Birutés ani nie je kopec, len pár metrov vysoký pahorok rovno nad dlhokánskou pieskovou plážou neďaleko mesta Palanga. Stúpenci litovského pohanského náboženstva romuva, ktoré na Balte vyznávajú tisícky rokov, ho volajú Alka. Postavili tu drevené stély na počesť tradičných bohov. Tí sú spojení s prírodou: s lesmi, riekami, prameňmi, so zemou, s ohňom či vetrom. Z pahorka vedie chodníček vyložený drevenými brvnami cez mokrú lúku až na morský breh. Neskorá jeseň priniesla na pobrežie Baltu silný studený vietor. Napriek tomu sa na Alke zastaví ešte pár ďalších ľudí. Romuva, tradičné náboženstvo, ktoré by sme podľa dnešných meradiel nazvali pohanskou tradíciou, naberá v Litve na sile. A bojuje o svoje oficiálne uznanie.
Pomsta komunistov
V roku 1967 zorganizoval Jonas Trikunas slávnosť Rasa, oslavu letného slnovratu podľa starých baltských tradícií, v niekdajšom hlavnom meste litovského veľkokniežatstva Kernavé. Na kamennom oltári horeli ceremoniálne ohne, spievali sa piesne zdedené po predkoch, skupina ľudí nadránom postojačky vítala slnko. Lenže to sa vtedy nepáčilo komunistickému režimu. A nielen to. Dokonca to bolo ilegálne. Litva bola súčasťou Sovietskeho zväzu a fungovať v akejsi oklieštenej forme mohlo len niekoľko kresťanských cirkví. Jonasa za jeho aktivity za zachovanie tradičnej pohanskej viery vyhodili z práce na univerzite. Až do pádu komunizmu sa živil výrobou náhrobných kameňov.
Hnutie tradičného náboženstva však fungovalo potajomky ďalej. Jonas zastával funkciu duchovného lídra, v litovskom jazyku krivis. Po jeho smrti v roku 2014 zvolila komunita na túto pozíciu jeho manželku Iniju Trinkuniené. Pozvala ma na stretnutie do svojho bytu vo Vilniuse.
Litva bola posledná krajina v Európe, ktorá prijala kresťanstvo. Stalo sa to po vytvorení Poľsko-litovskej únie v roku 1569. Inija hovorí, že pohanské náboženstvo je súčasťou života ľudí tisícky rokov. „Na vidieku táto tradícia nebola nikdy prerušená. Dedinčania zachovávali obyčaje živé v rôznych formách.“ Ona sa s nimi prvýkrát stretla ako študentka na etnografickom výskume v roku 1972. So spolužiakmi a s pedagógmi navštevovali dediny, hovorili so staršími ľuďmi, počúvali ich piesne, príbehy, rozprávky, tradície, ktoré možno aj nevedomky dodržiavali bez toho, aby ich nazývali náboženstvom.
Napríklad chlieb. Predkovia dnešných obyvateľov Pobaltia ho považovali za posvätný a ak kúsok chleba spadol na zem, ospravedlnili sa mu. Alebo oheň, ktorý bolo kedysi ťažké zapáliť, no bol zdrojom života a nevyhnutnosťou, ak chcel človek prežiť. Preto ľudia udržiavali takzvaný večný oheň. „Členovia našej komunity takto udržiavajú plameň už viac ako dvadsať rokov, najprv v dome jednej rodiny, neskôr sa začali striedať viacerí obyvatelia a starajú sa o to, aby nevyhasol,“ hovorí Inija.
Ľudia z tajných festivalov
Útla žena si spomína, ako na dedinách počúvala starobylé piesne. Vtedajšia generácia ich zdedila po rodičoch, tí zas po svojich rodičoch. Litovskí etnografi majú nahrávky približne sedemstotisíc piesní. Aj náboženstvo romuva vychádza predovšetkým z ústnej tradície. „Písomných prameňov nie je veľa a väčšina pochádza z kresťanských kruhov - kresťania v nich opisujú posvätné miesta tradičného baltského náboženstva.“
V dedinách, ktoré Inija ako študentka počas etnografických výskumov navštívila, objavila podstatu svojho ďalšieho života. „Tradíciu piesní,“ spresňuje. „Stretla som mladých ľudí, ktorí spievali naše tradičné piesne s takým nadšením, že som z nich cítila silu našich predkov. Niektoré piesne sú veľmi špecifické. Rituálne, meditatívne.“
Inija sa pridala k hnutiu, ktoré potajomky fungovalo pod Jonasovým vedením. Hoci nebolo dovolené rozprávať o náboženstve, mohli fungovať aspoň ako folklórna skupina. Folklórne hnutie štát nemohol regulovať. Aj keď pohanské sviatky sa snažili sláviť naďalej. Na niektorých sa zúčastnili stovky ľudí. Všetko však muselo byť tajné. A za komunizmu stále hrozilo, že ich niekto prezradí.
