Peter Hupka

Názov Picos del Infierno znamená v&nbsp;španielčine Pekelné štíty a&nbsp;tvorí ich trojica vrcholov: 3&nbsp;073-metrový západný Infierno Occidental, 3&nbsp;082-metrový centrálny Pico Infierno Central a&nbsp;3&nbsp;076 metrov vysoký východný štít Infierno Oriental, ktoré spája elegantný a&nbsp;ostrý, no pomerne nebezpečný hrebeň La Marmolera. Turisti kráčajúci po diaľkových horských trasách v&nbsp;oblasti nájdu aj príjemné osvieženie v&nbsp;podobe termálnych prameňov Panticosa a&nbsp;pozornejší návštevníci hôr si všimnú kovové potrubia vedúce vodu z&nbsp;vysoko položených priehrad do hydroelektrární, pomerne citlivo zasadené do prírody. Pri detailnejšej prehliadke pyrenejských vodných plôch totiž zbadáte, že mnohé horské plesá v&nbsp;celom pohorí nie sú tak úplne prírodné: niektorým človek priehradným múrom zväčšil objem, iné vytvoril úplne. Za vyše stopäťdesiat rokov, čo sa tak deje, sa väčšina takýchto diel stala integrovanou súčasťou krajiny.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/pekelne-stity-rajska-voda-20-zaberov-pyreneji-ktore-vam-vyrazia-dych">FOTO úchvatných Pyrenejí v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Z&nbsp;modernej železničnej stanice Zaragoza - Delicias, ležiacej v&nbsp;rovnomennom sedemstotisícovom španielskom meste na rieke Ebro, vyrážajú súpravy futuristických i&nbsp;úplne obyčajných vlakov. Tie druhé, dieselové, vytvoria pred odjazdom v&nbsp;krytej budove stanice riadny zápach, na čo zrejme ich konštruktéri do detailov nemysleli. Najmä vedľajšie trate akoby už slúžili skôr v&nbsp;móde dozvukov a&nbsp;určitej nostalgie, ustupujúc autobusom a&nbsp;individuálnej doprave. Taká je i&nbsp;trať vedúca cez Huescu do Canfrancu, odkiaľ kedysi pokračovala do Francúzska. K&nbsp;jej zaujímavej histórii sa ešte vrátime. V&nbsp;Huesce musia cestujúci pre rekonštrukčné práce i&nbsp;tak prestúpiť na autobus a&nbsp;tí, čo smerujú do hôr v&nbsp;doline Tena, kde leží mestečko Biescas, nemajú inú možnosť, ako pokračovať zo Sabiñániga ďalej stopom. Našťastie majú srdeční domáci obyvatelia hostí a&nbsp;tulákov s&nbsp;batohmi radi a&nbsp;nerobí im problém nadísť si niekoľko kilometrov. A&nbsp;vďaka sympatickej a&nbsp;večne usmiatej štyridsiatničke Oľge sme v&nbsp;Biescas ešte pred zotmením, napriek tomu, že má namierené na západ, do mesta Jaca. „Ak by ste niečo potrebovali, hocikedy mi zavolajte!“ dodáva na záver a&nbsp;na papierový lístok nám napíše svoje telefónne číslo.

Ráno i&nbsp;dopoludnie prebieha v&nbsp;Biescas v&nbsp;rovnako pozitívnej a&nbsp;odľahčenej atmosfére. Niektorí z&nbsp;jej približne tisícich obyvateľov sa od rána zhovárajú v&nbsp;kaviarni a&nbsp;zopár z&nbsp;nich si už beztak dokonalé horské scenérie skrášľuje pohárom červeného vínka. Po malej kofeínovej vzpruhe smerujeme stopom horskými cestičkami cez dedinku Panticosa do vyššie ležiacej osady Baños de Panticosa s&nbsp;milým miestnym päťdesiatnikom Javim. Posledný úsek cesty nás ochotne i&nbsp;s&nbsp;batohmi odvezie pár z&nbsp;baskického Bilbaa, Bernardo a&nbsp;Acún, ktorí majú okolité hory pochodené nespočetnekrát. „Teraz sa skôr rekreujeme, vraví s&nbsp;úsmevom Acún. Dcéra nám tu zaplatila pobyt, a&nbsp;tak sa cez deň prechádzame k&nbsp;vodopádom a&nbsp;popoludnia trávime v&nbsp;saune a&nbsp;termálnych prameňoch.“ Hoci niektorí návštevníci Baños de Panticosa majú proti miestnej architektúre námietky, nič hrozné na nej nevidíme. Možno preto, že latku architektonického nevkusu máme z&nbsp;našich vlastných hôr nastavenú poriadne vysoko.

Aj keď je pre skutočných „diaľkoplazov“ v&nbsp;Baños de Panticosa k&nbsp;dispozícii kamenná turistická chata Refugio de Montaña Casa de Piedra s&nbsp;tradičnou horskou atmosférou, za malý doplatok si možno vyskúšať lokálny wellness s&nbsp;polpenziou a&nbsp;príjemnou izbou. Takýto balíček je v&nbsp;konečnom dôsledku lacnejší než zariadenia podobnej úrovne v&nbsp;našej domovine. Okrem dokonalého výhľadu na hory z&nbsp;externého bazéna môže byť pobyt v&nbsp;Balneariu Panticosa i&nbsp;veľmi zaujímavou sociologickou sondou. Nonšalantný čašník z&nbsp;Barcelony sa dokonale trafil do svojho povolania a&nbsp;s&nbsp;taniermi, podnosmi a&nbsp;nápojmi akoby lietal. Popritom dokáže komunikovať s&nbsp;hosťami a&nbsp;vytvárať príjemnú atmosféru. Filozofii „zjedz, koľko vládzeš“ dáva novú dimenziu napchávajúci sa mladý španielsky párik, kde najmä nežnejšia - i&nbsp;keď podstatne väčšia - polovička prekonáva rekordy v&nbsp;skonzumovanom jedle. Po polievočkách a&nbsp;štyroch či piatich po okraj naplnených tanieroch s&nbsp;hlavným jedlom prichádza na rad dlhá ochutnávka zákuskov, koláčikov, dezertov a&nbsp;ovocia. Keď majú i&nbsp;pozorovatelia s&nbsp;bezbrehou fantáziou pocit, že tu niekde sa nachádzajú najodvážnejšie ľudské limity, prinesie si korpulentná tridsiatnička ešte jednu dávku farebných tortičiek a&nbsp;s&nbsp;obrovským úsmevom ich spokojne o&nbsp;pol desiatej večer zje.

Keď si nasledujúce ráno nájdeme drevené náhrady trekingových palíc, predavač z&nbsp;obchodíka s&nbsp;mapami nám ich z&nbsp;vlastnej iniciatívy vymení za odolnejšie a&nbsp;pevnejšie kusy. Vodopády na potoku Barranco Caldarés sú osviežením cestičky dolinou k&nbsp;chate Refugio de los Ibonés de Bachimaña, ležiacej v&nbsp;nadmorskej výške 2&nbsp;200 metrov. Tá ponúka ubytovanie až pre osemdesiat ľudí, no okrem chatára a&nbsp;okoloidúcej dvojice sme tu dnes sami. Ďalej je už len svet skál, vetra a&nbsp;divočiny. Jazerám Bachimaña Bajo a&nbsp;Bachimaña Alto uberajú niečo z&nbsp;prirodzenej krásy ich priehradné múry s&nbsp;výpustami, no v&nbsp;Pyrenejach takúto úpravu plies nikto nerieši. Možno aj vďaka nej je plocha Bachimaña Alto taká veľká, že obísť breh z&nbsp;ľavej strany trvá vyše pol druha hodiny. Pri jazere leží i&nbsp;malá a&nbsp;skromná útulňa Refugio de Bachimaña Superior, ktorú kedysi využívali najmä pastieri. Posledný značkovaný chodník odbočuje na sever, aby prekonal hraničný hrebeň do Francúzska. Poetická cestička k&nbsp;jazerám Bramatuero Bajo a&nbsp;Bramatuero Alto, ktoré sú tiež vlastne priehradami, je už značená len amatérsky a&nbsp;veľmi sporadicky. Naším cieľom a&nbsp;„hotelom s&nbsp;tisíckou hviezdičiek“ bude Refugio Bramatuero, len pred pár rokmi postavená útulňa, ktorú sme zazreli odfotografovanú na akomsi lokálnom turistickom webe.

Keď sa nočné teploty blížia k&nbsp;nule a&nbsp;v&nbsp;batohu máte len tenkú karimatku a&nbsp;ľahký spacák, dúfame, že chatka, ktorej snímku sme objavili úplnou náhodou, bude taká dokonalá, ako vyzerá. Najmä ak je vzdialená mnoho hodín chôdze z&nbsp;civilizácie a&nbsp;vo vyše dvaapoltisícovej nadmorskej výške predstavuje našu jedinú možnosť prenocovania. Rande naslepo s&nbsp;touto „insta­gramovou kráskou“ prebieha presne tak, ako to pri veľkých očakávaniach býva. Keď ju konečne vysoko na horizonte zazrieme, potešíme sa. O&nbsp;dve hodiny neskôr, tesne pred zotmením, už takmer nedýchame. Nedočkavosťou? Očakávaním alebo skôr preto, že podvedome tušíme problém? Počas posledných desiatok krokov nás premkne strach: „A&nbsp;čo keď je zamknutá?“ Stlačením kľučky prichádza vyslobodenie, no s&nbsp;mierne trpkou príchuťou. Správa: „Otvorené!“ je jedinou optimistickou vetou, akú možno o&nbsp;útulni Refugio Bramatuero vysloviť. V&nbsp;okamihu sklamane zisťujeme, že je to len budova dieselového generátora určeného na výrobu elektriny pre mobilný vysielač so smerovými anténami, núdzové ubytovanie pre turistov je len jej vedľajším účelom. Po zle osadených oceľových kram­liach sa nám do klaus­trofobického podkrovia nechce a&nbsp;vďační sme napokon i&nbsp;za malú miestnosť bez okien a&nbsp;jej chladnú betónovú podlahu. Na daždi a&nbsp;vetre pod holým nebom by bolo podstatne horšie...

Ráno je svet opäť krajší a&nbsp;chatka Bramatuero určite má svoje čaro. Je navyše dobrou možnosťou núdzového prespatia cestou na niektorý z&nbsp;tunajších hraničných vrcholov na hlavnom pyrenejskom hrebeni či pri priechode do vedľajšej doliny riečky Rio Ara. Poprašok čerstvého snehu vás tu môže prekvapiť počas mnohých častí roka, no kým je viditeľnosť dobrá, radi zvolíme skratku po platniach a&nbsp;exponovaných reťaziach, ktorá vedie k&nbsp;východným brehom jazera Bachimaña Alto od už spomínanej prázdnej ovčiarskej útulne až k&nbsp;chate Refugio de los Ibonés de Bachimaña. Po celý deň nestretávame nikoho okrem zvedavých zvierat, ktorým zriedkavá prítomnosť ľudí vôbec nevadí: kamzíka, ktorý si nás prišiel pozrieť pri jednom z&nbsp;plies, svišťa a&nbsp;veveričky. Samota je luxus, aký si v&nbsp;dokonalých Pyrenejach možno našťastie vychutnať často.

Kto pochádza z&nbsp;krajiny, kde sú vo vysokohorskom prostredí všetky vodné plochy prírodné, môže mať spočiatku problém pri pohľade na brehy pyrenejských priehrad. Najmä na ich nepekné odlivové línie viditeľné pri vyčerpaní a&nbsp;nízkom stave vody. Na počiatku tohto príbehu nájdeme postavu jedného zvláštneho Francúza. Aristide Bergés, muž ktorý sa narodil v&nbsp;roku 1833 v&nbsp;papiernickej rodine v&nbsp;regióne Ariège vo francúzskych Pyrenejach, je považovaný za priekopníka využitia vodnej energie na výrobu elektriny v&nbsp;celom regióne. Aj termín „biele uhlie“ je jeho dielom. Aristide, ktorý bol vyhlásený i&nbsp;za rytiera francúzskej čestnej légie, vravieval: „Horské ľadovce využívané ako hnacie sily môžu byť pre svoj región a&nbsp;štátne bohatstvo rovnako cenné ako uhlie z&nbsp;hlbín. Keď sa pozrieme na zdroj tisícok takto získaných koní a&nbsp;ich mocnú službu, ľadovce už nie sú ľadovcami - je to baňa bieleho uhlia!“ Dobový entuziazmus pre priemyselný rozvoj síce už z&nbsp;mnohých ľudí vyprchal a&nbsp;súčasníci si lepšie uvedomujú aj odvrátenú stránku takéhoto úsilia, no priehrady a&nbsp;náhony turbín v&nbsp;Pyrenejach dodnes nájdete i&nbsp;na tých najodľahlejších miestach. Zďaleka pritom nemusí platiť, že k&nbsp;hrádzi je potrebné sa dostať autami a&nbsp;inými mechanizmami: veľa vysokohorských priehradných múrov tunajší obyvatelia vytvorili na miestach, kam sa kráča celé hodiny pešo, prípadne v&nbsp;spoločnosti koní. Prvá priehrada v&nbsp;Pyrenejach Lac d’Orédon vznikla už v&nbsp;roku 1864, jej úlohou však bolo zabezpečiť dostatok vody pre v&nbsp;tom čase dokončený kanál Neste. Potreba výroby elektrickej energie z&nbsp;dostupného a&nbsp;obnoviteľného zdroja prišla s&nbsp;industrializáciou a&nbsp;nástupom železnice. Dnes má výroba elektriny pomocou hydroelektrární na španielskej i&nbsp;francúzskej strane horstva za sebou vyše stopäťdesiat rokov histórie a&nbsp;napriek niektorým negatívam sa tu možno na mnohých miestach presvedčiť, že sa dá získavať i&nbsp;s&nbsp;pomerne malým zásahom do krajiny. Aj tu však platí, že to isté nemusí byť vždy to isté a&nbsp;mení sa i&nbsp;prístup ľudí v&nbsp;čase. Najmä veľké priehrady už nemajú medzi domácimi obyvateľmi príliš veľa zástancov a&nbsp;prednedávnom španielsky najvyšší súd rozhodol, že plánovaná priehrada Biscarrues na rieke Rio Gallego sa s&nbsp;konečnou platnosťou stavať nebude. Po trid­siatich rokoch úsilia si tak obyvatelia dotknutej oblasti napokon vydýchli.

Trať, čo existovala kratšie, než sa stavala

Spojiť Francúzsko a&nbsp;Španielsko priamo cez Pyreneje železnicou sa v&nbsp;čase jej zlatej éry zdalo ako dobrý nápad. Hoci takáto idea pochádzala už z&nbsp;polovice devätnásteho storočia, s&nbsp;prácami sa začalo až v&nbsp;roku 1882 a&nbsp;dokončené boli až o&nbsp;46 rokov neskôr, v&nbsp;roku 1928. Odľahlé regióny sa tešili, že budú profitovať z&nbsp;obchodu i&nbsp;turistov, nešetrilo sa na náročných riešeniach ani na výstavnosti železničných staníc. Najdlhším tunelom na trati bol takmer osemkilometrový Somport, pomenovaný podľa Somportského priesmyku, pod ktorým prechádza, trať železnice tu kulminuje v&nbsp;nadmorskej výške 1&nbsp;212 metrov. Historickou pamiatkou je i&nbsp;tunel Sayerce, ktorý prekonáva v&nbsp;oblúku 60-metrové prevýšenie. Do osudu železnice Pau - Canfranc - Zaragoza však postupne zasiahlo niekoľko problémov: Španielsko v&nbsp;tom čase nemalo štandardný medzinárodný rozchod koľajníc a&nbsp;tovar sa musel z&nbsp;francúzskych vagónov na jeho území tesne za hranicou prekladať na španielske a&nbsp;opačne. Negatívnu úlohu zohrala i&nbsp;druhá svetová vojna a&nbsp;obdobie relatívnej prosperity v&nbsp;päťdesiatych a&nbsp;šesťdesiatych rokoch minulého storočia nemalo v&nbsp;prípade železnice úspešné pokračovanie. Trať bola finančne podvyživená a&nbsp;po nehode nákladného vlaku na jej francúzskom úseku v&nbsp;roku 1970, ktorá sa našťastie obišla bez obetí, bol zničený most L’Estanguet. Jeho obnova už nebola finančne zaujímavá a&nbsp;v&nbsp;úseku medzi Bedous a&nbsp;Canfrancom železnicu nahradila autobusová doprava.

Takmer storočná megalomanská železničná stanica, nazývaná niekedy aj Titanicom z&nbsp;hôr, najmä pre svoju veľkosť i&nbsp;pohnutý osud, sa po rokoch bez využitia postupne stala pravdepodobne najväčšou schátranou stavbou v&nbsp;celých Pyrenejach. Nový život jej vdýchol projekt miestnej samosprávy regiónu Aragon a&nbsp;investora z&nbsp;oblasti ubytovania, pričom padlo rozhodnutie prestavať ju na luxusný hotel. Budovu v&nbsp;architektonickom štýle b­ea­ux-arts obnovujú pod vedením architektov Joaquína Margazóa a&nbsp;Fernanda Useda, pričom práce finišujú a&nbsp;znovuotvorená má byť už v&nbsp;najbližšom období. Aj príbeh Canfranc Estación ukazuje, že ľudské ambície sú často prehnané, no aj tie najbizarnejšie výsledky nášho snaženia možno časom pretransformovať na čosi užitočné a&nbsp;uviesť ich späť do života, akékoľvek nepravdepodobné by sa to na počiatku zdalo.

Pekelné štíty a rajská voda: 20 záberov Pyrenejí, ktoré vám vyrazia dych

Peter Hupka

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Pekelné štíty a rajská voda: 20 záberov Pyrenejí, ktoré vám vyrazia dych

Peter Hupka

Súvisiace články

FOTO Hrdí a neústupčiví: Maličké súostrovie Fourni odhaľuje krásu Grécka a povahu Grékov

Zázračné ceny v Lurdách: Sviečky za päťsto eur, soška Panny Márie s certifikátom za sedemsto

Prežije Mŕtve more? Nedokážeme sa dohodnúť ani na tom, či ho chceme zachrániť

V tieni olivových hájov: Ako funguje španielska a talianska olejová mafia

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás