Každá čiarka v mojich knihách má základ v realite... ale skutočnosť v Karibiku pripomína najdivokejšie fantázie, povedal raz Gabriel García Márquez. Jeden z najvýznamnejších spisovateľov 20. storočia, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru a najčítanejší autor literárneho prúdu magický realizmus. Najdivokejšie fantázie... Predstavte si krajinu pred päťsto rokmi osídlenú pôvodnými Američanmi s vlastnou kultúrou, vierou vo svojich bohov, s mestami, ktoré doteraz pokúšajú zvedavosť archeológov, a s bohatstvom, po ktorom tak túžil biely muž. A po rokoch zmenenú na nepoznanie. Kolonizátori otočili naruby tvár celého kontinentu. Indiánske kmene vyvraždili a ich kultúru rozdupali.

Založili vlastné mestá. Loďami do nich navozili čiernych Afričanov, aby pre nich pracovali ako otroci. Dnes je tento región zmesou ľudí a ich kultúr importovaných z polovice sveta. Prelínajú a miešajú sa medzi sebou pod pražiacim slnkom, obmývaní vlnami Karibského mora a skrytí pod korunami stromov hustej džungle. Temperamentné tance černochov so španielskou hudbou v pozadí, prekladané tradíciami potomkov Indiánov. Odohrávajú sa na pozadí farebných stien budov z koloniálnej éry, na ktoré vrhajú ľudské postavy dlhé tiene. Novú dobu pripomínajú iba všadeprítomné motorky. Také sú miesta, na ktorých sa v Kolumbii rodil Márquezov magický realizmus.

V galérii si pozrite miesta, ktoré inšpirovali Márqueza k napísaniu skvostov svetovej literatúry.

Magická realita?

La Loca, Šialená, prezývajú v španielčine Santa Martu. Prvé španielske mesto na americkom kontinente s prvým kostolom, ktorý v Amerike kresťania postavili. Dvesto rokov bola najdôležitejším prístavom belochov, kým nevybudovali nový v Cartagene de Indias. Dnes sa Santa Marta „pýši“ špinavými uličkami medzi jednoposchodovými domčekmi, prímorskou promenádou, ošumelým centrom mesta so živými štvrťami okolo neho a pouličnou kriminalitou. Všade a stále hrá hlasná hudba. Hranica s Venezuelou, ktorá sa zmieta v ekonomickej a politickej kríze, je blízko. Na kolumbijské pobrežie prúdia utečenci. V Santa Marte našli biedny provizórny domov tisícky Venezuelčanov. Snažia sa prežiť, ako sa dá.

V pestrých uličkách: Staré mesto Cartageny hýri farbami.
V pestrých uličkách: Staré mesto Cartageny hýri farbami.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

Ak nastúpite do autobusu a odveziete sa jeden a pol hodiny do vnútrozemia do mesta Aracataca, vstúpite do inej reality. Magickej? Citlivé duše by vám odpovedali, že áno. Práve tu sa v roku 1927 Márquez narodil. V dedine pozostávajúcej z „dvadsiatich domov z nepálených tehál, postavených na brehu rieky s čistou vodou, tečúcej korytom z lesklých kameňov, ktoré boli biele a obrovské ako nejaké prehistorické vajcia“. Takto neskôr spisovateľ opísal bájne Macondo, mesto, ktoré sám vytvoril vo svojej fantázii - alebo vzniklo z kolumbijskej reality okolo rieky Magdalena, ktorá lenivo tečie z hôr do Karibského mora. Obyvatelia Aracatacy odmietli v referende v roku 2006 premenovanie svojho mesta na Macondo. Napriek tomu si Márqueza vážia. Volajú ho familiárne Gabo a pripomínajú ho maľbami na múroch, sochami a nápismi.

Buendía z Holandska

Mimochodom, adeptov na Macondo je viac. Mompós, postavený priamo na brehoch Magdaleny, kedysi dôležitej dopravnej tepny na prepravovanie tovaru i ľudí, hrdo tvrdí, že to on bol predlohou Márquezovho mesta z románu Sto rokov samoty. Dostanete sa tam strastiplnou niekoľkohodinovou cestou z pobrežia, počas ktorej trajektom prekročíte rieku Magdalena, alebo zdĺhavou plavbou po Magdalene. Mompós ponúka ubytovanie od pohodlných hotelov po jednoduché priváty, výlety loďkou do bažín a pozorovanie vtákov aj špecializované prechádzky po stopách Márquezových príbehov.

Vráťme sa však do Aracatacy. Mestečka s obrovským potenciálom slávneho rodáka, ktoré sa odmietlo premenovať na Macondo. Bolívarská nadácia amerických novinárov ho nazvala „nesmrteľným rodiskom kolumbijskej literatúry“. V roku 2008 sa sem prisťahoval Holanďan Tim Aan’t Goor, extravagantný spisovateľ, ktorý začal používať priezvisko Buendía, rodiny z Márquezových Sto rokov samoty. Otvoril si tu hostel, Gypsy residence, propagoval mestečko online a turistov bral na prehliadky miest spojených so životom Márquezovej rodiny aj s postavami z jeho kníh. Po siedmich rokoch z Aracatacy odišiel. Ako keby bola začarovaná. Hoci by sa sem turisti z pobrežia dostali rýchlo po dobrej asfaltke (čo nie je v Kolumbii pravidlom) a slávny spisovateľ by pritiahol záujem ľudí z celého sveta, miestni ľudia odmietajú turistický ruch. Veľa dopravy podľa nich spôsobuje hluk a smrad. Cesty zostávajú prašné, voda z kohútikov tečie len niekoľko hodín denne. Pred horúčavou utekajú miestni do riečky, v ktorej zároveň perú a ústia do nej aj kanály. Zrekonštruované miesta spojené s Márquezom často chátrajú opustené. Ani ideu turistického vlaku sa zatiaľ nepodarilo zrealizovať. Aracataca zostáva pred svetom skrytá medzi banánovými plantážami vo svojej vlastnej realite.

Kúpeľ: V horúčavách sa obyvatelia Aracatacy snažia schladiť v riečke.
Kúpeľ: V horúčavách sa obyvatelia Aracatacy snažia schladiť v riečke.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

Spievajúci sprievodca

Pred rodným domov Gabriela Garcíu Márqueza ma veľmi zlou angličtinou oslovil mladý muž s visačkou na krku. Prisahám, že až v tej chvíli som pochopila slovné spojenie „lámaná angličtina“, ktoré používajú spisovatelia v knihách. Ani sa nedá opísať, ako tú angličtinu lámal. Iba meno svojho mesta spieval. Vyslovoval ho ako Arakatáka s prízvukom na predposlednú slabiku. Ukazoval na svoju visačku a lámane vysvetľoval, že sa volá Henry a je oficiálny sprievodca po Márquezovej Aracatace. Ukáže mi všetky miesta a na záver mu dám len toľko peňazí, na koľko si jeho „tour“ budem ceniť. Ako príklad spomenul skutočne smiešnu sumu, vraj s dvomi eurami v prepočte bude úplne spokojný, ale ak sa mi prehliadka bude páčiť, môžem pridať ešte päťdesiat centov.

A tak sme sa prešli prašnými ulicami. Henry Márqueza obdivuje, túži študovať, chce byť spevákom, v škole mu to však veľmi nešlo. Teraz väčšinou posedáva pred múzeom a keď sa objaví nejaký turista, snaží sa ho prehovoriť na prehliadku mesta. Tento trochu neohrabaný chlapec nakoniec spieval celkom pekne.