Pred piatimi rokmi sa ich hlavným mestom Bulharska prechádzalo okolo 10-tisíc. Vídať ich bolo všade, v parkoch, na uliciach, pri stavbách či panelákoch. Patrili jednoducho ku koloritu mesta. Dokonca sa nimi inšpirovali umelci a s ich „slávou“ sa pohrali v názve filmového dokumentárneho festivalu - Sofia Biting Docs.
Neželaná publicita
Psy bez domova, v bulharčine bezdomni kučeta, sa v Sofii premnožili v 90. rokoch. Náklady na domácich miláčikov sa s príchodm nového druhu trhovej ekonomiky zvyšovali, platy stagnovali, do mesta sa presúvalo čím ďalej, tým viac ľudí. Prvé, čoho sa vo finančnej núdzi zbavovali, boli štvornohí kamaráti. Na ilustráciu - priemerný plat v Bulharsku na tento rok je okolo 430 eur, ošetrenie u veterinára stojí od 60 do 120 eur, záleží na zákroku.
Do roku 2006 psy v uliciach mesta strieľali. Išlo o legálnu prax a niektorých to zlákalo na barbarské činy. Zabávali sa poľovačkami, často však zvieratá nezabili, len ťažko zranili, a tie potom zomierali v agónii. Navyše, situácii to nepomáhalo. Zdrojom psov na ulici sú totiž hlavne domácnosti. Ak teda jedného odstránite, na druhý deň pribudne ďalší pes, ktorého nejaká iná rodina nechce.
Tragédia a po nej strach
O probléme túlavých psov politici vedeli dlho, z nečinnosti ich však musela prebrať až tragédia. Stala sa na jar roku 2012. Bol slnečný marcový deň, ako ten, ktorý som si vybrala na prechádzku metropolou Bulharska. Podvečer si 80-ročný americko-bulharský profesor na dôchodku, Botio Tačkov, vyšiel do ulíc svojho obľúbeného predmestia Sofie s voňavým názvom - Malinova Dolina. Na muža zaútočila svorka psov.
Podľa tlačovej správy vojenskej nemocnice, kam starého pána priviezli, ho „najlepší priatelia človeka“ doslova roztrhali. Niektoré pohryznutia zasiahli až do kosti. Pár dní nato, 8. apríla, profesor ekonómie zraneniam podľahol. Katastrofa. Zdesenie obyvateľov, strach turistov, záujem zahraničných médií. Roky neriešená situácia sa odrazu stala prioritou číslo jeden.
Konečne sa rozhýbali
Primátorka mesta Jordanka Fandakovová, ktorá mandát vykonáva až do dneška, vyhlásila, že do roku 2016 chce, aby populácia túlavých psov v jej meste klesla o 95 percent. „To bolo prehnané očakávanie. Ale podľa najnovšieho sčítania, ktoré sme robili v roku 2015, ich žije v meste menej ako 4-tisíc,“ hľadá Javor štatistiky.
Podľa pracovníka ochranárskej neziskovky je tento pokles významný a stále pokračuje. „Neoficiálne čísla spred roka 2007 hovoria, že vtedy po Sofii blúdilo až 16-tisíc psov. V prvom sčítaní pred desiatimi rokmi sme ich našli 11-tisíc,“ počíta. Už rok po prípade Tačkov, keď sa radnica mesta rozhýbala s riešeniami, zmizlo z ulíc 20 percent štvornohých chlpáčov.
Pomohlo vytvorenie útulkov, kastrácia a adopcie. Tie, čo zostali, sú podľa združenia Štyri labky staré psy, ktoré na ulici žijú 10-15 rokov. Ako u ľudí, ktorí nemajú strechu nad hlavou, tu tiež platí - čím si na ulici dlhšie, tým ťažšie sa z nej dostaneš. S Javorom vyrážame v rozheganom tereniaku z centra Sofie. S kolegyňou Kristínou mi chce ukázať kliniku, kam nosia túlavé psíky. Nástoja na tom, aby som zvieratá videla a nepísala o nich ako o nebezpečných šakaloch.
Na klinike
Po tri štvrte hodiny jazdy autom prichádzame do mesta Bankija, ktoré sa ešte ráta ako súčasť Sofie. Počas cesty tam sme sledovali, koľko psích tulákov uvidíme. Dvoch. „Pozrite naľavo, pri novinovom stánku je ďalší. Tu ich zrejme uvidíte viac ako v Sofii,“ upozorňuje ma Javor. Veterinárna klinika tu funguje štyri roky. Priestory zabezpečila radnica a projekt funguje s finančnou podporou mesta.
