Consolata Melisová mala takmer stoosem rokov, keď v júni 2015 vydýchla naposledy. V jej rodnej dedine Pedrasdefogu žije oproti talianskemu priemeru až trinásťkrát viac ľudí vo veku sto a viac rokov. Kým inde pripadá na stotisíc obyvateľov tridsať storočných, tu je to osem ľudí vo veku nad sto rokov a tisícsedemsto obyvateľov. Najdlhovekejší sú práve Melisovci. Sú držiteľmi niekoľkých svetových rekordov. Napríklad v roku 2012 Consolatu a jej súrodencov zapísali do Guinnessovej knihy rekordov ako najdlhšie žijúcich súrodencov na svete. Dokopy mali 818 rokov. Consolatina sestra Claudia zomrela v roku 2016 ako 103-ročná. Nasledovala ju Maria vo veku sto rokov a 97-ročný brat Antonio. Ak Boh dá, ich sestra Concetta sa o pár dní dožije 101 rokov.

Sto rokov histórie

S Consolatou odišlo viac ako sto rokov histórie Sardínie, krajiny aj celého sveta. Jej príbuzní pripomínajú, že prežila dve svetové vojny, ťažké časy, keď na Sardínii nebolo okrem roboty a chudoby nič, celý život tvrdo pracovala, porodila a vychovala trinásť detí. Počas jej života sa vystriedalo na čele katolíckej cirkvi deväť pápežov a na politických postoch toľko ľudí, že by ich bolo aj zaťažko vymenovať. Ženy získali volebné právo, do domu jej zaviedli elektrinu a začali sme používať internet. Roky hladovala, vo vojnách stratila tridsaťsedem členov rodiny.

No jej príbuzní pripomínajú, že práve Consolata preslávila Pedrasdefogu po celom svete. Že práve vďaka nej prišli do dediny vedci, aby skúmali dlhovekosť tunajších obyvateľov. Svet sa dozvedel o ich krásnej prírode, jednoduchom živote naplnenom prácou, súdržnosti rodín a zdravých potravinách. „Takmer negramotná, ale bola najväčšou učiteľkou. Svojou múdrosťou, bez pera a počítača. Jej jednoduchá polievka sa vo vedeckých časopisoch stala svetovou polievkou dlhovekosti,“ skonštatovali Consolatini príbuzní na sociálnych sieťach.

Na dlhovekosti Sardínčanov nie je zaujímavý len ich vysoký počet. Lekár a výskumný pracovník Univerzity Sapienza v Ríme Salvatore Di Somma, ktorý skúma fenomén storočných v Taliansku, prízvukuje, že tí na Sardínii nepotrebujú okuliare, načúvacie prístroje ani vozíky. A že hoci všeobecne dlhšie žijú ženy, na ostrove v Stredozemnom mori sa počty žien a mužov vyrovnávajú. Napríklad v Pedrasdefogu majú teraz sto a viac rokov štyri ženy a štyria muži. V Taliansku všeobecne počty storočných rastú. Kým v roku 2009 tam žilo približne jedenásťtisíc ľudí vo veku sto a viac rokov, v roku 2019 to bolo už 14 456 a v januári 2021 ich úrady napočítali 17 935. A to napriek tomu, že krajinou prebehla silná vlna pandémie koronavírusu a na mnohých miestach postihla najmä najstaršiu generáciu.

Vojny, drina, chudoba

Hoci je Sardínia známou plážovou destináciou a počas letnej sezóny býva poriadne živá a hlučná, mimo sezóny a hlavne vo vnútrozemí je to stále ostrov, aký by si Consolata Melisová pamätala spred mnohých rokov - rozľahlá, málo obývaná krajina, posiata hospodárskymi budovami, postavenými z kameňa farby okolitých kopcov, po ktorej pastieri ženú stáda oviec. Občas pripomína kopcovitú step. Rastú z nej však skaly zvláštnych tvarov, zrejme účinok vetra alebo pravekého mora a otrasov zemskej kôry. V mestečkách a dedinkách sa život točí okolo kostola a kaviarne. Ľudia veria v Boha a radi sa stretávajú. Na veku nezáleží. Nerozprávajú spisovnou taliančinou. Tradičným jazykom je sardínčina. Hovorili ňou ľudia už v staroveku a jej štyri formy, ktoré sa na ostrove používajú, niekedy označujú dokonca za samostatné jazyky. Lenže odkedy sa tu udomácnila spisovná taliančina, sardínčina mizne zo života. Podobné je to aj s korzičtinou na susednom ostrove Korzika. Aj tá patrí k románskym jazykom a s francúzštinou nemá veľa spoločné.

