Jana Čavojská

Ľudia, ktorí sa tam narodili, o tom mieste hovoria, že je nezlučiteľné so životom. No Martina nezarazili len ťažké podmienky. V plechových búdach, v ktorých väčšina ľudí bývala, často videl medzi plyšákmi veľmi mladé dievčatá s bábätkami. No neboli to súrodenci, ale matky a ich deti. Prvýkrát tehotné v dvanástich. Najbližšie zdravotné stredisko bolo v meste León. Martin Bandžák je zakladateľ humanitárnej zdravotníckej organizácie Magna. Magna rozbehla v oblasti projekty zdravotníckej pomoci. A Martin uzavretú komunitu ľudí fotografoval. Osemdesiat čiernobielych fotografií - portrétov ľudí a intímnych pohľadov do ich života - práve vychádza vo fotografickej knihe Siempre. Výťažok z predaja pôjde na podporu zdravotníckych projektov Magny.

Ľudia postupne pustili Martina k&nbsp;sebe. Roky mohol sledovať, ako sa ich život vyvíja. „Mohol som fotografovať tehotné dvanásť-trinásťročné dievčatá a&nbsp;pri ďalších návštevách, ako už majú deti, ako sa s&nbsp;nimi hrajú s&nbsp;bábikami a&nbsp;nevyzerajú ako matka a&nbsp;dieťa, ale ako dve sestry,“ hovorí fotograf.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/odvratena-tvar-nikaraguy-chudobne-dieta-dvanastich-rokoch-porodi-potom-nejde-skoly" target="_blank" rel="noopener">V GALÉII si pozrite fotografie života v Nikarague aj tehotné deti&gt;&gt;</a>

Magna okrem primárnej zdravotnej starostlivosti poskytovala v&nbsp;oblasti liečbu podvýživy, HIV a&nbsp;AIDS, ale aj stavala studne a&nbsp;suché toalety. Je to tam veľmi zaostalé. „Tá oblasť na&nbsp;západe Nikaraguy bola v&nbsp;70. rokoch zá­kladňou sandinistov. Odtiaľ začali na&nbsp;čele s&nbsp;Danielom Ortegom revolúciu,“ vysvetľuje Martin. „Historicky ju obývali pôvodní Američania. Noví obyvatelia sa tam neusádzali z&nbsp;jednoduchého dôvodu. Nie je tam žiadna rieka, iba pláne. No sandinisti si zaumienili dve veci: naučiť všetkých Nikaragujčanov čítať, čo sa im podarilo, a&nbsp;krajinu zaľudniť. Takže sťahovali ľudí aj do&nbsp;odľahlých oblastí. Teraz to tam pripomína rómske osady na&nbsp;východnom Slovensku. Je to úplne zabudnutá oblasť. V&nbsp;plechových búdach tam spolu žijú tri-štyri generácie žien. Veľmi málo mužov. Starší zomreli počas občianskej vojny a&nbsp;mladší pre extrémnu chudobu odchádzajú za&nbsp;prácou do&nbsp;susedného Hondurasu alebo Salvádora. A&nbsp;keď si nútený ísť za&nbsp;prácou práve do&nbsp;týchto dvoch krajín, to už o&nbsp;niečom svedčí...“

Nikaragua je po&nbsp;Haiti druhá najchudobnejšia krajina západnej hemisféry. Tí, ktorí v&nbsp;oblasti zostali, pracujú na&nbsp;poliach. Alebo dochádzajú na&nbsp;plantáže cukrovej trstiny. Pestujú ju tam na&nbsp;výrobu najznámejšieho nikaragujského rumu Flor de Caña. No robotníci z&nbsp;jeho slávy nič nemajú. Zarobia ledva na&nbsp;prežitie. „Videl som veľa extrémnych životných podmienok v&nbsp;chudobných afrických krajinách alebo vo vojnách. No toto je úplne iné,“ rozpráva Martin. „Viac sa ma to dotklo. Žijú v&nbsp;šialených podmienkach. Cyklus chudoby je nekonečný, keďže chudobné dieťa v&nbsp;dvanástich rokoch porodí a&nbsp;potom už nejde do&nbsp;školy. Vzhľadom na&nbsp;situáciu, v&nbsp;akej sa Nikaragua nachádza, sa zdá, že lepšia perspektíva tak skoro nepríde.“

