Kto by nepomohol bezbranným opusteným sirotám? Ako je možné, že po hrôzach, ktoré museli prežiť v Sýrii zmietanej vojnou, transporte z nebezpečných oblastí, živote plnom beznádeje v preplnených utečeneckých táboroch, ich niekto dokáže tvrdo odmietať? Nehovoriac o tom, že deti, ktorým by sme mali pomôcť, sa nerátajú v tisíckach, ale len v desiatkach. Bolo by to gesto dobrej vôle, ktoré by nás naozaj nemuselo bolieť.

Nedôvera v nás

Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker sa pred časom tvrdo obul do krajín V4, že takýto postoj je poburujúci. Český premiér Andrej Babiš si za svoje odmietavé vyhlásenia dokonca na domácej pôde vyslúžil označenie „bezcitný psychopat“. Sú však stredoeurópske krajiny naozaj také bezcitné? Pravda je, že za neochotou bez výhrad akceptovať návrh českej europoslankyne Michaely Šojdrovej nie je nedostatok citu či nechuť zachraňovať bezbranných, ale prostá nedôvera. Hranie na city, zatajovanie faktov a manipulácia - nielen v súvislosti s utečencami - už prekračujú zdravú mieru. Keď sa totiž povie „sirota“, človek si akosi automaticky vybaví malé bezbranné dieťa, bez rodiny, bez príbuzných, odkázané na pomoc iných.

Lenže v prípade takzvaných sýrskych sirôt v gréckych táboroch nehovoríme o malých deťoch. Ako by bez prostriedkov prekonali strastiplnú cestu, ktorá ich starších súkmeňovcov stála tisíce dolárov? Kde by na ňu vzali? Česká novinárka Tereza Engelová sa problematikou arabských krajín zaoberá dlhodobo a ťažko ju možno podozrievať z neochoty pomáhať. Napriek tomu tvrdí, že tie pravé siroty, o ktoré sa naozaj nemá kto postarať, v európskych utečeneckých táboroch prakticky nie sú. Sú to v drvivej väčšine „deti bez sprievodu“, zväčša chlapci, neraz na hranici dospelosti. Len osem percent z nich má menej ako štrnásť rokov. V rozhovore pre DVTV navrhuje skôr pomôcť sirotincom priamo v Sýrii, ktoré bojujú s nedostatkom finančných prostriedkov.

Ďalším dôvodom na opatrnosť je fakt, že mnohí z údajných tínedžerov nimi dávno nie sú. Nedávno sme v PLUS 7 DNÍ priniesli vyjadrenia ďalšej českej novinárky a spisovateľky Kateřiny Janou­chovej, ktorá desiatky rokov žije vo Švédsku. Tá hovorí o tisíckach migrantov bez dokladov, vydávajúcich sa za neplnoletých, hoci väčšina z nich mala vyše dvadsať rokov. Tak dosiahli lepšie podmienky či umiestnenie do švédskych detských domovov. Medzi skutočné deti. Kde teda sýrske siroty hľadať, aby sme si vylepšili medzinárodný imidž? Pôjdeme ich hľadať do zničených ulíc sýrskych miest alebo zoberieme to, čo ponúknu grécke a talianske utečenecké tábory? Dovoľuje vôbec islamská kultúra len tak vziať moslimské deti a umiestňovať ich do kresťanských či ateistických rodín? Mali by šancu vrátiť sa v mierových časoch domov?

Neohrozená: Za ošiaľom okolo prijímania sýrskych sirôt stojí česká europoslankyňa Michaela Šojdrová.
Neohrozená: Za ošiaľom okolo prijímania sýrskych sirôt stojí česká europoslankyňa Michaela Šojdrová.
Zdroj: profimedia.sk

Dva tábory

Ošiaľ so sirotami spustila česká europoslankyňa Michaela Šojdrová po aprílovej návšteve utečeneckých táborov na gréckom ostrove Lesbos. Situácia je tam skutočne otrasná. Po tom, ako sa migrantom uzavrelo viacero hraníc a systém prerozdeľovania zakapal aj na nás, Grécko a Taliansko praskajú vo švíkoch. A tak to vyzerá aj v táboroch. Len v gréckych je vyše tritisíc detí, ktoré tam žijú vo veľmi zlých podmienkach. Medzinárodná organizácia Lekári bez hraníc upozorňuje, že medzi tínedžermi je mnoho pokusov o samovraždu či sebapoškodzovanie. Mladší trpia psychickými problémami, panickými stavmi, úzkosťami. A práve situácia v tábore Moria na Lesbose, ktorý europoslankyňa navštívila, patrí k najvypätejším. Nie div, že ju tento obraz nenechal chladnou a rozhodla sa nejako pomôcť. Prišla s nápadom, aby Česká republika prijala päťdesiat opustených sirôt a vytvorila im aspoň dočasný domov. „Nemuseli by zostať navždy. Hlavne tie staršie,“ povedala pred časom. „Len by získali azyl na nevyhnutne potrebné obdobie.“

Šojdrová sa detailmi príliš nezaoberala a už v polovici septembra svoj nápad predniesla českému Senátu. V tej chvíli však vôbec nebolo jasné, ako si to predstavuje, ktoré deti by malo Česko prijať a či vôbec nejaké skutočné siroty bez príbuzných v táboroch sú. Nedomyslený návrh by tak možno zapadol prachom nezáujmu, keby proti nemu v médiách ostro nevystúpil premiér. Andrej Babiš zostal neoblomný. Ak žiadni migranti, tak ani siroty! Treba pomáhať deťom doma! Tu zrejme nastal bod zlomu a spoločnosť sa rozdelila na dva tábory. Prišli obvinenia, zavádzanie, nelichotivé prívlastky. Jedni boli zrazu citoví vydierači, druhí bezcitní zbabelci. Na strane tých, ktorí sú za prijatie, sa dokonca našli rodiny, ktoré by bezprizorné deti prijali do svojich domovov. Ostré polemiky lomcovali aj parlamentom, ktorý však vo väčšine stál proti Šojdrovej. I keď nepopreli, že päťdesiatku detí by republika rozhodne zvládla, išlo im o princíp. Tragédie sa predsa neodohrávajú len v Sýrii. „Nedokážeme spasiť celý svet. Sýrske deti patria do Sýrie,“ zhrnul názor časti senátorov Václav Klaus mladší.

