Tip na článok
Inšpirované Michelangelovou Pietou: Abramovičová je často konfrontovaná otázkou, či to, čo robí, je umenie.

Odmietla byť matkou, aby mohla byť umelkyňou, teraz dobýja renesančnú Florenciu

Na výstavu Mariny Abramovičovej sa prichádza cez nainštalovaný vchod, v ktorom nehybne ako sochy stoja muž a žena.

Galéria k článku (5 fotografií )
Milenci: Tvorili spoločne, zo svojho rozchodu spravili performanciu na Veľkom čínskom múre.
Marina Abramovičová: Patrí medzi najznámejšie a najkontroverznejšie osobnosti svetového umenia.
Inšpirované Michelangelovou Pietou: Abramovičová je často konfrontovaná otázkou, či to, čo robí, je umenie.

Sú nahí, navzájom si uprene pozerajú do očí. Stoja tak natesno, že prejsť pomedzi nich ledabolo nie je možné. Na druhú stranu sa treba doslova prešmyknúť. Bokom. Najprv to vyzerá ako celkom vtipná situácia. Po zaváhaní, komu sa postaviť čelom - či žene, či mužovi -, rezko vpred. Tesne pred vchodom si návštevník uvedomí, že ak nechce topánkami dostúpať bosé nohy, oči nemôže odvracať. A keby aj, tie cudzie telá sú tak nezvyčajne blízko, že človek nastavený na dodržiavanie hraníc intimity ich nedokáže ignorovať. O prvý rozruch v hlave má postarané.

Balansovanie na hrane normálnosti

Vo vchode na Abramovičovej výstavu vo Florencii stoja dobrovoľníci špeciálne trénovaní na túto udalosť. V pôvodnom vystúpení v roku 1977 figurovala nahá samotná Marina Abramovičová so svojím milencom a partnerom, nemeckým umelcom Ulayom. Abramovičovej pracovným nástrojom je väčšinou jej vlastné telo. Neustále hľadá jeho limity a potenciál ako vyjadrovacieho prostriedku. V jednej z prvých samostatných performancií nechala návštevníkov, aby robili, čo len chcú s ňou a so sedemdesiatimi dvoma predmetmi. Medzi nimi sa náchadzali pierka, parfum, ruža, klince, žiletky, nôž. „Ja som objekt. Počas trvania performancie preberám za všetko plnú zodpovednosť,“prečítali si návštevníci výstavy inštrukcie a s plynutím času sa stávali čoraz trúfalejšími, až agresívnymi. Abramovičovej dali do ruky ružu, bozkali ju, neskôr písali na jej telo, vyzliekli ju, do brucha vtláčali ružové tŕňe, porezali na krku, pili jej krv, nabili zbraň a vložili jej ju do ruky.

Marina Abramovičová: Patrí medzi najznámejšie a najkontroverznejšie osobnosti svetového umenia.
Marina Abramovičová: Patrí medzi najznámejšie a najkontroverznejšie osobnosti svetového umenia.
FONDAZIONE PALAZZO STROZZI

„Vždy som si myslela, že umenie je priestor medzi životom a smrťou a niektoré z mojich performancií naozaj zahŕňali možnosť, že zomriem,“ vysvetľovala Abramovičová, kam až je ochotná zájsť.

Mimochodom, aj performancia s prechodom medzi nahými telami prilákala kadejakých bláznov. Nie každý sa snaží rýchlo prejsť na druhú stranu. Našiel sa aj taký, ktorý sa povyzliekal a sám nahý sa chcel vtesnať k dvojici. Ochrankári ho vyviedli von.

Vstup od dvanástich rokov

Abramovičová odmietla byť matkou, chcela sa naplno venovať umeniu. Trikrát absolvovala potrat. „Bola som presvedčená, že pre moju prácu by tehotenstvo a deti boli katastrofa,“vysvetľovala, že len vďaka rozhodnutiu nezaložiť si rodinu sa cíti absolútne slobodná.

Milenci: Tvorili spoločne, zo svojho rozchodu spravili performanciu na Veľkom čínskom múre.
Milenci: Tvorili spoločne, zo svojho rozchodu spravili performanciu na Veľkom čínskom múre.
FONDAZIONE PALAZZO STROZZI

S performanciami začínala Abramovičová v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a narábala s nimi novým, revolučným spôsobom. Dnes patrí medzi najkontroverznejšie a najznámejšie osobnosti umeleckej scény. Jej tvorbu si všimli aj scenáristi populárneho seriálu Sex v meste. Zoznámenie hlavnej predstaviteľky Sarah Jessicy Parkerovej, alias Carrie, s ruským umelcom Petrovským, ktorého hral slávny tanečník Michail Baryšnikov, a rovnako ich nočné rande situovali na výstavu inšpirovanú Abramovičovej multimediálnou inštaláciou v galérii Sean Kelly v New Yorku v roku 2002. Abramovičová v galérii dvanásť dní doslova bývala. Pohybovala sa len na troch vyvýšených plošinách a celý čas nejedla, nerozprávala a nemala žiadne súkromie. Miestnosť bola otvorená, neustále prístupná divákom, ktorí ju mohli sledovať ďalekohľadmi. Plošiny predstavovali spálňu, obývačku aj kúpeľnu a nemožnosť úniku z nich symbolizovali rebríky so stupienkami z veľkých nožov.

