Film Jan Žižka českého režiséra Petra Jákla rozdelil divákov na dva tábory. Jeden je nadšený, že sa u našich susedov zrodil veľkolepý počin, ktorý má ambíciu preraziť v Hollywoode. Druhý ho zatracoval ešte skôr, než ho videl, a svoj postoj nezmenil ani po jeho pozretí. „Predpokladám, že nikto nemal ktovieaké očakávania, ale ja som dúfal aspoň vo filmársky nadšenú porciu zábavy. Čo som nakoniec dostal, bola len ubíjajúca šedivá ochotnícka nuda, plná toho najúmornejšieho pátosu a otrávených hereckých tvárí,“ napísal jeden z recenzentov na filmovom portáli čsfd.cz. Také kruté slová si nezaslúži. A nie je veľmi šťastné ani porovnávanie s filmom Jan Žižka režiséra Otakara Vávru z roku 1955, ovplyvneným komunistickou pro-pagandou.
Neporaziteľný
Prečo Jáklov Žižka púta toľko pozornosti? Predovšetkým je to najdrahší film v histórii českej kinematografie. Stál okolo sedemnásť miliónov eur a má ambíciu preraziť aj za veľkou mlákou. Jákl získal amerických koproducentov a presvedčil ich tým, že český žoldnier a neskôr husita je jedným zo siedmich svetových vojvodcov, ktorí neboli nikdy porazení. Keďže sa historická dráma premieta doma i v zahraničí, boli vytvorené dve jazykové verzie filmu aj trailerov.
Režisér akčného trileru Kajínek už dlho nosil v hlave myšlienku natočiť dielo v štýle Gladiátora či Statočné srdce, ale s českým hrdinom. Pracoval na ňom jedenásť rokov. Počas premiérového víkendu si ho v Česku pozrelo okolo stotisíc divákov a stal sa štvrtým najnavštevovanejším filmom. V Amerike však zďaleka taký úspech nemal. Do propagácie by tvorcovia museli investovať viac, ako stál samotný film, pretože meno Žižka im nič nehovorí. A treba priznať, že veľa sa o ňom nedozvedia ani z Jáklovho filmu.
Od začiatku upozorňoval, že v jeho príbehu pôjde o „zrod vojvodcu“. Zachytáva štyridsiatnika Žižku v období, o ktorom vedia málo aj historici. O to viac mohli tvorcovia popustiť uzdu fantázii. A to aj urobili. Dlhé mesiace divákom sľubovali veľkolepé predstavenie so všetkým, čo k tomu patrí. Svoje slovo dodržali. Temná, pochmúrna stredoveká atmosféra okamžite diváka vtiahne do čias plných krutosti, bolesti a intríg. Na plátne strieka krv, zomierajú nevinní aj vinní a nechýba ani náznak romantického citu. To však zďaleka nie je všetko, čo vyše dvojhodinové filmové predstavenie ponúka.
Spor o oko
Dej najnovšieho Jana Žižku sa odohráva v roku 1402, teda pred husitskými vojnami. Hlavný hrdina ešte nie je slávnym vojvodcom, príbeh sleduje jeho prerod, hoci vymyslený. A to mnohí nevedia Jáklovmu filmu odpustiť. „Kto bude bojovať, môže umrieť, ale za svoju vec,“ vyzýva nebojácny žoldnier Žižka svojich chlapov. V stredovekej Európe vládnu intrigy, krajiny zachvátené morom a biedou sa zmietajú v chaose. Jeden muž to však môže zvrátiť - únosom snúbenice zákerného a krutého veľmoža Jindřicha z Rožmberka, ktorá je zároveň neterou francúzskeho kráľa. Toto poslanie sa mu nepáči, ale prikývne. Najprv unáša a bojuje za peniaze, postupne využíva päste a palcáty na obranu zbedačeného ľudu aj unesenej Kateřiny. „Bitky vo filme byť musia, pretože ide o zrod nášho najväčšieho vojvodcu, ale pre mňa je to celé o osobnom príbehu Jana Žižku, kde hrá veľkú úlohu urodzená Kateřina. A kto iný môže zmeniť drsného chlapa než žena? Práve ich rozdielnosť je hnacím motorom príbehu,“ vysvetlil na svojom Instagrame Petr Jákl.
Mnohí kritici mu vyčítajú, že natočil fantasy o skutočnej historickej postave. Nemohol sa o čosi vernejšie pridŕžať faktov? Nuž, otázne je akých. To, čo sa dočítame o Žižkovi z jeho mladších rokov, sú rôzne interpretácie a legendy. Historici sa nezhodnú ani na tom, či prišiel o oko ako desaťročný alebo v dospelom veku, ba nie je zrejmé, či mu šíp zasiahol pravé alebo ľavé. Na väčšine vyobrazení má pásku cez pravé oko. Vo filme mu červíkmi lieči unesená Kateřina ľavé oko. „Malo to celkom prozaický dôvod. Benovi Fosterovi, ktorý ho hrá, sa lepšie pracovalo s funkčným pravým okom,“ vysvetlil režisér, prečo sa priklonil k ľavej verzii. Nedočkáte sa ani toho, že hlavný hrdina si zranenú časť tváre prekryje čiernou páskou. Namiesto toho má oko previazané kusom handry. „Vychádza to zo scenára, podľa ktorého postava Kateřiny utrhne kus látky zo svojej spodničky. Je to scéna, ktorá sa odohráva v jaskyni potom, čo sa Žižkovi s Kateřinou podarí utiecť. Kateřina mu ošetruje zranené oko a ťažko by v malom jaskynnom výklenku našla čiernu, úhľadne zošitú očnú klapku,“ uviedla pre portál idnes.cz kostýmová návrhárka filmu Kateřina Mírová.