Migranti na adopciu?

Babiš sa nakoniec rozhodol ukázať ľudskú tvár a s europoslankyňou sa stretol. Veľmi rýchlo vyšlo najavo, že projekt Šojdrovej bol šitý horúcou ihlou. Bol postavený hlavne na emóciách. Neexistoval žiadny konkrétny plán, navyše musela priznať, že siroty možno vôbec nie sú siroty, ale „deti bez sprievodu“. Vzhľadom na islamské tradície sa o väčšinu z nich starajú aspoň vzdialení príbuzní. Napriek tomu jej navrhol, nech teda nejaké opustené nájde a Česko im pomôže. Ale u nich doma. Tam, kde sa narodili a kde žijú. „Sú traumatizované, treba sa im venovať komplexne a určite ich nechceme prevychovať na Čechov,“ cituje premiéra časopis Týden. Zdá sa však, že tu jeden druhého nepochopili.

Šojdrová vzala Babišove slová ako súhlas, začala konať a pracovať na presune najprv pätnástich tínedžerov k našim susedom. Azda trochu pozabudla na kultúrne rozdiely a vôľu samotných Sýrčanov. České médiá jej aktivitu s neziskovými organizáciami začali označovať ako lov na siroty. Možno celkom tref­ne, keďže istá panika nastala aj v utečeneckých táboroch. Tam sa podľa servera Reflex ľudia vydesili, že im Česi prídu brať deti. Aby tomu zabránili, sami začali siroty aktívne hľadať. Skôr či neskôr ich isto nájdu. Čo však potom s nimi? Skončia v detských domovoch alebo kresťanských rodinách? Do úplnej absurdity priviedla situáciu sociálnodemokratická senátorka a bývalá ministerka zdravotníctva Milada Nesmerová. Tá totiž navrhla dať moslimské deti na adopciu homosexuálnym párom... Ak doteraz Česi islamský svet nenaštvali, týmto ťahom by sa im to zaručene podarilo.

Zachraňujme našich

Zatiaľ čo česká europoslankyňa hľadá v Grécku deti, ktorým treba pomôcť, téma už prenikla aj na Slovensko. V televíznej debate premiér Peter Pellegrini pripustil, že aj my by sme opustené siroty z Grécka mohli prijať. Prekvapivo ho v tom podporila opozičná SaS. Za tento prejav „otvorenej náruče“ si vyslúžil vlnu kritiky nielen od SNS, ale aj od „rodinnej strany“ Borisa Kollára. Ten zdôraznil, že Slovensko má komu pomáhať vo vlastnej krajine.

„Vidím, ako žijú naše deti,“ vyhlásil v debate TA3. „Až keď im zabezpečíme na Slovensku dôstojný slušný život, potom som ochotný chodiť po gréckom Lesbose. Keď nebudú v núdzi, budú môcť mať mäsité jedlo každý druhý deň, keď matky nebudú zúfalo skákať pod vlak a páchať sociálne samovraždy, tak pôjdem absolútne prvý v rade zachraňovať sýrske deti. To sa môžete spoľahnúť.“ Zároveň sa pýta, prečo zachraňovať len Sýrčanov. Prečo robíme rozdiely? „V Jemene je hladomor, denne tam umierajú stovky detí. Prečo nejdeme zachraňovať Jemen?“

Naša krajina, naše kritériá

Ostrá polemika vypukla aj v internetových diskusiách či na sociálnych sieťach. Možno až zbytočne prehnaná. Žiadna invázia migrantov na Slovensko sa nechystá a dokonca sa zdá, že si budeme môcť vyberať. „Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) nás požiadala, či by sme boli ochotní zobrať desať sýrskych detí, ktoré sa dostali do gréckeho utečeneckého tábora bez rodičov a príbuzných,“ reaguje na naše otázky hovorca Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Boris Gandel. „V súčasnosti ich tam žije vyše 3 200. Rokujeme o tom s gréckou vládou.“ Ako pokračuje, o prijatí niekoľkých desiatok takýchto detí už rozhodli viaceré členské krajiny Európskej únie.

Zďaleka teda nebudeme prví. „Slovensko má na to adekvátne zariadenie - špeciálny detský domov v Medzilaborciach s osemdesiatimi posteľami, z ktorých je obsadených len desať.“ Zdôrazňuje, že presun opustených detí je postavený na princípe dobrovoľnosti. Grécke úrady predložia zoznam tých, ktoré sú pripravené na relokáciu, ich výber by však bol výsledkom nami navrhnutých kritérií. „Zároveň máme mechanizmy, ktoré zabránia tomu, aby za nimi prišlo ich potenciálne široké príbuzenstvo,“ uzatvára Gandel. „Veríme, že verejná mienka ukáže, že sme zodpovedný kresťanský národ a slovo solidarita nám nie je cudzie.“