Tip na článok
Atrakcia: Švejkovu sochu v Sanoku chytajú ľudia hlavne za nos. Má ho celý vyleštený.

Pivo namiesto zbraní: Vybrali sme sa po stopách dobrého vojaka Švejka

Keď vám poviem blb, tak to vás nazvem ešte láskavým menom, - povedal raz Švejkovi jeho „obrlajtnant“ Lukáš.

Galéria k článku (15 fotografií )
Kniha od Haška, Švejk od Ladu: Dobrý vojak Švejk s nezabudnuteľnými ilustráciami Josefa Ladu vo výklade humenského kníhkupectva.
Lupkov: Cez letnú sezónu tu zastavuje vlak vojak Švejk z Humenného, určený hlavne turistom.
Pamätník: Pri Lupkovskom priesmyku postavili pamätník na počesť padlých brandenburských vojakov, obrancov priesmyku. Dnes stojí zničený a bez kovového orla.

Tento dobrý vojak je známy hlavne svojou jednoduchosťou, až naivnou dobromyseľnosťou. Totálny vojnový antihrdina. Jeho jedinou vojnovou ambíciou je nejako tú vojnu prežiť. Nesníva o hrdinstvách. Považuje to za obrovský nezmysel. Čitateľ sa sám seba občas opýta: Je ten Švejk ozaj „blb“ alebo skôr skrytý filozof?

Z Osla do Mongolska

Na vlakovej stanici v Humennom zastal vlak, v ktorom sa viezol aj dobrý vojak Josef Švejk a jeho kumpáni z 91. pešieho pluku z Českých Budějovíc. Obrlajtnant Lukáš dostal chuť na koňak. Všetci vedeli, že ho tam pri stanici predávajú Židia. Poslal teda Švejka po fľaštičku. Prichytil ho však poručík Dub. Aby mu dokázal, že je to „znamenitá“ železitá minerálka zo staničnej studne, Švejk fľašu vypil na ex.

Na pamiatku tejto literárnej udalosti odhalili v roku 2000 pri humenskej železničnej stanici sochu Josefa Švejka v nadživotnej veľkosti. Bola to prvá socha Švejka na svete. Ako jediná socha na východnom Slovensku má na sebe rakúsko-uhorskú uniformu. Dodnes je jediná licenciovaná podľa toho, ako Švejka nakreslil český ilus­trátor Josef Lada v nesmrteľnom vydaní Haškovho románu. Ďalšie svojské sochy a sošky Švejka postupne vyrástli v poľskom Sanoku a Przemyšli, českej Putimi či Kralupoch nad Vltavou, ruskom Omsku, Bugulme a Petrohrade, v ukrajinskom Ľvove, Kyjeve a Donecku. Jedna bola aj v Odese, no niekto ju odpílil a ukradol. Okrem sôch má Švejk po celom svete svoje „hospody“, pivá a slávnosti. A švejkológov.

Sú to nadšenci Švejka, zarytí pacifisti, nepriatelia uniforiem a kamaráti s pivom a so zábavou. Na jedného z nich si pamätá bývalý šéfredaktor regionálnych novín Pod Vihorlatom Marián Šimkulič. Nór Jomar Hønsi sa naučil po česky, aby si mohol prečítať Švejka v origináli. Keď sa na svojej ceste po Švejkových stopách zastavil v Šimkuličovej redakcii, rozprával sa s ním po česky. Putoval šesť mesiacov. Najprv podľa toho, ako Švejkovu cestu na východný front opísal Hašek. Osudy dobrého vojaka sa skončili v ukrajinskom mestečku Žovanci za Ľvovom.

Predčasná smrť spisovateľovi nedovolila pracovať na románe ďalej. Jomar Hønsi však pokračoval v stopách Haška, ktorý sa v roku 1915 prihlásil k 91. pešiemu pluku a ako vojak rakúsko-uhorskej armády a neskôr ruskej Červenej armády prešiel cez Irktusk a Bajkalské jazero až k mongolským hraniciam a vrátil sa cez Estónsko a Berlín do Prahy. Vlakom.

Švejkovo dúpä: Priestory Spolku priateľov dobrého vojaka Švejka sú plné najrozličnejších švejkovských suvenírov.
Švejkovo dúpä: Priestory Spolku priateľov dobrého vojaka Švejka sú plné najrozličnejších švejkovských suvenírov.
Jana Čavojská

Alergickí na Švejka

Haškovho Švejka českí literárni kritici neprijali s nadšením. Knihu označili za nevhodnú aj rôzni politruci. Vraj vojnu a vojnových hrdinov zosmiešňuje. Možno by upadla do zabudnutia, keby na jej základe nenaštudovali v Nemecku divadelnú hru. Švejk si postupne nachádzal cestu k čitateľom. Hašek v knihe použil jednoduchý hovorový jazyk. To bolo ľuďom blízke. Pôvodne zatracovanú knihu preložili do šesťdesiatich jazykov a stala sa jedným z najúspešnejších českých románov 20. storočia. Čitatelia dodnes milujú aj ilustrácie Josefa Ladu. On dal vlastne Švejkovi tvár.

Pri soche Švejka v Humennom sa stretávam s Radoslavom Turikom, historikom a stredoškolským učiteľom dejepisu z Humenného. V roku 2004 založil so svojimi študentmi občianske združenie Klub vojenskej histórie Beskydy. Začali opravovať zabudnuté vojnové hroby z 1. svetovej vojny, ktoré postupne v kopcoch pohltila vegetácia. Robia zoznamy padlých, raz ročne rekonštruujú Veľkonočnú bitku v Karpatoch a navštevujú bojiská v celej Európe, na ktorých bojovali muži zo Slovenska. Prvou svetovou vojnou sa zaoberajú z vedeckého hľadiska.

Radoslav Turik mi so Švejkovou sochou ochotne zapózoval kvôli fotografii. Hoci podľa jeho názoru nie je šťastné spájať vojakov z prvej svetovej práve so Švejkom. „Je to literárna postava románu s protivojnovým charakterom, humorného, satirického. Nie veľmi symbolizuje účasť Slovákov a Čechov v prvej svetovej vojne. Hlavne kluby vojenskej histórie z Česka sú na Švejka priam alergické. Berú ho ako zosmiešňovanie pamiatky svojich pradedov, ktorí bojovali v prvej svetovej vojne. A tá bola obrovským utrpením pre celú jednu generáciu.“

Odkázaní na železnicu

V prvej svetovej vojne bojovalo asi 400-tisíc ľudí zo Slovenska a vyše milióna Čechov. To je viac, než ich bolo cez druhú svetovú vojnu. Napriek nedostatkom, ktorým sa Jaroslav Hašek venuje vo svojej knihe, keď opisuje každodenné strasti pri presune jednotiek na východný front, bola podľa Radoslava Turika rakúsko-uhorská armáda zorganizovaná dobre.

Pred sto rokmi boli armády odkázané na železnice. Rovnako ako Švejkova jednotka v knihe vozili aj v skutočnosti vojakov, kone a všetko vybavenie vlakmi. Koľajnice zjednodušovali a skracovali transport veľkého počtu mužov, koní a ťažkej výzbroje. Ovládnutie železnice bolo strategickou výhodou. Vyhodenie trate do povetria mohlo zohrať významnú úlohu pri porazení nepriateľa.

Podľa románu prišiel Švejk do Karpát až niekedy v roku 1915, keď sa najtvrdšie boje skončili. No na vlastné oči prvýkrát videl, čo robí s mestami, dedinami a ľuďmi vojna. V Medzilaborciach vlak zastavil a sedliakovi zrekvirovali tri prasatá, aby mužstvu navarili. Hašek opisuje hneď niekoľko právd. Kto a na základe čoho dostal viac mäsa a kto iba vývar či ako sa rozkrádajú cisársko-kráľovské fondy na neexistujúce nemocnice. Vlak pokračoval ďalej cez Lubkovský priesmyk. Pred očami Švejka a jeho spolubojovníkov sa v knihe objavili zničené hospodárstva, stromy spálené strelami, Kristus bez hlavy, lebo mu ju odtrhlo pri ostreľovaní trate, aj zničený vlak Červeného kríža.

Na počesť husára: Sochy uprostred Przemyšla vybudovali na počesť maďarských husárov, ktorí cez 1. svetovú vojnu bránili pevnosti.
Na počesť husára: Sochy uprostred Przemyšla vybudovali na počesť maďarských husárov, ktorí cez 1. svetovú vojnu bránili pevnosti.
Jana Čavojská

Zajatý vlastnými

Poľský Sanok, to už bolo o inom. „Hejtmana“ Ságnera tam ordonančný dôstojník štábu brigády Tayrle oboznámil s nočnými radovánkami, ktorým sa tu velitelia oddávajú, a medzitým sa tretíkrát vyvracal. V budove, kde je v súčasnosti hotel Tri ruže, bol vtedy podnik, ktorý sa honosil názvom Mestská kaviareň. V skutočnosti sa tam dôstojníci chodili zabávať so slečnami.

U slečny Elly našiel Švejk poručíka Duba, keď ho poslali s rozkazom okamžite sa dostaviť na vojenskú poradu. Poručík Dub bol poručík zo zálohy. Čím vyššia funkcia, tým väčší idiot, píše sa v knihe. Dub dobrého vojaka Švejka vždy neznášal a robil mu z titulu svojej hodnosti zle, kde len mohol. Vykričaný dom však Švejk opustil vo všetkej počestnosti. Dnes si v Sanoku sedí na pešej zóne na lavičke pred obchodom s podprsenkami.

Ako hovoril už Humboldt

Nič na svete nie je krajšie ako tá blbá Halič. Nenechajte sa zmiasť. Je to citát zo Švejka. Určite nie z Humboldta. Aj ke územie vtedajšej Haliče je malebné aj dnes. Rovina alebo malé kopce, v ktorých sú roztrúsené dedinky a hospodárstva. Neskapal tam pes ako na mnohých miestach u nás na druhej strane hranice. Farmári ponúkajú domáci syr, včelári med. Do lesov vrátili zubry. Solinské jazero, ktoré vzniklo po vybudovaní najvyššej priehradnej hrádze v Poľsku, ponúka kopu možností na dovolenku pri vode. Môžete tu jazdiť na drezine aj viezť sa vláčikom s parnou lokomotívou. Vyznačených je množstvo turistických chodníkov. Jedným z nich je Chodník dobrého vojaka Švejka. Pre peších, cyklistov aj automobily.

Švejka čakali počas pešieho pochodu zo Sanoku ťažké skúšky. Našiel ruskú uniformu, vyskúšal si ju a práve vtedy ho prichytili. V domnení, že ide o vojaka nepriateľskej armády, ho šupli do transportu ruských zajatcov. Takže ho zajali vlastní. Lenže keď to konečne v pevnosti v Przemyšli vysvetlil, namiesto jednoduchého vyriešenia situácie ho major Wolf chcel dať obesiť. Bol neochvejne presvedčený, že vojak je v skutočnosti ruský špión, ktorý narukoval k rakúskym jednotkám, aby mohol informovať svojich veliteľov.

Stretnutie s generálom

Pevnostný systém okolo poľského mesta Przemyšl bol pred sto rokmi tretí najväčší v Európe. Rakúsko-uhorská monarchia ho vybudovala v druhej polovici 19. storočia ako hlavný obranný systém krajiny pred útokom z východu. Mal chrániť priesmyky v Karpatoch, aby sa nepriateľ nedostal ďalej, do centrálnej časti monarchie. Súbor pevností, roztrúsených okolo mesta, bol silný a veľmi moderný. Na začiatku prvej svetovej vojny tam slúžilo 130-tisíc vojakov. Ruská armáda pevnosti obliehala 137 dní. V zúfalej situácii bez zásob jedla ich 22. marca 1915 rakúsko-uhorská posádka vyhodila do vzduchu, aby nepadli do rúk nepriateľa. Rusi pevnosti však udržali iba do júna. Nemecké a rakúske regimenty ich potom dobyli naspäť.

V kopcoch okolo Przemyšla sú pozostatky pevností roztrúsené dodnes. Niektoré sú zachovanejšie, z iných zostali iba múry. Vedú okolo nich turistické a cyklistické chodníky. Na námestí v Przemyšli sedí s neodmysliteľnou fajkou a pohárom piva dobrý vojak Švejk. Má so sebou malého psíka. Doma v Prahe totiž obchodoval so psami. Lepšie povedané, zbieral rôzne oriešky a falšoval im rodokmeň.

Pri Švejkovej soche ma čaká fúzatý muž vo vojenskej čapici a v kabáte. Hovorí, že je cisársko-kráľovský generál. Jeho uniforma nie je historicky verná. Miestny Spolok priateľov dobrého vojaka Švejka si vymyslel vlastné. Nejde im o historické rekonštrukcie armád a bitiek, ale skôr o propagovanie švejkovského prístupu k vojne - že je len pre „blbov“ a toho Františka Jozefa. V uniformách organizujú rôzne akcie v pevnosti a sprevádzajú turistov či školské kolektívy. Každý rok organizujú Švejkovské manévre, najväčšie podujatie s tematikou dobrého vojaka Švejka na svete.

Zbigniew Ružycki je cisársko-kráľovský generál už dvadsať rokov. Dávno predtým, za študentských čias, vandroval po Švejkových stopách zo Sanoku do Przemyšla. Dnes tade vedie vyznačená trasa pre peších, cyklistov aj autá. Chodník dobrého vojaka Švejka láka do Bieščad turistov.

O Švejkovi rozpráva Zbigniew, zamestnanec odboru kultúry, športu a turizmu na mestskom úrade, ako o najlepšom kamarátovi. „Ale veď v skutočnosti neexistoval,“ pripomeniem. „Kdeže,“ oponuje. „Švejkov bolo veľmi veľa.“ Ľudí, ktorí budú radšej ,blbí‘, ale prežijú a neublížia. Chcú sa jednoducho vrátiť domov. Nediskutujú o veľkých ideáloch, ale skôr o každodenných strastiach aj slastiach. Načo by sa malý človek miešal do veľkej politiky? Nemá to význam. On o veciach, ktoré hýbu svetom, predsa nerozhoduje. Rozhodnú zaňho iní. On musí len mašírovať, ako rozkážu.

Zaujíma ma, čo si Zbigniew myslí o kluboch vojenskej histórie, ktorým sa zdá degradujúce vnímať dobrého vojaka Švejka ako symbol prvej svetovej vojny. „Mali by prestať rozmýšľať o vojne a zakopať pušky. Je 21. storočie a my ďalej bojujeme. Nepoučili sme sa. V okolí Przemyšla sú cintoríny padlých vojakov. Tí chlapci mali 17, 18 rokov. Načo sem prišli? Prečo museli zomrieť takí mladí? Pre rozkaz nejakého generála? Vojna zničila toľko životov. My švejkológovia sme pacifisti. Do rúk berieme pivo, nie pušky.“

Ľvov: Armády boli v minulosti na vlaky ako najefektívnejšie dopravné spojenie odkázané.
Ľvov: Armády boli v minulosti na vlaky ako najefektívnejšie dopravné spojenie odkázané.
Jana Čavojská

Opustený, ale veselý

Keď sa s ruskou uniformou všetko vysvetlilo a Švejk sa konečne mohol vrátiť k svojej „marš­kumpačke“, cestoval do Ľvova vlakom. Medzi Przemyšlom a Ľvovom premávajú v súčasnosti tri vlaky denne. Ranný, ktorý odchádza po ôsmej, sa tam vlečie asi štyri hodiny a stojí 25 eur. Je to totiž nočný lôžkový vlak a bez ohľadu na to, že idete iba sedemdesiat kilometrov z mesta do mesta, musíte zaplatiť poplatky. Dva popoludňajšie vlaky sú rýchlejšie a stoja štvrtinu. No ak by ste sa chceli do Ľvova iba pozrieť a vrátiť sa ešte večer do Przemyšla, nemáte ako, lebo večer už nijaký vlak naspäť nechodí.

Prečo nejsť do Ľvova autom? Odpoveď vám bude jasná, keď sa pozriete na rad na hraničnom priechode. Čaká sa celé hodiny a na spiatočnej ceste pri vstupe do Schengenu ešte dlhšie. Najpraktickejšie je odviezť sa na hranicu, auto zaparkovať na stráženom parkovisku za euro dvadsať na celý deň a pešo prejsť hranicu. Na druhej strane už čakajú taxikári aj autobusy do Ľvova.

Mesto so symbolmi leva si stále zachovalo ošumelé čaro monarchie. Halič a Ľvov totiž patrili do jej rakúskej časti. Celé historické centrum mesta je v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Snúbi sa tu architektúra gotiky, renesancie a baroka. Staroruský štýl súperí s architektonickými skvostmi nemeckých, rakúskych a talianskych staviteľov. Nechýba ani sovietsky štýl, no, našťastie, do historického jadra nezasiahol.

Ukrajina je vo vojne. Ako vyhlásil cisársko-kráľovský generál Zbigniew Ružycki, nepoučili sme sa. Ukrajinskí vojaci a dobrovoľníci bojujú na východe krajiny so separatistami podporovanými Ruskom. Vo Ľvove sa s vami nikto po rusky baviť nebude. Ak nerozumiete po ukrajinsky, skúste radšej angličtinu.

Ani o soche Švejka tu ľudia netušia. Majú iné obľúbené sochy. Umelcov, politikov, vojvodcov. Švejka som nakoniec našla s pivom v ruke sedieť v krčme Pivný dom. Nasmerovala ma do nej slečna z turistickej informačnej kancelárie. V angličtine, samozrejme.

Pivný dom vyzerá skôr ako honosná rakúska reštaurácia. Hrdí sa dátumom 1715 na fasáde. Švejk sedel síce opustený, ale veselý, medzi regálom s nealkom a dverami. Vraj ho na leto vykladajú von na terasu.

Ľvovská železničná stanica je stále honosná a veľká. Taxikári s ponukou odvozu na poľskú hranicu vás oslovia sami od seba. Pýtajú sedem-osem eur. Rad áut čakajúcich na vjazd do Poľska míňame už kilometre pred hranicou. Aj na priechode pre peších je kopa ľudí. Držitelia pasov Európskej únie majú našťastie svoje vlastné dvere a nemusia čakať v dlhej tlačenici. Napriek tomu mi prechod trval hodinu. No keďže v Poľsku je o hodinu menej ako na Ukrajine, nestratila som vlastne žiadny čas.

Nikdy nevystrelil

Ako stretnúť v Prze­myšli samotného Švejka? Skutočný, teda, pardon, vymyslený Švejk z Haškovej knihy prišiel do mesta ako zajatec Dobromilskou bránou pod pevnosťou 21 Bakonczyce. Dnes je to ulica Slowackého, vjazd do mesta od Sanoku. Bastión pri ceste je pekne zrekonštruovaný. Za oknom svieti portrét cisára Františka Jozefa, a keď­že je zamrežované, cisár pán vyzerá, akoby sedel v chládku. Kričím pozdrav. Vychádza Julian Šmuk. Že na cestu ďalej do pevnosti potrebujem priepustku. Našťastie mi ju už predtým vydal cisársko-kráľovský generál Zbygniew Ružycki.

Julian Šmuk je przemyšlovský Švejk už dvadsať rokov. Dnes pripravuje drevo do piecky a zemiaky v šupke, ktoré sa budú jesť s maslom a so soľou, lebo tak ich v Przemyšli jedol aj Švejk. Členovia Spolku priateľov dobrého vojaka Švejka sa pri zemiakoch a rôznych nápojoch stretávajú každý štvrtok večer. Ich malý priestor je plný dobrého vojaka. Steny zdobia nesmrteľné Ladove ilustrácie a obrázky z rôznych švejkovských komiksov, poháre a podpivníky so švejkovskou tematikou, vlajky, dobové portréty. Vo vitrínach opatrujú sošky Švejka, knihy o Švejkovi v rôznych jazykoch, suveníry Švejka a všetko možné.

O chvíľu víta Julian Šmuk skupinu poľských turistov. Nalievajú víno. On si nedá. Je predsa v službe. Neskôr sa ho pýtam, prečo má postavu Švejka rád. „Pre jeho veselú náturu,“ odpovedá. „Vďaka nej prežil. Všetkými silami bol proti vojne. A nikdy nevystrelil ani ranu.“

VIDEO Plus 7 Dní