Vedci, ktorí už viac ako dvadsať rokov skúmajú ľudskú dlhovekosť, identifikovali na Zemi oblasti, kde sa ľudia dožívajú v dobrom zdraví vyššieho veku než inde. Nazvali ich modrými zónami. Sardínia bola druhým regiónom, ktorému sa začali venovať. A čo našli? Storočných, ktorí boli stále aktívni. Keďže ide o hornatý región a ľudí tu živilo väčšinou farmárčenie, celý život museli chodiť. Nielen po rovinke. Do kopca a z kopca za každodennými povinnosťami v záhrade, na poli a pri zvieratách. Pastieri prechádzali so svojimi stádami dlhé vzdialenosti, celý deň boli vonku za každého počasia. Na súčasnej generácii storočných vidíme, že nie pohodlnosť a dostatok, ale tvrdý život a núdza sa stali zá­kladom ich dlhovekosti. Títo ľudia prežili vojny - mnohí v nich aj bojovali. Často boli hladní alebo mali k dispozícii iba veľmi jednoduché potraviny. Ťažko pracovali. Nechodili k lekárovi.

Takže prvé, čo tu vedci objavili, bolo veľa fyzickej aktivity. K tomu sa pridali potraviny. Ako všade v modrých zónach, strava je základom vedeckých výskumov. Vedci predpokladajú, že tajomstvo dlhého života bude mať niečo spoločné s jedlom. Napríklad na japonskej Okinave jasne vidia snahu ľudí o harmóniu v stravovaní. Jedávajú tam prirodzene striedmo, sústredia sa na zeleninu, ryžu a trochu kvalitného mäsa, jedlo radi konzumujú teplé, aby si zbytočne neochladzovali organizmus. Nezaťažujú si žalúdok nočným jedením.


Právo na šťastie: Pohanská tradícia naberá v Litve na sile

Taniere storočných

No hovorte Talianovi o striedmosti! Ako sa v tej krajine žije? Prejdite sa uličkami Alghera neskoro večer. Nie okolo turistických barov, ale okolo reštaurácií, kde jedia miestni. Život sa v nich začína, keď sa dlhovekí Okinavčania už zrejme prevaľujú vo svojich posteliach na druhý bok. Na tanieroch sú ako prvé jedlo cestoviny, potom nasleduje druhý chod. Ešte predtým príde na stôl chlieb a olivový olej. To všetko Sardínčania zalievajú vínom.

Pozrime sa však bližšie, ako tu jedia. Porcie sú malé. Na tanieroch je veľa zeleniny. Mäso je jasne v menšine. A vínom sa šetrí. Doma to vidno ešte viac. Vedci vypočítali, že storoční denne prijmú okolo šesťtisíc kilojoulov. Jedia chlieb a cestoviny, veľa zeleniny, väčšinou z vlastnej záhrady alebo dopestovanej v okolí. Používajú veľa olivového oleja, takisto lokálneho, mnohé rodiny pestujú olivy a olej si dodnes lisujú pre vlastnú potrebu. K tomu si dávajú veľa ovčieho a kozieho syra. Rovnako vyrobeného v mieste, kde žijú. Nevyhýbajú sa ani hovädziemu a bravčovému mäsu, prosciuttu, slanine - ale opäť ich konzumujú s mierou. Ani s vínom, vraj väčšinou miestnym červeným cannonau, výnimočne bohatým na flavonoidy, to nepreháňajú. Stačia dva poháriky denne. Aj vedcov však počas výskumov zarazilo, ako sa Sardínčania v porovnaní s inými komunitami, v ktorých je najviac dlhovekých na svete - napríklad so spomínanou Okinavou - vlastne vôbec nesnažia žiť zdravo. Nezaujímajú sa o počítanie kalórií, dodržiavanie nejakých zásad. Ich životný štýl vytvorila príroda a podmienky miesta, kde sa narodili, a oni ho akceptujú.

Vedci zistili, že aj ďalšie typické aspekty sardínskeho života sú pre dlhovekosť kľúčové. Sú to na prvý pohľad banality: časté stretnutia s priateľmi a veľa smiechu. Sardínske kaviarne sú plné. Prečo si robiť kávu doma, keď si ju môžem dať za euro vonku? Stretnúť pritom ľudí, pozdraviť susedov, prehodiť pár slov s barmanom, prečítať si noviny... Aktivity v rámci komunity a bohatý sociálny život udržiavajú ľudí v dobrej nálade. Pri takých stretnutiach sa trénuje mozog. Hoci aj debatami o výsledku športových zápasov. Sardínčania majú aj jednoduchú hru, povedali by ste, že je vhodná iba ak pre malé deti, no v skutočnosti precvičuje postreh a pohotovosť. Na „tri“ ukážu obaja spoluhráči na ruke určitý počet prstov a kto prvý vykríkne ich súčet, vyhráva kolo.

Bez stresu a depresií

Výskumy storočných Sardínčanov odhalili aj ďalší zaujímavý fakt. Hoci prežili vojny, biedu a nedostatok, nikdy netrpeli takými závažnými psychickými problémami ako dnešní v úvodzovkách moderní ľudia. Tínedžeri, ktorí nikdy nepoznali nedostatok alebo ohrozenie života, a predsa dostávajú panické ataky. Ľudia v depresiách, hoci sa im v skutočnosti nikdy nestalo nič tragické. Možno naozaj stačí to staré známe upokojenie, hľadanie súzvuku s prírodou, veselé rána s priateľmi a pokojné večery v prírode, na morskom brehu alebo aspoň na balkóne pri západe slnka.

V Pedrasdefogu - ale vôbec nielen tam, podobne je to aj v iných dedinách Sardínie, kde sa ľudia dožívajú vysokého veku - sú storoční stále súčasťou spoločnosti. Bonino Lai má 102 rokov a stále je prezidentom miestneho futbalového tímu. Hovorí, že veľa číta, chodí pešo a hrá karty a že tieto najjednoduchšie veci sú pre udržanie vitality najdôležitejšie. Deväťdesiatdeväťročný Vittorio Lai stále šoféruje a poľuje na divé svine. Organizujú tu literárny festival a ďalšie spoločenské akcie.

A čo je dôležité, na Sardínii málokedy nájdete starého človeka v domove sociálnych služieb. Zmysel pre rodinu je tu veľmi silný. Aj jej najstarší členovia zostávajú jej plnohodnotnou súčasťou. Mnohí žijú s deťmi alebo vnúčatami, iní sami, no deti a vnúčatá ich často navštevujú. Ich životný štýl je podobný: nenechajú sa obskakovať. Naopak, snažia sa pomáhať a postarať sa o seba sami. Mnohí stále pracujú v záhradke a pripravujú si jedlo sami. A mladší členovia rodiny vyzdvihujú, že si môžu vypočuť spomienky tej najstaršej generácie... Mimochodom, okrem toho, že nepotrebujú vozíky, okuliare ani načúvacie prístroje, zachovávajú si sardínski storoční jasnú myseľ.

Najstarší a korona

Keď sa v roku 2019 rozšíril po svete koronavírus spôsobujúci vážne ochorenie COVID-19, fatálne hlavne pre ľudí vo vyššom veku, v niektorých regiónoch Talianska ochorela a zomrela veľká časť najstaršej populácie. Ako to, že na Sardínii sa to nestalo?

V prvom rade veľmi málo storočných žije v domovoch pre seniorov. Ale o tom sme už písali. Väčšinou zostávajú pri svojich rodinách. Rodiny sa spojili aj počas pandémie. Deti a vnúčatá sa o najstarších členov rodiny starali. Nosili im nákupy, zabezpečovali všetko potrebné. Dávali dobrý pozor aj na seba, aby sa nenakazili a neohrozili tak svojich najbližších. Uvedomovali si, že najstarší členovia rodiny potrebujú kontakt so svetom a izolácia by im mohla uškodiť tak ako koronavírus. Preto v rámci možností boli stále nablízku. S blízkymi v izolácii často hovorili cez okno a nosili im dobré domáce jedlo.

Ľudia žili hlavne v dedinkách vo vnútrozemí vždy izolovane. Turisti tam nechodia a ani Sardínčania, ktorí tam nemajú rodiny, nemajú veľmi prečo. V dedine Orosei napríklad na koronu ochorel iba jeden obyvateľ, a to po návrate zo zahraničia. A Gonariou Murru miestnej novinárke povedal, ako mu krátko po vyhlásení lockdownu zavolali z nejakého úradu. Povedali mu, aby odišiel na svoju farmu a staral sa tam o svoje zvieratá a olivové sady, že lockdown sa naň­ho nevzťahuje. Úrady takýmto prístupom vyriešili niekoľko problémov naraz: izoláciu najohrozenejších, zmysluplné aktivity, prežívanie života naplno napriek pandémii a pokračovanie vo farmárčení.

FOTO V GALÉRII

Vedci skúmali aj gény dlhovekých Sardínčanov. Odhalili ich neobvyklú čistotu. Ostrov bol dlho izolovaný v Stredozemnom mori. Gény sa tu jednoducho nemiešali. A vedci zistili ešte niečo - prítomnosť vzácneho genetického markera M26. Objavili ho u dlhovekých a teraz skúmajú, aký vplyv má na to, koľko sa ľudia dožívajú, genetika. A aký vplyv má Sardínia so svojou čistou prírodou a zdravým životným štýlom.