Na výstave v Palazzo Strozzi vo Florencii Abramovičová osobne nevystupuje. Má už sedemdesiatdva rokov, zúčastnila sa iba na otvorení výstavy. Ani to sa neobišlo bez rozruchu. Pri promoakcii ju fyzicky napadol Čech žijúci v Taliansku, o hlavu jej tresol obraz s maľbou jej vlastnej tváre. Abramovičová sa zľakla, ale nič vážne sa nestalo. Muž svoj útok vysvetľoval ako „čin pre umenie“.

Vstup na výstavu pomedzi nahých ľudí: Pôvodne tam stála Abramovičová s Ulayom, toto sú špeciálne trénovaní dobrovoľníci.
Vstup na výstavu pomedzi nahých ľudí: Pôvodne tam stála Abramovičová s Ulayom, toto sú špeciálne trénovaní dobrovoľníci.
FONDAZIONE PALAZZO STROZZI

Renesančná Florencia, ktorá dala svetu takých velikánov ako Giotto, Botticelli, Michelangelo, da Vinci, sa aj Abramovičovej výstavou chce otvoriť modernému umeniu. Pred ňou tu predstavili Číňana Ai Weiweia a Američana Billa Violu. Abramovičová je prvá žena umelkyňa, ktorú mesto veľkolepo prezentuje. Turisti majú chvíľami pocit, že im ju až vnucuje. Obrovské plagáty s tvárou Mariny Abramovičovej visia na tamojších palácoch, ulice sú plné autobusov a dodávok s podobnými fóliami na karosériách, ešte aj v reštaurácii sa z papierového prestierania na stole pozerá žena odetá v bielom s ukazovákom černejúcim v plameni sviečky. Na lístky na výstavu s názvom The Cleaner, čiže Čistič, stoja dlhé rady. Organizátori odporúčajú vstup len pre osoby staršie ako dvanásť rokov, jedna miestnosť je prístupná iba dospelým.

Zápach volských kostí

Retrospektívna výstava ponúka dokopy okolo sto diel a divákom poskytuje prehľad Abramovičovej tvorby ešte od čias, keď sa v Belehrade venovala figuratívnej a abstraktnej maľbe. Vďaka inovatívnemu audiosprievodcovi prehliadky každý artefakt výstavy vysvetľuje do ucha návštevníka hlas samej Abramovičovej.

Ako rodená Srbka sa Abramovičová vo svojej tvorbe nevyhla téme nedávnej balkánskej vojny. Za dielo Balkánsky barok získala na Benátskom bienále v roku 1997 Zlatého leva. Odpor obyčajného človeka proti vojnám vyjadrila metaforou. Za spevu tradičných srbských piesní umývala tisícpäťsto volských kostí. Vo Florencii toto dielo prezentuje okrem videa veľká kopa kostí a z nich vychádzajúci smrad. Obzvlášť ten zápach ženie návštevníkov výstavy rýchlo preč z miestnosti.

Okrem malieb, fotografií, rôznych umeleckých objektov a nanovo predvedených performancií sú k dispozícii hlavne videá z tých pôvodných. Aj z tej, kde Abramovičová chrúmala cibuľu či s Ulayom na seba niekoľko minút bez prestania „kričali“. Pristupovali k sebe čoraz bližšie, až kým nerevali jeden druhému priamo do úst. Alebo ako vlastnou váhou napínali luk so šípom namiereným na Marinino srdce.

Láska bez šťastného konca

Milostný vzťah oboch umelcov trval dvanásť rokov. Žili spolu v dodávke, cestovali po Európe, radi o sebe hovorili ako o dvojhlavom tele a svojimi performanciami ohurovali svet. Výstava Abramovičovej celoživotného diela je tak trochu príbehom ich lásky. Miestnosť s dvoma plátnami, na ktorých sa premieta putovanie milencov po Veľkom čínskom múre z roku 1988, je plná ľudí. Na prvej ploche sledujú Abramovičovú a súbežne na druhej Ulaya, ako si tri mesiace kráčali naproti. Ona prichádala z východu od Žltého mora, on od púšte Gobi. Uprostred cesty sa mali zosobášiť. Medzičasom sa však ich vzťah rozpadol, a tak si pri stretnutí na Čínskom múre povedali iba zbohom. Späť sa každý vracal znova sám.

Aj o obyčajný stôl, za ktorým sedela Abramovičová v Múzeu moderného umenia v New Yorku, je na výstave veľký záujem. Sedemstopäťdesiattisíc divákov sa počas troch mesiacov v roku 2010 prišlo pozrieť, ako v dlhých červených šatách každý deň mlčky hľadela do očí každému, kto mal chuť posadiť sa oproti nej. Najsilnejší moment tejto performancie priniesol Ulay. Nečakane sa vynoril z davu divákov a po vyše dvadsiatich rokoch si sadol k svojej bývalej láske. Abramovičová nevydržala a natiahla k nemu ruky cez stôl. Krátku chvíľočku sa spolu držali. On nostalgicky pokyvkával hlavou, jej sa po líci skotúľali slzy a potom si ruky zase odtiahla. Ulay odišiel, Abramovičová zhlboka dýchala so zatvorenými očami. Nebolo treba slov, a predsa bolo všetko povedané.

Vo florentskom paláci sú prázdne obe stoličky, rolu Mariny Abramovičovej si skúšajú návštevníci. Na chvíľu si k stolu sadajú a mlčia.

VIDEO Plus 7 Dní