Plus 7 dní

Začiatkom marca vyhlásil indický minister zdravotníctva Harsh Vardham, že pandémia v druhej najľudnatejšej krajine sveta sa končí. Celý rok sa zdalo, že ochorenie COVID-19 sa preľudnenému indickému subkontinentu akoby zázrakom takmer vyhlo. Posledné týždne však svet s hrôzou sleduje, ako ľudia umierajú pred nemocnicami na nedostatok kyslíka a dym z tisícov ohňov na kremačných ghátoch, kde sa tradične spaľujú telá hinduistov, zahalil indickú oblohu. V susednom Pakistane sa snažia zabrániť novej vlne pandémie zo všetkých síl, ale nie je to jednoduché.

Luxusný autobus sa rúti horúcou nocou na vyše tisíckilometrovej trase medzi Lahore a Karáči. Ak máte dosť peňazí, môžete aj v Pakistane cestovať pohodlne. V jednom rade sú len tri sedadlá, skôr kreslá, v ktorých prespíte celú noc. Vnútro autobusu osvetľujú len displeje smart fónov, na ktorých spolucestujúci sledujú filmy. Ja počúvam audioknihu. Preruší ju pípnutie esemesky: Výsledok PCR testu si môžete stiahnuť na adrese... Po troch týždňoch v Pakistane sa cítim výborne a testovanie beriem len ako formalitu pred odletom domov.

Detected. Najprv mi nedochádza, čo to znamená. Čakal som slovo „negatívny“. Potom mi to do šlo: stal som sa jedným zo 4 323 ľudí, ktorým dnes v Pakistane vyšiel pozitívny test na COVID-19. V tejto krajine žije viac než dvestodvadsať miliónov ľudí. Takéto číslo sa môže zdať zanedbateľné. Problém však je, že sa testuje veľmi málo a o väčšine chorých štatistiky vôbec nevedia.

V tieni vysokých hradieb starobylej pevnosti Lahore prekopávajú dvaja urastení chlapi malé políčko. Obrovskými motykami kypria pôdu, do ktorej sa však nebude nič sadiť. Z plagátov na ošumelých múroch môžete vyčítať, že tu je slávna Akhara Shahid Pehlwan - škola tradičného zápasu kušti. Tento šport sa podobá grécko-rímskemu zápaseniu, ale namiesto žineniek sa už odnepamäti zápasí na skyprenej hline.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/pozitivny-pakistane-neboj-tu-hladu-ni-kto-nezomrel-ani-nezomrie" target="_blank" rel="noopener">V GALÉRII si pozrite úchvatné zábery z Pakistanu&gt;&gt;</a>

Fariq Ahmed je už v dvadsaťjeden rokoch chlap ako hora. Študuje telesnú výchovu na univerzite, ale do akhary prichádza trénovať každé ráno. „Vláda zakázala všetky kontaktné športy, takže sa nekonajú žiadne súťaže ani turnaje, ale trénujeme každý deň. Zápasníci majú silnú imunitu. Športujú, nejedia nezdravé jedlo a za celý rok sa nestalo, aby niekto z nás ochorel na koronu,“ hovorí, keď skončí s prekopávaním arény.

Fariqova mama také šťastie nemala. „Najprv mala zvýšenú teplotu a vyzeralo to, že dostala chrípku. Potom sa začala prvýkrát v živote sťažovať, že stratila chuť. Hovorila, že keď hryzie mäso, pripadá jej to, ako keby žula gumu. Bála sa ísť do nemocnice alebo na test. Po týždni choroba ustúpila.“ Po celý čas bola v karanténe vo svojej izbe a nikto iný z rodiny sa zrejme nenakazil.

Karanténu si však v Pakistane môže dovoliť málokto. Pre vašu predstavu – podľa štatistík žije v trinásťmiliónovom Lahore 6 300 obyvateľov na štvorcový kilometer. V Bratislave je to necelých 1 200 obyvateľov. Väčšina ľudí sa tiesni v maličkých bytoch alebo domčekoch, v ktorých sa niekoľko osôb delí o jednu miestnosť. Karanténa alebo dodržiavanie odstupu sú pre väčšinu Pakistancov z veľkých miest len utópiou.

Denne v Pakistane otestujú niekoľko desaťtisíc ľudí. V krajine takmer so štvrť miliardou obyvateľov je to žalostne málo. Cudzinci a bohatí Pakistanci môžu využiť služby platených špičkových laboratórií. Napríklad klimatizovaného laboratória Chung htai v Lahore a Karáči, kde som sa dal testovať. Vyzerajú na prvý pohľad lepšie ako väčšina testovacích miest, ktoré som spoznal doma. Na výsledky netreba dlho čakať. Prídu v priebehu štyroch až piatich hodín. Za nadštandardný servis však poriadne zaplatíte. PCR test stojí 6 500 rupií, v prepočte 35 eur, čo je polovica mesačného platu učiteľa. Štát síce ponúka testovanie zadarmo, ale kapacity sú vyčerpané. Po prvých desiatich dňoch s covidom som sa chcel dať otestovať a v niekoľkých lekárňach som sa pýtal na antigénové testy, ale ani vzdelaní lekárnici nechápali, o čom hovorím.

Vysokoškolský učiteľ Moazam Rauf ochorel na covid už vlani. „Stratil som čuch a všetku energiu na tri týždne.“ Jeho doktor ho na test neposlal. Moazam sa snažil nikoho v rodine nenakaziť, ale jeho manželka aj tak ochorela. „Rodičov, ktorí s nami žijú v tom istom dome, som našťastie uchránil. Vláda ponúkla zdarma očkovanie pre ľudí starších ako šesťdesiat rokov a obaja nedávno dostali čínsku vakcínu. Takže som pokojnejší.“

Očkovanie v Pakistane naráža na nečakané exotické prekážky. Pred desiatimi rokmi nadobudla CIA podozrenie, že sa v jednom dome v Abbotabáde ukrýva najhľadanejší terorista sveta, Usáma bin Ládin. Dodnes sa špekuluje, či lekár Ahakil Afridi vedel, že pracuje pre spravodajskú službu Spojených štátov. Každopádne, jedného dňa zaklopal na dvere domu, kde sa bin Ládin ukrýval, s tým, že očkuje deti proti hepatitíde typu B. Z použitých ihiel chcela CIA získať vzorky DNA a zistiť, či sú deti potomkami bin Ládina. Plán nevyšiel. Žena, ktorá otvorila bránu, povedala, že nikto nie je doma, a dala doktorovi telefónne číslo na Ibrahima Saeeda Ahmeda. To sa ukázalo ako zásadný dôkaz, lebo iný zdroj ho identifikoval ako bin Ládinovho kuriéra. Na dom zaútočilo komando Navy SEALS a šéfa al-Káidy zlikvidovalo.

Príbeh je v Pakistane už desať rokov známy a vo veľkej časti spoločnosti panuje nedôvera k západným neziskovým organizáciám a k očkovaniu všeobecne. To je jedna z príčin, že krajina je jedno z mála miest na svete - spolu s Nigériou a Afganistanom -, kde sa nepodarilo eliminovať detskú obrnu.

Karanténu teda trávim v Karáči v malej hotelovej izbe blízko obchodnej štvrte Tariq Road. Väčšinu dňa sledujem seriály, počúvam audioknihy alebo sa pozerám, ako sa na strope lenivo točí ventilátor. Von chodím len raz za pár dní, aby som si doplnil zásoby pitnej vody a jedla. Dôsledne nosím respirátor, neustále si dez infikujem ruky a nakupujem len v stánkoch pod holým nebom, aby som nikoho nenakazil.

Keď vyleziem von cez víkend, inak preľudnené ulice sú až desivo prázdne. Reštaurácie sú už niekoľko dní cez deň zatvorené, pretože sa začal ramadán - mesiac pôstu, počas ktorého nesmú pravoverní moslimovia od úsvitu do súmraku zjesť ani kúsok jedla a vypiť ani hlt vody. Chorí a ľudia na cestách však majú výnimku. Rolety obchodov sú stiahnuté. Po Tariq Road, cez ktorú je obvykle vzhľadom na premávku problém prejsť na druhú stranu, len občas prejde rikša alebo prebehne pes. Vláda vyhlásila na víkend lockdown a zdá sa, že občania ho dodržiavajú.

Situácia sa necelý mesiac od môjho príchodu do krajiny zmenila. Ešte v prvých dňoch som bol pozvaný na svadbu. Na miestne pomery malá svadba - asi dvesto ľudí a nikto z nich nemal rúško. Bezstarostne sme celý večer hodovali, natlačení za dlhými stolmi. Tradičný sufijský festival Mela Chiraghan oficiálne zrušili, ale aj tak sa pri posvätnom ohni pred svätyňou Madho Lal každý večer schádzali stovky sufijcov, aby sa pomodlili alebo si zatancovali. Za normálnych okolností však najväčší pandžábsky festival navštevuje až päťstotisíc veriacich z celej krajiny. Tomu sa úradom našťastie podarilo zabrániť.

Počas veľkonočných bohoslužieb v Katedrále Najsvätejšieho srdca Ježišovho už mali rúška všetci. „Ľudia začínajú mať strach. Polícia začala rozdávať pokuty. Ale hlavne sa rozchýrilo, že na rozdiel od prvej vlny sa do nemocnice dostávajú aj deti,“ vysvetľuje mi Moazam pri šálke sladkého čaju s mliekom a kardamómom. Keď spolu hovoríme o niekoľko týždňov neskôr, pýtam sa na situáciu v Indii. „Sú to naši rivali, ale modlíme sa, aby sa ich situácia čo najskôr zlepšila.“

Moazam je amatérsky fotograf a každý rok chodí fotiť na festival Chiragham malangov - sufijských svätých mužov. Obliekajú si pestrofarebné rúcha, ovešajú sa šperkmi a v turbanoch pripomínajú postavy z orientálnych rozprávok. Tento rok Moazam trochu ľutoval, že úrady festival pre pandémiu už druhýkrát zrušili. Ale keď teraz vidí, čo sa deje v Indii, je rád. „Nechápem, ako mohli Indovia povoliť festival Kumbh Mela, na ktorý sa do Haridwaru zišli milióny pútnikov z celej krajiny. To nemohlo dopadnúť dobre.“ Navyše sa v krajine konali veľké predvolebné zhromaždenia a masové protesty farmárov. India je preľudnená krajina a podobné akcie navštevujú státisíce ľudí.

Pakistanci sa neboja, že by sa indické covidové cunami prevalilo aj cez ich hranice. Pre nepriateľské vzťahy cestovalo medzi týmito dvomi krajinami veľmi málo ľudí aj v predcovidových časoch. Ne existuje dokonca ani priame letecké spojenie.

Keď začala pakistanská vláda zatvárať obchody a trhoviská, hovoril som si, ako asi žijú všetci tí drobní obchodníci s látkami, prevádzkovatelia čajovní alebo obuvníci, ktorí majú svoje dielne rozložené na chodníku. „Čo robia žobráci, ktorí prídu o príjem od ľudí prichádzajúcih na trhoviská za nákupmi? V Pakistane asi nemôžu čakať na kompenzácie od štátu,“ pýtal som sa Moaza, keď sme sa viezli v jeho miniatúronom rozhrkanom Suzuki medzi obchodníkmi, ktorí začínali sťahovať rolety, lebo lockdown bol vyhlásený od šiestej večer. „Po vlaňajších lockdownoch prišla veľká časť obyvateľov o úspory. Mnohí stratili prácu. Preto je vláda s vyhlasovaním lock downov veľmi opatrná. Vie, že ľudia sú zúfalí a ľahko by mohlo dôjsť k situáciám, pri ktorých by bolo narušené právo a poriadok. Od štátu sa však občanom podpory nedostane.“

Nie je mi jasné, ako môžu teraz prežiť desiatky miliónov chudobných, ktorí aj pred covidom žili z ruky do úst a nemali ušetrenú ani jedinú rupiu.

„Pakistanci veľmi neradi platia dane. Ale čo sa týka charity, určite patria k najštedrejším na svete. Jedna z najlepších vecí na islame je, že kladie dôraz na to, aby bol človek dobrý k svojim susedom. Prorok Mohamed hovorieval, že keď ide tvoj sused spať hladný, budeš za to v súdny deň braný na zodpovednosť ty. Ak máš viac prostriedkov, ako potrebuješ, tak máš zodpovednosť za svojich blízkych, za celú širokú rodinu i za svojich susedov. Neboj sa, tu od hladu ni kto nezomrel ani nezomrie,“ upokojil ma s neotrasiteľnou istotou Moazam.

Pozitívny v Pakistane: "Neboj sa, tu od hladu nikto nezomrel ani nezomrie“

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

Pozitívny v Pakistane: "Neboj sa, tu od hladu nikto nezomrel ani nezomrie“

Súvisiace články

FOTO Podmanivý Sikkim: Cesta na Kančendžongu vám vyrazí dych!

FOTO S vetrom vo vlasoch: Chcete zažiť výpravu ako za starých čias? Vyberte sa do Kirgizska

FOTO Výhľad na Everest: Unikátne zábery z himalajského treku, ktoré vám vyrazia dych!

FOTO Podmanivé jazero: Ak hľadáte nefalšovanú krásu, navštívte Bajkal v zime

FOTO Mystické Uluru: Majestátna skala ukrýva tajomstvá aj prekliatia

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás