Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Maratón po stopách umelcov je trochu iný ako ten, ktorý ponúkajú cestovné kancelárie. Picassova či van Goghova tvár na vás počas neho nekričia na každom rohu, nestretnete sa ani s nápismi - Tento tu jedol, Tento tu pil. Vybrali sme sa na miesta, ktoré sú turistom skryté. Zablúdili sme do štvrtí, kde ďaleko od hluku bulváru Saint-Michel pokojne žijú starí Parížania.

„To viete, umelci, ktorí prišli do Paríža, nikdy nemali veľa peňazí, a tak často bývali v okrajových štvrtiach,“ hovorí Michel Brillié, dôchodca, ktorý bude v 14. obvode naším sprievodcom. Stretávame ho pri Kostole Saint-Pierre de Montrouge oproti zastávke metra Alésia.

Michel nás zdraví Dobrý deň. „Moja matka sa narodila v Česku, v meste Chrudim. Poznáte?“ prihovára sa. „V roku 1939 poslala vláda učiteľov do Belgicka. Mali sa starať o vzdelávanie detí českých baníkov, ktorí tam pracovali.“

Niekoľko mesiacov po príchode Michelovej matky do Belgicka však krajinu napadol Hitler, a tak utiekla do Francúzska. „Stretla môjho otca, vydala sa za neho a zostala,“ rozpráva v skratke svoj príbeh. Michel nie je naozajstný sprievodca, hoci chvíľu o tejto kariére rozmýšľal. Je novinár, dlhé roky pracoval v rádiu Europe 1.

Vydávame sa za ním ulicou, ktorá nosí rovnaké meno ako stanica metra, kde sme vystúpili - Alésia. Táto ulica nám bude vodidlom na miesta, ktoré pred desiatkami rokov schodili revolucionári, maliari či francúzsky Kryl.

Prichádzame ku škaredej pumpe. Na opačnej strane ulice sú činžiaky, ktoré na nás pozitívny dojem nerobia. „Tie tu v 50. rokoch, keď sa sem nasťahoval Georges Brassens, neboli,“ smeje sa na našich dojmoch Michel Brillié. Pred nami na múre zbadáme obrovskú fotografiu asi najväčšieho francúzskeho pesničkára. Ešte pár krokov a ocitáme sa v slepej uličke, medzi dvoma domami a kvetmi, ktoré sa ťahajú po fasáde. Malý kúsok raja v rušnom meste.

„Georges Brassens bol veľký básnik, skvelý hudobník, ale hlavne je zhmotnením toho, čo predstavuje francúzska povaha,“ hovorí Brillié v uličke s názvom Impasse Florimont. „To znamená, že bol tolerantný, anarchistický a ufrflaný,“ vysvetľuje s humorom tento starý Parížan, ktorý veľkého poeta poznal osobne a v rádiu s ním viedol dlhé rozhovory.

Georges Brassens žil v tomto maličkom dome s manželským párom - Marcelom a Jeanne. V trojčlennej domácnosti. Marcel si rád vypil, a tak mala Jeanne veľa voľného času. No a vysoký fúzatý fešák Brassens jej bol po chuti. Manžel sa tváril tolerantne. Spevák sa musel odsťahovať až po tom, ako sa Jeanne po Marcelovej smrti opäť vydala. Jej nový manžel už takou znášanlivou povahou neoplýval.

Georges Brassens je najparížskejší spevák zo všetkých, hoci sa narodil v meste Sète na juhu krajiny. „Vo svojich piesňach takmer nikdy nevysloví meno mesta, ale atmosféra Paríža z nich presakuje. Keď ich počúvame, hneď vidíme ulicu Alésia, hneď vidíme 14. obvod,“ hovorí Brillié. Dodáva, že tento spevák je populárny u starých aj u mladých. Kto nepozná aspoň jeden Brassensov text, nie je naozajstný Francúz, dalo by sa povedať.

Táto časť mesta bola pred pol storočím ľudová štvrť. Piesne o starom harmonikárovi, ktorého poznali všetci susedia, či o typickom bistre, kde si k pultu chodia starí štamgasti už ráno vypiť pohár ružového vína, preto tunajším obyvateľom pripomínajú staré časy. Časy, keď tu škaredá pumpa a neforemné paneláky ešte nemali miesto. Dnes sú ceny bývania v 14. obvode podstatne vyššie ako kedysi a štvrť vymenila prívlastok ľudová za označenie šik.

To, že práve na tomto mieste zložil Georges Brassens svoje prvé piesne, pripomína nenápadná tabuľa. Dom nie je múzeom. Dnu sa vojsť nedá. Tak ako v minulosti, aj dnes si ho niekto prenajíma. V uličke sa nachádza aj druhý dom. Tam býval Pierre Nicolas, Brassensov jediný sprievodný hudobník - kontrabasista.

„Náhodou zistili, že sú susedia. Keď sa zoznámili v jednom kabarete, Nicolas mu hovorí, lebo mal skúter - Môžem ťa niekde hodiť? A Brassens mu odvetil - Áno, bývam v uličke Florimont. A Nicolas nato - Ja tiež. Jeho rodina dom stále vlastní,“ rozpovedal nám Brillié milú príhodu.

Michel Brillié nástojí na tom, že nás zavedie ešte na jedno miesto. Ukáže nám, kde býval Lenin a Trockij predtým, ako ich mená spoznal celý svet. „Viete, prečo bývali revolucionári pri zastávke metra?“ ukazuje na krásnu budovu. Nie, priznávame. „Aby mohli svoje články pre revolučné noviny posielať čo najrýchlejšie. K tlačiarni sa metrom rýchlo dostali,“ hovorí.

Posledná zastávka na ulici Alésia - ateliér švajčiarskeho majstra „štíhlych sôch“ Alberta Giacomettiho. Mám ho pred očami na rohu ulice, baloniak natiahnutý cez hlavu, ako kráča v daždi. Aj nám prší, preto sa mi vybavila táto slávna fotografia Giacomettiho z roku 1961 od Henriho Cartiera-Bressona.

„Giacometti si ateliér prenajímal 40 rokov. Nikdy ho nevlastnil, takže priestory zostali v rukách súkromného vlastníka a my tam nemáme prístup. Navyše, s majiteľom ani nie sme v kontakte,“ hovorí nám Camille Guérinová z inštitútu, ktorý nesie meno sochára.

Keď musela Anette, vdova po Giacomettim, opustiť ateliér, veľmi starostlivo uschovala jeho vzácne sochy, pracovné nástroje a nábytok. Dokonca zakonzervovala múry, ktoré roky maľoval. „Práve rekonštruujeme jeho ateliér. Otvárame na jeseň,“ pozýva nás Guérinová do nových priestorov. Tie už budú prístupné aj pre turistov.

K ďalšiemu miestu, ktoré sa v minulosti doslova hmýrilo umelcami, cestujeme, na Paríž netradične, električkou. Vystupujeme na zastávke Brassens. Cez priechod kráčame asi štyri minúty a sme v cieli. Vlastne, v úli. Budova, kde aj dnes žijú umelci rôznych smerov, sa po francúzsky volá La Ruche, v slovenskom preklade Úľ.

Trojposchodovú osemuholníkovú budovu postavili v roku 1902 z materiálu, ktorý zvýšil po svetovej výstave. Nazeráme ponad bránu na krásne nádvorie. Múry obrastá vinič. Stavba je zložená z častí pavilónu, ktoré počas výstavy z prelomu 19. a 20. storočia reprezentovali vína z Bordeaux.

