Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Juhočeské mesto je skrz-naskrz nasiaknuté dávnou históriou. „Tábor je náš program,“ hlásil sa k mravným ideálom husitstva prezident Tomáš Garrigue Masaryk. K mestu mali blízky vzťah aj Edvard Beneš a jeho manželka Hana, ktorí si postavili vilu v neďalekom Sezimovom Ústí.
Na začiatku pätnásteho storočia prenasledovaní prívrženci Jana Husa hľadali miesto, kde sa budú môcť uchýliť k&nbsp;jednoduchému životu a&nbsp;modlitbám mimo dosahu skazenej cirkvi. Jedným z&nbsp;kopcov, ktorý mal symbolizovať biblickú horu v&nbsp;Galilei, bolo Hradisko hory Tábor v&nbsp;južných Čechách. Stalo sa útočiskom radikálnych stúpencov husitstva, aby tu očakávali druhý príchod Spasiteľa. Ten sa síce neuskutočnil, ale na scéne sa objavil iný muž: hrdý, zdatný a&nbsp;nekompromisný hajtman Jan Žižka z&nbsp;Trocnova, ktorý sa postavil na čelo kališníkov. Tábor sa stal akýmsi štátom v&nbsp;štáte, s&nbsp;vlastnými zákonmi a&nbsp;neľútostnými bojovníkmi.

<h2>Pod dohľadom Žižku</h2>
Prechádzka centrálnym Žižkovým námestím je fascinujúcim putovaním v&nbsp;čase, stretnutím viacerých svetov. Pri troche fantázie si predstavíte oduševnených táboritov, ako husitov po založení mesta prezývali, neochvejne plniacich príkazy neoblomného veliteľa Jana Žižku. Socha slávneho vojvodcu z&nbsp;dielne Josefa Strachovského z&nbsp;roku 1884 hrdo stráži námestie a&nbsp;pripomína vzostup moci slávneho husitského mesta.
Námestie ohraničujú zväčša neskorogotické a&nbsp;renesančné meštianske stavby, zdobené freskami či technikou sgrafito. Dnes je z&nbsp;Tábora moderné vyspelé mesto plné života a&nbsp;s&nbsp;malebnými uličkami, ktorých sme sa nevedeli nabažiť.
V&nbsp;citlivo zrekonštruovaných historických budovách sídlia firmy, reštaurácie a&nbsp;penzióny. Každý má svoj príbeh. Ako ten náš na Provazníckej ulici. Nosí meno po Karlovi Thirovi, regionálnom historikovi a&nbsp;archivárovi, ktorý sa v&nbsp;ňom narodil.
Najkrajší výhľad na námestie, ktoré bolo vyhlásené za pamiatkovú rezerváciu, je z&nbsp;veže dekanského Kostola Premenenia Pána z&nbsp;roku 1512. V&nbsp;stredu je tu poriadne živo - pred Žižkovou sochou sa rozložia trhovníci a&nbsp;domáci si v&nbsp;košíkoch odnášajú čerstvú zeleninu a&nbsp;ovocie.
<h3>VIDEO: Fascinujúce miniatúry husitských bojovníkov</h3>

V&nbsp;letnej sezóne je však najväčší ruch okolo radnice, ktorá patrí medzi najvýznamnejšie pamiatky neskorej gotiky u&nbsp;našich západných susedov. Sídli v&nbsp;nej Husitské múzeum a&nbsp;pre pandemické obmedzenia a&nbsp;obrovský záujem o&nbsp;expozíciu sme museli chvíľu počkať, kým sme sa dostali dnu.
O&nbsp;turistov tu nemajú núdzu. Hoci na Slovensku sa o&nbsp;Tábore veľa nehovorí, rozhodne patrí medzi najmalebnejšie české mestá. A&nbsp;keďže husitstvo malo obrovský vplyv ďaleko za hranicami krajiny, sú patrične hrdí na všetko, čo s&nbsp;ním súvisí.

<h2>V&nbsp;táborskom podzemí</h2>
Korupcia, povyšovanie, predávanie odpustkov - bolo toho veľa, čo učený kňaz Ján Hus vyčítal cirkvi. A&nbsp;s&nbsp;ním aj jeho nasledovníci. Brány katolíckych kostolov sa pred nimi zatvorili, ale svoju vieru niekde praktizovať museli, aby neboli zatratení. Inšpirovaní biblickým miestom sa schádzali na kopcoch a&nbsp;vytvárali prvé husitské centrá.
„Kto vie, kedy bol založený Tábor?“ pýta sa mladý sprievodca Filip, keď z&nbsp;dvora mestskej radnice zostúpime do ďalšej pýchy tohto mesta - táborského podzemia. Napriek tomu, že sme v&nbsp;skupine jediní cudzinci, okamžite zareagujeme: 1420. „Áno, presne tak, a&nbsp;už s&nbsp;týmto rokom sa spájajú prvé písomné zmienky o&nbsp;týchto priestoroch,“ ukazuje na tmavé chodby. „Staré mesto Tábor postavili husiti na hore a&nbsp;nebolo tam veľa miesta. Preto museli kopať aj pod sebou. Tieto pivnice využívali ako zásobárne, ale aj ako útočisko,“ vysvetľuje. Pomaly prechádzame chodbami, občas musíme skloniť hlavu a&nbsp;zvyknúť si na desať stupňov Celzia.
„Dôležitý bol aj rok 1437, keď sa Tábor vďaka Žigmundovi Luxemburskému stal kráľovským mestom,“ upresňuje. S&nbsp;týmto privilégiom sa spájalo hrdelné právo, ale aj várečné, ktoré legalizovalo varenie piva. Na začiatku šestnásteho storočia tu bolo už trinásť pivovarov.
Život v&nbsp;Tábore vychádzal z&nbsp;myšlienok Jana Husa, ktorého život v&nbsp;roku 1415 vyhasol v&nbsp;plameňoch. Jeho nasledovníci vytvorili zo svojho sídla dobre zorganizované mesto a&nbsp;vojsko s&nbsp;chudobnými radikálnymi husitmi porážalo cvičené armády.
Táboriti sa riadili vlastnými zákonmi a&nbsp;uplatňovali myšlienky rovnosti. Spoločný majetok rozdeľovali medzi členov podľa potreby. Taký kresťanský komunizmus. Aj preto sme v&nbsp;bývalom režime o&nbsp;husitoch počuli pomerne často. Ich revolučné myšlienky a&nbsp;kritika cirkvi sa hodili komunistickej propagande.
„Husiti hlásali aj rovnosť medzi oboma pohlaviami. Tábor bol dokonca jedným z&nbsp;prvých miest v&nbsp;Európe, ak nie prvým, kde mohli ženy kázať slovo Božie. Rovnako však mohli byť aj trestané,“ vysvetľuje náš sprievodca. „Tam boli uväznené hašterivé ženy,“ ukazuje na zákutie s&nbsp;figurínami v&nbsp;dobovom oblečení. „Medzi nimi za trest skončili muži, ktorí porušili zákaz 24 hodín konzumovať alkohol,“dodá.

