dní v&nbsp;roku, hektický a&nbsp;pomerne napätý. Tráva je pokosená, usušená a&nbsp;musíme ju stihnúť dostať pod strechu predtým, ako príde ďalší zrážkový front. Posledné mesiace boli mimoriadne bohaté na búrky,“ dozvedáme sa. Je zaujímavé zapojiť sa do zberu a&nbsp;príjemné vidieť kolektívnu snahu ľudí, kde každý presne vie, čo má robiť. „Seno z&nbsp;horských lúk nie je na predaj, mám ho výlučne pre vlastné hospodárske zvieratá na zimu,“ vysvetľuje Georg. Samozrejme, že okrem ľudí so širokými hrabľami, ktorí seno zhrabujú do dlhých línií, mu významne pomáha aj technika. Menší traktor je vynikajúci pomocník na strmých svahoch. Stredne veľký mechanicky naberá seno do vlečky, odkiaľ sa potom vysype v&nbsp;senníku. Najväčší je vybavený balíkovačom, z&nbsp;ktorého vypadávajú hotové valcovité baly zlisovaného sena. „Taký traktor so spomínaným zariadením stojí aj 300-tisíc eur. Čiže treba predať asi tristo kusov jednoročných kráv, aby si ho farmár mohol dovoliť,“ konštatuje Andreas. Keď je na farme Ganoi Hof každému jasné, že seno je pod strechou ešte pred dažďom, zo všetkých opadne napätie a&nbsp;tešia sa na chutnú večeru i&nbsp;chladené pivo. Po práci chutí najlepšie.

Kým ostatní farmári z&nbsp;doliny sa spoliehajú najmä na pracovné sily z&nbsp;vlastnej rodiny, Georg zapája aj zahraničných dobrovoľníkov z&nbsp;organizácie WWOOF, ktorí sa prihlasujú cez rovnomennú internetovú stránku. „Sme tu už tri týž­dne, pomáhame ako dobrovoľníci za ubytovanie a&nbsp;jedlo. Za tú krásnu prírodu a&nbsp;pro­stredie tá práca stojí. A&nbsp;nie je to každý deň také náročné ako dnes,“ vraví Klára z&nbsp;nemeckého Stuttgartu. Idea siete WWOOF, ktorej názov bol pôvodne skráteným pomenovaním pre Working Weekends on Organic Farms, čiže Pracovné víkendy na biofarmách, vznikla v&nbsp;roku 1971 v&nbsp;Anglicku s&nbsp;cieľom ukázať mestským ľuďom život na vidieku a&nbsp;pomôcť rozvoju ekologických hospodárstiev. Dobrovoľníci sa postupne zapájali na dlhšie obdobia než víkendy a&nbsp;názov bol preto zmenený na Willing Workers on Organic Farms, teda Dobrovoľní pracovníci na biofarmách. Slovo „práca“ však spôsobilo problémy vo vzťahu s&nbsp;migračnými úradmi niektorých krajín. Dobrovoľníci sa totiž mohli vnímať ako migrujúci pracovníci, a&nbsp;ak išlo o&nbsp;cudzincov s&nbsp;turistickými vízami, pracovať oficiálne nesmeli. V&nbsp;roku 2000 sa tak názov opäť zmenil, tentoraz na World Wide Opportunities on Organic Farms – Celosvetové príležitosti na biofarmách.

Koľko ľudí, toľko názorov, a&nbsp;inak to nie je ani s&nbsp;dobrovoľníctvom na farmách. Zatiaľ čo mnohí ho vidia ako skúsenosť, možnosť naučiť sa niečo nové a&nbsp;stráviť čas v&nbsp;príjemnom prostredí, kritici projektu tvrdia, že zabezpečené mestské deti takto berú prácu vidiečanom. Miestni však často dodajú, že zohnať sezónnych robotníkov na také krátke obdobie je často nemožná misia. A&nbsp;ak sa do regiónu aj vyberú pracovníci z&nbsp;chudobnejších štátov Únie, radšej si zvolia ekonomicky oveľa zaujímavejší zber jabĺk než krátkodobý zber sena.

„Z&nbsp;turistov, ktorí nič neprinesú, len podupú polia a&nbsp;lúky, odfotografujú scenériu a&nbsp;opäť nasadnú do autobusu, veľký osoh nemáme – sú našej doline skôr na príťaž. Nič tu neminú, nezastavia sa v&nbsp;reštaurácii, len sa ponáhľajú ďalej,“ sťažujú sa Tirolčania na adresu masovejších zájazdov, ktoré sú obľúbené najmä medzi ázijskými turistami. „Dokonca sme tu museli na jednom mieste ohradiť lúku, aby nám ju nepodupali. Postavili sme aj vyvýšený chodník, aby mohli urobiť dobré fotografie a&nbsp;nelákalo ich to inde,“ dozvedáme sa od domácich o&nbsp;mieste zvanom Ranui pri dedinke Santa Maddalena v&nbsp;doline Vilnöss. Odtiaľ návštevníci s&nbsp;obľubou fotografujú scenérie skalných ihiel horskej formácie Geisler, známej aj ako Odle. „Možno do určitej miery pomôže zákaz prevádzky dronov a&nbsp;zákazy vjazdu autobusov či všetkých vozidiel okrem rezidentských na viaceré z&nbsp;lokálnych ciest. Hlavne ak odfotografujete niečo pekné, nenapíšte, kde presne to bolo, inak sa môže ľahko stať, že sa aj do ďalších, doteraz pokojných dolín nahrnú davy. Ľudia sa, žiaľ, správajú ako stádo, a&nbsp;ak sa raz čosi stane známym, je to náš koniec,“ znejú ďalšie z&nbsp;obáv obyvateľov Južného Tirolska. Žiť na peknom a&nbsp;známom mieste má neraz aj svoje negatíva.

„Poďte, ukážeme vám les plný črievičiek!“ vraví Júlia z&nbsp;horskej osady St. Jakob. Črievičník papučkový, ohrozený a&nbsp;chránený druh z&nbsp;čeľade vstavačovitých, tu skutočne miestami tvorí celé porasty. V&nbsp;nemčine sa volá frauenschuh pre svoj tvar pripomínajúci ženskú topánku, náš názov pre tento kvietok je však ešte o&nbsp;čosi poetickejší. Nasleduje pohodová prechádzka, úplnok v&nbsp;predvečer svätojánskej noci i&nbsp;krátka poludňajšia zastávka v&nbsp;turistami obľúbenom mestečku Brixen s&nbsp;talianskym názvom Bressanone či v&nbsp;susednom Sterzingu, ktorý Taliani nazývajú Vipiteno. Vracať sa spolu s&nbsp;Andreasom cez ten istý hrebeň na sever Álp je už cestou za starými známymi, cestou, ktorou on sám i&nbsp;mnohí tamojší ľudia, žijúci z&nbsp;oboch strán pohoria, prechádzajú takmer každodenne. Ani si neuvedomujú, že vlastne idú do zahraničia. A&nbsp;zatiaľ čo vody riek alpský hrebeň rozdeľuje, ľudí dnes už našťastie spája.

Zmierení: Napriek krutej minulosti rakúski a talianski obyvatelia Tirolska hranice nevnímajú

Peter Hupka

Plus TV

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Výber pre vás

Zmierení: Napriek krutej minulosti rakúski a talianski obyvatelia Tirolska hranice nevnímajú

Peter Hupka

Súvisiace články

Patmos a Leros nás zaskočili: Migranti, Zjavenie Jána aj nemocnica na prevýchovu komunistov

Nahnevaná divočina? Rastúci počet turistov na Tenerife rozčuľuje miestnych obyvateľov

Tvrdé vajcia, presná muška, kohútie zápasy: Festivaly na celom svete majú jednu vec spoločnú

Plus TV

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Výber pre vás