La Ruche sa nachádza v nenápadnej pasáži Dantzig v 15. obvode. Dvere sú otvorené. Na prízemí sa konajú výstavy. Z plagátu sa dočítame, že autormi tej aktuálnej sú Nelly Maurelová a Nicolas Tourre. Na stenách visia atramentové kresby inšpirované starými plagátmi. Josephine Baker, Sigmund Freud...

„Pracujem na základe fotografií. Sú to známi, ale aj neznámi ľudia. Jednoducho tí, ktorí nejakým spôsobom zasiahli do môjho života. Išlo mi o to, aby som ukázala koncept psychoanalýzy cez tieto osoby a osobnosti,“ vysvetľuje nám autorka. Nelly Maurelová žije v La Ruche desať rokov.

„Je to tu veľmi pokojné. Samozrejme, ako v každom susedstve aj tu nájdete ľudí, s ktorými si rozumiete viac, a tých, s ktorými menej. Ale všetci sa tu poznáme,“ hovorí o ikonickom mieste. V budove je asi 60 „buniek“ veľkých približne 30 štvorcových metrov. Niektoré slúžia ako byty pre umelcov, iné len ako ateliéry. Nie sú otvorené pre verejnosť. Avšak zájsť sem sa určite oplatí. Takmer s istotou natrafíte na zaujímavú výstavu, na ktorú je vstup voľný.

Za desať rokov, čo tu Nelly býva, prestala vnímať La Ruche ako mýtické miesto pre umelcov. Keď sa večer vracia z nákupov alebo ráno odprevádza dieťa do školy, nemyslí na to, že tie isté chodníky ako ona kedysi brázdil Zadkine, Chagall či Maďar Joseph Csáky.

Mestečku umelcov, ako ešte zvyknú La Ruche volať, hrozilo v 70. rokoch zbúranie. „Pamätám sa, ako sme ho zachraňovali. V uliciach bolo plno ľudí. Vedľa mňa bol Mitterand, to ešte nebol prezidentom, bola som vtedy študentka umenia,“ spomína si Geneviève Hergottová. „Vtedy bolo v móde všetko zdemolovať. Boli to 70. roky, investori získavali na sile, všetko skupovali,“ ozval sa jej manžel Jean Bescós.

Boj za zachovanie viedol sám Marc Chagall. Pridal sa k nemu André Malraux, spisovateľ a minister kultúry za vlády generála de Gaulla. Nakoniec legendárne miesto kúpila rodina Seydouxovcov. Mecenáši investovali do rekonštrukcie a miesto sa podarilo zapísať do zoznamu pamiatok.

Kým La Ruche žije, azda najslávnejšie sídlo „dielničiek“, ktoré sa nachádza tentoraz v severnej časti Paríža, je zničené. Z miesta, kde Picasso namaľoval svoje Les Demoiselles a položil tak základy kubizmu, dnes zostal len výklad.

Investori sú však v tejto veci nevinne. Le Bateau-Lavoir vo štvrti Montmartre zdevastoval požiar v roku 1970. Čierno-biely výklad na námestí Emile Goudeau 13 slúži ako spomienka na tých, ktorými sa hrdia azda všetky bary, bistrá a kaviarne vo štvrti.

Maliari avantgardy, ktorí prišli do Paríža na začiatku minulého storočia, mali hlboko do vrecka. Montmartre poznali ešte ako predmestie Paríža, kde bol nájom tým nižší, čím bola ulička, kde sa nachádzal, kľukatejšia a viac do kopca. Miesto odvtedy trochu stratilo šarm a autenticitu musíte usilovne hľadať.

Výklad zdobí odkaz na múzeum. Z húfov turistov však máme strach, preto tam nezájdeme. Stačí nám, že pred tým, čo z Bateau-Lavoir zostalo, zastala skupina asi 20 Ázijčanov. „Viem, že raz sa vrátime do Bateau- Lavoir. Tam sme boli skutočne šťastní. Tam na nás pozerali ako na maliarov, nie ako na atrakciu,“ povedal raz Picasso.