Na koniec marca. Aj do Pakistanu dorazila pandémia koronavírusu a môj pokus opustiť Pakistan stroskotáva. Zúfalý však nie som. Volám známemu Ásimovi, ktorého som spoznal pred dvomi rokmi v Číne, a ten ma bez okolkov pozýva k sebe domov, kým sa situácia neupokojí. Ásim a jeho rodina žijú v dedine Swal Dher v provincii Chajbar Paštúnchwá. Paštúni, najväčšia miestna etnická skupina, majú v Pakistane imidž najpohostinnejšieho národa. Po príchode sa zdravím s celým mužským osadenstvom domu a hneď mi je jasné, že povesť o paštúnskej pohostinnosti neklame. Hlava rodiny, otec Abdul Malik, ma uisťuje, že v jeho dome môžem ostať, ako dlho len potrebujem, pokojne aj rok. Vtedy ešte nik vrátane mňa netušil, že to budú celé dva mesiace.

Dohodnuté manželstvá

Paštúni žijú na oboch stranách pakistansko-afganskej hranice, vyznávajú islam a sú mimoriadne nábožensky založení. Modlia sa päťkrát denne, väčšina z nich výhradne v mešitách, ktorých je v každej dedine požehnane, aby veriaci nemuseli chodiť ďaleko. Korona-nekorona, Paštúnovi nik nezakáže chodiť do mešity. Milujú diskutovať o islame až do takej miery, že prakticky každá sa končí pri tom, či sa o danej téme Korán zmieňuje. Občas to vyzerá, akoby Paštúni inú knihu vo svojom živote ani nečítali. A zrejme toto tvrdenie nie je ďaleko od pravdy. Príslušníci etnika totiž žijú hlavne na vidieku, preto kvalitné vzdelanie nie je pre nich vôbec samozrejmé.

FOTO z pakistánskej provincie nájdete v GALÉRII > > 

Osobitnou kapitolou je postavenie žien. Na prvý pohľad to vyzerá, akoby nežnejšie pohlavie v paštúnskej spoločnosti ani neexistovalo. Kým muž pracuje a finančne zabezpečuje rodinu, žena sa stará o domácnosť a deti. Na ulicu sa môže vybrať len v sprievode svojho manžela, svojich detí alebo inej ženy. A to zahalená v burke - závoji zakrývajúcom celé telo a tvár. S cudzími mužmi nesmie mať žiadne kontakty. Aj dohodnuté manželstvá sú bežná záležitosť a manželstva z lásky raritou.

Áno, Paštúni sú extrémne konzervatívna spoločnosť. Ale aj tu sa veci menia k lepšiemu. Oproti staršej generácii čoraz viac žien študuje a pracuje, viac mladých párov sa spoznáva na vysokej škole a zoberú sa z lásky. Aj keď je rozvod doslova pohromou pre meno rodiny, je legálny a sporadicky sa aj deje.

Po dvoch mesiacoch v nútenej karanténe opúšťam Swal Dher a vydávam sa ďalej na sever do horskej časti Pakistanu. Zastavujem sa u ďalšieho známeho z Číny. Bahri sa domov do Pakistanu vrátil v januári, keď v najľudnatejšej krajine sveta prepukla pandémia koronavírusu. Víta ma s novinkou, že sa onedlho bude ženiť. Priznáva, že to robí najmä pre rodičov, ktorí už nie sú najmladší, a keďže jeho staršia sestra stále študuje a o mužov záujem nejaví, tak im chce dopriať vnúčence on. Dievča, s ktorým sa čoskoro ožení, síce osobne nepozná, vie však z fotografií, ako vyzerá. Spolieha sa na úsudok svojej mladšej sestry, ktorá budúcu manželku pozná z vysokej školy.

Spomienka na teroristov

S Bahrim a bratrancom Ahmedom sa vydávame do hôr k hranici s Afganistanom. Holiny a polopúšť postupne striedajú lesy a človek si takmer pripadá ako niekde na Slovensku - až na tie nevyasfaltované cesty bez zvodidiel.

Aj keď je v súčasnosti Pakistan bezpečnou krajinou, ešte nie tak dávno tu boli teroristické útoky na dennom poriadku. Po jedenástom septembri 2001 a invázii amerických vojsk a jednotiek NATO do Afganistanu sa konflikt vo veľkej miere prelial aj do susednej krajiny. Tisíce utečencov a medzi nimi aj podporovatelia al-Káidy a Talibanu utiekli pred vojnou práve sem. A keďže v tom čase Pakistan plne podporoval americký boj proti terorizmu, stala sa vláda v Islamabade tŕňom v oku aj pre radikálnych extrémistov. Pre Taliban nebolo ťažké presvedčiť jednoduchých ľudí o potrebe „svätej“ vojny.

Bahri mi rozpráva príbehy, ako jeho dedinu pred šiestimi rokmi kompletne evakuovali a armáda opäť prevzala kontrolu. Spomienkou na toto obdobie sú nespočetné kontrolné stanovištia pozdĺž ciest, miestami aj každých sto metrov. Niektoré sú už opustené, značná časť z nich však stále slúži na kontrolu áut ozbrojenými zložkami. Všadeprítomná polícia so samopalmi na pleciach je úplne bežný jav v uliciach provincie Chajbar Paštúnchwá. Aj u civilistov sú zbrane veľmi obľúbené a mnohí dokonca poznajú československé vzduchovky. „Sú fakt presné,“pochvaľujú ich.

Nedokončený tunel

Z okresu Lower Dir stopujem smerom na sever do regiónu Čitrál. Stopovanie je v Pakistane bežný spôsob prepravy a medzi dedinami sa takto vezú miestni všetkých vekových kategórií. Zastaví mi zdieľaný taxík, ktorý ma za malú sumu vezie do Timargary vzdialenej 30 kilometrov. Odtiaľ pokračujem pešo po ceste smerom von z mesta, až sa nado mnou zľutuje miestny policajt v civile. Spolu so svojimi kolegami ma pozýva na spoločný obed a na kontrolnom stanovišti mi zastaví auto - šoférovi prikáže, aby ma vzal.

Na pakistanských cestách je relatívne málo osobných áut, o to častejšie tu premávajú malé nákladiaky a pick-upy - prevážajú tovar ďalej na sever.

FOTO z pakistánskej provincie nájdete v GALÉRII > > 

Trasa smerom do mesta Čitrál vedie kľukatými serpentínami, miestami sa kvalitná asfaltka mení na blato a náš plne naložený pick-up musíme niekoľkokrát tlačiť. Horšie sú na tom kamióny, ktoré sa rýchlosťou chôdze vlečú do kopca. Severná časť provincie Chajbar Paštúnchwá bola donedávna spojená zo zvyškom Pakistanu len horským priesmykom v nadmorskej výške nad 3 000 metrov. Cesta bola preto v zime kompletne uzavretá až na šesť mesiacov. Pred dvoma rokmi však otvorili vyše desaťkilometrový tunel Lowari. Ten stále nie je hotový, chýba osvetlenie a značenie, to však Pakistancom nebráni, aby ho už využívali.

Potomkovia Alexandra Veľkého?

Po celom dni cestovania ma vodič pick-upu vysádza v dedine Droš. Je už tma. Som hladný, a tak hľadám nejakú reštauráciu, kde by som sa najedol. Majiteľ reštaurácie sa najprv čuduje, že ho oslovujem v angličtine. Nosím totiž tradičné oblečenie šalvár kamíz a pán ma očividne považuje za miestneho. Čuduje sa, ako je možné, že v období korony v jeho reštaurácii sedí cudzinec. Ako to v tejto provincii býva, hneď mi ponúka svoju hosťovskú izbu na prenocovanie. Ani za jedlo peniaze nechce. Podľa hesla: Hosť do domu, Boh do domu.

Ráno ma dokonca odvezie na zastávku zdieľaných taxíkov. Mám namierené do doliny Kalaš - jednej z troch dolín severozápadného Pakistanu obývaných etnickou skupinou Kalašov. Blízkosť afganskej hranice bola ešte prednedávnom bezpečnostným rizikom a údolie je stále plné policajtov.

Kalašov pre svetlú pokožku, modré oči a európsky výzor mnohí považujú za potomkov vojsk Alexandra Veľkého, ktorý so svojou armádou prenikol až do pohoria Hindúkuš na pohraničí Afganistanu, Pakistanu a Tadžikistanu. Ženy nosia krásne pestrofarebné šaty a vlasy zapletené do vrkoča si nezahaľujú. Vydať sa môžu za kohokoľvek, rovnako sa môžu rozviesť. Kalaši sú navyše jednou z mála nemoslimských etnických skupín v Pakistane. Veria vo viaceré božstvá, súčasťou ich náboženstva sú rôzne festivaly a zvieracie obety, vyrábajú a pijú vlastný alkohol. Keďže je to v príkrom rozpore s moslimským náboženstvom, susedia sa v minulosti často snažili prinútiť Kalašov, aby konvertovali na islam. Hoci je v súčasnosti zakázaná akákoľvek forma misionárstva v dolinách obývaných Kalašmi, mnohí príslušníci etnika tomuto tlaku už podľahli.

Všetko zadarmo

Ďalšou zastávkou je Čitrál, regionálne centrum. Mám v pláne bivakovať niekde v parku alebo pri rieke. Nakoniec zakotvím neďaleko miestnej pevnosti. Sedím pod stromom, vychutnávam si sladké mango, keď sa pri mne zastaví pán Mansur a pozve ma do svojho hotela. Vraj si môžem stan rozložiť u neho na trávniku a prespať tam zadarmo. Spočiatku mu veľmi nedôverujem, z Indie som naučený, že ak vám obchodník niečo ponúka zadarmo, nebude to zadarmo. Na druhej strane Paštúni a Čitrálci sú ozaj pohostinní, takže prikývnem.

Hotel má jednu väčšiu budovu, tri menšie bungalovy a relatívne veľkú, honosnú reštauráciu. Mansur sa chváli, že jeho hotel je najlepší v meste - to už vôbec nechápem, prečo ma sem volal. Dokonca mi ponúka prespať v jednom z bungalovov, keďže hotel je pre koronu takmer úplne prázdny. Poskytne mi aj deky, ak by mi v stane náhodou bolo zima, a trvá na tom, aby som raňajkoval v jeho reštaurácii. Peniaze, samozrejme, odmieta. Som zmätený. Ako ten chlap zarába peniaze, ak z ulice pozbiera hocakého trampa, nakŕmi ho a dá mu strechu nad hlavou?

FOTO z pakistánskej provincie nájdete v GALÉRII > > 

Mansur mi vysvetľuje, že región okolo mesta je síce súčasťou provincie Chajbar Paštúnchwá, nie vždy to však bolo tak. Čitrál bol pred rokom 1895 monarchiou. V roku 1895 sa síce stal súčasťou Britskej Indie, ponechal si však status poloautonómneho vazalského štátu a súčasťou provincie Chajbar Paštúnchwá sa stal až v roku 1969. Celý región je obohnaný vysokými hrebeňmi pohorí Hindúkuš, Pamír a Himaláje a pred dokončením tunela Lowari bol počas zimy prístupný len z Afganistanu. Je preto pochopiteľné, že miestni obyvatelia sa od Paštúnov odlišujú v mnohých veciach. Majú svetlejšiu pokožku, často modré alebo zelené oči a ich výklad islamu je podstatne liberálnejší. Ženy nenosia burky a častejšie ich vidieť na ulici alebo na poli.

Bez pravidiel

Po rôznych peripetiách typických pre stopovanie v Pakistane prichádzam do dediny Lašt v susednej provincii Gilgit-Baltistan. Leží v nadmorskej výške 2 700 metrov obklopená troma ľadovcami a šesťtisícmetrovým štítmi. Zrážky sú tu výnimočné, takže ľudia sú závislí od vody z miestnej riečky. Dedinu preto lemujú vodné kanáliky, ktoré vodu z hlavného toku privádzajú na polia a do záhrad domov. Hoci sú okolité hory kamenisté a vyschnuté, dedinky sú plné stromov a zelených polí.

Miestnym športom je pólo, ktoré je vo väčšine sveta výsadou boháčov. V horskom priesmyku Šandur vzdialenom 20 kilometrov od dediny Lašt nájdeme v nadmorskej výške 3 800 metrov najvyššie položené ihrisko póla na svete a každý rok v lete sa tu koná trojdňový turnaj v takzvanom freestyle póle - najtvrdšom variante póla, pri ktorom v praxi neexistujú žiadne pravidlá.

Lašt a ostatné dediny v okolí v súčasnosti žijú najmä z turizmu. Trasa z Čitrálu do hôr provincie Gilgit-Baltistan je veľmi obľúbená u motorkárov a iných dobrodruhov zo Západu. Mnohí však spomínajú zlaté časy pred jedenástym septembrom, keď turizmus doslova prekvital. Záujem o Pakistan však v posledných rokoch opäť rastie, a to najmä pre zásadné uvoľnenie vízových predpisov. V súčasnosti stačí vyplniť formulár online a elektronické vízum zašlú do niekoľkých dní.

FOTO z pakistánskej provincie nájdete v GALÉRII > >