Podzemné hnutia neskôr zohrali dôležitú úlohu počas pádu komunizmu a boja za nezávislosť Litvy začiatkom 90. rokov. „Existovali tri veľké hnutia, ktoré fungovali v tajnosti,“ vysvetľuje Inija. „Folklórne hnutie, ktorého lídrom bol môj manžel, podzemná cirkev a prívrženci hudby, ktorá vtedy nebola tolerovaná. Ich príslušníci neboli spojení cez internet ako dnes, lebo nič také neexistovalo. Boli to jednoducho priatelia a známi. Keď sa začal boj za nezávislosť, bolo treba v krátkom čase informovať čo najviac ľudí o tom, čo sa deje. A to bolo možné práve vďaka skupinám priateľov spojených v rámci ilegálnych aktivít. Jeden druhému sme volali cez pevné linky alebo sme sa navštevovali a rozprávali. Takto sa šírili informácie. Medzi ľuďmi, ktorí sa poznali z podzemných hnutí a tajných festivalov.“
Vraj nie sú tradiční
V roku 1992 sa romuva registrovala ako náboženská komunita. „Na naše rituály mohol prísť ktokoľvek, slávnosti boli prístupné každému, a tak je to doteraz,“ hovorí Inija, ktorá organizuje aj letné tábory a vedie hudobnú skupinu tradičnej hudby Kulgrinda. V roku 1998 založili v Litve Svetový kongres etnických náboženstiev. Za svoje disidentské aktivity a prínos k etnografickému výskumu dostal Jonas rok pred smrťou vysoké štátne vyznamenanie od litovského prezidenta.
A ako to, že nejaké pohanské rituály zaujímajú ľudí 21. storočia? „Presne túto otázku kladiem mladým párom, ktoré za mnou prichádzajú, aby som ich zosobášila. Čo ich v najosobnejší a najdôležitejší deň ich života privádza k starobylej viere predkov? Hovoria, že kresťanská cirkev s jej kostolmi ich veľmi nezaujíma, ale že sa cítia prepojení s prírodou. Považujú ju a staré baltské tradície za súčasť svojej identity.“
Keďže romuva nepatrí medzi štátom uznané náboženstvá, sobáš od Inije nestačí a mladomanželia musia mať ďalší na úrade. Náboženstvá sú v Litve rozdelené do troch kategórií. Tradičné a štátom uznané, ktoré majú nárok aj na finančné príspevky a môžu vyučovať na školách, sú katolícka, evanjelická, gréckokatolícka a pravoslávna cirkev, židovská viera, kareiti a sunnitskí moslimovia. V druhej kategórii sú niektoré sekty a komunity, označované za tradičné. „My patríme do tretej kategórie, teda vraj nie sme ani tradičné, ani uznané náboženstvo,“ vysvetľuje Inija. „Dokonca o nás tvrdia, že vôbec nie sme náboženstvo. Že sme si všetko vymysleli alebo že sme len etnokultúra.“
Každopádne, podľa zákona má romuva po dvadsiatich piatich rokoch od registrácie právo požiadať o uznanie od štátu. Mohli by sa tak presunúť do druhej kategórie cirkví. To presne urobili. „Splnili sme všetky podmienky. Uznanie však schvaľuje parlament. V roku 2019 nám chýbalo šesť hlasov,“ spomína Inija. Keďže sú toho názoru, že všetky štátom stanovené podmienky splnili, obrátili sa na Európsky súd pre ľudské práva. A ten im dal na jeseň 2021 za pravdu. Konštatoval, že litovský parlament porušil právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. „Otázka uznania romuvy je opäť v parlamente a uvidíme, ako sa rozhodne. No momentálne sú pri moci kresťanskí demokrati...“ povzdychne si Inija. Dodáva, že podpora od bežných ľudí pohanskému náboženstvu stúpa. „Sme spojení s prírodou. Počas pandémie covidu ju ľudia znovu začali objavovať. A našou hlavnou myšlienkou je harmónia. S prírodou, s inými ľuďmi a so sebou samým. Najdôležitejším pravidlom romuvy je radosť zo života. A nikdy nehovoríme, že sme jediní, kto pozná pravdu. Hovoríme, že každý má právo vybrať si svoju cestu.“
Štvrť za riekou
Po stretnutí s Inijou a po jej skvelom bylinkovom čaji kráčam na miesto s úplne odlišnou atmosférou. O Vilniuse sa niekedy hovorí ako o meste kostolov. Všade trčia kostolné veže. Staré mesto je prekvapivo rozľahlé a zachovalo si atmosféru spred niekoľkých desiatok rokov. Preto ho často využívajú filmári ako kulisu pre filmy z obdobia druhej svetovej vojny.