Do&nbsp;roku 2007 pôsobila Magna len na&nbsp;ázijskom kontinente. Potom pribudla Keňa a&nbsp;Nikaragua. „Nikaragua mala s&nbsp;Kambodžou spoločné to, že Československo im v&nbsp;minulosti pomáhalo prevádzkovať nemocnice a&nbsp;ďalšie projekty,“ vysvetľuje Martin. „Pre nás boli obe krajiny podobné aj v&nbsp;tom, že v&nbsp;oboch prebehol dlhý vojnový konflikt. Odišli sme tam najprv na&nbsp;mesačnú prieskumnú cestu. Vďaka kontaktom, ktoré sme získali, sa nám podarilo dostať do&nbsp;komunity Subtiava.“ Martin vyrastal v&nbsp;Zambii, kde jeho rodičia pôsobili ako lekári, žije striedavo v&nbsp;Kambodži, Južnom Sudáne a&nbsp;Libanone a&nbsp;precestoval množstvo nie práve najbezpečnejších miest, prvýkrát ho okradli práve v&nbsp;Nikarague. „V&nbsp;hlavnom meste Managua,“ spresňuje. „Pritom je Nikaragua v&nbsp;porovnaní s&nbsp;Hon­durasom či so Salvadorom stále najbezpečnejšou krajinou v&nbsp;tom regióne. V&nbsp;70. rokoch zasiahlo Managuu obrovské zemetrasenie. Spadnuté budovy nevystavali znova. Mesto je teraz spleťou plechových obydlí a&nbsp;obrovskej chudoby. Bolo to za&nbsp;bieleho dňa pri ministerstve zdravotníctva. Mal som fotoaparát. Prepadla nás skupina ľudí s&nbsp;nožmi. Našťastie nám nakoniec nič nezobrali. Ale bezpečné to tam určite nie je. Existujú aj komunity, do&nbsp;ktorých sa vôbec nedostaneš. Nemáš tam čo robiť a&nbsp;samotní ich obyvatelia ťa poženú preč. A&nbsp;prechádzať sa po&nbsp;Manague po&nbsp;deviatej večer je, samozrejme, holý nezmysel.“

León je podľa Martina cez deň bezpečný. Je to malé koloniálne historické mestečko. Ale ani tam neodporúča prechádzať sa potme ulicami. Napriek všetkému má na&nbsp;Nikaraguu veľmi pekné spomienky. „Tú krajinu a&nbsp;jej obyvateľov mám veľmi rád. Obvykle sa pohybujem v&nbsp;prostredí, kde mi chýba porozprávať sa s&nbsp;niekým o&nbsp;veciach naším spôsobom, obrazne povedané, že ideš do&nbsp;krčmy a&nbsp;vyriešiš tam všetko. V&nbsp;Kambodži alebo v&nbsp;Južnom Sudáne žijú ľudia inak. Ale Nikaragujčania zakúsili socializmus, sú veľmi výreční, radi sa rozprávajú. Sú ako my. Sadneš si s&nbsp;nimi, mud­ruješ, rozprávaš, vypiješ si, zasmejete sa spolu. Spočiatku som po&nbsp;španielsky rozprával veľmi slabo. Vždy boli ochotní a&nbsp;trpezlivo sa snažili pochopiť, čo im chcem povedať. Mám tam veľa priateľov. Ak im o&nbsp;druhej v&nbsp;noci zavolám, že sa mi niekde pokazilo auto, určite by prišli. To pre mňa znamená veľmi veľa. Vo svete to už takmer neexistuje a&nbsp;u&nbsp;nás sa to vytráca tiež.“

Obyvatelia komunity Subtiava nemali prístup k&nbsp;žiadnej zdravotnej starostlivosti. Sociálnu pomoc krajiny ako Nikaragua svojim občanom neposkytujú vôbec. Zdravotnícke centrum bolo až v&nbsp;meste León. Ľudia tam museli kráčať kilometre pešo. No za&nbsp;lieky treba platiť. Niekedy aj hodnotu niekoľkomesačného zárobku. Pre chudobných nepredstaviteľné.

Magna tam rozbehla programy mobilnej starostlivosti. V&nbsp;jednotlivých osadách zvolávali pacientov z&nbsp;celého okolia na&nbsp;určitý deň. Zdravotnícky tím tam vtedy prišiel, ľudí vyšetril, priniesol lieky. Miestni boli za&nbsp;to veľmi vďační.

„Nosili nám deti v&nbsp;zúboženom stave. Vysvitlo, že ich môžu kŕmiť len vodou s&nbsp;cukrom. Keď vyrastáš s&nbsp;pocitom hladu a&nbsp;nepoznáš nič iné iba stav hladu, stane sa to bežnou súčasťou tvojho života. Nepovažuješ za&nbsp;zásadný problém, že dieťa je hladné,“ snaží sa Martin objasniť situáciu. „Sú to nevzdelaní ľudia a&nbsp;oficiálny systém zdravotnej starostlivosti pre nich predstavuje neprekonateľnú prekážku. Nezamýšľajú sa nad tým, či je správne, že ich dcéra je v&nbsp;dvanástich rokoch tehotná.“