Stavba jednej pivnice trvala až sto rokov, takže sa mnohí jej dokončenia nedožili. Podzemné priestory majú tri poschodia a&nbsp;siahajú až do hĺbky šestnásť metrov. Pivnice však neslúžili len na dozrievanie piva, ale aj ako úkryty. Mesto Tábor čelilo niekoľkým veľkým požiarom - v&nbsp;rokoch 1525, 1535 a&nbsp;1559. Väčšina dreveného mesta ľahla popolom, rodiny aj s&nbsp;hospodárskymi zvieratami utekali do podzemia. „Kto je najlepší priateľ človeka, ale pes to nie je?“ položí Filip otázku smerovanú deťom. „Je to prasa. Z&nbsp;toho dôvodu, že oheň tu dole zapáliť nešlo. Sviečky boli drahé, takže mešťania sa ohrievali schúlení k&nbsp;prasaťu.“
V&nbsp;17. a&nbsp;18. storočí už zostalo podzemie spustnuté, chátralo a&nbsp;využívalo sa aj ako stoka. Až v&nbsp;roku 1946 došlo na podnet architekta Vojtecha Kraupnera na jeho reštaurovanie a&nbsp;prepojenie pivníc s&nbsp;niekoľkými domami. Vznikol komplex, ktorý má okolo trinásť kilometrov. „Nebojte sa, my ideme len 550 metrov,“ pripomenie sprievodca.
<h2>Aj Česi majú Jordán</h2>
Pár minút od historického centra sa vám naskytne iný úchvatný pohľad - na päťdesiathektárovú vodnú plochu, ktorá navyše dostala biblický názov. Príjemné prostredie nádrže, ktorá sa dnes s&nbsp;nábrežím využíva na oddych a&nbsp;vodné športy, povzbudzovalo aj ľudskú fantáziu. Desaťročia sa tradujú legendy o&nbsp;nacistickom poklade na dne Jordánu či tajomnej príšere, ktorá pláva pod hladinou. Počas búrky tu vraj počuť rytiera na koni. Priehrada nielenže dokonalé ladí s&nbsp;celkovou atmosférou tohto pútavého a&nbsp;zároveň príjemne pokojného mesta, ale je výsledkom dôležitej stredovekej technickej pamiatky. „Neprivedieš vody na Tábor,“ toto príslovie nedalo obyvateľom mesta dlho spávať. „Tábor však bol založený ako pevnosť, ktorá mala bezpečie obyvateľom zaručovať. Následkom bol nedostatok vody. Tomu sa pomáhalo všelijako. Voda pitná zaobstarávaná z&nbsp;prameňov a&nbsp;zo studní, voda úžitková na vrchu mestskom bola však len dažďová,“ opísal na začiatku dvadsiateho storočia vo svojom diele Staré domy a&nbsp;rodiny táborské Karel Thir.
Bolo treba vymyslieť systém, pomocou ktorého by vodu priviedli do mesta. V&nbsp;roku 1492 teda prehradili Košínsky potok v&nbsp;blízkosti hradieb a&nbsp;dvadsať rokov budovali obrovskú nádrž nazvanú podľa rieky vo Svätej zemi - Jordán. Dnes je najstaršia nielen v&nbsp;Česku, ale v&nbsp;celej strednej Európe. Jej hĺbka na niektorých miestach dosahuje až štrnásť metrov.
Vodu prečerpali do vodárenskej veže asi 32 metrov nad hladinou nádrže a&nbsp;odtiaľ ju odvádzali do fontán. Tie začali v&nbsp;Tábore vznikať na začiatku šestnásteho storočia a&nbsp;slúžili nielen na zásobovanie obyvateľov pitnou vodou, ale aj na hasenie požiarov. Až oveľa neskôr začali plniť aj okrasnú funkciu. Dnes ich je v&nbsp;meste niekoľko, pochádzajú však zväčša z&nbsp;druhej polovice devätnásteho storočia.
„Videli ste aj náš Jordánsky vodopád?“ usmieva sa na nás postaršia pani. Ľudia sú tu milí a&nbsp;ochotní, častejšie tu počujú angličtinu a&nbsp;nemčinu než slovenčinu. Naviguje nás cestičkou plnou schodov a&nbsp;zrazu ho zbadáme. Nie je veľký, ale kto by niečo také čakal v&nbsp;okresnom meste s&nbsp;vyše tridsaťtisíc obyvateľmi? Meria osemnásť metrov, má vejárovitý tvar a&nbsp;tomuto unikátnemu umelému výtvoru sa hovorí „Pravá ruka Jordánu“. Pokocháme sa, zrelaxujeme a&nbsp;opäť zídeme k&nbsp;Jordánu na druhej strane hlavnej cesty. Lemuje ju zábradlie ozdobené kalichom.
<h2>Symbol rovnosti</h2>
Typická husitská čaša, často znázorňovaná v&nbsp;červenej farbe, zdobí niektoré domy, zábradlie, ba i&nbsp;odpadkové koše. Symbol husitov sa zrodil za čias pôsobenia Jana Husa. Počas sviatostí mohli obyčajní ľudia prijímať len chlieb ako symbol Kristovho tela. Dúšok vína, predstavujúci jeho krv, si dopriali len kňazi. Túto nerovnoprávnosť rebelský učenec zrušil a&nbsp;spolu so svojimi stúpencami si kalich zvolili ako symbol rovnosti medzi duchovnými aj laikmi, medzi bohatými a&nbsp;chudobnými. Aj preto sa im hovorí kališníci.
Kalich je teda akýmsi symbolom mesta Tábor. Ak si chcete odniesť suvenír, zrejme to bude práve táto nádoba.
<h3><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/poznate-ich-pred-600-rokmi-hlasali-rovnost-medzi-muzmi-zenami-ale-preliali-vela-krvi" target="_blank" rel="noopener">FOTO v GALÉRII</a></h3>
Romantické juhočeské mesto si svoju históriu pripomína aj na medzinárodnom festivale Táborská setkání, ktorý sa koná každoročne v&nbsp;septembri, tento rok už tridsiatykrát. Aj pred pár dňami sa Táborom nieslo zborové „Ktož jsú boží bojovníci a&nbsp;zákona jeho, prostež od boha pomoci a&nbsp;dúfajte v&nbsp;něho, že konečne vždycky s&nbsp;ním svítězíte…“ Husitská hymna, ktorá vyvoláva zimomriavky aj dnes. Pripomína pohnuté časy, oprávnenú kritiku cirkvi, ale aj kruté vyvražďovanie tých, ktorí statočnému, ale nemilosrdnému Žižkovi neboli po chuti.

Poznáte ich? Už pred 600 rokmi hlásali rovnosť medzi mužmi a ženami. Ale preliali veľa krvi!

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Poznáte ich? Už pred 600 rokmi hlásali rovnosť medzi mužmi a ženami. Ale preliali veľa krvi!

Monika Mikulcová

Súvisiace články

Ako z HORORU: Kacíri s reťazami na nohách, horiaci netopier. Takú kaplnku ste ešte nevideli!

KRUTÉ! Vychýrené plemeno chceli zlikvidovať, posielali ho na bitúnok. Našiel sa záchranca

Navštívili sme hrad, kde sa natáčala Arabela. Sídlil v ňom Rumburak, ale TOTO sme nečakali!

Žil hlučne, zomieral ticho: Belmondo však navždy zostane uhrančivým frajerom so zlomeným nosom

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás