Plus 7 dní

Vstup do krajiny povolený. Na turistických vízach svietilo Martinovi Navrátilovi číslo tristotridsaťdeväť. Málo ľudí sa vydalo na prieskum do konfliktmi zmietaného Afganistanu ako obyčajní cestovatelia.

„Are you crazy? Si šialený?“ pýtal sa ho francúzsky legionár v Kábule. Vyštudovaný historik sa však pevne rozhodol splniť si sen a skompletizovať svoje putovanie po legendárnej Hodvábnej ceste.

Vydať sa do krajiny, kde v novodobej histórii najdlhšie pretrváva vojnový konflikt, si vyžaduje dávku odvahy, trochu šialenstva, chuť zariskovať, ale aj pokoru a ostražitosť. Martin patrí medzi cestovateľov, ktorí si radi na vlastnej koži vyskúšajú, či je všeobecný rešpekt pred nepokojnou krajinou opodstatnený.

„Po dvanástich rokoch od pádu Talibanu sa to u nás dosť zmenilo,“ povedal mu postarší Abdul na trhovisku v Heráte. „Mal pravdu, dnešné podmienky v krajine napriek vojne dovoľujú relatívne bezpečne sa pohybovať na viacerých miestach, ak človek dodržiava miestne upozornenia a nelezie zbytočne do konfliktných zón,“ presvedčil sa Martin.

„Médiám sa niekedy podarí vykresliť okolnosti tragickejšie, ako je realita,“ domnieva sa. Prvý raz bol v krajine, ktorou zmieta vojnový konflikt, minulý rok, keď precestoval africký štát Mali.

Získal vtedy skúsenosti a dodalo mu to odvahu, aby si doplnil sen o zdolaní celej starodávnej cesty obchodníkov z Číny až k Stredozemnému moru, kadiaľ sa do Európy dostal nielen hodváb, ale putovali ňou aj obchodníci so zlatom a s porcelánom. Ani Afganistan, desaťročia zmietaný vojnou, ho neodradil.

„Nie som hrdina, čo ležal v zákopoch či počul streľbu. Sú miesta, kde sa dá chodiť, a potom tie, kam chodia asi len šialení turisti,“ vysvetľuje Martin po návšteve netradičnej destinácie. Ako turistický sprievodca má na mape zapichnutých presne stodvadsaťdva vlajočiek.

Predstavy o krajine tu nepomôžu, spoliehať sa radno sám na seba, na šťastie i na vycibrený šiesty zmysel. Chcel vidieť na vlastné oči, či skutočne všade pobehujú americkí vojaci v maskáčoch, či sa spoza každého rohu ozývajú guľomety a či sa na uliciach váľajú krvavé telá civilistov.

Martinova cesta sa začala v Iráne. Zaujalo ho tam najsvätejšie mesto šiitov v druhom najväčšom iránskom meste Mašhad. Legendárna hrobka 8. imáma Rezu láka milióny moslimov, ktorí sa jej túžia dotknúť.

Pritom plačú viac, ako keď im zomrie najbližší človek. Šialený nárek, ako aj výkriky „Alah je veľký“ sa ozývajú zo všetkých strán a moslimovia sa v tlačenici snažia prebojovať k hrobu aspoň na sekundu. Bol len kúsok od hrobky, keď do neho strčil muž.

„Prosím, nech aspoň môj malý syn sa jej dotkne,“ a pobožný otec strkal Martinovi do rúk svojho malého chlapca. Martinovi volala do Iránu mama a snažila sa ho presvedčiť, aby si nebezpečnú cestu do Afganistanu rozmyslel. Cestovateľská vášeň je však niečo mimoriadne silné, preto neuspela ani ona a kamarát Rudy ho doviezol na hranice.

Predstava desiatok guľometov, vojakov ozbrojených po zuby, ostnatých drôtov ako z vojnového filmu sa však nenaplnila. Na ceste pokojne popíjali čaj traja vojaci. Na otázku, kde sú hranice, každý ukázal opačnou stranou. „Opečiatkovali mi pas, žiadne veľké tortúry ani vypočúvanie sa nekonali.

Po vstupe do krajiny ma privítala len tabuľa Kábul. A za ňou nič! Žiadni kričiaci taxikári, autobusy. Proste nič,“ opisuje nezvyčajnú situáciu turista. Akoby zázrakom sa objavil muž s autom. Martin si ho stopol, ale pokazilo sa mu čerpadlo. „Tu zostaň, nikam nechoď, niekto príde. Hlavne neschádzaj dolu z cesty, všetko je zamínované,“ rozlúčil sa s ním šofér.

Podľa odhadov môže byť v krajine okolo sedem miliónov nevybuchnutých nášľapových mín. „Slnko zapadalo a ja som sa videl, ako nahrávam posledné video, kde zdravím matku,“ opisuje dnes už s úľavou. Prišlo ďalšie auto, šofér dal dobrodruhovi kebab a odviezol ho do Herátu. Bolo to jediné miesto, kam sa dostal po ceste, inak sa všade presúval letecky.

V Heráte je najbezpečnejšie miesto obrovská mešita. Kto by už len mal chuť odpáliť sa práve tam? Celá krajina je prešpikovaná kontrolami. Stačilo, že cestovateľ vyšiel pred hotel, kde si vybavil telefonát, a strážnik stojaci vedľa ho pri návrate opäť celého prehľadal.

„Nebola to žiadna jemná kontrola, na akú sme zvyknutí na letiskách, tu vás poriadne obchytajú aj medzi nohami,“ spomína si Navrátil, ktorý má veľkú smolu počas každej kontroly. V kolene má totiž klince.

Pípa na každom letisku, teraz mu však prvýkrát nebolo do smiechu. „Vždy o tom žartujem, ale teraz som mal skutočne stiahnutý zadok,“ rozpráva Martin. „Do tváre mi mierili odisteným samopalom a musel som ukázať jazvy po operácii.“

Najskôr Afgancov okupovali a vykorisťovali Rusi, po nich prišiel slávny režim Talibanu a po páde Dvojičiek v septembri 2001 prileteli ako záchrancovia zverenci prezidenta Georgea Busha. Rusom miestni doteraz nevedia prísť na chuť, po rusky neradno povedať čo i len slovko.

Krutý režim Talibanu zdecimoval obyvateľstvo a položil ho na chudobné lopatky. Na začiatku po odchode Rusov síce miestni vodcovia stabilizovali krajinu, ale zrazu sa pomery zmenili. Či im stúpla sláva do hlavy, to sa teraz ťažko hodnotí. Nastolili šialenejšie pravidlá, ako predviedli komunisti.

Zákaz akýchkoľvek médií, zahalené ženy bez možnosti štúdia či práce, muži mali presne predpísanú dĺžku brady, nesmeli sa nosiť slnečné okuliare. A do toho vykorisťovanie a psychický teror. Počas desiatky rokov nazbierala bývalá časť Perzskej ríše prívlastky ako najchudobnejšia krajina s najväčšou negramotnosťou, najvyššou nezamestnanosťou, najhoršou zdravotnou starostlivosťou, absentuje tu stredná vrstva.

Dobré body za historický význam sa v dnešnej ratingovej ekonomike nepočítajú. Po známych teroristických útokoch na newyorské Dvojičky prišli na scénu Američania. Tých majú v hornatej krajine radi, ale neveria im. Západniari síce zrušili krutý režim, ale doteraz sa im nepodarilo nastoliť mier. To im miestni nevedia odpustiť.

„Samotní Afganci sú neskutočne pohostinní, dobrosrdeční, vysmiati. Vojnu si nepripúšťajú a žijú normálny život,“ opisuje dennú realitu Slovák.

„Obchody sú otvorené, kaviarne, školy, úrady, všetko funguje. Stopy vojny, to sú rozstrieľané budovy, zničená infraštruktúra, žiadni turisti. Martin nestretol ani jedného. Radšej sa snažil čo najviac zapadnúť do miestneho koloritu. Nechal si narásť bradu, naučil sa niekoľko viet z Koránu a svätá kniha mala čestné miesto vždy na vrchu batoha.

Žiadne značkové oblečenie či turistický bedeker v rukách. Mapu si „odfotografoval“ do hlavy. Jedine fotoaparát prezrádzal, že by mohol byť novinár. „Bol som na svoje maskovanie hrdý, najzápadnejšie ma tipovali do Turecka,“ usmieva sa momentálne oholený tridsiatnik.

Takmer všetky pamiatky sú v krajine zničené, rovnako ako hlavné mesto Kábul. Ten sa môže pochváliť, že je jedným z najrýchlejšie vzrastajúcich miest. Nájdete tu i starý vtáčí trh, kde si vyberiete andulku, na počkanie ju pred vami zabijú a môžete si na nej hneď pochutnať.

Centrum mesta vypĺňa obrovský bazár - trhovisko, kde je radosť stratiť sa v nedeľné popoludnie. „Poď, daj si s nami čaj. Povedz nám, ako to u vás funguje,“ zaujímal sa o situáciu v Európe Abdul.

Alkohol tu nikde nenájdete, takže kým si pochutnávate na čiernom čaji, môžete podebatovať o vojne, deťoch, práci či národnom športe zvanom buzkaši. Zaujímavý, samozrejme, mužský, šport, kde sa na koňoch preháňajú dve družstvá a snažia sa dostať bezhlavú teľaciu mŕtvolu do bránky. Komplikovaná zábava ešte z čias starých Mongolov, ktorej pravidlá sú takmer nepochopiteľné.

„Najviac z nás je pestovateľov, niektorí chovajú aj ovce či kozy. No a, samozrejme, všetko predávame,“ usmieva sa štrbavý Husein s turbanom na hlave.

Jedálny lístok miestnych je jednoduchý. Základ je chlieb naan, mlieko airan, k tomu kopa zeleniny a ovocia. Mäso vidia na tanieri výnimočne. Jedlo dostať na ulici, do reštaurácií sa bežne nechodí. Tam vídať len bohatších alebo turistov.

„Na reštauračné sklo bolo nalepených niekoľko detských tvárí,“ spomína si Martin. „Keď zákazník odišiel, čašník zakričal na dieťa, to poslušne potichu prišlo po kosť a potom ju obhrýzalo na chodníku.“

Afganci dodržiavajú hierarchický systém - kto prv príde, ten prv melie, objasňuje nezvyčajnú situáciu. Drzé žobranie tu nie je v móde. Taliban ich vycvičil k poslušnosti.

Z Kábulu cestovateľ odletel do najpokojnejšieho mesta Mazar-e Šaríf. V oblasti Balkh ho fascinovali jedny z najstarších zachovaných hradieb na svete. Pochádzajú z roku päťsto pred Kristom, z čias Alexandra Veľkého. Po monumentoch sa dá voľne prechádzať bez zátarás, nápisov, môžete sa dotýkať múrov.

Chýba tu jediné, tlačiaci sa turisti. Na to si krajina ešte bude musieť počkať. Obozretnosť je stále v kurze. Martin sa nikdy nedal v meste odviezť taxikárom pred svoj hotel, radšej vystúpil o tri uličky ďalej a vrátil sa pešo. Afganci strach nenaháňajú, ale stále vás máta, že za každou zátarasou sa nachádza guľomet riadený joystickom, pripravený kedykoľvek začať paľbu.

Počas piatich minút v Kábule pri prechode vojenskej kolóny získate prehľad o súčasnej vojenskej technike, aký by ste nezískali na žiadnom vojenskom veľtrhu. To, že stretnúť vojakov v Afganistane je teraz ťažké, neznamená, že tam nie sú. Fotografovanie nemajú v láske, zato miestni sa radi pchajú rovno pred objektív.

Sú v rámci možností spokojní, nesťažujú sa. Po desaťročiach bojov berú život s istou dávkou ľahkosti. Tvrdia, že horšie to už byť nemôže, bude už len lepšie. A chýba im jediná vec na svete, mier.