Magna však toto chcela zmeniť. Zaviedla novú liečbu podvýživy pomocou terapeutických pást. A&nbsp;rozbehla edukačné programy na&nbsp;zníženie veku na&nbsp;prvé tehotenstvo. Kľúčové pritom bolo zaangažovať ľudí z&nbsp;komunity. Martin si spomína hlavne na&nbsp;Magdalenu. „Bola takisto ešte dieťa, keď sa jej narodilo prvé dieťa. Takú situáciu sama prežila. Dokázala mladé matky pochopiť.“ Komunitná sociálna pracovníčka Magdalena mala rukou napísaný zoznam adolescentných tehotných dievčat a&nbsp;nebolo týždňa, aby ich nenavštívila. Monitorovala priebeh ich tehotenstiev, lebo je medicínsky veľmi nebezpečné, keď je tehotné dvanásťročné dieťa. „Keďže bola miestna, ľudia ju poznali a&nbsp;verili jej. Jej práca bola veľmi náročná: každý deň musela prejsť autom desiatky kilometrov v&nbsp;obrovskom teple a&nbsp;prachu alebo v&nbsp;daždi a&nbsp;počúvať dookola podobné príbehy. To si žiada obrovskú dávku pochopenia.“

Napriek skorému tehotenstvu sa Magdalena v&nbsp;živote nevzdala. Dokončila si školu, pracovala najprv ako dobrovoľníčka, potom aj za&nbsp;peniaze ako sociálna pracovníčka. Pomáhala svojim ľuďom, našla zmysel života. Je to jeden z&nbsp;príbehov úspechu.

Muži, ktorí odišli za&nbsp;prácou, sa do&nbsp;komunity vracajú raz ročne. Deťom chýbajú otcovia. Martin si myslí, že mladé dievčatá tak trochu hľadajú otca, keď sa zamilujú. „Je tam prítomný mačizmus. Každé dievča si želá, aby sa jej narodil chlapec. Otcovia detí väčšinou znovu odídu za&nbsp;prácou. Ale v&nbsp;mnohých prípadoch majú otcovia trinásť-štrnásť rokov. Niektoré tie detské páry potom žijú spolu. Iné sa rozídu. A&nbsp;mladí chlapci už v&nbsp;šestnástich odchádzajú za&nbsp;prácou. Videl som aj zvláštny príbeh. Dievčatá dvojičky sa zamilovali do&nbsp;bratov, ktorí boli tiež dvojčatá. Dievčatá mali dvanásť a&nbsp;chlapci štrnásť rokov. Vytvorili dva páry, obe dievčatá otehotneli a&nbsp;narodili sa im deti. Bývali spolu v&nbsp;jednom domčeku. Chlapci chytali malé rybky v&nbsp;mlákach. Navštívil som ich niekoľkokrát. Jeden z&nbsp;párov mal aj ďalšie dieťa. Chalani však nakoniec odišli za&nbsp;prácou.“

Spôsob života ľudí je tam taký náročný, že vyzerajú aj o&nbsp;dvadsať rokov starší, než v&nbsp;skutočnosti sú. Práca na&nbsp;plantážach cukrovej trstiny je ťažká. Dochádza k&nbsp;záhadným úmrtiam, ľudia majú problémy s&nbsp;obličkami a&nbsp;pečeňou. Muži migrujúci za&nbsp;prácou priniesli do&nbsp;komunity HIV. „Vzhľadom na&nbsp;to, že na&nbsp;liečbu HIV a&nbsp;AIDS sa špecializujeme, mohli sme priniesť potrebné lieky aj do&nbsp;Nikaraguy,“ hovorí Martin. „Historicky ľudia v&nbsp;tejto časti sveta radi pracujú na&nbsp;dobrovoľníckej báze. S&nbsp;nami takto spolupracovalo osemdesiat dobrovoľníkov. Nedostali síce výplatu, ale trénovali a&nbsp;vzdelávali sme ich. Získali status v&nbsp;komunite. Neskôr si jednoduchšie našli prácu.“ Kombinácia pracovníkov na&nbsp;misiách Magny je vždy minimum tých zahraničných a&nbsp;gro miestnych ľudí. Získajú tak prácu, výplatu a&nbsp;skúsenosti.

Keď Magna po&nbsp;desiatich rokoch zo Subtiavy odchádzala a&nbsp;zdravotnícky projekt prenechávala ministerstvu zdravotníctva, za&nbsp;najväčší dosiahnutý úspech považoval Martin to, že sa podarilo zvýšiť vek, v&nbsp;ktorom sú dievčatá prvýkrát tehotné. Ako? Neustálou prácou a&nbsp;vysvetľovaním, že to tak nemusí byť. V&nbsp;osadách sme vytvorili komunitné kluby žien, matiek, chlapcov, dievčat. Ukazovali sme im rôzne prístupy a&nbsp;príklady. Ženy ako Magdalena, ktoré tým samy prešli, o&nbsp;tom vedeli veľmi dobre rozprávať.“

Názov knihy Martina Bandžáka Siempre znamená v&nbsp;preklade Vždy. Je v&nbsp;ňom symbolika. Ľudia sa napriek ťažkým podmienkam, napriek všetkému, snažia žiť a&nbsp;prežiť. Vždy. „Vždy budú žiť v&nbsp;chudobe, ale vždy budú mať chuť milovať sa a&nbsp;žiť,“ uzatvára Martin Bandžák.

Odvrátená tvár Nikaraguy: "Chudobné dieťa v dvanástich rokoch porodí a potom už nejde do školy"

Jana Čavojská

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás