Žiť pod Alpami má svoje výhody! Máme to kúsok do hôr, ak treba čosi z veľkomesta, Grenoble je na skok, a v prípade túžby po južných krajoch a plážach sme za pár hodín na Riviére pri mori! - vyratúvajú výhody svojho výberu miesta na život mladí z horských obcí francúzskeho departmentu Isère. „A všedné dni žijeme pokojne tu, v lone hôr.“ Zmýšľanie členov neformálnej komunity priateľov vo viacerých ohľadoch pripomína akýchsi novodobých hippies, no nič to nemení na sympatickosti ich životného štýlu. Vystačia si s málom, žijú jednoducho, do veľkej miery ekologicky a nikomu nie sú na ťarchu. Dalo by sa polemizovať o tom, či myslia na vzdialenú budúcnosť, vytvárajú „dostatok hodnôt“ alebo sú naozaj nezávislí od vecí alebo nehnuteľností, ktoré im zanechali príbuzní. No výber je na nich a stráviť v takejto spoločnosti hoci len týždeň môže byť v mnohých ohľadoch zaujímavé.

Gitara, šperky a výhľad pre bohov

Dvadsaťročnej Éve babička ponúkla na užívanie byt na bizarnom mieste, ktoré možno nazvať pamätníkom nepremysleného developerstva. „Žijem na mieste s dokonalým výhľadom, vo vyše tisícpäťstometrovej nadmorskej výške. V poloprázdnej bytovke zrušeného lyžiarskeho strediska. Asi je krajšie mať škaredý dom a prekrásne okolie než naopak. Pohľad pri raňajkách z okna by mi asi závidela väčšina Francúzska!“ žartuje dievčina, ktorá sa venuje spevu, hre na gitare a na existenciu zarába najmä výrobou bižutérie a jej predajom na dedinských trhoch.

„Niektoré kamene si objednávam z Indie a prídu mi poštou. No najradšej mám tie domáce, spojené s našimi horami - chodím po kopcoch, zbieram krištále kremeňa a vpletám ich do náhrdelníkov, náramkov a náušníc. Jazdím na najstaršom modeli Dacie a som spokojná,“ vraví Éve, ktorá navyše veľmi pekne spieva a trebárs známy šansón Jardin d’hiver v jej podaní je radosťou pre uši i dušu.

„Éve sa ešte hľadá, ostatne ako každá citlivá mladá duša. Ale nestratí sa, má talent! A keď bude treba, sme tu, aby sme jej v hocičom pomohli,“ vravia kamaráti, s ktorými sa pravidelne stretáva pri nacvičovaní nových piesní.

Zo Švédska až na kraj sveta!

„Moja mama bola tak trochu rebelka. Jediná dcéra medzi mnohými bratmi v tradičnej švédskej rodine. Jedného dňa ju prestalo baviť prať, variť, umývať riad a obsluhovať celú rodinu. Ako devätnásťročná odišla z domu a vybrala sa stopom do krajiny, o ktorej šarme celý čas snívala - do Francúzska. Vydala sa tu a zostala,“ vraví o životnom príbehu svojich rodičov sympatická dvadsaťosemročná blondína Clotilde, žijúca v jednej z dediniek na polceste medzi Grenob­lom a La Mure.

Clotilde miluje hru na priečnej flaute a žartuje, že detstvo prežila skoro ako kňažná. „Môj otec pracoval ako jeden zo záhradníkov a údržbárov na zámku vo Versailles a v jednom nenápadnom krídle sme mali svoj malý byt v tých časoch i my. Dnes je mojím domovom dedina, mám kozy, sliepky a pohodu,“ vraví bláznivá energická slečna, ktorá už na prvý pohľad nepoprie, že je dcérou svojej matky.

Clotilde asi tuší, že i keď má vlastné mlieko a vajíčka s prívlastkom bio a miesto na život, len hraním na trhoch v La Mure sa neuživí. No v súčasnosti je takto spokojná a verí, že život určite časom prinesie niečo, čo sa bude dať nazvať prínosným i zaujímavým zamestnaním.

S kapelou po Južnej Amerike

Šesťdesiattriročný Gérard žije spokojný dôchodkový život na malom sídlisku na okraji La Mur­e. Dnes už dávno usadený muž bez veľkých ambícií sa doširoka usmeje pri prvom španielskom slove či pri zmienke o Južnej Amerike a jeho tvár sa rozjasní. „Roky som žil v Mexiku, v Peru. Parádne časy. Mali sme kapelu, chodili sme po koncertných turné. Boli sme aj v Yun­gay pod Huascaránom!“ vraví a debata sa nechtiac zvrtne i na zemetrasenie z roku 1970 a následnú kamennú lavínu, ktorá zmietla celé mesto a zabila dvadsaťtisíc ľudí vrátane štrnástich členov československej horolezeckej expedície Peru 1970.

Gérard má najradšej posedenia s priateľmi pri hudbe a troche vínka. Rodený muzikant sa už po pár tónoch vráti do svojich najkrajších rokov a najobľúbenejších častí sveta. Diskusie so sčítaným a inteligentným chlapíkom povznášajú, len občas ich preruší buchot z vyššie položeného bytu.

Nespadnúť cez okraj

„To je náš sused Frank, stratená existencia, alkoholik,“ vravia mládežníci, ktorí sú práve u Gérarda na návšteve. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať smiešne, ako spúšťa z balkóna na špagátiku košík, kam mu vložia cigarety, ktoré si vytiahne späť a s pôžitkom zapáli. „Kedysi s ním bola zábava, vedel dobre hrať na hudobných nástrojoch, no skončil takto. Občas mu dáme pivo, cigarety alebo kúsok pizze. Je náš sused a za pár rokov tu už nemusí byť. Život je niekedy smutný,“ dozvedáme sa na margo situácie od domácich.

O niekoľko minút Frank zaklope na dvere bytu v prízemí. Prednesie zopár nezrozumiteľných viet a vypýta si gitaru. Pohybmi, ktoré kedysi museli byť šikovné, vykúzli tóny niekoľkých známych rockových sól. Jeho chrapľavý falošný spev mu po pár taktoch susedia poslucháči radšej zakážu a unavený Frank sa zahľadí na hory v diaľke. V popoludňajšom slnku sa kúpu magické končiare, na ktoré už ni­kdy nevystúpi.

„Život je krátky a mali by sme v ňom robiť to, čo nás baví. A nevynechať príležitosť robiť veci, aké môžeme, pokým sa dá,“ vraví jeden z prísediacich obyvateľov La Mure. Frankov život je príkladom toho, aké dôležité je všetko robiť s mierou. Ak sa rovnováha naruší, často stojíme na začiatku konca. A zopár podobných príkladov poznáme zo svojho okolia vari všetci.

Noví susedia

Našťastie i tu prevládajú príbehy pozitívne, veselé a plné dobrej, priam živelnej energie. Do dedinky Les Angelas sa prednedávnom prisťahovala sympatická dvojica: Enrique a Lily, ktorí si tu kúpili starý domček a postupne ho rekonštruujú. Kým Enrique je rodený Francúz, Lily ako dvojročnú adoptovali z brazílskeho Recife. Jej optimistický pohľad a šarm, s akým robí i tie najjednoduchšie veci, nám v okamihu pripomenú brazílsky sever, na ktorý sme sa už niekoľko rokov nepozreli. A na moment prichádza nostalgia za svetom bez cestovateľských obmedzení.

Enrique sa venuje kováčskemu remeslu a o zákazky nemá núdzu. „Dobrých remeselníkov je dnes málo a reklamu nám ani netreba - stačia spokojní zákazníci,“ vraví mladý muž s úsmevom. Podkuť koňa či vyrobiť zaujímavý plot potrebuje na vidieku dosť ľudí. Lily sa venuje udržateľným formám hospodárenia a pravidelne navštevuje malú farmu s komunitným spôsobom života v Pyrenejach. V životných otázkach má sympatická dievčina jasno. „Jestvuje len jedna línia - priama línia!“ vraví. Je dobré, že nad ničím nemusí pridlho premýšľať či ospravedlňovať svoje kroky. Podľa vlastných slov robí všetko s čistou mysľou a tak, ako najlepšie vie, bez ubližovania druhým.

Kto komu vlastne závidí?

„Tu, na druhej strane plota, žil svoj usporiadaný život môj sused. Správny chlapík, ktorý celý život pracoval v jedinej továrni a všetok voľný čas venoval rodine a zveľaďovaniu svojho bývania,“ rozpráva pri raňajkách v záhrade o mužovi zo susedstva náš kamarát, opravár akordeónov Laurent.

„Nenavštevovali sme sa často ani sme sa nikdy príliš nezhovárali o osobných veciach. Keď už bol starý, jedného dňa ma navštívil a povedal: ,Laurent, ja ti vlastne závidím. Spôsob, akým žiješ. Aj ja som mnohokrát premýšľal a túžil tak existovať. Ale nikdy som na to nenašiel dosť odvahy!‘ Prekvapil ma tým, no zároveň sa mi stal oveľa bližším,“ uvažuje Laurent a voľne prechádza do úvah o tom, ako mnohí nakladáme so svojím najväčším darom. Lebo napokon nie je až také dôležité, aký život vedieme, ale miera našej spokojnosti s ním.

Dilema lekárky v strednom veku

Laurentova priateľka Stefanie je lekárka. V mnohých ohľadoch vedie oveľa konvenčnejší život než jej kamaráti, no svoju prácu a pacientov má veľmi rada. Nenáročná a skromne žijúca žena dnes rieši vážnu otázku. „Podobne ako mnohí ďalší pracovníci v zdravotníctve som bola postavená pred hotovú vec, ktorá je vlastne ultimátom. Ak nechcem stratiť prácu, musím byť očkovaná proti koronavírusu,“ tlmočí nám nedávne vládne nariadenie.

Stefanie ťažko radiť k prívržencom akýchsi konšpirácií. Len túži mať priestor na vlastný názor po zhodnotení všetkých kladov a rizík na základe odborných vedomostí. Rozhodnúť sa, či obľúbenú prácu zavesí na klinec alebo sa „podvolí diktátu“, bude musieť už čoskoro. A zo spôsobu, akým sa k nej správa vláda vlastnej krajiny, ktorej po celú profesionálnu kariéru slúžila, je v prvom rade sklamaná.

Svet sa točí, aj keď ho nekrútime

O zhone, aký nám prináša súčasnosť, o filozofii prežitia a čoraz častejšej vyhranenosti voči mnohým aspektom „moderného života“ sa s ľuďmi z La Mure, zo Chantepérieru či Saint-Honoré zhovárame niekoľkokrát počas každého zo spoločne trávených dní. Otázkou, ako jestvovať s čo najmenším dosahom na okolie a byť pritom spokojný, sa zaoberá vari každý z nich. A záleží len na prísnosti posudzovania a životnej filozofii, kam sa svojím prístupom radia. K príživníkom alebo dokonalým stratégom prežitia?

„My ľudia často obdivujeme mnohé zvieratá. Natáčame o nich dokumentárne filmy, pozorujeme ich schopnosti. Adaptáciu, to, ako dokážu prežiť v ťažkých podmienkach. Pritom sami žijeme v civilizácii, ktorá mnohé dokázala, no dávno sa na míle vzdialila jednoduchosti a čaru samotného jestvovania. A keď sa niekto do istej miery zažitých praktík vzdá, tí naoko usilovnejší naňho začnú ukazovať prstom ako na príživníka, zbytočnú existenciu. Možno je v tom skôr strach z inej cesty. Veď mnohí z nich nevytvárajú žiadne hodnoty, hoci si to myslia. Oplatí sa byť hrdý na to, že som úradník, obchodník alebo nebodaj navrhujem systémy pre vojenské zariadenia? Nie som o tom veľmi presvedčený,“ vraví mladík z okolia La Mure, ktorý si neželá uviesť svoje meno.

Nie je ťažké ho pochopiť. V čase sofistikovaných sociálnych sietí a geniálnej jednoduchosti vyhľadávania sa do veľkej miery mení i správanie značnej skupiny ľudí k svojmu cennému súk­romiu. Už nechcú byť viditeľní a tobôž nie slávni. Lebo ozajstná sloboda znamená príliš nevyčnievať a neukazovať sa.

Filozofia či pohoda v duši?

Život s obmedzenými väzbami na zažitý systém, ktorý nám každodenne pridáva na tempe a každodenne zvyšuje požiadavky na ľudí, je logickým výsledkom tlaku spoločnosti. A po rozumnej alternatíve siaha čoraz viac obyvateľov „civilizovaného sveta“.

Samozrejme, možno povedať, že nik dnes nedokáže byť potravinovo či materiálne sebestačný a každý z nás potrebuje na prežitie civilizáciu, z ktorej uniká, či súčasnú zdravotnú starostlivosť. Nik z ľudí, ktorých sme na francúzskom horskom vidieku stretli, sa nechce a priori vyčleňovať z modernej spoločnosti. Hľadajú len pokoj a viac rovnováhy. Lebo život by mal byť najmä vyrovnávanie energií.

Viac FOTO v GALÉRII >>

Jedna realita nemôže žiť bez druhej, no hranica rozumného „balansu“ čím ďalej, tým viac pripomína ostrie noža. Ak by sme spadli na jednu či druhú stranu, vzniká otázka, kto tu vlastne žije v paralelnom svete. Títo mladí alebo my ostatní, ktorí každodenne podliehame i slúžime zabehnutému systému?