Tip na článok
Viktóriine vodopády: Patria k najkrajším na svete a sú jedným z hlavných turistických lákadiel čierneho kontinentu.

Rafteri a kajakári smútia: Posledné roky divokej rieky

Najkrajší úsek mohutnej rieky Zambezi bude o pár rokov minulosťou.

Galéria k článku (12 fotografií )
Hrochy: Svoje teritórium si nekompromisne chránia. Pary na to majú dosť. Dospelý samec dokáže prevrhnúť raft s desiatkou pasažierov.
Milé opičky?: V Zambii vás romantické predstavy o týchto zvieratách veľmi rýchlo prejdú.
Cesta z nákupov: Domorodci nosia na hlavách všetko, čo sa dá. Pitnú vodu, tovar aj potraviny.

Horúce slnko, vlhký vietor vo vlasoch, spenené vlny tvrdo narážajúce o skaly čnejúce nad hladinou, rýchlosť, exotika, adrenalín. Nina a Peter Csonkovci pred rokmi prepadli čaru divokých riek a svojmu neraz nebezpečnému koníčku obetujú úspory, pohodlie a sú ochotní vystaviť sa nemalej dávke rizika. Je to pre nich životný štýl a vlastne už i zamestnanie. So svojimi kajakmi brázdili najkrajšie vodné toky nielen Európy, ale aj Severnej a Južnej Ameriky a Afriky. Fotoaparátmi i kamerou zachytávajú pominuteľné okamihy, veľkole­posť prírody i život domorodcov v exotických krajinách. Často na miestach, kam noha belocha ešte nevstúpila.

Nedávno sa vrátili zo Zambie, kde už druhýkrát zdolávali sen všetkých vodákov - dvestokilometrový úsek od Viktóriiných vodopádov až po najväčšie umelo vytvorené jazero planéty Kariba na rieke Zambezi. Práve tam mieria rafteri a kajakári z celého sveta, medzi ktorými boli v minulosti kajakárske legendy ako Steve Fisher, Nico Chassing, Alex Nics či Pete Merideth. Prichádzajú si zmerať sily so živlami a kochať sa nádherou panenskej prírody, ktorá sa, žiaľ, vinou záujmov „mocných“ pravdepodobne onedlho nadobro stratí.

Peter a Nina: Splavovali dravé rieky v Európe, Južnej a Severnej Amerike či v Afrike.
Peter a Nina: Splavovali dravé rieky v Európe, Južnej a Severnej Amerike či v Afrike.
ARCHÍV PETRA A NINY CSONKOVCOV

Had v kajaku

Štvrtá najdlhšia rieka Afriky je úchvatná a majestátna. Prechádza cez viacero krajín, dáva život množstvu živočíchov, rastlín a, samozrejme, domorodcov. Svoju tvár mení podľa podnebia, nadmorskej výšky, podložia, prírodných podmienok. Na niektorých miestach je prudká a dravá, inde pôsobí až láskavo pokojne. Hoci zdanie klame - práve pod hladinou „lenivých“ vôd sa ukrývajú smrteľné nebezpečenstvá. „V kaňone Batoka sa Zambezi kľukatí ako had,“ hovorí nám kajakový freestylista, viacnásobný víťaz Svetového pohára Peter Csonka.

„Je zarezaná v jeho hlbokých, vyše stometrových stenách, a keď pozeráte z lode nahor, zdá sa vám, že sa týčia až k oblohe. Pred ostrým slnkom niet úniku, na breh sa často vôbec nedostanete. Ak áno, vždy musíte dávať pozor, kde vystúpite, pretože kamenisté úseky pri pobreží obýva množstvo krokodílov. Zdá sa mi, že od našej poslednej návštevy pred deviatimi rokmi ich výrazne pribudlo.“

Riziká tu číhajú na každom kroku. Petrova manželka Nina si spomína na jeden z kritických momentov. „Plavila som sa pred Petrom, keď zrazu počujem, ako na mňa kričí: Pozor, had! Najprv som neverila, myslela som, že žartuje. Po pár sekundách som periférne zbadala pohyb, ako sa had plazí po kajaku smerom ku mne. Mohol mať dobré dva metre.“ Inokedy ich prenasledovala agresívna kobra. Keď zistila, že nemá šancu, vztýčila sa na hladine a hrozivo roztiahla chrbát. „To sú skôr úsmevné zážitky,“ prehodí Peter. „Oveľa horšie boli krokodíly a hrochy.“

Nebezpečné dravce

Vždy keď zdolali náročné kaskády, čakal ich pokojný úsek, kde zvieratá kraľovali. Aj keď sa zdalo, že nič nehrozí, preventívne udierali veslami o hladinu, či sa nejaké nevynorí. „Hrochy sú teritoriálne živočíchy a svoje územie si nekompromisne chránia. Spôsoby si nevyberajú. Majú obrovskú silu a bez problémov dokážu prevrátiť raft s desiatkou ľudí, roztrhať ho na kúsky a ublížiť posádke. Ak sme od nich boli ďalej, zlovestne nás sledovali, keď sme sa priblížili, začali prudko fučať do vody, pripravené na útok. Ak sa dalo, obišli sme ich, ale bolo ich tak veľa, že sme niekedy museli preplávať pomedzi ne. Vtedy sme pádlovali doslova o život.“

A krokodíly? To je kapitola sama osebe. Pravidelne im padnú za obeť miestni rybári a svoje veľké zuby si brúsia aj na turistov. Stane sa, že keď vodáci nezvládnu náročný úsek a skončia mimo plavidla, ich koniec môže byť otázkou pár sekúnd. „Aj my sme útok krokodíla zažili. Našťastie, boli sme celá skupina v rafte a radšej ustúpil. Pár metrov od nás roztiahol svoju obrovskú zubatú tlamu a stratil sa.“

V divokých vodách: Splavovanie Zambezi je náročné a neraz nebezpečné.
V divokých vodách: Splavovanie Zambezi je náročné a neraz nebezpečné.
ARCHÍV PETRA A NINY CSONKOVCOV

Nástrahy africkej divočiny: Hadmi, krokodílmi a hrochmi sa nástrahy zďaleka nekončia. V povodí rieky je síce dravej zveri o niečo menej ako vo voľnej divočine, zato na turistov číhajú pavúky veľké ako päsť, otravný hmyz šíriaci tropické choroby, mnoho druhov jedovatých plazov, chlpaté stonožky. Keď Slováci na brehu v stanoch v temnej noci zaspávali, nikdy nevedeli, čo ich zobudí.

„Zaujímavé je, že hadov a pavúkov sa domorodci báli ešte viac ako my. Hoci s nimi žijú celý život, nezvykli si na ne,“ prehodí Peter. „My sme párik pavúkov dokonca chovali a kŕmili. Keď sme však chceli, aby nám tamojšie deti chytili ďalšie, nekompromisne odmietli.“

Vo výpočte afrických nepríjemností nemôžeme zabudnúť na opice, ktoré nemali nič spoločné s milými televíznymi šimpanzmi či malými drzými gibraltárskymi makakmi. „Tieto boli veľké, samce mohli mať aj pol druha metra a päťdesiat kíl,“ spomína Nina. „Bez rešpektu si brali všetko, čo sa im zapáčilo. Neraz to ľuďom vytrhli z ruky. Nám opica ukradla pollitrovú fľašu koly, o pár metrov ďalej si sadla, otvorila ju zubami a vypila. Bol to neskutočný pohľad.“

Zambezi preteká po hranici medzi Zambiou a Zimbabwe a celé územie je rajom pre pašerákov. „Už na začiatku cesty nám domáci odporúčali, aby sme nezabudli na darčeky, ktoré im v prípade kontaktu môžeme venovať, a tak predísť krádežiam či napadnutiu.“ Darčeky boli určené aj pre domorodcov, ktorí striehli pri ťažko splaviteľných úsekoch, aby rafterom pomohli preniesť plavidlá. „Ich pomoc nebola vždy nutná, ale odmietnutie by mohlo viesť ku konfliktu,“vysvetľuje Peter. „Lepšie bolo ich služby prijať a potom ich odmeniť nejakými drobnosťami.“

Skromní, ale spokojní

Peter s Ninou sú vo svete vodákov populárni. Preto majú priateľov, známych a športových kolegov po celom svete. Aj v Afrike. Vďaka nim vidia viac ako obyčajní návštevníci a dostanú sa na miesta, kam sa bežne nechodí. S úsmevom si vybavujú situáciu, keď pristáli neďaleko jednej z osád a nakrúcali podklady pre pripravovaný dokumentárny film. „Pár metrov od nás sa z húštiny vynorili dve domorodé deti s kanistrami pitnej vody na hlavách. Keď nás uvideli, najprv šokované zmrzli, vzápätí v panike s krikom utekali preč a kanistre, ktoré im popadali na zem, ponechali svojmu osudu. Neskôr sme sa dozvedeli, že belocha ešte ni­kdy nevideli, preto ich pohľad na nás vydesil.“

Manželia na svojich potulkách spoznávali život v osadách, zvyky miestnych, ochutnali tradičnú stravu. „Sú to jednoduchí ľudia, ktorí bývajú v domoch z hlinených tehál so slamenými strechami podopretými palicami. Ich život sa točí hlavne okolo zháňania potravy, pestovania plodín, lovu a výmenného obchodu medzi dedinami. Tu aj na malý obchodík narazíte výnimočne. Televízor, ten je vzácnosť. Býva nanajvýš jeden v celej osade, obvykle v malej krčme a obyvatelia po večeroch prichádzajú niečo vypiť, pozrieť si film či športový zápas. Žijú skromne, ale je úžasné, že sa vedia tešiť aj z toho mála, čo majú.“

Na druhej strane dediny na vyšších úsekoch rieky, ktoré sú otvorené civilizácii, z turistov slušne žijú. Poskytujú im sprievodcov, navigátorov, kormidelníkov i kameramanov. Oplatí sa im to viac. Zatiaľ čo za celodennú tvrdú prácu na poliach by zarobili tri-štyri doláre, na raftoch dostanú za pár hodín päťdesiat.

Zvedavé deti: „Pre mnohé sme boli veľkou atrakciou,“ hovorí s úsmevom Nina.
Zvedavé deti: „Pre mnohé sme boli veľkou atrakciou,“ hovorí s úsmevom Nina.
ARCHÍV PETRA A NINY CSONKOVCOV

Peniaze vyhrali

Tunajší bohatý cestovný ruch však nežije len zo športového či z rekreačného splavovania. Domáci vyberajú peniaze za návštevu tradičných osád, umožnia cudzincom zúčastniť sa s nimi na love rýb alebo si užiť niekoľkodňovú vyhliadkovú plavbu. Najväčšou atrakciou sú však úchvatné Viktóriine vodopády. Tento div sveta, ktorý domáci nazývajú Mosi-oa-Tunya (Dym, ktorý hrmí), návštevníkom berie dych. Milióny kubíkov vody, valiace sa cez 1 800 metrov dlhý skalný previs a s rachotom padajúce do zhruba stodvadsaťmetrovej hĺbky, ponúkajú nezabudnuteľné pohľady.

Turisti lietajú nad vodopádmi ultraľahkými lietadlami, skáču bungee jumping zo štýlového mosta až tesne nad hladinu a tí najodvážnejší, alebo najšialenejší, sa kúpu v takzvanom Diablovom bazéne. Je to prírodná nádrž hraničiaca s nekonečnou priepasťou. Niektorí milovníci adrenalínu kvôli efektnej fotografii pritiahnu na samý okraj priepasti malé deti. Pritom stačí nesprávny pohyb a pokus o pôsobivé selfie sa môže skončiť tragicky.

Všetky tieto atrakcie na Zambezi zostanú ešte dlho. Osud jedinečných kaskád je však zrejme spečatený. V oblasti má vyrásť mamutia vodná elektráreň.

„Niečo podobné sa stalo v šesťdesiatych rokoch, keď tu vybudovali jednu z najväčších vodných priehrad sveta Kariba. Veľa obyvateľov vtedy presídlili, voda zaliala rozsiahle územie, zničila vegetáciu a zabila množstvo živočíchov, ktoré ochrancovia prírody nedokázali premiestniť do bezpečia,“ sumarizuje Peter.

„Kaňon Batoka čaká podobný osud. Toto krásne miesto sa čoskoro ocitne pod hladinou. Všetky kaskády zmiznú a nahradí ich jedno veľké jazero. Podľa odhadov by voda mala vystúpiť až do výšky 757 metrov nad morom. To bude znamenať nielen koniec jedného z najkrajších úsekov divokej rieky, ale aj národného parku Mosi-oa-Tunya.“

Pokusy zastaviť projekt, žiaľ, vyšli naprázdno, a tak majú kajakári a rafteri posledné roky, aby si Batoku užili. „Všetko zničia,“ dodá smutne Nina. „Faunu, flóru, svetové dedičstvo, ľudia prídu o prácu a život v celom regióne sa zmení.“ Livingstone: Peter s Ninou sa dostali do kontaktu s domorodcami v odľahlých oblastiach, ale aj s obyvateľmi relatívne bohatých miest. Ako hovoria, život v turisticky atraktívnom Livingstone sa diametrálne odlišuje od všetkého, čo zažívali v okolí veľkej rieky. „Býva tam mnoho bielych ľudí, ktorí väčšinou riadia miestnu ekonomiku a najsilnejšie podniky. Práve tam sa sústreďujú tisícky cestovateľov, aby z pohodlia hotelov a penziónov vyrážali na výlety k vodopádom, za exotikou, kultúrou, pamiatkami, safari či na jazdy offroadom. Možností je neúrekom.“

„V meste plnom priateľských, i keď často vypočítavých až vtieravých obyvateľov nájdu všetky vymoženosti civilizovaného sveta, niekoľko luxusných supermarketov aj klasické africké trhy, lacné i drahé možnosti ubytovania, mnoho reštaurácií - tradičných, európskych, amerických,“ hovorí Peter. A životná úroveň? V Livingstone sú obrovské rozdiely, domáci však majú aspoň podľa našej dvojice dostatok možností. Vzdelaní a pracovití vraj nežijú zle. Problém je, že pre väčšinu domorodcov je beloch ten, ktorý má pomáhať, ten, ktorý má a obvykle dá. Tak sú tovary a služby pre turistov niekoľkonásobne drahšie. „Je to podobné v celej Afrike. Cudzinec je chodiaca peňaženka, zdroj príjmu,“ vysvetľuje náš kajakár. „Vždy treba zjednávať.“

Obchody riadia predovšetkým Európania a Indovia, domorodci robia, len ak musia. Peter si myslí, že práve lenivosť je hlavnou príčinou ich biedy a nižšieho životného štandardu. „Za celý pobyt v tomto meste som vlastne nikoho z domácich nevidel fyzicky pracovať.“

To však nie je špecialita čierneho kontinentu. V mnohých krajinách, kde slnko žiari po celý rok a príroda ľuďom dáva všetko, čo potrebujú, sa domáci za pracovnými aktivitami príliš netrhajú. Tak žili celé stáročia a neustála „pomoc“ okolitého sveta ich len utvrdzuje, že niet prečo niečo meniť. Podstatné pre nás je, že táto exotická krajina má stále čo ponúknuť. Aj po tom, ako vyrastie nová elektráreň, bude veľa dôvodov navštíviť ju. Len adrenalínu trochu ubudne.

VIDEO Plus 7 Dní