Do prašnej kamenistej ceste a&nbsp;viac ako trid­siatich hodinách cestovania zo Slovenska prichádzame na miesto. Okolo nás víri červený prach, všade pobehujú kozy a&nbsp;dokonca sme stretli aj veľké stádo tiav so zvoncami na krku. Je to nevšedné miesto, kde ľudia žijú stále pomalým a jednoduchým spôsobom. Nemajú pokrivené charaktery nečakaným prínosom peňazí. Zahraničné návštevy či veľkí investori sem nezavítajú. Miestni sú pastieri dobytka a&nbsp;ich hlavnou starosťou je mať čo najväčšie stádo. Ich prežitie v&nbsp;náročných podmienkach je popretkávané množstvom zvykov.

Správny Pokot má viacero žien. V&nbsp;kmeni funguje polygamia a&nbsp;muž má bežne aj dvadsať detí. Na to, aby sa mohol oženiť s&nbsp;dievčaťom, musí zaplatiť jej rodine veno vo forme dobytka. „Cena sa začína na dvadsiatich kozách a&nbsp;zvyšuje sa podľa symetrie tela a&nbsp;ženskej obriezky,“ vysvetľuje miestny muž Cheptilit, ktorý je zároveň strážnikom v&nbsp;nemocnici. „Čím viac zaplatí, tým je vhodnejším manželom pre dievča. Ak náhodou muž nezaplatí sľúbené veno a&nbsp;dievča stihne otehotnieť, zoberie si ju späť rodina, ale klesá jej kredit.“ Veľa darovaných kôz v&nbsp;ich preklade znamená, že sa o&nbsp;dievča dokáže postarať. Cena za jednu kozu sa začína od štyridsať do sedemdesiat eur. Po svadbe mladomanželka sama postaví pre budúcu rodinu nový hlinený dom a&nbsp;stará sa o&nbsp;domácnosť i&nbsp;stádo.

„Dievčatá veľmi skoro otehotnejú a&nbsp;začínajú rodiť ako pätnásťročné a&nbsp;často končia okolo štyrid­siatky. Vďaka tomu, že za ňu muž zaplatil, zostáva v&nbsp;jeho područí. Ženícha vyberajú rodičia, láska tu nie je v&nbsp;móde,“ vysvetľuje lekárka zo Slovenska Katarína Mulama. Do Kene sa dostala pred viac ako desiatimi rokmi a&nbsp;pred dvomi rokmi začala rozbiehať vidiecku nemocnicu pre miestny kmeň spolu s&nbsp;rehoľnými sestrami aj vďaka podpore občianskeho združenia Dvojfarebný svet a&nbsp;grantu zo Slovak Aid. „Zariadenie je zamerané na ženy. Keď som písala projekt na získanie grantu, veľmi ťažko sa mi v&nbsp;ňom opisovalo, že takmer všetky dievčatá z&nbsp;kmeňa Pokotov sú obrezané tým najbrutálnejším spôsobom. A&nbsp;to je len začiatok ich príbehu,“ opisuje neľahké podmienky Martina Bencová Utešená z&nbsp;občianskeho združenia.

Budovy nemocnice postavil pred dvadsiatimi rokmi britský biológ David Roden. Tesne pred spustením do prevádzky mal autonehodu a&nbsp;zomrel a&nbsp;Pokotovia v&nbsp;buši zostali bez zdravotnej starostlivosti. Rodenova životná misia čakala dlhé roky na sprevádzkovanie a&nbsp;len vďaka oddanému strážnikovi Cheptilitovi zostala nepoškodená a&nbsp;nerozkradnutá. Dokonca sa zachovali aj pôvodné solárne panely, ktoré sem priniesli ešte z&nbsp;Anglicka. Pokotovia hovoria o&nbsp;jej dnešnom fungovaní vďaka Slovákom ako o&nbsp;zázraku, ktorý ich postretol. Najbližšiu nemocnicu mali doteraz asi sedemnásť hodín peši.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/porod-prachu-busi-komplikuje-ho-zenska-obriezka-pupocnu-snuru-odsekavaju-motykou">EXKLUZÍVNE FOTO Z KENE V GALÉRII&gt;&gt;</a>

Tikit je príliš ďaleko od hlavného mesta Kene Nairobi a&nbsp;patrí medzi najchudobnejšie časti krajiny. Investície sem neprichádzajú a&nbsp;kmene sú odkázané na vlastné prežitie bez vonkajšej podpory. Zrazu majú v&nbsp;doteraz prázdnych budovách prenosné sono, prístroje na rozbory krvi, lieky, fungujúce laboratórium, odborný miestny personál, lôžka pre chorých. Neexistuje tu infraštruktúra, cesty, obchody, poš­ta, domáci nevlastnia dopravné prostriedky. Zopár z&nbsp;nich má motorku, ktorú využívajú ako taxík. „Veľkým problémom sú hlavne pôrody. Rodiace ženy nechce nik voziť na motorke. Keď idú dlho peši, často porodia po ceste. Niekedy prinesú do nemocnice už mŕtve dieťa. Teraz sme im bližšie. Stále síce musia kráčať, ale už nie osem hodín,“ hovorí mladá lekárka a&nbsp;dodáva: „V&nbsp;buši pôrody robievajú babice. Ženy rodia v&nbsp;nehygienických podmienkach do prachu, často stratia veľa krvi, bábätká sa zaseknú v&nbsp;pôrodných cestách alebo zomrú na dehydratáciu či infekcie. Je tu viac ako dvadsaťpercentná úmrtnosť novorodencov a&nbsp;prvorodičiek. My sa snažíme znížiť túto vysokú úmrtnosť.“ Aj preto vznikla ako súčasť nemocnice pôrodnica s&nbsp;finančnou podporou zo Slovenska.

„Komplikácie pri pôrode spôsobuje v&nbsp;prvom rade ženská obriezka, ktorú má viac ako deväťdesiatosem percent žien vo West Pokote. Navyše je tu jeden z&nbsp;najhorších stupňov mrzačenia,“ objasňuje dôvod Katarína. Je to ťažko uchopiteľná silná tradícia tohto kmeňa. Bez nej by pravdepodobne kmeň nedokázal fungovať a&nbsp;zmizol by rovnako ako mnohé iné, ktorým sa zvyky zmazali spolu s&nbsp;príchodom iných národov. Táto neodmysliteľná súčasť ich identity sa robí dva až tri týždne pred svadbou. „Dievča sa vyberie spolu s&nbsp;dvomi babicami ďaleko do buša. Jedna si jej sadne na hruď a&nbsp;pridržiava ju na zemi a&nbsp;druhá medzitým robí obriezku. Bez lokálneho znecitlivenia, sterilných nástrojov, často bez šitia, len pridržia dievčaťu nohy pri sebe, aby zastavili krvácanie,“ opisuje krutý spôsob vyštudovaný medik Martin Pekarčík, ktorý strávil v&nbsp;Tikite takmer mesiac ako dobrovoľník. Počas večerov pri pive, ktoré chodili kupovať chlapi do mesta vzdialeného asi dve hodiny na motorke, sa podozvedal rôzne kuriozity. Obriezku ženy nevnímajú ako stigmu, horšie by bolo, keby ju vôbec nemali. „Nechcel by si ich zobrať žiadny muž za ženu a&nbsp;zabezpečenie potomstva je pre nich prioritou prežitia,“ vysvetľuje Martin, ktorý pomáhal pri pôrodoch v&nbsp;nemocnici i&nbsp;v&nbsp;teréne či oživoval novorodenca.

Ženy sa medzi sebou predbiehajú, ktorá bude mať viac detí. Keď som im povedala, že mám dve, tak sa smiali, že to sa ani nepočíta. Zaujíma ma, či sú pre ne akceptovateľné ďalšie manželky a&nbsp;či vzájomne na seba nežiarlia v&nbsp;polygamných vzťahoch. „Ja sa z&nbsp;toho teším, keď je u&nbsp;druhej, nie je aspoň u&nbsp;mňa,“ smeje sa Stellah, ktorá prišla na očkovanie s&nbsp;dcérou a&nbsp;dodáva: „Muž sa nemôže dotýkať ženy od ôsmeho mesiaca tehotenstva a&nbsp;pokým dojčíme deti. To je asi rok a&nbsp;pol.“ Intímny život vnímajú skôr ako manželskú povinnosť.

Pôrody sú pre ženy náročné. Boja sa vykrvácania i&nbsp;toho, že bábätko neprežije. „Zisťovala som od babíc, ako napríklad podväzujú pupočník u&nbsp;novorodencov. Použijú kus handry, čo majú poruke, alebo ho podviažu trávou. Pupočník odseknú buď mačetou, alebo motykou,“ opisuje praktiky domácich pôrodov lekárka Katarína a&nbsp;mama troch detí. Takmer za dva roky pôsobenia v&nbsp;buši sa stretla už s&nbsp;rôznymi kuriozitami. Ženy však čím ďalej, tým viac vyhľadávajú nemocnicu a&nbsp;vzdelaných zdravotníkov. Stellah Domorita má dvadsať­osem rokov a&nbsp;svoje šieste dieťa porodila v&nbsp;pôrodnici. „Je tu čisto, po pôrode môžem piť vodu a&nbsp;môžem sa osprchovať. Ďalšie dieťa určite porodím tu,“ hovorí mladá matka, ktorá býva dve hodiny od Rodenovej nemocnice. Ženy sa naučili chodiť s&nbsp;deťmi na pravidelné kontroly a&nbsp;očkovania.

Dnes ráno prišla do nemocnice peši aj Chemuswo, ktorá čaká siedme dieťa. Je to rýchly pôrod bez komplikácií. S&nbsp;prekvapením som sledovala, ako desať minút po pôrode placenty sa zdvihla z&nbsp;postele. Išla sa osprchovať a&nbsp;popritom si vyprala šaty, v&nbsp;ktorých rodila. S&nbsp;krvou stekajúcou po nohách si zobrala dievčatko von pod strom, kde začala dojčiť a&nbsp;potom uložila hodinového novorodenca spať na zem. Do nemocnice pri­šla s&nbsp;jednou chlpatou dekou, v&nbsp;ktorej si chcela bábätko zobrať domov. Našťastie tu dostáva každý novorodenec vďaka Kataríne látkovú plienku, košieľku, rodička niekoľko vložiek. V&nbsp;buši deti majú ako plienky rôzne handričky, plastové vrecká alebo nič. Chemuswo sa veľmi bojí nachladnutia, a&nbsp;tak dcérku kompletne zabalí do deky napriek vonkajším tridsiatim piatim stupňom. Meno dostala Katarína Mária. Podľa nás dvoch muzungu, ako označujú Keňania všetkých bielych, ktorí sme jej pomohli porodiť.

Pokotovia vlastnia toho málo. Na prežitie si vystačia so skromným jedlom. Doobeda pijú len čierny čaj s&nbsp;mliekom. Raz denne jedia hustú kukuričnú kašu ugali, občas zabijú kozu či ovcu. Ovocie v&nbsp;krajine rozpálenej slnkom sa ťažko urodí. Výnimočne sú to melóny či papája. Niektoré vynachádzavé rodiny začali pestovať kukuricu, paradajky a&nbsp;kel na nive blízkej celoročnej rieke Wei-Wei a&nbsp;tovar predávajú. Kočovní pastieri sa zmenili na poľnohospodárov.

Pestovanie komplikuje extrémne sucho a&nbsp;nedostatok. Napríklad tento rok neprišli výdatné dažde a&nbsp;korytá sezónnych riek zostali prázdne. Vysychajú stromy i&nbsp;kríky. Dostať sa k&nbsp;pitnej vode je čím ďalej, tým ťažšie. Po vodu chodievajú výlučne dievčatá a&nbsp;ženy. Na chrbtoch nosia ťažké žlté bandasky, niekedy často hodinu peši krížom cez buš. Je to pre ne dôležitý zvyk. Pri studniach či riekach môžu nerušene rozoberať rodinnú situáciu.

Telá si zdobia jazvami. Milujú skarfáciu. Na bruchu majú ženy vyrezané obrazce a&nbsp;niektoré hovoria, že ich to vzrušuje, keď ich muž hladí po jazvách. Mladým dievčatám z&nbsp;niektorých rodín zas chýba spodný zub. Dávajú si ho vytrhnúť, aby sa viac páčili chlapcom. Stretávam aj starú ženu, ktorá má dieru v&nbsp;brade zapchatú drevenou zátkou a&nbsp;tiež chýbajúce spodné rezáky. „To je kvôli medicíne. Keď ochorie, šaman jej cez dieru v&nbsp;brade môže naliať uzdravujúci liek,“ oboznamuje ma s&nbsp;novinkou Cheptilit.

V&nbsp;jednom hlinenom dome so slamenou strechou spáva často aj desať ľudí. Buď na zemi, alebo sa tlačia na matraci. Keď majú chlapci približne desať rokov, musia ísť spať von. Je to tradícia. Ak prší, ukrývajú sa v&nbsp;miestnom kostole či v&nbsp;škole. Prespávajú na skalách, pod stromami či v&nbsp;prázdnych korytách sezónnych riek. „Často ich doštípu malé piesočné muchy a&nbsp;dostávajú chorobu kala azar. Sú to vysoké horúčky, zväčšená je pečeň či slezina,“ opisuje slovenská lekárka Katarína. Zároveň je to vysokomalarická oblasť, najmä po dažďoch je to najčastejšie ochorenie, ktoré liečia v&nbsp;nemocnici. Vďaka novému vybaveniu ho vedia rýchlo a&nbsp;správne diagnostikovať. Prostredie je tu kruté a&nbsp;nehostinné. Slabí jedinci nemajú šancu prežiť. Hovorí sa, že keď dieťa prežije prvých päť rokov, potom už vydrží čokoľvek. Stačí, že zapadne slnko a&nbsp;začne ožívať zem. Z&nbsp;dier vyliezajú škorpióny, ktoré s&nbsp;radosťou bodnú prvé chodidlo na ceste. Na stromoch sú ukryté jedovaté hady, po zemi sa plazia pľuvajúce kobry. Toto je svet Pokotov, kde žijú storočia.

Dnes napriek surovým podmienkam, ktoré sú v&nbsp;Tikite, existuje perspektíva, že tu bude fungovať vidiecka nemocnica, ktorá bola doteraz prázdna. Vďaka odhodlaným Slovákom, ktorí sa nebáli ísť pracovať do buša, sa darí zachraňovať stovky životov.