Centrum mesta Lübeck je postavené z červených tehál a celé obkolesené vodou. Hoci hanza, zväz obchodných miest na severe Európy, zanikla už pred stáročiami, Lübeck a ďalšie nemecké mestá Brémy a Hamburg si prívlastok hanzové hrdo ponechávajú dodnes. Unikátny obchodný spolok vznikol v polovici 12. storočia a zo severu Nemecka sa rozšíril o mestá v súčasnom Poľsku, Škandinávii i Pobaltí. V čase najväčšej slávy združoval až dvesto miest. Ich občania si uvedomovali potenciál väčšieho celku.

Mesto slobody, práva a blahobytu

Diaľkový obchod sa uskutočňoval na mori, obchodné lode, ale aj samotné mestá sa stávali terčom útokov lúpežných rytierov, svojvoľných kniežat či pirátov. Panovníci nedokázali zabezpečiť obchodníkom dostatočnú ochranu. Mestá si museli poradiť samy. Lübeck vybudovali z bezvýznamnej dediny na najdôležitejšie mesto hanzy práve obchodníci. Obkolesili ho hradbami, vystavali kostoly, katedrálu, špitál, urobili prístav. Vyslúžil si prívlastok mesto slobody, práva a blahobytu. Pretože práve ekonomická prosperita bola pre jeho obyvateľov kľúčová - na rozdiel od zvyšku feudálnej Európy s jej systémom nadradenosti šľachty a cirkvi. „Vnútri súhlas, navonok mier,“ znelo heslo stredovekého mesta. Zachovalo sa vytesané do vstupnej brány.

Je to mesto na vode. Hoci pobrežie mora je vzdialené dvadsaťštyri kilometrov plavby po rieke Trave, prístav v meste plnil po celú existenciu hanzy dôležitú funkciu. Bol dopravným uzlom a zároveň styčným bodom pre hanzové mestá na východe a na západe. Moc hanzových miest postupne nabrala také rozmery, že kvôli svojim obchodným záujmom neváhali oponovať samotným panovníkom. V Lübecku sa dodnes zachovala impozantná Holštajnská brána, ktorá s dvomi vežičkami vyzerá ako rozprávkový zámoček, gotické kostoly, kupecké domy a radnica, soľné sklady na brehu rieky Trave a hrad, v ktorom dnes sídli moderné múzeum venované hanze. Život v stredovekom meste zas až taký moderný nebol. Ako všade inde, aj tu bolo na uliciach blato a výkaly zvierat. Voda sa nedala piť. V Lübe­cku fungovalo okolo sto pivovarov. Pracovití občania popíjali hlavne pivo. Starobinec v Špitáli svätého Ducha prideľoval každému pacientovi denne až tri a pol litra tohto nápoja. Lübeck sa považuje za mesto, kde vznikol marcipán, tu sa dodnes vyrába marcipán pod ochrannou registrovanou známkou. Neslúžil však ako bežná pochúťka. Prisudzovali mu účinky podobné viagre. Vyrábali ho výlučne lekárnici. Medzi každodenné jedlo ľudí na Balte patrili solené ryby - konzervovať potraviny inak ako soľou ľudia vtedy ešte nevedeli. Práve solené ryby, ale aj vlna či dokonca popol potrebný na farbenie látok patrili k dôležitým komoditám, ktoré prepravovali lode hanzových miest.

Operácia Gomora

Sú dlhé a obrovské, vystavané z navlas rovnakých červených tehál, na prvý pohľad vyzerajú rovnako, no potom si všimnete množstvo odlišných detailov. V týchto budovách skladov, postavených na ostrove uprostred Labe v nemeckom Hamburgu, sa robili dôležité rozhodnutia, ktoré ovplyvnili smerovanie obchodu na celom svete. Cez Speicherstadt, ktorý v roku 2015 zaradili medzi chránené lokality UNESCO, dodnes prechádza tretina svetového obchodu s kobercami a významný objem kakaa a kávy. Čo sa týka Európy, je práve toto miesto číslo jeden v importe orientálnych kobercov. Mesto skladov teda žije dodnes.

V Hamburgu je viac mostov ako v Benátkach. Aj Hamburg je mesto na vode. Hoci milovníci romantických zákutí medzi bohato zdobenými benátskymi palácmi a kostolmi by zrejme ohŕňali nos nad funkčnou architektúrou mesta na severe Nemecka. Hamburg sa nikdy nehral na pôvab. Bolo treba makať. V 19. storočí mal za sebou dlhú úspešnú históriu ako hrdý člen hanzy a slobodné mesto. No zlaté časy hanzy boli dávno minulosťou a v roku 1871 sa po založení Nemeckej ríše stal jej súčasťou aj Hamburg. Čo však so zámorským obchodom, s daňami a clami? Mesto bojovalo o výnimky. Na prvých desať rokov si dohodlo so štátom privilégium vlastných colných regulácií. Obchodníci mohli naďalej skladovať tovar bez povinnosti platiť dane. V roku 1881 sa rozhodlo, že výnimky sa ďalej budú vzťahovať iba na prístav na rieke Labe. Mesto dostalo sedemročnú lehotu na to, aby sa so situáciou vyrovnalo. Idea bola jasná - ak výnimku dostal prístav na Labe, tak bude celý medzinárodný obchod presunutý tam.

Začala sa komplikovaná výstavba. Najprv vysťahovali 24-tisíc ľudí a zvalili 1 100 domov. Potom budovali systém kanálov a konštrukcií, na ktorých mali priamo na vode stáť nové budovy. Kanály boli kľúčové. Do skladov sa totiž potrebovali dostať lode, a to bez ohľadu na aktuálnu výšku hladiny vody v rieke Labe. Ako Benátky aj hamburské Mesto skladov stojí na dubových koloch okolo ostrovov v Labe. Robotníci upevnili do podložia viac ako tri milióny kolov. Rozľahlé skladové budovy z červených tehál prišli na rad až potom. Výstavba z červených tehál je typická pre architektúru hanzových miest. Keď cisár Wilhelm II. 29. októbra 1888 inauguroval Speicherstadt, bola dokončená iba prvá fáza výstavby budov. Čoskoro bola pritesná. Usilovne sa stavalo ďalej; štvrť skladov sa rozprestiera na 300-tisíc štvorcových metroch. Práce prerušila až 1. svetová vojna, aby mohol byť Speicherstadt dokončený v roku 1927. Takto postupne vybudovali pätnásť blokov skladov a šesť prídavných budov.

Slobodná ekonomická zóna utrpela obrovské škody cez 2. svetovú vojnu. Bombardovanie Spojencov, nazvané operácia Gomora, zmenilo väčšinu Speicherstadtu na trosky. V Hamburgu zomreli desaťtisíce ľudí. No mesto sa pozbieralo. Po vojne sa stalo významnou súčasťou nemeckého ekonomického zázraku. Rekonštrukcia zničených skladových budov trvala až do roku 1967. Dnes je Hamburg druhé najväčšie mesto Nemecka a jedno z najbohatších miest sveta. Osobitné postavenie slobodnej ekonomickej zóny si Speicherstadt udržal do 1. januára 2003.

Tehlu po tehle

Budovy skladov sa na prvý pohľad podobajú ako vajce vajcu. Na druhý pohľad však postrehnete množstvo rozdielov. Áno, tie tmavočervené tehly skutočne nie sú úplne rovnaké. Líšia sa brány, stĺpiky, výklenky, striešky, okná... Niektoré pohľady na Speicherstadt sú už ikonické. Napríklad vodný hrad. Asi každý, kto navštívil Hamburg, ho má na fotke. Budova s vežičkami v skutočnosti slúžila na ubytovanie prístavných robotníkov. Všetko v Speicherstadte malo svoj význam. Prvoradá bola funkčnosť. Medené striešky v pravidelných rozostupoch, dnes skorodované dozelena, skrývali kedysi žeriavy, nevyhnutné pre fungovanie skladov. Pomocou nich sa tovar prekladal z lodí do skladových priestorov. Výška stropov a materiál podláh sa v jednotlivých budovách líšili podľa toho, čo v nich mali skladovať. Zvnútra je teda každý sklad jedinečný.

Veľké okná prepúšťali do budov čo najviac svetla. Speicherstadt si síce od roku 1888 vyrábal vlastnú elektrinu, denným svetlom sa však veľa ušetrilo. Okrem toho elektrina nebola kľúčová iba pre osvetlenie budov, ale hlavne pre pohon žeriavov. Kesselhaus alebo Bojlerový dom, kde vyrábali elektrinu spaľovaním uhlia v obrovských peciach, stojí dodnes a je v ňom infocentrum. Iba vysoké veže, ktoré padli za obeť operácii Gomora, pripomínajú kovové konštrukcie. Kesselhaus má vďaka nim siluetu presne ako v predvojnových časoch. Do duty free prístavu sa kedysi vchádzalo cez colnicu, kde kontrolovali doklady aj motorové vozidlá. Zničilo ju bombardovanie cez vojnu, tak ako približne polovicu Speichersta­dtu. Povojnovú obnovu dostal na starosti architekt Werner Kallmorgen. Venoval jej obrovské úsilie. Budovy skladal doslova tehlu po tehle, aby zachoval historickú vernosť.

Staré sklady v novom šate

Prví obchodníci sa zo Speicherstadtu sťahovali ešte v 60. rokoch minulého storočia. Svet sa zmenil, menil sa spôsob obchodovania, doprava aj komodity. Systém skladov, navrhnutý v druhej polovici 19. storočia, už nevyhovoval modernej dobe. Po nástupe kontajnerovej prepravy sa stal totálne nepraktickým. Keď v noci z 31. 12. 2002 na 1. 1. 2003 prišiel Speicherstadt o postavenie bezcolnej zóny, úplne stratilo význam presúvať tovary tadiaľto. Stále však zostávajú komodity, ktoré cez Speicherstadt prechádzajú. Napríklad orientálne koberce. Práve tu je najväčšie svetové skladové a obchodné centrum pre tento tovar. Na prepravu sa už však nevyužívajú bárky na kanáloch, ale nákladné autá.

V skladových budovách sú dnes skôr kancelárie. Sídlia tu aj populárne hamburské múzeá a atrakcie. Napríklad Hamburg Dungeon, ktorý inovatívnym spôsobom rozpráva o histórii mesta, obľúbený Svet miniatúr alebo Medzinárodné námorné múzeum. Rozľahlé vnútorné priestory skladísk prilákali aj veľkoobchodníkov s textilom. V roku 2014 otvorili v Meste skladov prvý hotel. Rôzne kaviarne a maličké múzeá sú tu samozrejmé. Tematicky sa týkajú komodít, ktoré Speicherstadtu kedysi prinášali prosperitu. Môžete si prezrieť napríklad múzeum korenín alebo posedieť pri šálke kávy v múzeu kávy. Ponúka aj riadenú ochutnávku tohto nápoja z čerstvo upražených zŕn.
Miesto stále patrí pod hamburskú samosprávu. V roku 1988 boli pokusy o jeho sprivatizovanie a rozpredanie súkromným vlastníkom. Obyvatelia Hamburgu sa však proti tomu vzbúrili. Po protestoch pod mottom „Ruky preč od Speicherstadtu“ hamburský senát od týchto plánov upustil. Nakoniec sprivatizovali 3,3 hektára. Zvyšok získal pamiatkovú ochranu ešte v 90. rokoch.

Budova ako loď

V roku 2015 sa na Zoznam svetového dedičstva UNESCO dostal so Speicherstadtom aj priľahlý dištrikt Kontorhaus. Má priamy súvis s prístavom. Vybudovali ho v 1. polovici 20. storočia, aby tu mohli sídliť kancelárie a podporná logistika prístavu a skladísk. Architektonický štýl budov v dištrikte sa nazýva backsteingotik. Backstein odkazuje na špeciálne glazované tehly, ktoré pri stavbe použili. Asi najikonickejšia stavba je Chilehaus. Dizajnoval ju architekt Fritz Höger pre obchodníka, ktorý zarobil na obchode s Čile. Budovu postavil tak, že tvarom pripomína zaoceánsku loď. Na Speicherstadt nadväzuje dnes moderná časť mesta HafenCity. Nemci zo severu sú očividne milovníci architektúry so symbolikou. Presne také sú nové moderné budovy v HafenCity. Napríklad Elbphilharmonie, Labská filharmonická hala. Táto mnohými kritizovaná stavba opakovane prekračovala plánované rozpočty a namiesto plánovaného dokončenia v roku 2010 sa to podarilo až o sedem rokov neskôr. Základ tvorí klasický sklad z červených tehál. Naň umiestnili oceňovaní švajčiarski architekti Herzog a de Meuron fasádu z 1 096 zahnutých sklenených platní. Tie majú u okoloidúcich evokovať vlny. Koncertná hala pre 2 150 poslucháčov sa nachádza päťdesiat metrov nad morskou hladinou.

Dovolenkový balíček

Krásne pláže, biely piesok. Až keď strčíte nohu do mora, uvedomíte si, že je to chladné more na severe kontinentu. Neodmysliteľnou súčasťou pláží na Balte sú koše, chrániace pred chladným vetrom. Aj keď so zmenou klímy prichádzajú horúčavy aj na sever a zohrieva sa aj more. Naopak, na juhu Európy je už pre mnohých príliš horúco. Preto čoraz viac ľudí mieri na Balt. Ostrov Rujana bol ešte za čias rozdelenej Európy a Nemecka dobre známy hlavne dovolenkárom z východného bloku. Dnes ponúka dovolenky najrôznejšej úrovne. Od snobských víl v nablýskanom kúpeľnom meste Binz až po kempy kdesi vo vnútrozemí. Do svojich priestorov láka aj Prora. Obrovský komplex ôsmich identických budov, ktorý sa tiahne na dĺžke štyri a pol kilometra pozdĺž morského pobrežia. Mal to byť dovolenkový rezort pre vzorných nacistov s kapacitou dvadsaťtisíc ľudí. Všetky budovy, chodby a izby vyzerali rovnako. Izby mali okná otočené k moru, mali rozmery 5 krát 2,5 metra a boli vybavené dvomi posteľami, skriňou a umývadlom. Spoločné sprchy a toalety boli na chodbe. Pred komplexom sa tiahne krásna dlhánska piesočná pláž a pás borovicového lesa.

Proru dal vybudovať Hitler v 30. rokoch minulého storočia ako súčasť projektu Sila cez radosť, ktorý ponúkal lojálnym občanom dovolenkové balíčky za priateľské ceny. Stavalo ju deväťtisíc robotníkov a v prepočte na súčasnú menu stála takmer tisíc miliónov eur. No nikdy sa tam nerekreoval žiadny dovolenkár. Začala sa vojna. Prora na čas poskytla ubytovanie utečencom zo zbombardovaného Hamburgu. Po vojne chátrala. Nikto nevedel, čo si s takou obrovskou stavbou počať. Jej časť využívala armáda, v 90. rokoch tam ubytovali utečencov z Bosny, na pár rokov slúžila ako centrum pre umenie a ako najväčší mládežnícky hostel v Európe. Neustále sa pritom diskutovalo, čo s objektom, ktorý v mnohých evokoval nacistickú propagandu.

V roku 1994 rozhodol štát o predaji Prory. No desať rokov sa nenašiel nikto, kto by bol ochotný kúpiť celý kolos. Preto sa ju pokúsili predať po častiach. Tie investori skutočne kúpili. V jednej časti vznikol hostel, inú začali renovovať na apartmány pre turistov. No zdá sa, že Proru stále sprevádza smola. Napriek krásnej polohe priamo pri pláži jej noví vlastníci krachujú a projekty stagnujú. Doteraz sprevádzkovali iba dve časti obrovskej budovy.