Park Ga-young, dievčina z malého mesta, mala iba tri dni do oslavy dvadsiatych narodenín. Výlet do Soulu bol pre ňu krátkym únikom z vidieckeho stereotypu do žiarivej, bujarou atmosférou Halloweenu bublajúcej metropoly. Dobrodružstvo pred veľkou zmenou, na ktorú dlho šetrila. Popri škole tvrdo pracovala, aby si mohla dovoliť štúdium módneho návrhárstva v Kanade. Keď nedávno plná optimizmu rozprávala o svojich plánoch najbližším, bol to ich posledný rozhovor. Jej sny navždy udupal dav rútiaci sa uličkou smrti.
„Ako sa toto dá vysvetliť?“ pýtala sa reportérov New York Times mama, ktorá plná neistoty hodiny čakala v miestnom komunitnom centre na správu o svojej dcére. Keď jej oznámili, že zomrela, bezvládne sa zosypala na zem. „Zdalo sa mi, akoby padala obloha,“ povedala slabo, stále držiac fotografiu mladej Park v rukách. Očami plnými sĺz sa na ňu zahľadela a šepla: „Bola taká krásna...“
Smútok pozostalých
Podobných príbehov z noci hrôzy v Itaewone bolo viac, oveľa viac. Shin Ae-jin, 24-ročná absolventka univerzity, nedávno nastúpila do svojho prvého zamestnania. V osudnú sobotu si vyšla s novými kolegami do ulíc. Už sa nevrátila. Keď sa rozniesla správa o tragických udalostiach, rodičia sa ju vybrali hľadať. Z jednej nemocnice do druhej. Keď ju konečne našli, bolo neskoro. „Hľadali sme dlho. Príliš dlho,“ hlesol zlomený otec.
Jeong Ae-ja prišla o milovaného vnuka. „Môj malý chlapec, celý život mal pred sebou,“ plakala, keď sa dozvedela, že osemnásťročný Kim Dong-gyu skonal. Bol v druhom ročníku na technickej škole v Soule a mal nádej, že na budúci rok získa vytúženú prácu vo veľkej firme. Tešil sa, že potom bude môcť starej mame prispievať. Hoci to robil aj doteraz. Mal radosť, keď z peňazí zarobených na brigádach mohol blízkym kúpiť niečo pekné. „Boli sme znepokojení z pretlaku v uliciach a presviedčali sme ho, aby sa vrátil domov, keď tam bude priveľa ľudí. On však len prehodil, že sa nemusíme báť,“ spomína stará mama na posledné spoločné chvíle. Celú noc aj počas nasledujúcej nedele pozostalí pátrali po blízkych. Nielen v zdravotníckych zariadeniach, ale aj v márniciach či na uliciach, kde boli nebožtíci zakrytí modrými plachtami.
Núdzové telefonáty
Itaewonu sa niekedy miestni vyhýbali. Bývala to ošarpaná štvrť „červených svetiel“, barov a klubov pre amerických vojakov. Časy sa zmenili a dnes patrí k najvyhľadávanejším miestam v Soule. Pre bohatý nočný život, kvalitné reštaurácie a podniky, množstvo atrakcií, turistov z celého sveta i mnohonárodné zastúpenie medzi obyvateľmi. Volajú ho tiež Západné mesto, ktoré sa stalo lákadlom najmä pre mladých. Domáci aj cudzinci sa sem hrnú hlavne cez víkend, no Halloween je bezkonkurenčne jednou z najrušnejších nocí v roku.
Viac-menej spontánne sa tu zhromaždilo vyše stotisíc ľudí, čo je priveľa aj na kórejské pomery. Tradičný sviatok bol totiž prvý, počas ktorého nebolo potrebné dodržiavať protikovidové opatrenia. Bol akýmsi vydýchnutím po dlhom období obmedzení.
S príchodom súmraku sa mladí tlačili do barov a nočných klubov, kde vyhrávali najnovšie K-popové hity, starší zaplnili uličky vinúce sa celým Itaewonom, ochutnávali grécke, turecké, talianske a ďalšie zahraničné špeciality, ktorými je táto rôznorodá štvrť známa.
No už keď sa večer začínal, dostávala polícia informácie, že sa veci môžu vymknúť spod kontroly. „Zdá sa, že tu budú ľudia utlačení na smrť,“ oznámil jeden z účastníkov osláv ochrancom zákona pol hodiny po šiestej. Ďalší volajúci upozorňoval: „Je tu priveľký dav, sám som sa z neho sotva predral. Myslím, že si to vyžaduje reguláciu.“ Ešte krátko po deviatej telefonoval vystrašený občan: „Prosím, urobte niečo. Naozaj sa obávam, že tu niekto zomrie.“ Stále bol čas zasiahnuť, no polícia akoby ohluchla.
Smrteľná pasca
Nikto presne nevie, ako sa vražedná mela začala. Povráva sa, že v jednom z podnikov sedela známa celebrita a mnohí sa tam snažili dostať. V každom prípade niečo vyvolalo chaos, vrcholiaci v úzkej zvažujúcej sa uličke, kde sa po chvíli nedalo ani pohnúť. Podľa agentúry Reuters, ktorá vyhodnocovala zábery a videá zo sociálnych sietí, v tlačenici dochádzalo k strkaniu i drobným potýčkam. Keď ľudia vzadu strácali balans, padali na tých pred nimi a nasledoval domino efekt, ktorého sila sa s každým metrom násobila. Nebolo kam uhnúť, nedalo sa uniknúť, mnohí nevedeli dýchať. Z tesného priestoru sa stala smrteľná pasca. „Nikto nechápal, čo sa deje. Jedni sa tlačili dopredu, iní dozadu, niektorí sa snažili dostať do vyvýšených výklenkov budov, aby prežili,“ opísala situáciu pre CNN dvadsaťtriročná Suah Cho. Podľa nej polícia nezasiahla včas a aj keď zopár „uniforiem“ dorazilo, nevedeli si vynútiť rešpekt. „V množstve masiek a kostýmov im málokto veril, že sú skutoční. Ľudia sa ich pýtali: Ste naozaj policajti?“
Španielka Ana a Nemka Melisa sedeli v bare, keď sa vonku rozpútala mela, ktorá si v krátkom čase vyžiadala vyše stopäťdesiat obetí a približne rovnako toľko zranených. Po doznení hlavného náporu spoza skleneného výkladu sledovali, ako prichádzajú sanitky, záchranárov, ktorí poskytovali prvú pomoc. Bolo ich však málo a žiadali o pomoc. „Dvaja naši priatelia sa k nim pridali, pretože vedeli, ako postupovať pri resuscitácii. Keď sa po polhodine vrátili, boli traumatizovaní a plakali, pretože obete im zomreli v rukách,“ spomína Ana, ktorá sa sama pokúšala zachrániť dvojicu dievčat. „Nevedela som, čo presne robiť, ale okolostojaci mi radili. Žiaľ, obe už boli mŕtve.“ Stále si vybavuje množstvo nebožtíkov poukladaných na zemi. Tých potom prevážali do provizórnej márnice, kde ich príbuzní prichádzali identifikovať.
„Desivé na tom bolo, že zatiaľ čo ľudia vonku umierali, nočné kluby ďalej fungovali. Až do štvrtej ráno,“ skonštatoval osemnásťročný stredoškolák Soh Won. Dodal, že po tom, ako videl štamgastov popíjať a spievať rovno vedľa tiel na ulici, stratil vieru v ľudskosť.
Podcenili situáciu
Sobotňajší chaos sa na druhý deň prelial do zúfalstva i zlosti voči štátnej moci, ktorá nedokázala tragédii zabrániť. Úrady zaznamenali tisícky hlásení o nezvestných osobách, na uliciach sa objavili pietne miesta s kyticami kvetov i fotografiami identifikovaných obetí. Prevažne študentov a mladých ľudí, ktorých v Kórei volajú kovidová generácia.
Zatiaľ kompetentní hľadali odpovede a sypali si popol na hlavu. Hoci ako pripomínajú noviny New York Times, juhokórejská polícia obvykle nápory zvláda. Protestné zhromaždenia tam neraz vyzerajú ako nacvičené choreografie. Desaťtisíce pochodujú po širokých cestách a popri skandovaní protestných hesiel za sebou dokonca zbierajú odpadky. Policajti v žiarivých žltozelených bundách kráčajú vedľa, usmerňujú ich a opatrne odkláňajú dopravu. Tentoraz však vážne pochybili. Aj preto, že na neohlásené akcie nie sú zvyknutí.
Minister vnútra a bezpečnosti I Sang-min uviedol, že značný počet policajných síl bol v sobotu nasadený do inej časti mesta, kde boli protivládne demonštrácie. Dav v Itaewone sa spočiatku nezdal neobvykle veľký, preto tam hliadky neposilnili. Skutočný pomer? Sedemtisíc mužov zákona monitorovalo protesty, v Itaewone ich bolo len 137. Navyše, primárne sa mali zamerať na užívanie narkotík, nie na kontrolu davu. Ako píše server NPR, šéf polície sa dodatočne ospravedlnil aj za to, že jednotky napriek množstvu tiesňových volaní nezasiahli včas, a prisľúbil interné vyšetrovanie.
Na plné ulice si zvykli
Vzhľadom na súčasný počet obetí ide o najsmrteľnejšiu katastrofu v Južnej Kórei od roku 2014, keď sa potopil trajekt Sewol a zahynulo viac než tristo ľudí. Niekoľko dní po tragédii prezident Jun Sok-jol priznal, že krajine chýba takzvaný davový manažment. Navrhol zavedenie národných bezpečnostných pravidiel, používanie dronov a iných špičkových technológií na rozvoj efektívnej kontroly veľkých podujatí.
„Obyvatelia Soulu sú zvyknutí na preplnené priestory, zrejme preto ich halloweenske podujatie v úvode neznepokojilo,“ povedala expertka na zvládanie katastrof a analytička národnej bezpečnosti Juliette Kayyemová pre CNN. Tvrdí však, že úrady museli predpokladať obrovský záujem o takúto akciu. „Je ich povinnosťou sledovať zoskupenia občanov v reálnom čase a vyhodnotiť, kedy je nutná asistencia bezpečnostných síl.“
Kde sa to začína
Na to, aby pokojné zhromaždenie vyústilo do obrovskej tragédie, nie je potrebné výtržníctvo či agresia. „Keď ste súčasťou davu, je ťažké odhadnúť, čo z vášho konania je nebezpečné,“ vysvetľuje profesor na Northumbrijskej univerzite Martyn Amos, ktorý sa touto témou dlhodobo zaoberá. „Podobné udalosti boli zdokumentované na športových podujatiach, koncertoch i v nočných kluboch.“
Príčiny môžu byť rôzne. Napríklad v Nepále v roku 1988 rozhýbal masu futbalových fanúšikov náhly lejak a keď ich zastavili uzamknuté brány štadióna, zahynulo 93 ľudí. V chicagskom nočnom klube v roku 2003 stačil k nešťastiu paralytický plyn, ktorý použili ochrankári, aby ukončili bitku. V panike a tlačenici zomrelo 21 návštevníkov. Vyše 130 úmrtí si vyžiadal aj tohtoročný zásah polície v Indonézii, keď muži zákona použili slzotvorný plyn. Istý britský profesor, ktorý vypracoval niekoľko odborných posudkov v súvislosti s prípadmi davových masakier, poukázal aj na variácie výkriku: „Oheň“ v preplnenom uzavretom priestore. Minulý rok pre agentúru AP povedal, že v USA, viac ako v ktorejkoľvek inej krajine, pôsobí ako impulz na vyvolanie paniky zvolanie: „Má zbraň!“
Väčšina sa udusí
Profesor Martyn Amos si myslí, že v Soule zlyhali predovšetkým štátni a mestskí úradníci. „Ľudia boli médiom, prostredníctvom ktorého došlo k nešťastiu, ale hlavnou príčinou bola nedostatočná príprava podujatia a jeho zabezpečenie.“
Ako pokračuje, osoby na veľkých zhromaždeniach sú v lepšom prípade ako plyn, častice, ktoré sa môžu voľne pohybovať. S ich pribúdaním však akoby sa celá masa premenila na tekutinu, kde sú všetci vydaní na milosť a nemilosť fyzike. Malé postrčenie zozadu môže zmohutnieť a vytvoriť vražednú vlnu. Ak narazí na prekážku, plnou silou sa do nej oprie. Pritom drví všetko, čo jej stojí v ceste. „Vezmite si katastrofu na štadióne v anglickom Hillsborough v roku 1989, tlačenicu, ktorá si vyžiadala 97 úmrtí. Tlak davu prelomil oceľové bariéry, čo si vyžadovalo viac než 4 500 newtonov,“ hovorí Amos. Upozorňuje však, že v konečnom dôsledku obete v tlačenici zomierajú predovšetkým pre nedostatok kyslíka. „Keď človek vydýchne, jeho hrudná dutina sa stiahne, pri ďalšom pokuse o nádych však mohutný tlak zabráni hrudníku expandovať a nasávať nový vzduch.“
VIAC FOTO V GALÉRII ►►►
Profesor davovej vedy na University of Suffolk G. Keith Still k tomu dodáva: „Trvá tridsať sekúnd, kým stratíte vedomie, a asi šesť minút, kým sa dostanete do kompresívnej alebo obmedzujúcej asfyxie. To je všeobecne pripisovaná príčina smrti v takýchto prípadoch. Nie rozdrvenie či ušliapanie, ale udusenie.“