Premyslená stratégia
„Ktož jsú boží bojovníci a zákona jeho...“ Husitská bojová hymna tu znie v rôznych variáciách, je veľmi podmanivá a v spojení s temnou gotickou atmosférou vyvoláva zimomriavky. Celkovo je vo filme príjemne vyvážená hudobná aj obrazová stránka. Ak chcel Jákl svetu predstaviť nielen českého hrdinu a svoje filmárske umenie, ale aj rodnú krajinu, to druhé sa mu podarilo o niečo viac. Diváka, ktorý filmu odpustí vymyslený dej a možno trochu gýčovú love story, nenechajú chladnými obrazy hradov Zvíkov či Křivoklát ani prekrásne scenérie Českého Švajčiarska či lomu Veľká Amerika - českého Veľkého kaňonu. Tí, ktorí si Žižku spájajú najmä s husitstvom, poteší, že sa vo filme na chvíľu objaví majster Jan Hus. Jeho kázeň natáčali v Chráme svätého Bartolomeja v Kolíne.
Jedna z najpodmanivejších bojových scén zase ukazuje husitskú stratégiu s vozovou hradbou, ktorou sa Žižka preslávil. V skutočnosti ju však prvýkrát použil o niečo neskôr ako vo filme, až okolo roku 1420. Niekoľkominútovú ukážku tejto premyslenej taktiky si zasvätený aj nezasvätený divák, napríklad zo zahraničia, určite užije.
V Česku Žižku nenašiel
„Skutočnými hviezdami tohto filmu sú doráňané a dolámané končatiny - spev, kosy a sekery sú výrečnejšie než dialógy,“ píše sa v jednej recenzii na nytimes.com. Nuž, tej preliatej krvi je tu požehnane, ale veď sledujeme film o bojovníkovi v krutom období. Tvorcovia však stavili na kvalitné herecké obsadenie, ktoré tvoria najmä zahraniční herci. Benovi Fosterovi ako Janovi Žižkovi nie je veľa čo vytknúť. Tam, kde treba, je akčný, inde si zase drží odstup. Žiadne prehnané emócie, aj tak vás dokáže strhnúť. „Je to minimalistický herec. Čím menej toho robí, tým je to zaujímavejšie. Chvíľu mi trvalo, kým som sa s ním naučil pracovať, ale aj vizuálne pre mňa stvárnil Žižku tak, že Jan Žižka je Ben Foster,“ konštatoval aj samotný režisér Jákl. Na začiatku síce chcel obsadiť českého herca, ale nenašiel nikoho, kto by mu typovo sedel a dokázal by tak skvele hovoriť po anglicky, aby zvládol hlavnú úlohu.
Šťastnú ruku mal aj v prípade zlého Rožmberka, ktorého hrá nemecký herec Til Schweiger. Úlohy jeho snúbenice Kateřiny sa zhostila austrálska herečka Sophie Lowová. Brit Michael Caine dostal rolu fiktívneho šľachtica Boroša, kráľa Žigmunda si zahral Angličan Mathew Goode. Po Žižkovi však najväčšiu pozornosť na seba strhával drsný záporák Torak, ktorého stvárnil dánsky herec Roland Møller.
Českým hercom Ondřejovi Vetchému či Marekovi Vašutovi sa ušli len menšie úlohy. Boli príjemným osviežením, nijako domáceho diváka nevyrušili. Inak to bolo v prípade kráľa Václava IV. v podaní Karla Rodena. Vynikajúci herec v tomto prípade pôsobil trochu komicky a nevýrazne. Ktovie, či pre scenár alebo jednoducho mu typovo úloha nesadla. Chýbala mu kráľovská majestátnosť a po celý čas sme vo Václavovi videli hlavne Rodena.
Jákl verzus Otakar Vávra
Československý film o Žižkovi natočený podľa románu Aloisa Jiráska je druhou časťou husitskej revolučnej trilógie. Práve túto snímku režiséra Otakara Vávru teraz diváci porovnávajú s Jáklovým filmom. Zbytočne. Každé dielo zobrazuje českého hrdinu v inom období života - v starom filme stvárnil Žižku 59-ročný Zdeněk Štěpánek, pretože aj jeho filmový hrdina už bol skúseným vojvodcom.
FOTO celebrít na premiére V GALÉRII
Okrem toho, ani jedno z týchto diel sa striktne nepridŕža historických faktov. Aj keď napríklad záverečnú scénu Vávrovho Žižku, zobrazujúcu bitku pri Sudoměři proti križiackym vojskám, natáčali údajne na miestach, kde sa v roku 1420 boj naozaj odohral. Dráma z roku 1955 je na vtedajšiu dobu naozaj výpravná a viac ukazuje zo života českého hrdinu. Poznačená dobovou ideológiou vyzdvihuje husitstvo ako boj proti utláčanej chudobe aj za jeho rovnostárske ideály. Jákl teda na časté otázky a porovnania so svojím predchodcom rázne reaguje: „Nenakrútil som nič, čo poznáme z Vávrových filmov o husitskom období.“