Oproti starému mestu, na druhom brehu rieky Vilnia, vyhlásili 1. apríla 1988 miestni umelci samostatnú republiku Užupis. To slovo v preklade znamená „za riekou“. Bývala to židovská štvrť, jej obyvateľov počas holokaustu takmer úplne vyhladili, za komunizmu a Sovietskeho zväzu to zas bola štvrť chudákov s častými výpadkami elektriny a vysokou kriminalitou. Prezident Užupisu Romas Lileikis, ktorý so svojimi kamarátmi samostatnosť vyhlasoval, je dodnes vo funkcii. Obyvatelia Užupisu sú s ním zrejme spokojní. Takmer za dvadsaťštyri rokov existencie tohto bláznivého štátu vtipkárov a umelcov sa z neho stala vychytená lokalita. Je to jedna z najdrahších štvrtí v meste. Zároveň sa tu koná veľa umeleckých eventov a vyjadrujú zásadné postoje. Napríklad proti okupácii Tibetu. Tejto téme vyčlenili samostatné námestie.
Ale nepredbiehajme. Najprv treba prejsť cez jeden z mostov. Užupis neminiete, označujú ho tabule. Ak zvolíte most Užupio, hneď za ním napravo je hraničná kontrola. Žartujem. Je to informačná kancelária, kde vám v prípade záujmu dajú aj pečiatku do pasu. Povedia vám všetko, čo vás o recesistickej republike zaujíma, a popredajú suveníry. Ak sa náhodou do Užupisu ešte plánujete vrátiť, prejdite cez ulicu a pozrite sa na breh rieky oproti. Je tam socha morskej panny. Kto sa na ňu pozrie, vraj z miništátika už nikdy nebude chcieť odísť. Alebo ho cesty života privedú späť. Takže ak sa vám tam nepáči, radšej sochu nehľadajte.
Keď sa osprchoval...
Ak práve nie je pandémia a prídete počas teplých mesiacov, je veľmi pravdepodobné, že narazíte na niektorú z pouličných akcií. Nejakú oslavu alebo aspoň pravidelný trh s organickými produktmi. Aj keď sa práve nič nedeje, môžete smelo vojsť pod každú bránu a do každého dvora, ktoré nie sú zamknuté alebo označené zákazom vstupu, a objavovať zákutia Užupisu. Miestni umelci sa vo verejnom priestore pekne vyšantili. Môžete absolvovať keramický workshop alebo si aspoň pozrieť výstavu ručne robených produktov z hliny a navštíviť ďalšie podobné lákadlá. Pouličné umenie funguje na každom kroku.
Užupis sa však nespolieha iba na umenie. Má prezidenta (to už viete), vládu, ústavu, menu a dokonca námorníctvo - aj keď pozostáva iba z troch malých člnkov, ktoré používajú počas niektorých akcií. Donedávna mal aj desaťčlennú armádu. Krajina však presadzuje pacifické postoje, takže odišli do dôchodku. Užupis má svoju vlajku. Je na nej modrá dlaň s dierou uprostred. Symbol toho, že sa tu neakceptujú nijaké úplatky. Zakladatelia vyhlásili, že u nich sa každý môže cítiť sám sebou. Nemusí sa nechať zväzovať pravidlami ani protokolmi. Veď ich samých stretne kedykoľvek v niektorej z krčiem na pive.
Ústava Užupisu vznikla vraj za tri hodiny. Napísal ju prezident Lileikis a minister zahraničných vecí Tomas Čepaitis. Republiku vyhlásili pár týždňov predtým a Lileikis navštívil svojho ministra preto, lebo doma mu netiekla teplá voda. Možno preto sa do druhého článku dostalo, že každý má právo na teplú vodu, kúrenie v zime a strechu nad hlavou. Keď sa Lileikis osprchoval, povedali si, že by mali mať ústavu, tak si sadli a napísali ju.
Dnes v niekoľkých jazykoch vrátane slovenčiny visí na ulici nazvanej Ulica ústavy. Okrem práva na teplú vodu spomína napríklad právo milovať, byť individualitou, robiť chyby či byť zbytočný. Každý má aj právo zomrieť - ale nie je to povinnosť. Mačka nemusí milovať svojho pána, ale musí mu pomáhať v ťažkých chvíľach. Každý má právo na šťastie aj na svoju vieru, no nikto nemá právo na násilie ani právo vyvolávať v iných pocity viny. Každý by si mal pamätať svoje meno a môže, ale nemusí oslavovať narodeniny.
FOTO V GALÉRII
„Hlavná vec je, aby ťa uznali,“ vyhlásil raz na margo politických záležitostí svojej krajiny minister cestovného ruchu Kestas Lukoskinas. „Môžeš povedať: som minister futbalu, a je to okej, môžeš ním byť. No musia to uznať aj ostatní. To uľahčuje napätie v každodennom živote aj diplomatický protokol. Môžeš sa uvoľniť a dať si pivo s prezidentom alebo premiérom. Ale inak tu hráme vážnu hru,“ dodal s úsmevom.
