Tip na článok
Dažďový prales: Pokrýva väčšiu časť Surinamu.

Najstaršia synagóga na americkom kontinente i menštruačný dom: Aj to nájdete v najmenšej juhoamerickej krajine

Ruud Gullit, Frank Rijkaard či Clarence Seedorf. Tieto tri mená vám futbalový fanúšik povie pri zmienke o Suriname.

Galéria k článku (16 fotografií )
Mladí potomkovia čiernych otrokov: Marooni sú dnes už slobodní a bezprostrední ako všetci mladí vo svete.
Bezstarostné: Deti na celom svete sú rovnako zvedavé.
Stres tu nepoznajú: Mládež z obce Santigron v družnej debate.

Športové hviezdy svetového formátu síce reprezentovali Holandsko, ale korene majú práve v bývalej Holandskej Guyane, teda v Suriname.

Na najmenšom nezávislom štáte Južnej Ameriky je určite oveľa viac na obdiv, vďaka početným kolonizačným vlnám patrí medzi kultúrne najrozmanitejšie krajiny sveta. Zamerali sme sa na malú časť pestrej etnickej mozaiky - potomkov otrokov a pozostatky židovskej osady.

Mimochodom, Holandsko získalo túto kolóniu v roku 1667 v rámci obchodu s Angličanmi - dalo za ňu mesto New Amsterdam, dnešný New York.

Prvé dojmy

Počas divokej a hlučnej jazdy sa nám sprievodca Waldemar snaží rozširovať obzor svojím výkladom. Krajina je skoro celá pokrytá tropickými dažďovými pralesmi, len ploché pobrežie je porastené mangrovníkmi. Surinam ponúka nedotknutú prírodu, najväčšie chránené územie dažďového pralesa na svete a najväčšiu neobývanú pralesnú oblasť sveta - Centrálny Surinam, zapísaný na Zozname svetového dedičstva UNESCO. Krajina je veľmi bohatá na flóru aj faunu. Rovníkové počasie a dostatočný počet zrážok rastlinstvu praje.

Práve sa začína obdobie sucha. „V krajine odštartoval boj proti masívnemu výrubu dažďového pralesa. Surinam má veľké potenciálne nerastné bohatstvo, hlavne v podobe bauxitu, ale ťaží sa aj ropa,“ rozhovorí sa sprievodca Waldemar. „Až 80 percent elektrickej energie produkujú vodné elektrárne.“

Keď prechádzame okolo obrovskej plochy, kde okrem háld vyrúbaných stromov môžeme pozorovať velikánske lesnícke stroje, sprievodca vysvetľuje: „Drevo vyrubujú Číňania. Majú záujem najmä o mahagón, tík a céder. Tvrdý tík je najlepší na stavbu lodí.“

Kto sú Marooni - černosi z buša

Krajina je etnicky i nábožensky veľmi rôznorodá. Hoci má asi 570-tisíc obyvateľov, polovica z nich žije v hlavnom meste Paramaribo. Najpočetnejší sú Indovia a Pakistanci - asi 38 percent, hneď po nich nasledujú kreoli - miešanci. Svoj domov tu stále majú pôvodní Indiáni, ale aj Indonézania, Číňania, Európania - hlavne Holanďania, Levantínci - predovšetkým Maroniti z Libanonu, ale aj Židia. Zvláštne miesto asi so 14-percentným zastúpením tu náleží Maroonom.

„Kto sú Marooni?“ spytujeme sa Waldemara. „Sú to takzvaní černosi z lesa alebo černosi z buša. Ide o potomkov čiernych otrokov z Afriky. Utiekli z plantáží do okolitých pralesov a vytvorili novú, jedinečnú kultúru, ktorá sa uchovala dodnes,“ vysvetľuje. „Boli tri typy Maroonov. Prvým boli otroci, ktorí utiekli hneď po tom, ako sa dostali z lodí. Odmietli akceptovať zotročovanie a snažili sa nájsť spôsob, ako sa vrátiť do Afriky. Druhou skupinou boli nekvalifikovaní otroci, ktorí chvíľu pracovali na plantážach, potom však museli čeliť obrovskej brutalite, tak radšej utiekli. Poslednou skupinou boli zvyčajne kvalifikovaní otroci s mimoriadne silnými ideálmi, bojovali proti systému.“

