Tip na článok
Pápež František: Vyzýva mníšky, aby otvorene hovorili o problémoch. Je presvedčený, že ich poslanie je iné, než sa starať o farárov.

Otrokyne v rehoľnom rúchu. V sídle Svätej stolice sa mníšky búria proti vykorisťovaniu a ponižovaniu

V sídle Svätej stolice sa mníšky búria proti vykorisťovaniu, ponižovaniu a pohŕdaniu ich vzdelaním.

Galéria k článku (4 fotografie )
Nezaháľajú: Rádových sestier je u nás okolo dvetisíc.
Ženy v cirkvi: Ani najvyššie akademické tituly im nezaručujú, že neskončia ako pomocníčky v domácnosti.
Pracovná sila: Niektoré rehoľníčky sa starajú o bežný chod kláštorov, sú však aj také, ktoré robia fyzicky a psychicky náročnú prácu.

Sídlo Najsvätejšej stolice čelí počas posledných týždňov novému škandálu. Feministky útočia na stáročia zavedený patriarchálny systém vo Vatikáne a búria sa proti zneužívaniu žien. Rádové sestry, hoci anonymne, hovoria o vykorisťovaní, ktoré sa blíži otroctvu. Cítia sa utláčané, nedocenené, na celé desaťročia odsúdené na podradnú prácu v úlohe slúžok v domácnostiach cirkevných hodnostárov. Neraz zadarmo. Nič na tom nemenia ich schopnosti, talent či vysokoškolské tituly.

Bez rešpektu

Doteraz boli tieto praktiky verejným tajomstvom a nepitvali ich ani svetské či bulvárne médiá. Problém otvorili až redaktorky mesačnej prílohy vatikánskeho denníka L’Osservatore Romano - Women Church World (Ženy cirkevného sveta).

Sestry, ktoré nechceli uviesť skutočné mená, hovoria o tom, že pre kardinálov a biskupov sú len slúžky. Vstávajú skoro ráno, aby duchovným pripravili raňajky, a idú spať, až keď im naservírujú večeru, upracú dom, vyperú, vyžehlia šatstvo a bielizeň. Za svoju prácu však dostávajú minimálnu alebo dokonca žiadnu mzdu. Duchovní ich neocenia ani tým, že ich pozvú k stolu, ktorý im tieto služobnice prestreli. Pritom neraz sú to inteligentné, vzdelané ženy, hrdiace sa titulmi.

„Až doteraz nikto nemal guráž upozorniť na tieto spôsoby,“ vysvetľuje pre agentúru Associated Press editorka spomínanej prílohy, ktorá vychádza aj v online verzii v štyroch jazykoch, Lucetta Scaraffiová. „Pokúšame sa ozvať namiesto tých, ktoré sa samy boja hovoriť.“

Jednou zo žien, ktoré priestor využili, je sestra Cécile. Spomína si na mníšku, ktorá v cirkevnej inštitúcii odpracovala ako slúžka tridsať rokov, a keď ochorela, ani jeden z kňazov, o ktorých sa po celý čas starala, ju neprišiel navštíviť. Jednoducho požiadali kongregáciu, aby im poslala ďalšiu. „Mníšky považujú za dobrovoľníčky, ktoré sú k dispozícii na zavolanie, čo zvyšuje priestor na zneužívanie moci.“ Podľa nej je načase, aby sa rádové sestry konečne ozvali a o problémoch hovorili nahlas. „Neváham povedať, že chcem byť za svoju prácu zaplatená. Je to otázka prežitia pre naše komunity.“

Pápež na strane žien

Ďalšia z oslovených sestier tvrdí, že mnohé z nich majú nadpriemerné intelektuálne danosti. Vzdelanie a svoje tituly však nemôžu používať, pretože náboženské spoločenstvá často odrádzajú od osobného rozvoja. Namiesto toho robia podradnú prácu, ktorá vôbec nekorešponduje s ich schopnosťami. „Za tým všetkým je presvedčenie, že žena má menšiu hodnotu ako muž, kňazi sú v kostoloch všetkým, sestry ničím,“ dodáva.

Britský Telegraph cituje sestru, ktorá si vybrala pseudonym Mária: „Mnoho mníšok pochádza z chudobných rodín v Afrike, Ázii či Latinskej Amerike. Cítia sa zaviazané za to, že v Ríme môžu študovať, že je o nich postarané. Preto sú presvedčené, že sa na pracovné podmienky sťažovať nemôžu. Mlčia, tvária sa, že je všetko v poriadku, ale vnútri pociťujú nespravodlivosť.“

Francúzska dopisovateľka magazínu La Vie Marie-Lucile Kubacki poukazuje na fakt, že podobná situácia je v ďalších cirkevných inštitúciách. Od škôl až po farnosti. Sestry často pracujú bez akejkoľvek zmluvy, len na základe poverenia ich kongregácie.

Plat nedostávajú ani redaktorky Women Church World. Len vďaka tomu a grantu od spoločnosti Poste Italiane môže ich magazín fungovať. Lucetta Scaraffiová, editorka, katolícka feministka a profesorka histórie na univerzite Rome’s La Sapienza university, je však presvedčená, že musia pokračovať. Považuje časopis za nutný nástroj na riešenie otázok dôležitých pre polovicu členov katolíckej cirkvi. „Zmena je ťažká,“ hovorí. „Mnohí preláti tieto veci nechcú počuť.“

Ich šancou je postoj pápeža Františka. Ten tvrdí, že časopis číta a oceňuje. „Často stretávam zasvätené ženy, ktoré vykonávajú prácu pripomínajúcu skôr otroctvo,“ cituje hlavu Svätej stolice New York Times. Vyzval sestry, aby našli odvahu povedať nie, keď ich nadriadení požadujú viac, než je služba cirkvi. „Mali by pracovať v uliciach, na školách, s chorými a chudobnými, nie namiesto toho sa starať o farárov.“

Problematikou sa zaoberá i komentár náboženského servera Catholic online.

„Vyzývajú nás (rádové sestry) rozvíjať naše talenty, schopnosti a dávať ich do služby Boha. Nútiť však vzdelané ženy s titulmi PhD., aby strávili celý svoj čas udržiavaním domu, možno považovať za nedbanlivé zaobchádzanie so schopnými ľuďmi. Na práci nie je nič zlé. Všetci musíme pracovať. Je to normálna súčasť života a práca nás môže priviesť bližšie k Bohu. Je však rozdiel medzi službou cirkvi a vykorisťovaním. Keď ti niekto varí a servíruje jedlo a nie je zároveň pozvaný, aby si s tebou sadol k stolu, znamená to, že je sluha. Ak za to nedostáva mzdu, potom je zneužívaný. A keď doktorka zastáva pozíciu servírky či umývačky riadu len pre svoje pohlavie, potom je to zahadzovanie talentov.“

Spokojné Slovenky?

Naše rádové sestry vnímajú situáciu celkom inak. Aspoň oficiálne. Väčšina z nich odmieta sťažovať sa, povedať verejne svoj názor či medializovať meno. Neraz svoju službu Bohu prijímajú natoľko intenzívne, že problémy, ktorými sa zaoberajú ich kolegyne vo Vatikáne, neriešia.

Oslovili sme desiatky rádov a z ich vyjadrení vyplýva, že s takýmto prístupom zo strany cirkevných hodnostárov sa ani nestretli, i keď by za istých okolností pomoc, aj bez finančného ohodnotenia, poskytli. Po­dľa jednej zo sestier na západnom Slovensku je veľký rozdiel medzi rehoľami v zahraničí a u nás. „Sestry vo Vatikáne si zrejme viac uvedomujú svoje práva. Azda aj preto, že naša minulosť, hlavne počas totality, bola iná. My sa viac orientujeme na službu, ktorú robíme, a tieto veci nás neoslovujú. Vieme, že vo svete pôsobí feministické hnutie, v našom náboženskom prostredí však nemá živnú pôdu. V tomto povolaní nejde o výhody či nevýhody, ale o našu potrebu niečo obetovať pre vyšší cieľ. Práve silná motivácia nám dáva silu prijímať aj náročnejší spôsob života.“

Pohľad ďalšej sme získali z rádu školských sestier. „Neviem, ako sa majú sestry vo Vatikáne, ale v našej cirkvi sa cítia rovnako ako ostatné ženy v spoločnosti. Sme učiteľky a nemyslím si, že by naše podmienky boli špecifické len preto, že pôsobíme v cirkvi.“

Pripúšťa, že sa stretla s rôznym ohodnotením muža a ženy na rovnakom poste či so zaradením žien na podradnejšie pozície, ale myslí si, že rovnaké je to vo svetských povolaniach. „Ak je niekto ambiciózny, dokáže získať lepšie postavenie. Medzi sestrami máme lekárky, profesorky na univerzitách, ale aj upratovačky, kuchárky, pomocníčky v domácnostiach. Rozdiel je asi len v tom, že viac žijeme v ženskom spoločenstve.“ Dodáva, že ak sa niekomu zdajú podmienky náročnejšie, je na jeho slobodnej vôli, či odíde.“ K vatikánskej téme dopĺňa: „Vo svete sú feministické tendencie a teraz je to chytľavá téma. Aj v dejinách bola žena v patriarchálnej spoločnosti vždy na druhom mieste. Tak je to aj teraz. Nezmeníme to revolúciou, manifestáciami v uliciach. Spoločnosť sa prirodzene vyvíja a radikálne spôsoby nie sú náš štýl.“ Nepopiera, že ich práca je náročná a nedocenená, ale zažila horšie časy, keď vzdelané rádové sestry nesmeli vykonávať učiteľské povolanie a robili v továrňach, v ústavoch pre mentálne postihnutých alebo podradné práce ako upratovačky. Dnes sa skôr obávajú, že sa táto doba môže vrátiť.