„Snažia sa, počúvajú neziskovky, robia tiež výchovné projekty, aby sa ľudia nezbavovali zvierat tak, že ich nechajú na ulici,“ hovorí Javor. „Každý druhý pes na ulici bol kedysi domácim miláčikom,“ ozve sa prvýkrát jeho kolegyňa Kristína. „Je to však neoficiálny údaj, ťažko sa to dokazuje,“ dodáva. V Sofii chýbal systém útulkov. Dnes sa tvorí. Ľudia už vedia, kam doniesť zraneného psa z ulice, učia sa, koho upozorniť na tých nebezpečných.
Opustení
Nová budova, dve dodávky, stromy v puku, pokojná rieka. Príjemné prostredie. Veľká voliéra vpredu, breše v nej asi desiatka psov. Ďalší dvor vzadu, tam pobehuje len jeden pes. Stretávame štyroch lekárov, ich asistentov a tiež pomocníkov centra. „Každého psíka, ktorého nájdeme, zoberieme z ulice, sterilizujeme, dáme mu identifikačný čip, ošetríme, niekedy vrátime na miesto, kde sme ho našli. Vo väčšine prípadov sa im však snažíme nájsť nový domov,“ hovorí nám mladá veterinárka Diana Hadžijordanovová.
Tím zvieracích lekárov vraví, že občas riešia ťažké prípady - choroby, ktoré gradujú, absentuje očkovanie, príde besnota, HIV. Inokedy ide o menšie zranenia - zlomeniny po havárii autom, odreniny po obojku, ktorý zostal, ale pes vyrástol, alebo pohryznutia z bojov medzi tlupami. Ľudia, ktorí nemajú peňazí nazvyš, sem môžu prísť, aby dali svojich miláčikov vykastrovať. Oproti komerčnej cene je to takmer zadarmo. Zaplatíte len 15 eur.
V Bankiji zostaneme asi dve hodiny, počúvam príbehy týchto havkáčov. Učím sa ich mená: plachá Dory, šteniatko Čipy, veľký Vito, chlpatá Hera, štíhly Rocco. Premýšľam o tom, že kedysi možno niekomu patrili. Teraz sú opustení a veterinár im lieči poranenia zo života medzi panelákmi. Myslím aj na hroznú smrť Botija Tačkova a desiatky ranených. Vzťahy ľudí a zvierat sú niekedy také problematické ako tie medziľudské.
Túlavé kone
Cestou z kliniky do centra Sofie mi Javor robí sprievodcu okrajových štvrtí mesta, aby som vraj mala lepšiu predstavu, ako to tu vyzerá. Jazdí pomaly, snažíme sa opäť zrátať, koľko „bezdomnich kučet“ zbadáme. „Škoda, väčšinou ich vidieť viac. Asi je teplo a schovávajú sa v tieni medzi budovami,“ smeje sa.
Na pláni pri ošarpaných „skvostoch“ socialistickej panelákovej architektúry však zazrieme koňa. „Aspoň túlavý kôň, keď už nemáme šťastie na psy,“ komentuje Javor. „Vážne?“ pýtam sa ho. Keď vidí moju začudovanú tvár, vraví, že áno, úplne vážne. Sú to kone, ktoré už Rómovia nechcú. Alebo odišli a kone nechali tu, znie vysvetlenie tohto zvláštneho javu vo štvrti Ľulin.
Pomiešaná história
Do Sofie prichádzame veľkou ulicou, Námestím nezávislosti. Pred nami stojí ohromná biela budova, kedysi sídlo komunistickej strany, dnes parlamentu. Gigantické uniformné svetlé stavby sú aj po stranách cesty. Sídlo vlády a prezidenta, zostava budov nesie spoločný názov - Largo. „Trochu to vyzerá ako v Kyjeve alebo vo Varšave,“ hovorí mi Javor, keď stojíme na červenú.
„Sofiu viackrát bombardovali, takže stará architektúra sa tu mieša s komunistickou a modernou,“ dopĺňa svoj rýchly výklad zamestnanec mimovládky. Z hrdzavého fordíka mi chce ukázať miesta, ktoré by som nemala obísť. Vyše 1,5-miliónová metropola Bulharov je obrovská a za necelé tri dni sa nedá navštíviť všetko.
„Napravo máte pravoslávny chrám Sveta nedeľa (Kostol Svätej nedele). V roku 1925 tu teroristi zabili vyše dvesto ľudí,“ upozorňuje na atentát, ktorý zostal v povedomí ľudí. Bombový útok spáchala komunistická skupina priamo počas pohrebu jedného bulharského generála. Medzi obeťami bola veľká časť armádnych dôstojníkov a elity krajiny.
Také väčšie Sarajevo
Zabočíme naľavo a môj sprievodca ukazuje na mešitu. „Banja Baši. Pochádza zo 16. storočia. Myslím, že ju postavil rovnaký architekt ako veľkú mešitu v Istanbule,“ vraví. Pozná aj jeho meno: Mimar Sinan. Ten istý Mimar Sinan, ktorý postavil aj slávny most na Drine v bosnianskom meste Vyšehrad. O ulicu ďalej sa nachádza synagóga.
Predtým, ako zaparkujeme na ulici Pirotska, kde majú Štyri labky centrálu, mi Javor a Kristína ešte robia prehliadku úzkymi uličkami centra. Je tu veľký trh, kde kúpite všetko, na čo si spomeniete. Bylinky, čerstvé ryby, ovocie, zeleninu, med, vlnené ovčie deky, tradičný odev či keramiku. „Máte tu aj čínske obchody. Trh trochu zrekonštruovali, ale časť z neho vyzerá stále rovnako zle,“ hovorí Javor.
Posledná zastávka, ktorú mi milovníci psov ukážu pred tým, ako sa rozlúčia, je prisťahovalecká štvrť. Obchody s orientálnymi cukrovinkami, mäsom halal, všetko napísané arabským písmom. „Tu bývajú Afganci, Iránci aj Iračania. Nie sú však z novej vlny, o ktorej počuť dnes, prišli už v 90. rokoch,“ vysvetľuje Javor. Aha, tvár tolerantného a multikultúrneho Bulharska.
Korupcia
Hoci terénni pracovníci z mimovládky chvália spoluprácu s radnicou a čísla ukazujú, že primátorka to s bojom myslela vážne, získať rozhovor s miestnym politikom je ťažké. O túlavých psoch pre zahraničné médium nechcú hovoriť. Meno agentúry pod správou mesta Ekoravnovesie sa v minulosti spájalo s neefektívnym hospodárením a so šafárením s eurofondmi. Bývalého riaditeľa Petara Petrova dokonca obžalovali z korupcie. Nástojím, že potrebujem ich pohľad na vec, vysvetľujem, že pre nich bude lepšie, ak sa vyjadria. Otázky chcú poslať dopredu. Niekoľko hodín pred mojím odchodom sa konečne nájde niekto, kto je ochotný stretnúť sa.
Dostať sa na nulu
Veselin Asenov je súčasný riaditeľ Ekoravnovesia. „Naša ambícia je, aby v uliciach Sofie nebol žiadny opustený pes, ale momentálne je ťažké splniť to. Ale cieľ máme jasný,“ hovorí. Hneď upozorňuje, že na následky útoku psov od roku 2013 nik nezomrel.
„Chodia sťažnosti od obyvateľov, ale nejde o ťažké zranenia, neregistrujeme ani úmrtia,“ vraví a na pomoc si chystá štatistiky. „V roku 2015 sme mali hlásených 216 zranení od psov, vlani 204,“ číta. Pred zmenou politiky proti pouličným zvieratám v roku 2012 ošetrovali v Sofii na pohryzenie okolo 400 ľudí ročne. Tieto čísla však neoddeľujú počet útokov, ktoré spôsobili túlavé psy, od tých, ktoré majú na svedomí psy s majiteľom, pustené z vôdzky.
Hora a pešia zóna
Šéfka oddelenia ekológie na radnici Nina Makarovová dodáva, že úspech má svoju cenu. Rozpočet sofijskej aglomerácie na riešenie problému túlavých zvierat - nielen psov, ale aj koní a mačiek - je okolo milióna eur. Oproti obdobiu spred piatich rokov disponujú dvojnásobnou sumou. Zdá sa, že po tvrdej kritike a obvineniach z rozkrádania verejných zdrojov sa zodpovední spamätali.
Nakoniec začala fungovať priama úmera medzi výškou rozpočtu a výsledkom politiky. Na záver sa úradníkov z radnice ešte pýtam, ktoré miesto v Sofii obľubujú najviac. Hovorkyňa ma totiž požiadala, či by bolo možné dostať do článku aj trochu pozitívneho obrazu o meste. Aby sa do Sofie turisti nebáli prísť. „Najradšej mám pohľad na horu Vitoša a prechádzky tam,“ hovorí Asenov.
„Mesto je bohaté na kostoly, mešity, pravoslávne katedrály, napríklad Chrám Alexandra Nevského. Sofiu obklopujú stredoveké kláštory. Choďte sa pozrieť do historického centra,“ vraví Makarovová. „Včera som sa prechádzala po pešej zóne a bulharčinu som ani nepočula,“ dodáva. Nečudo, hlavné mesto Bulharska je už niekoľko rokov označované za cenovo najdostupnejšiu destináciu v Európe.