Džungľa popri Karibskom mori zabezpečovala otrokom na úteku jedlo a prístrešie. Pestovali zeleninu a chytali zver. Ich prežitie záviselo od vojenských schopností, používali premyslenú taktiku - pasce a rôzne úskoky. Opustenie komunity sa trestalo smrťou. Marooni napádali plantáže, pálili plodiny, kradli hospodárske zvieratá a nástroje. Často zabili otrokárov a povzbudzovali ostatných otrokov, aby sa pridali k ich spoločenstvu. Jednotlivé skupiny Maroonov sa často spojili s miestnymi kmeňmi. Zohrali dôležitú úlohu v histórii Dominikánskej republiky, Kuby a Jamajky. „Chcete navštíviť Maroonov? Zoberiem vás tam za nejaký poplatok pre obec, ak chcete,“ dostávame ponuku, ktorá sa neodmieta.

Etnická rozmanitosť: V Paramaribe nájdete v tesnej blízkosti mešitu a synagógu.
Etnická rozmanitosť: V Paramaribe nájdete v tesnej blízkosti mešitu a synagógu.
profimedia.sk

Santigron

Stojíme v typickej maroonskej dedine. Vystupujeme na blatovú cestičku, je horúco, vlhko a pod mrakom. Miestne mladé ženy v minisukniach vešajú bielizeň na natiahnuté šnúry pred domom, ale aj na zaparkované osobné auto a fúrik. Trochu nás prekvapí, že nové, priestranné domy sa podobajú našim - hoci pred niektorými sú stále betónové nádrže na ručné pranie. Všetky domy, samozrejme, nie sú nové, niektoré sú na spadnutie - dosluhujúce drevené domy na koloch, pokryté palmovými listami alebo plechom.

Okolo prejde po európsky oblečená žena s košom položeným na hlave. Ďalšia má na sebe tielko a namiesto sukne omotaný kus látky okolo bedier, iným kusom látky obviazanú hlavu. V surinamskej strediskovej obci Santigron sa prelínajú africké zvyky s európskymi.

Z úvah o prelínaní kultúr nás vyruší krik miestneho muža s dredmi. Hrozivý. Kričí na nás. Dokonca sa za nami rozbehne a z jeho pohľadu je zrejmé, že je pod vplyvom nejakého opiátu. Ide z neho strach. Sprievodca nám vysvetľuje, že muž si len nepraje, aby ho niekto fotil. Waldemar sa ukáže ako schopný diplomat a vyjednávač - situáciu upokojí bankovka a prísľub, že zúrivého muža nezvečníme.

Ružový menštruačný dom

Na okraji obce nás zaujme priestranný krikľavoružový dom s plechovou strechou. Pred ním páli miestna žena odpadky, dym sa valí na všetky strany. Zvláštny obraz dotvárajú umelohmotné stoličky a umelohmotné vedrá na čistej dlažbe terasy.

Žena sa volá Melinda. Je zamotaná do látky s bielou čipkou dolu pri kolenách a krátke kučeravé vlasy má pevno spletené na hlave tak, aby jej nezavadzali. Hovorí slušnou angličtinou a poriadne nás šokuje. „Je to dom, kde môžu vojsť len ženy, muži nie,“ vysvetľuje Melinda. „Ženy z obce tu musia žiť počas menštruácie.“

Nemôžem uveriť jej slovám, už som sa raz s týmto zvykom stretla v africkom Mali - u Dogonov. Ale tí žijú oveľa primitívnejšie, v ich menštruačnom domčeku z nepálenej hliny som videla na vlastné oči behať myši. Tento dom, naopak, pôsobí čisto a moderne.

Za menší úplatok ma Melinda pustí dnu. Aj vnútorné steny sú namaľované na ružovo, celé to trochu pripomína domček pre Barbie. Vstupná miestnosť je jedinou veľkou obývacou miestnosťou, dominujú jej kovové stĺpy podopierajúce strop. Na dlažbe sú upevnené betónovými štvorcami, ako inak, ružovými. Narýchlo sa prejdeme ďalšími, menšími izbami. Sú síce skromne zariadené, ale čisté a celkom útulné. Nechýbajú dokonca ani funkčné sprchy a splachovací záchod, iba sme nevedeli nájsť kuchyňu. „Ženy v dome nevaria. Kuchyňa je obyčajne vonku nad ohniskom, ale v tomto dome sa nepripravuje jedlo. To nám prinesú ostatné ženy z rodiny alebo deti,“ vysvetľuje Melinda. Ako dodáva, za rodinou jej počas menštruačných dní nie je smutno. „Veď sestry sa sem chodia pozrieť, aj deti môžu. Len muži nesmú,“ opísala, ako to v menštruačnom dome funguje. „Pre nás je to normálne, je to tradícia.“

Keď sa nad miestnym zvykom lepšie zamyslíte, už nepôsobí tak zvláštne. Ženy majú týždeň pokoj, bez televízie, stresov. Môžu sa venovať len sebe.

Tradície: Kus látky previazaný cez trup má pravdepodobne pripomínať pôvodné oblečenie Maroonov - niečo ako náš kroj.
Tradície: Kus látky previazaný cez trup má pravdepodobne pripomínať pôvodné oblečenie Maroonov - niečo ako náš kroj.
Silvia Vaculíková

Židovská osada Jodensavanne

O mimoriadnej etnickej rozmanitosti Surinamu sa presviedčame na ďalšej našej zastávke - v bývalej židovskej osade Jodensavanne, asi 50 kilometrov južne od hlavného mesta Paramaribo. Sefardskí Židia ju osídlili ešte v roku 1650 a dodnes v nej nájdete pozostatky najstaršej synagógy amerického kontinentu Beracha Ve Shalom, Požehnanie a pokoj. Sefardi, pôvodom zo Španielska a z Portugalska, sa sem uchýlili pred prenasledovaním v Európe. V novej osade založili plantáže s cukrovou trstinou, na ktorých pracovali čierni otroci. Kolónia čelila útokom, chorobám, vzburám zo strany domorodých obyvateľov aj černošských otrokov. Nakoniec sa v 19. storočí jej obyvatelia presťahovali do Paramariba.

Vystupujeme z autobusu pred tabuľou, ktorá víta návštevníkov, a v krátkosti opisuje dejiny bývalej osady. Poľnou cestou vchádzame do nádherného lesa a pokračujeme k rieke Surinam. Waldemar ukáže prstom na drevené pomníky - staré, vertikálne postavené, nečitateľné, zvetrané. Vyzerá to, že je otázka času, kedy tu pod vplyvom vlhka a tepla zhnijú.

„To je starý africký a kreolský cintorín,“ vysvetľuje Waldemar. „Je miestom posledného odpočinku slobodných ľudí afrického pôvodu, potomkov otrokov žijúcich v okolí Jodensavanne. Zriadili ho na žiadosť bývalých otrokov, ktorí chceli mať vlastný cintorín. Židovskí osadníci im to schválili. Pôvodne otrokov pochovávali priamo na plantážach, určite nie na takom prominentnom mieste v srdci komunity.“

Väčšina hrobov smeruje k východu a sú vytesané z tvrdého dreva, ktoré je odolné proti termitom a klimatickým podmienkam. Na vrchnej časti náhrobných drevených „kameňov“ sa jasne črtá symbolika srdca - často vyrezaného hore nohami. Môže ísť o staré africké symboly sankofa a akoma, vyjadrujúce lásku a potrebu rozmýšľať o minulosti. Náš sprievodca má poruke aj oveľa prozaickejšie vysvetlenie. „Špicatý tvar ukončenia pomníka môže znamenať, že v hrobe je pochovaný muž, zatiaľ čo ženský hrob má zaoblený tvar ukončenia,“ vysvetľuje.

Židovský cintorín: O chvíľu prichádzame k ďalšiemu cintorínu. Za kamenným múrom sa pred nami rozprestiera rozľahlé pohrebisko židovských osadníkov - cintorín v Jodensavanne. Šokuje nás množstvo hrobov, ale aj výborný stav hrobových tabúľ položených na zemi. Napočítali sme asi 450 hrobov, zväčša z mramoru dovážaného z Európy. Ďalšie hroby sú z tehál. Sú nádherne zdobené. Nápisy sú v španielčine, portugalčine, holandčine a hebrejčine. Najstarší hrob pochádza z roku 1667.

„Synagóga a dva cintoríny sú hlavnými turistickými miestami v Jodensavanne. Ďalšie pozostatky osady treba ešte vykopať,“ vysvetľuje Waldemar, keď stojíme na základoch synagógy v tvare jej pôdorysu. Stále je rozpoznateľná obranná línia v Post Gelderland, ktorá slúžila ako dodávateľská pošta a prírodné studne.

VIDEO Plus 7 Dní