Hľadajú riešenia

Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Martin Kramara si myslí, že za vatikánskou iniciatívou stoja ženy, ktoré sa cítili nevypočuté alebo mali pocit, že sa ich problémy neriešili. Preto si azda mysleli, že hlasy v médiách by mohli pomôcť. Odmieta však tvrdenia, že sa tým nikto nezaoberá. „Pápež František opakovane vyzýva, aby sa o problémoch hovorilo. Na dôležité miesta v cirkvi postupne pribúdajú aj ženy. Čoraz častejšie počujeme o profesorkách teologických disciplín, dekankách fakúlt, členkách vatikánskych akadémií, rád a kongregácií. Máme biblistky, cirkevné historičky a právničky, ktoré sa svojimi odbornými schopnosťami mužom vyrovnajú aj ich prevýšia.“ Je presvedčený, že odhalenia v L’Osservatore Romano nemožno zovšeobecňovať. „Hovoria o konkrétnych problémoch konkrétnych ľudí. Tie, samozrejme, treba riešiť.“

Ako je to u nás? Máme vyše päťdesiat ženských reholí a zhruba dvetisíc sestier. Sú medzi nimi zdravotné sestry, lekárky, vychovávateľky, učiteľky, profesorky, ale i hudobníčky, novinárky a režisérky. Dostávajú mzdu, tú však zväčša vkladajú do spoločných zdrojov rehole - viaže ich tak sľub chudoby. Z materiálneho hľadiska žijú skromne a jednoducho. „Bolo by však zbytočné popierať, že neexistujú rehoľné sestry, ktoré sú nespokojné,“ pokračuje Martin Kramara. „Sám poznám také, ktoré sa cítili nedocenené alebo trpeli pre nedorozumenia. Väčšinou sa podarilo nájsť riešenie. Pridelením finančných zdrojov, novým miestom pôsobenia, poslaním na štúdiá či ponukou zahraničnej misie.“

Rehoľa nie je pre každého

Podstatu celého problému, ktorý otvorili vo Vatikáne, vidí vo vzťahoch. „Viem o sestrách, ktoré obedujú s biskupom pri jednom stole a neraz videli kardinála, ako umýva riad. Ale poznám aj také, ktoré sú v domoch, kde veci nefungujú dobre. Môže to byť aj v ich vlastnom kláštore, kde si niekto zobral do hlavy, že ich naučí poslušnosti, a tak ich núti čistiť zemiaky a umývať podlahy. Aj keď majú titul pred menom i za menom.“

Podľa neho to však nemá nič spoločné s pohlavím. „Za pätnásť rokov v kňazskej službe som stretol množstvo rehoľníc aj nezasvätených, s obdivuhodnými ľudskými aj odbornými kvalitami. Ani vo sne by mi nenapadlo, aby som ženu pokladal za menejcennú, lebo je žena, alebo preto, že mňa vysvätili za kňaza. Ak niekto niekedy žil v takejto predstave, určite to nezodpovedá presvedčeniam alebo názorom mojej generácie.“

Fakt je, že fyzicky i časovo náročná práca neraz patrí k bežnému životu mnohých sestier. „Chodím medzi Sestry Matky Terezy, ktoré sa starajú o chudobných, bezdomovcov, opustených. Sú pod takým tlakom, ktorý je pre bežného človeka nepredstaviteľný. Denne, od rána do noci slúžia na sídlisku ľuďom, ktorí sa ocitli na okraji spoločnosti. Tým najbiednejším, často problémovým osobám. Podľa mňa robia množstvo vecí, ktoré by žiadne slúžky nerobili. Hoci ich nikto nenúti. Aj preto hovorím, že celý problém nemožno napasovať do zjednodušenej schémy. Rehoľný život má svoje osobitosti - a nie je pre každého. Ja by som ušiel na druhý deň. To, čo tieto sestry konajú, je obdivuhodné, ba z čisto ľudského hľadiska takmer nepochopiteľné. Všetky však potrebujú slovo ocenenia, povzbudenia, útechy. Žiadna z nich nie je stroj a ich obetu neslobodno pokladať za samozrejmú.“

VIDEO Plus 7 Dní